znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 203/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. A., K.; V. A., K.; D. B., K.; B. B., K.; Ing. V. B., K.; M. B., K.; M. B., K.; Š. B., K.; I. B., K.; E. B., K.; Ing. M. B., K.; Ing. M. B., K.; Mgr. M. B., K.; A. B., K.; Ing. J. B., K.; H. B., K.; J. B., K.; J. B., K.; RNDr. M. B., K.; A. B., K.; P. B., K.; A. B., K.; Ing. P. C., K.; A. C., K.; A. C., K.; M. C., K.; V. C., K.; A. C., K.; M. Č., K.; A. Č., K.; Ing. R. D., K.; M. D., K.; Mgr. J. D., K.; Mgr. M. D., K.; E. D., K.; M. D., K.; M. D., K.; M. D., K.; M. D., K.; Ing. V. D., K.; D. D., K.; Ing. M. D., K.; JUDr. I. D., K.; Ing. Z. D., K.; M. D., K.; Ing. M. D., K.; T. D., K.; Š. F., K.; A. F., K.; Ing. A. F., K.; X. F., K.; I. F., K.; D. F., K.; A. F., K.; A. F., K.; Š. F., K.; T. F., K.; P. G., K.; M. G., K.; Ing. D. G., K.; V. G., K.; D. G., K.; J. G., K.; J. G., K.; M. G., K.; Ing. W. G., K.; Ing. R. G., K.; V. G., K.; J. H., K.; B. H., R.; B. H., R.; D. H., K.; E. H., K.; M. H., K.; B. H., K.; J. H., K.; M. H., K.; L. H., K.; A. H. H., K.; I. H., K.; M. H., K.; V. H., K.; Ing. I. C., K.; MUDr. M. C., K.; R. I., K.; M. I., K.; Mgr. M. J., K.; E. J., K.; J. J., K.; V. J., K.; J. J., K.; A. J., K.; O. J., K.; M. J., K.; M. J., K.; Š. J., K.; A. J., K.; V. J., K.; A. J., K.; L. K., K.; G. K., K.; J. K., K.; J. K., K.; E. K., K.; Ing. Š. K., K.; Z. K., K.; A. K., K.; Ing. M. K., K.; M. K., K.; V. K., K.; M. K., K.; J. K., K.; M. K., K.; M. K., K.; A. K., K.; K. K., K.; I. K., K.; A. K., K.; E. K., K.; Ing. M. K., K.; Ing. D. K., K.; K. K., K.; Ľ. K., K.; Ing. J. K., K.; D. K., K.; Ľ. K., K.; Z. K., K.; J. K., K.; V. K., K.; P. K., K.; J. K., K.; P. K., K.; I. K., K.; E. K., K.; S. K., K.; B. L., K.; M. L., K.; F. L., K.; A. L., K.; L. L., K.; H. L., K.; M. L., K.; A. L., K.; O. L., K.; O. L., K.; F. L., K.; Ľ. L., K.; A. L., K.; M. L., K.; M. L., K.; A. L., K.; Ing. G. L., K.; A. L., K.; Ing. E. M., K.; I. M., K.; M. M., K.; L. M., K.; Ing. J. M., K.; K. M., K.; Ing. V. M., K.; M. M., K.; Ing. M. M., K.; Ing. V. M., K.; J. M., K.; M. M., K.; M. M., K.; Ing. J. M., K.; H. M., K.; Ing. M. M., K.; O. M., K.; M. M., K.; I. M., K.; A. M., K.; L. N., K.; J. N., K.; Š. N., K.; O. N., K.; Ing. L. N., K.; Ing. D. N., K.; P. N., K.; V. N., K.; R. G., K.; E. N., K.; M. N., K.; Ing. E. N., K.; S. N., K.; F. O., K.; E. O., K.; Ing. M. O., T.; H. O., T.; V. O., K.; V. O., K.; Z. O., K.; V. O., K.; E. O., K.; J. P., K.; B. P., K.; F. P., K.; M. P., K.; J. P., K.; M. P., K.; F. P., K.; J. P., K.; M. P., K.; M. P., K.; Ing. J. P., K.; D. P., K.; J. P., K.; J. P., K.; B. P., K.; Ing. A. P., K.; C. P., K.; V. P., K.; A. P., K.; M. P., K.; J. P., K.; M. P., K.; Ing. I. P., K.; D. P., K.; A. R., K.; A. R., K.; T. S., K.; Ľ. S., K.; O. S., K.; I. S., K.; Z. S., K.; M. S., K.; M. S., K.; E. S., M.; Ing. V. S., K.; H. S., K.; S. S., K.; A. S., K.; J. S., K.; F. S., K.; JUDr. V. S., K.; Ing. T. S., K.; Ľ. S., K.; PhDr. V. S., K.; JUDr. V. S., K.; M. S., K.; A. S., K.; A. S., K.; Ing. O. S., K.; V. S., K.; R. Š., K.; M. Š., K.; J. Š., K.; JUDr. A. Š., K.; J. Š., K.; Ing. M. Š., K.; I. Š., K.; M. Š., K.; M. Š., K.; Ľ. Š., K.; MUDr. E. Š., K.; M. Š., K.; JUDr. M. T., K.; I. T., K.; Z. T., K.; Mgr. D. T., K.; J. T., K.; J. T., K.; M. T., K.; G. T., K.; K. T., K.; O. T., K.; Ing. J. U., K.; G. U., K.; Ľ. U., K.; E. U., K.; Ing. T. V., K.; J. V., K.; M. V., K.; Ing. V. V., K.; D. V., K.; A. V., K.; M. V., K.; Ing. A. V., K.; MUDr. S. V., K.; JUDr. V. V., K.; B. V., K.; M. V., K.; J. V., K.; Ing. J. Z., K.; D. Z., K.; RNDr. V. Z., K.; G. Z., K., a A. Z., K., zastúpených členom základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov T., K., Ing. M. D., K.; všetkých zastúpených advokátom JUDr. P. D, K, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ich základných práv podľa čl. 16, čl. 19, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Obvodného pozemkového úradu Košice - mesto v konaní vedenom pod sp. zn. 2004/00096-12-143/F   a jeho   rozhodnutím   z 30.   augusta   2004,   postupom   Krajského pozemkového   úradu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   č. A/2005/00054   a jeho rozhodnutím zo 7. marca 2005, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 12/2005 a jeho rozsudkom z 12. marca 2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 140/2008 a jeho rozsudkom z 20. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. A., V. A., D. B., B. B., Ing. V. B., M. B., M. B., Š. B., I. B., E. B., Ing. M. B., Ing. M. B., Mgr. M. B., A. B., Ing. J. B., H. B., J. B., J. B., RNDr. M. B., A. B., P. B., A. B., Ing. P. C., A. C., A. C., M. C., V. C., A. C., M. Č., A. Č., Ing. R. D., M. D., Mgr. J. D., Mgr. M. D., E. D., M. D., M. D., M. D., M. D., Ing. V. D., D. D., Ing. M. D., JUDr. I. D., Ing. Z. D., M. D., Ing. M. D., T. D., Š. F., A. F., Ing. A. F., X. F., I. F., D. F., A. F., A. F., Š. F., T. F., P. G., M. G., Ing. D. G., V. G., D. G., J. G., J. G., M. G., Ing. W. G., Ing. R. G., V. G., J. H., B. H., B. H., D. H., E. H., M. H., B. H., J. H., M. H., L. H., A. H. H., I. H., M. H., V. H., Ing. I. C., MUDr. M. C., R. I., M. I., Mgr. M. J., E. J., J. J., V. J., J. J., A. J., O. J., M. J., M. J., Š. J., Alice J., V. J., A. J., L. K., G. K., J. K., J. K., E. K., Ing. Š. K., Z. K., A. K., Ing. M. K., M. K., V. K., M. K., J. K., M. K., M. K., A. K., K. K., I. K., A. K., E. K., Ing. M. K., Ing. D. K., K. K., Ľ. K., Ing. J. K., D. K., Ľ. K., Z. K., J. K., V. K., P. K., J. K., P. K., I. K., E. K., S. K., B. L., M. L., F. L., A. L., L. L., H. L., M. L., A. L., O. L., O. L., F. L., Ľ. L., A. L., M. L., M. L., A. L., Ing. G. L., A. L., Ing. E. M., I. M., M. M., L. M., Ing. J. M., K. M., Ing. V. M., M. M., Ing. M. M., Ing. V. M., J. M., M. M., M. M., Ing. J. M., H. M., Ing. M. M., O. M., M. M., I. M., A. M., L. N., J. N., Š. N., O. N., Ing. L. N., Ing. D. N., P. N., V. N., R. G., E. N., M. N., Ing. E. N., S. N., F. O., E. O., Ing. M. O., H. O., V. O., V. O., Z. O., V. O., E. O., J. P., B. P., F. P., M. P., J. P., M. P., F. P., J. P., M. P., M. P., Ing. J. P., D. P., J. P., J. P., B. P., Ing. A. P., C. P., V. P., A. P., M. P., J. P., M. P., Ing. I. P., D. P., A. R., A. R., T. S., Ľ. S., O. S., I. S., Z. S., M. S., M. S., E. S., Ing. V. S., H. S., S. S., A. S., J. S., F. S., JUDr. V. S., Ing. T. S., Ľ. S., PhDr. V. S., JUDr. V. S., M. S., A. S., A. S., Ing. O. S., V. S., R. Š., M. Š., J. Š., JUDr. A. Š., J. Š., Ing. M. Š., I. Š., M. Š., M. Š., Ľ. Š., MUDr. E. Š., M. Š., JUDr. M. T., I. T., Z. T., Mgr. D. T., J. T., J. T., M. T., G. T., K. T., O. T., Ing. J. U., G. U., Ľ. U., E. U., Ing. T. V., J. V., M. V., Ing. V. V., D. V., A. V., M. V., Ing. A. V., MUDr. S. V., JUDr. V. V., B. V., M. V., J. V., Ing. J. Z., D. Z., RNDr. V. Z., G. Z. a A. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2009 doručená sťažnosť (27. apríla 2009 jej doplnenie) J. A., V. A., D. B., B. B., Ing. V. B., M. B., M. B., Š. B., I. B., E. B., Ing. M. B., Ing. M. B., Mgr. M. B., A. B., Ing. J. B., H. B., J. B., J. B., RNDr. M. B., A. B., P. B., A. B., Ing. P. C., A. C., A. C., M. C., V. C., A. C., M. Č., A. Č., Ing. R. D., M. D., Mgr. J. D., Mgr. M. D., E. D., M. D., M. D., M. D., M. D., Ing. V. D., D. D., Ing. M. D., JUDr. I. D., Ing. Z. D., M. D., Ing. M. D., T. D., Š. F., A. F., Ing. A. F., X. F., I. F., D. F., A. F., A. F., Š. F., T. F., P. G., M. G., Ing. D. G., V. G., D. G., J. G., J. G., M. G., Ing. W. G., Ing. R. G., V. G., J. H., B. H., B. H., D. H., E. H., M. H., B. H., J. H., M. H., L. H., A. H. H., I. H., M. H., V. H., Ing. I. C., MUDr. M. C., R. I., M. I., Mgr. M. J., E. J., J. J., V. J., J. J., A. J., O. J., M. J., M. J., Š. J., Alice J., V. J., A. J., L. K., G. K., J. K., J. K., E. K., Ing. Š. K., Z. K., A. K., Ing. M. K., M. K., V. K., M. K., J. K., M. K., M. K., A. K., K. K., I. K., A. K., E. K., Ing. M. K., Ing. D. K., K. K., Ľ. K., Ing. J. K., D. K., Ľ. K., Z. K., J. K., V. K., P. K., J. K., P. K., I. K., E. K., S. K., B. L., M. L., F. L., A. L., L. L., H. L., M. L., A. L., O. L., O. L., F. L., Ľ. L., A. L., M. L., M. L., A. L., Ing. G. L., A. L., Ing. E. M., I. M., M. M., L. M., Ing. J. M., K. M., Ing. V. M., M. M., Ing. M. M., Ing. V. M., J. M., M. M., M. M., Ing. J. M., H. M., Ing. M. M., O. M., M. M., I. M., A. M., L. N., J. N., Š. N., O. N., Ing. L. N., Ing. D. N., P. N., V. N., R. G., E. N., M. N., Ing. E. N., S. N., F. O., E. O., Ing. M. O., H. O., V. O., V. O., Z. O., V. O., E. O., J. P., B. P., F. P., M. P., J. P., M. P., F. P., J. P., M. P., M. P., Ing. J. P., D. P., J. P., J. P., B. P., Ing. A. P., C. P., V. P., A. P., M. P., J. P., M. P., Ing. I. P., D. P., A. R., A. R., T. S., Ľ. S., O. S., I. S., Z. S., M. S., M. S., E. S., Ing. V. S., H. S., S. S., A. S., J. S., F. S., JUDr. V. S., Ing. T. S., Ľ. S., PhDr. V. S., JUDr. V. S., M. S., A. S., A. S., Ing. O. S., V. S., R. Š., M. Š., J. Š., JUDr. A. Š., J. Š., Ing. M. Š., I. Š., M. Š., M. Š., Ľ. Š., MUDr. E. Š., M. Š., JUDr. M. T., I. T., Z. T., Mgr. D. T., J. T., J. T., M. T., G. T., K. T., O. T., Ing. J. U., G. U., Ľ. U., E. U., Ing. T. V., J. V., M. V., Ing. V. V., D. V., A. V., M. V., Ing. A. V., MUDr. S. V., JUDr. V. V., B. V., M. V., J. V., Ing. J. Z., D. Z., RNDr. V. Z., G. Z. a A. Z. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 19, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Obvodného pozemkového úradu Košice - mesto (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2004/00096-12-143/F   a jeho   rozhodnutím z 30. augusta   2004,   postupom   Krajského   pozemkového   úradu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský pozemkový úrad“) v konaní vedenom pod č. A/2005/00054 a jeho rozhodnutím zo 7. marca 2005, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 12/2005 a jeho rozsudkom z 12. marca 2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 140/2008 a jeho rozsudkom z 20. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako užívatelia pozemkov v záhradkovej   osade   Slovenského   zväzu   záhradkárov...   (ďalej   len   „záhradková   osada“) prostredníctvom   splnomocneného   zástupcu   podaním   z 12. januára   2004   doručeným obvodnému   pozemkovému   úradu   19. januára   2004,   zaevidovaným   pod   č. 20/2004, domáhali   začatia   konania   podľa   § 7 zákona   č. 64/1997   Z. z.   o   užívaní   pozemkov v zriadených   záhradkových   osadách   a vyporiadaní   vlastníctva   k nim   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o užívaní pozemkov“) o vyporiadanie pozemkov v záhradkovej osade.

Obvodný pozemkový úrad rozhodnutím sp. zn. 2004/00096-12-143/F z 30. augusta 2004   konanie   o tomto   návrhu   sťažovateľov   podľa   § 30   ods. 1   písm. d)   zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len   „správny   poriadok“)   zastavil   z dôvodu,   že   zriadenie   záhradkovej   osady   nebolo preukázané v zmysle ustanovení § 2 ods. 1 zákona o užívaní pozemkov.

Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podali odvolanie splnomocnený zástupca sťažovateľov a P. B., ktorý bol jedným z účastníkov konania.

O uvedených   odvolaniach   rozhodol   krajský   pozemkový   úrad   rozhodnutím č. A/2005/00054   zo   7.   marca   2005   tak,   že   tieto   podľa   § 59   ods. 2   správneho   poriadku zamietol a napadnuté rozhodnutie obvodného pozemkového úradu potvrdil.

Žalobou   z 3.   mája   2005   podanou   krajskému   súdu   9.   mája   2005   sa   sťažovatelia prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   domáhali   zrušenia   rozhodnutia krajského pozemkového úradu   zo 7.   marca 2005   a vrátenia   mu veci   na ďalšie konanie s odôvodnením, že toto rozhodnutie je nezákonné.

Krajský súd rozsudkom č. k. 5 S 12/2005-55 z 12. marca 2008 žalobu sťažovateľov ako nedôvodnú zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom žiadali,   aby   odvolací   súd   zmenil   prvostupňový   rozsudok,   zrušil   rozhodnutie   krajského pozemkového úradu, ako aj rozhodnutie obvodného pozemkového úradu a vec im vrátil na ďalšie konanie. Zároveň namietali nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 140/2008 z 20. novembra 2008 o uvedenom odvolaní rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 12/2005-55 z 12. marca 2008 ako vecne správny potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľov postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a krajského súdu, ale aj postupom správnych orgánov došlo k porušeniu nimi označených základných práv   zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom,   príp.   dodatkovým   protokolom. Svoje tvrdenia odôvodnili takto:

«Sťažovatelia   poukazujú...   na   formalizmus   súdu,   kedy   uplatňované   právo sťažovateľov bolo odmietnuté len v dôsledku nepredloženia zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov podľa § 2 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. V predmetných konaniach bolo ďalšími dôkazmi   preukázané,   že   záhradkárska   osada   (majúca   svoje   označenie   ZO   SZZ...)   bola riadne   zriadená   a aj existovala.   Máme   za   to,   že   prílišný   formalizmus   a dogmatizmus uplatňovaný v konaniach vedených správnymi orgánmi a súdmi môže viesť k bezpráviu. Poukazujeme na to, že dôkazy navrhované sťažovateľmi preukazujúce užívanie pozemkov i zriadenie   záhradkárskej   osady   ZO   SZZ...   neboli   v   konaniach   použité   a   nebolo   na   ne prihliadané. Konajúci súd nezohľadnil skutočnosť, že záhradková osada K... bola schválená aj rozhodnutím ONV V Košiciach, zo dňa 13. 1. 1967 č. pôd 10.477/1966 a rozhodnutím ÚHA mesta Košice zo dňa 06. 12. 1966, č. 1552/1966 UHAA a bez existencie dočasného užívania pozemkov by ani takéto rozhodnutie vydané byť nemohlo. Sťažovatelia majú za to, že   skutkové   a   právne   závery   Najvyššieho   súdu   SR   v   predmetnom   rozhodnutí   sú neodôvodnené.

Konanie v predmetnej veci bolo aj napriek tejto skutočnosti zastavené a to z dôvodu nepredloženia zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov, ktoré konanie príslušných orgánov považujeme za protiprávne a poškodzujúce záujmy sťažovateľov a ich Ústavou SR zaručené práva. V zmysle ust. § 20 ÚSR „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“

Citované   zákonné   ustanovenie   nevyhlasuje   za   základné   ľudské   právo   vlastníctvo samotné, ale   právo   byť   vlastníkom,   t. j.   právo   nadobúdať   vlastníctvo. Máme   za   to,   že postupom   OPÚ   ako   aj   Krajského   pozemkového   úradu   (ďalej   len   „KPÚ“)   a   najmä formalizmom   pri   aplikácii   práva   bolo   porušené Ústavou   SR   garantované   právo sťažovateľov nadobúdať vlastníctvo.

Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. stanovuje, že dňom nadobudnutia účinnosti   tohto   zákona   vzniká   medzi   vlastníkmi   a   užívateľmi   pozemkov   v záhradkových osadách nájomný vzťah.

Čo sa týka povinného nájmu pôdy záhradkárom podľa § 3 zákona č. 64/1997 Z. z., Ústavný súd SR skonštatoval, že išlo len o dočasné opatrenie do prevodu vlastníckeho práva   na   záhradkárov   v   súlade   s   ustanoveniami   zákona. Nájomný   vzťah   mal   za   cieľ poskytnúť užívateľom právnu istotu a zabezpečiť optimálne využitie predmetného územia so zreteľom na požiadavky krajiny a životného prostredia.

Tieto tvrdenia potvrdzuje aj dôvodová správa k citovanému zákonu z 10. decembra 1996, v ktorej sa okrem iného uvádza, že pokiaľ ide o užívateľov, mali získať vlastníctvo k pozemkom, ktoré užívali, čím by sa zabezpečilo to, že nebudú spochybnené výsledky ich dlhoročnej práce a investície, ktorými zhodnotili pozemky. Čo sa týka vlastníkov, tí by pravdepodobne   naďalej   prenechávali   právo   užívať   ich   majetok   záhradkárom,   a   to obmedzene na určitý čas, pričom pridelenie im vhodných parciel tento problém vyrieši. V dôvodovej   správe   bol   vyjadrený   názor,   že   náhrada   v   závislosti   od   výmery   a   kvality pozemku   v čase, kedy   vlastník   stratil   možnosť   užívať   pozemok,   je   primeraná.   Peňažná náhrada mala byť poskytnutá iba vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, keď o ňu vlastník požiada, alebo keď odmietne náhradu in natura.

Hlavným účelom zákona č. 64/1997 Z. z. je umožniť prevod vlastníctva k pozemkom na záhradkárov v osadách, v ktorých nadpolovičná väčšina záhradkárov (pod podmienkou, že užíva nadpolovičnú väčšinu výmery pôdy v osade) o to požiada a kde vlastníci nesúhlasia s prevodom. V týchto prípadoch sa začne konanie, v priebehu ktorého sa pripravia úvodné podklady k pôde. Úvodné podklady možno napadnúť do 30 dní od ich zverejnenia. Akonáhle konanie začne, príslušný okresný úrad vyzve Slovenský pozemkový fond, aby určil náhradné pozemky vo vlastníctve štátu, ktoré môžu byť ponúknuté ako náhrada vlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v záhradkových osadách.

Vychádzajúc z uvedeného máme za to, že príslušné orgány štátnej správy (t. j. OPÚ a KPÚ)   by   pri   vyporiadavaní   vlastníctva   k   pozemkom   v   záhradkových   osadách   mali rešpektovať   hlavný   účel   zákona   č. 64/1997   Z. z.   a   teda umožniť   prevod   vlastníctva k pozemkom na záhradkárov v osadách, ku ktorým záhradkári získali citový vzťah a ktoré skvalitnili tým, že ich desiatky rokov rekultivovali.

Je   nesporné,   že   sťažovatelia   predložili   viaceré   písomnosti   preukazujúce   užívanie pozemkov   i   zriadenie   záhradkovej   osady,   na   ktoré   štátne   orgány   neprihliadali   a   to aj napriek   tej   skutočnosti,   že   zmyslom   zákona   č. 64/1997   Z. z.   nie   je   preukazovanie právneho vzťahu k pozemkom v záhradkových osadách, ale umožnenie prevodu vlastníctva. Preukázanie právneho vzťahu k pozemkom je len jednou z podmienok, ktorej splnenie je potrebné na realizáciu samotného prevodu vlastníckeho práva k pozemkom na záhradkárov. Máme za to, že naplnenie tejto podmienky – t. j. preukázanie právneho vzťahu k pozemkom bolo možné aj za použitia sťažovateľmi navrhovaných dôkazov.»

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol, že postupom   obvodného   pozemkového   úradu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2004/00096-12-143/F   a jeho   rozhodnutím   z 30.   augusta   2004,   postupom   krajského pozemkového   úradu   v konaní   vedenom   pod   č. A/2005/00054   a jeho   rozhodnutím zo 7. marca   2005,   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 S 12/2005 a jeho rozsudkom z 12. marca 2008, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 140/2008 a jeho rozsudkom z 20. novembra 2008 bol porušený čl. 1 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, základné práva sťažovateľov podľa čl. 16, čl. 19, čl. 20 ods. 1 (sťažovatelia síce namietali porušenie základného práva podľa čl. 20 ústavy, teda ako celku, avšak z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že majú na mysli porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy), čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Zároveň žiadali, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu z 20. novembra 2008.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže   konať,   čo   nie   je   zákonom   zakázané,   a nikoho   nemožno   nútiť,   aby   konal   niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl. 16   ods. 1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl. 19   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy   každý   má právo na ochranu pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo   trestného   stíhania   sebe   alebo   blízkej   osobe. Podľa   čl. 47   ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka. Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V prvom   rade   treba   pripomenúť,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľov, ktorý bol spísaný kvalifikovaným právnym zástupcom, u ktorého sa predpokladá znalosť judikatúry ústavného súdu. Preto v danom prípade ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľov v rozsahu uvádzanom v petite ich sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 135/08).

Predmetom   sťažnosti   je   teda   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľov na súkromie (čl. 16 ústavy), na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (čl. 19 ústavy), vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), na súdnu a inú právu   ochranu (čl. 46   ods. 1   ústavy), na právnu   pomoc v konaní a na rovnosť v konaní (čl. 47 ústavy), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práv na spravodlivé   súdne   konanie   (čl. 6   ods. 1   dohovoru)   a   na   ochranu   majetku (čl. 1 dodatkového protokolu) postupom obvodného pozemkového úradu v konaní vedenom pod   sp. zn.   2004/00096-12-143/F   a jeho   rozhodnutím   z 30.   augusta   2004,   postupom krajského pozemkového úradu v konaní vedenom pod č. A/2005/00054 a jeho rozhodnutím zo 7. marca   2005,   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 S 12/2005 a jeho rozsudkom z 12. marca 2008, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   8 Sžo 140/2008   a jeho   rozsudkom   z 20. novembra   2008   v konaní   o návrhu sťažovateľov ako užívateľov pozemkov záhradkovej osady.

1. Sťažovatelia okrem iného namietali porušenie svojich označených práv a článkov ústavy   postupom   obvodného   pozemkového   úradu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2004/00096-12-143/F a jeho   rozhodnutím   z 30.   augusta   2004,   postupom   krajského pozemkového   úradu   v konaní   vedenom   pod   č. A/2005/00054   a jeho   rozhodnutím zo 7. marca   2005,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 S 12/2005 a jeho rozsudkom z 12. marca 2008.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   rozhoduje   o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom,   že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný   súd   uvádza,   že   v   časti   týkajúcej   sa   napadnutého   postupu   a rozhodnutia obvodného   pozemkového   úradu   boli   sťažovatelia   oprávnení   podať   opravný   prostriedok, čo aj   využili   podaním   odvolania.   Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   v   časti   týkajúcej   sa napadnutého   postupu   a rozhodnutia   krajského   pozemkového   úradu   sťažovatelia   podali všeobecnému   súdu   (krajskému   súdu)   správnu   žalobu   podľa   § 244   a   nasl.   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) o preskúmanie zákonnosti namietaného rozhodnutia krajského pozemkového úradu.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nie   je   príslušný   na   preskúmanie   napadnutého   postupu   a rozhodnutia obvodného   pozemkového   úradu,   ako   aj   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   krajského pozemkového úradu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľov a článkov ústavy napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, ktorým bola zamietnutá ich žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského pozemkového úradu, vo vzťahu k nemu treba   taktiež   vychádzať   z už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   z   ktorého   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna.

V danej   veci   Občiansky   súdny   poriadok   umožňoval   v rámci   správneho   súdnictva podať proti rozhodnutiu krajského súdu odvolanie, preto existuje iný súd (najvyšší súd), ktorý   v okolnostiach   daného   prípadu   mal   právomoc   poskytnúť   označeným   právam sťažovateľov   požadovanú   ochranu.   Aj   v   tejto   časti   tak   ústavný   súd   dospel   k   názoru o nedostatku právomoci na preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z týchto   dôvodov   bolo   treba   sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú porušenie   svojich   označených   práv   postupom   obvodného   pozemkového   úradu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   2004/00096-12-143/F   a jeho   rozhodnutím   z 30.   augusta   2004, postupom krajského pozemkového úradu v konaní vedenom pod č. A/2005/00054 a jeho rozhodnutím zo 7. marca 2005 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 12/2005   a jeho   rozsudkom   z 12.   marca   2008,   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Sžo 140/2008   a jeho rozsudkom z 20. novembra 2008.

K porušeniu   označených   práv malo dôjsť   tým,   že najvyšší   súd postupoval   podľa sťažovateľov   formalisticky,   keď „uplatňované   právo   sťažovateľov   bolo   odmietnuté   len v dôsledku nepredloženia zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov podľa § 2 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z.“. Sťažovatelia sú toho názoru, že „skutkové a právne závery Najvyššieho súdu SR v predmetnom rozhodnutí sú neodôvodnené“.

Súčasťou   obsahu základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46   ods. 1 ústavy (i práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecných   súdov   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň porušenie niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené   v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O arbitrárnosti,   resp.   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Sťažovatelia   namietali,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   8 Sžo 140/2008 z 20. novembra 2008 je príliš formalistický, keď „uplatňované právo sťažovateľov bolo odmietnuté len v dôsledku nepredloženia zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov“, a preto je tiež   svojvoľný   a arbitrárny,   keďže   preukázať   právny   vzťah   k pozemkom   bolo   možné aj za použitia sťažovateľmi navrhovaných dôkazov.

Týmto   rozsudkom   najvyšší   súd   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   č. k. 5 S 12/2005-55   z 12.   marca   2008,   ktorým   krajský   súd   zamietol   žalobu   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného krajského pozemkového úradu vydaného 7. marca 2005 pod č. A/2005/00054. V odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že prvostupňový súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správnych orgánov (v intenciách dôvodov uvedených v žalobe - § 249 O. s. p. - žalobné   body),   postupoval   v   súlade   s   ustanoveniami   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku, ktoré upravujú správne súdnictvo.

V danej veci odvolací súd ako súd prvého stupňa, ako aj správne orgány, musel právne posúdiť zriadenie záhradkovej osady v zmysle § 2 ods. 1 zákona, a to z hľadiska, či v danej veci boli splnené podmienky stanovené zákonom...

Aj   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že...   záhradková   osada   mohla   byť   považovaná za zriadenú   v   zmysle   tohto   zákonného   ustanovenia,   musia   byť   súčasne   splnené   dve podmienky, a to že musí ísť o záhradkovú osadu, ktorá vznikla do 24. 06. 1991 a zároveň táto musí byť zriadená na pozemkoch, ku ktorým bola uzavretá zmluva o dočasnom užívaní pozemku Slovenským zväzom záhradkárov alebo organizačnou zložkou alebo jej členom a poľnohospodárskou   organizáciou,   ktorej   svedčilo   právo   uvedené   pod   písm. a)   až   e) citovaného zákonného ustanovenia.

Z   obsahu   návrhu   na   začatie   konania   zo   dňa   12. 01. 2004,   ako   aj   z   osadového poriadku Slovenského zväzu záhradkárov, základnej organizácie K..., vydaného v roku 1987 jeho článku 1 vyplýva, že záhradková osada K... je organizačný hospodársky celok malých záhradiek slúžiacich predovšetkým na pestovanie ovocných stromov, zeleniny, kríkov vínnej révy, kvetín a iných plodín a súčasne na rekreáciu užívateľov a členov ich rodín. Táto záhradková osada vznikla uznesením členskej schôdze ZO ČSO ZZ K... zo dňa 12. 02. 1967. Z   článku   3   osadového   poriadku   vyplýva,   že   základná   organizácia   Slovenského   zväzu záhradkárov K... je oprávnená užívať pre záhradkárenie pozemok na parc. č. (...), a to na základe   rozhodnutia   ONV   v   Košiciach,   odbor   poľnohospodárstva   a   lesníctva   zo   dňa 13. 01. 1967, č. Pôd-10.477/1966. Na tomto pozemku bola vybudovaná záhradková osada K..., pričom jej výstavba bola schválená územným rozhodnutím ÚHA mesta Košíc zo dňa 06. 12. 1966, č. 1552/1966 ÚHAA. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné prvú podmienku stanovenú citovaným zákonným ustanovením považovať za splnenú, čo napokon v konaní ani nebolo sporné.

Odvolací súd dospel k záveru (zhodne s krajským súdom a správnymi orgánmi), že nebola splnená druhá, t. j. existencia zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov...

Podľa názoru odvolacieho súdu so všetkými relevantnými námietkami žalobcov sa vyporiadal už žalovaný správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, ako aj krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nebude opakovať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a ani odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne odkazuje.   V   odvolacom   súdnom   konaní   nevyšli   najavo   žiadne   také   nové   skutočnosti, s ktorými by bolo potrebné osobitne sa zaoberať.

Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu   nedošlo   k   porušeniu   zákona   a   chránených   záujmov   žalobcov,   tento   jeho   názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym   posúdením   a   dôvodmi   krajského   súdu,   viazaný   tiež   rozsahom   a   dôvodmi odvolania   podľa   § 212   ods. 1   O. s. p.   ako   aj   rozsahom   a   dôvodmi   podanej   žaloby (§ 249 ods. 2 O. s. p.).

Záverom   je   potrebné   uviesť,   že   na   právnu   vec   žalobcov   vzťahujúci   sa   zákon (č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vysporiadaní vlastníctva   k   nim   v   znení   neskorších   predpisov)   neobsahuje   ustanovenia   o   odstránení prípadnej   tvrdosti   zákona.   Preto   správne   orgány   ani   súdy   nemohli   napraviť   prípadnú tvrdosť zákona, tak ako očakávali žalobcovia...“

V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu č. k. 5 S 12/2005-55 z 12. marca 2008, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľov ako užívateľov pozemkov záhradkovej osady   proti   krajskému   pozemkovému   úradu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného   krajského   pozemkového   úradu   zo   7.   marca   2005,   na   ktorý   sa   najvyšší   súd v odôvodnení   svojho rozsudku   odvolal,   krajský   súd v   konaní podľa   § 247 a   nasl.   OSP po preskúmaní   žalobou   napadnutého   rozhodnutia   a   oboznámení   sa   s   administratívnym spisom   žalovaného   dospel   k   záveru,   že   žaloba   dôvodná   nie   je,   pričom   ústavný   súd upriamuje   pozornosť   na záver   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu,   v ktorom   sa uvádza:

„Z   obsahu   návrhu   na   začatie   konania   zo   dňa   12. 1. 2004,   ako   aj   z   osadového poriadku Slovenského zväzu záhradkárov, základnej organizácie K... vydaného v roku 1987 jeho článku 1 vyplýva, že záhradková osada K... je organizačný hospodársky celok malých záhradiek slúžiacich predovšetkým na pestovanie ovocných stromov, zeleniny, kríkov vínnej révy, kvetín a iných plodín a súčasne na rekreáciu užívateľov a členov ich rodín. Táto záhradková osada vznikla uznesením Členskej schôdze ZO ČSO ZZ K... zo dňa 12. 2. 1967. Z   článku   3   osadového   poriadku   vyplýva,   že   základná   organizácia   Slovenského   zväzu záhradkárov... je oprávnená užívať pre záhradkárenie pozemok na parc. č.   (...) a to na základe   rozhodnutia   ONV   v   Košiciach   odbor   poľnohospodárstva   a lesníctva   zo   dňa 13. 1. 1967 č. Pôd-10.477/1966. Na tomto pozemku bola vybudovaná záhradková osada K...,   pričom   jej   výstavba   bola   schválená   územným   rozhodnutím   ÚHA   mesta   Košíc č. 1552/1966   ÚHAA   zo   dňa   6. 12. 1966.   Vychádzajúc   z uvedeného   je   potrebné   prvú podmienku stanovenú citovaným zákonným ustanovením považovať za splnenú, čo v konaní ani nebolo sporné.

V   danom   prípade   však   nebola   splnená   podmienka   druhá,   t. j.   existencia   zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov. Podľa názoru súdu jej splnenie nie je možné preukázať spôsobom, navrhnutým žalobcami, t. j. rozhodnutiami, pripojenými k návrhu, na ktoré sa odvolávali. Ide o hmotnoprávnu podmienku, ktorá musí byť splnená v záujme toho, aby záhradková osada mohla byť kvalifikovaná ako zriadená záhradková osada v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. Citované zákonné ustanovenie neumožňuje pre akceptáciu zriadenej záhradkovej osady zohľadniť ani odovzdanie do trvalého bezplatného užívania pozemkov, ktoré boli vyňaté z poľnohospodárskeho pôdneho fondu vzhľadom na to, že tieto pre nevhodnosť položenia a neprístupnosť doterajšiemu užívateľovi - Štátnemu majetku B. nemohli byť využité, aj keď s uvedeným tento subjekt vyslovil súhlas. Zo žalobcami k návrhu na   začatie   konania   pripojeného   geometrického   plánu   tiež   nie   je   zrejmá   reálna   výmera obvodu   záhradkovej   osady   a   táto,   ako   je   uvedená   v   návrhu   na   začatie   konania   ani nekorešponduje   súčtu   výmer,   špecifikovaným   v jednotlivých   rozhodnutiach,   na   ktoré   sa odvolávali žalobcovia a ktoré boli k návrhu pripojené.

Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   a tiež   konania,   ktoré   ich   vydaniu predchádzalo, dospel k záveru, že žalovaný i správny orgán prvého stupňa postupovali v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a zákonné. Podľa názoru súdu v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav a na jeho základe bol žalovaným vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd stotožňuje. Žalovaný sa vyporiadal so všetkými námietkami vznesenými žalobcami v podanom odvolaní a preskúmavané rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po jeho formálnej stránke.

Podľa   názoru   súdu   ani   z   uznesenia   NS   SR   č. Rks 8/02   Nds-Sž 20/02   zo   dňa 30. 7. 2003, na ktoré sa odvolávali žalobcovia v podanom odvolaní i žalobe, ktorým bolo rozhodnuté   o   negatívnom   kompetenčnom   konflikte   medzi   Krajským   súdom   v   Bratislave a Krajským   úradom   v   Bratislave   nevyplýva,   žeby   splnenie   hmotnoprávnej   podmienky existencie zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov bolo možné dosiahnuť aj iným spôsobom, než zmluvou, ktorá je právnym úkonom, obsahom ktorého je zhodný prejav vôle zmluvných strán o podstatných, prípadne ďalších náležitostiach zmluvy.

Súd zvážil všetky vyššie uvedené skutočnosti a na ich základe,   keďže žalobcovia nepreukázali   splnenie   zákonných   podmienok   pre   začatie   konania   v   zmysle   § 7   zákona č. 64/1997 Z. z.,   čím boli   splnené podmienky   pre zastavenie konania   podľa § 30 ods. 1 písm. d/   zákona   č. 71/1967   Zb.   o   správnom   konaní,   v   súlade   s   citovanými   zákonnými ustanoveniami žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol...“

Vychádzajúc   z citovaného   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   hodnotiť napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   (v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu)   ako arbitrárny   alebo   neodôvodnený,   pretože   oba   súdy   v odôvodneniach   svojich   rozsudkov uviedli   skutočnosti,   ktoré   umožňovali   prijatie   záveru,   že   rozhodnutie   krajského pozemkového úradu je zákonné. Z citovaných častí rozhodnutí vyplýva, že všeobecné súdy preskúmali   obsah   podaní   účastníkov   konania   a   nimi   predložených   listinných   dôkazov (rozhodnutia okresného národného výboru a Útvaru hlavného architekta mesta Košice, ako aj ďalšie písomnosti obsiahnuté v administratívnom spise obvodného pozemkového úradu) a na   základe   ich   vyhodnotenia   konštatovali,   že   sťažovatelia   nepreukázali   splnenie hmotnoprávnej   podmienky   vyžadovanej   zákonom,   t. j.   existenciu   zmluvy   o dočasnom užívaní   pozemkov.   Ako   už bolo   uvedené,   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Z tohto hľadiska však ústavný súd takéto skutočnosti v právnej veci sťažovateľov nezistil.

Argumenty uvedené v odôvodnení odvolacieho rozsudku, ktoré viedli najvyšší súd k potvrdeniu rozsudku krajského súdu s odvolaním sa na jeho právne názory, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil, neumožňujú prijatie záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je   z ústavného   hľadiska   ústavne   neakceptovateľný   a mohol   by   signalizovať   príčinnú súvislosť s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľov podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

V prípade   sťažovateľov   bola   rozhodujúcou   otázka   preukázania   splnenia   zákonnej podmienky   vyplývajúcej   z ustanovení   § 2   ods. 1   zákona   o užívaní   pozemkov,   t. j. preukázanie uzavretia zmluvy o dočasnom užívaní pozemku medzi Slovenským zväzom záhradkárov, Slovenským zväzom chovateľov alebo jeho organizačnou zložkou, alebo tiež jej členom a poľnohospodárskou organizáciou, prípadne   inou organizáciou, ktorá mala k tomuto   pozemku   niektoré   zo   zákonom   predpokladaných   práv.   Súdy   sa   touto   otázkou náležite   zaoberali   a v konečnom   dôsledku   dospeli   k záveru,   že   táto   podmienka   splnená nebola. Ústavný súd   zastáva   názor,   že zodpovedaním   tejto   otázky   boli, aj keď   nie   ich explicitným vyslovením, dané odpovede aj na ostatné sťažovateľmi prednesené námietky.

S prihliadnutím   na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,   II. ÚS 229/07,   I. ÚS 265/07,   III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 Sžo 140/2008 a jeho rozsudkom z 20. novembra 2008 ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia odvodzujú porušenie svojich namietaných práv z ich pohľadu z nesprávnych právnych záverov najvyššieho súdu, ku ktorým dospel na základe vykonaného dokazovania. Základné   právo   vlastniť   majetok   nemožno   zamieňať   s   „právom   na   úspech   v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná.

Vychádzajúc zo svojej   štandardnej judikatúry   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 326/07) ústavný súd poukazuje aj na právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ústavy a práv podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   by   bolo   možné   uvažovať   v zásade   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46   až čl. 48 ústavy,   resp.   v spojení   s ich porušením.

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. Sťažovatelia napokon namietajú aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 19, čl. 47, čl. 48 ods. 2, ako aj čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 140/2008 a jeho rozsudkom z 20. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti, resp. jej odôvodnenia nie je zrejmé, v čom podľa sťažovateľov spočíva porušenie týchto označených práv a článkov ústavy. Argumentácia sťažovateľov sa zúžila iba na samotné konštatovanie o ich porušení bez zdôvodnenia, v čom má podľa nich toto porušenie spočívať.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Ako   už   bolo   uvedené,   sťažovatelia   okrem   strohej   konštatácie   o nepochybnom porušení ich základných práv podľa čl. 16, čl. 19, čl. 47, čl. 48 ods. 2, ako aj čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy postupom najvyššieho súdu a jeho označeným rozhodnutím ničím neodôvodnili namietané porušenie svojich označených práv, a teda nepreukázali existenciu príčinnej   súvislosti   medzi   postupom najvyššieho   súdu   v konaní   sp. zn.   8 Sžo 140/2008 a jeho   rozsudkom   z 20.   novembra   2008 a namietaným   porušením   označených   práv.   Už z tohto samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti tejto časti sťažnosti.

Podľa   ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou   povinnosťou   sťažovateľov,   aby   čo   najpresnejšie   opísali   skutkový   stav, z ktorého vyvodzujú svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania   skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho   základných   práv   alebo slobôd   rozhodnutím,   opatrením,   procesným   postupom,   príp.   inou   aktivitou   alebo nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy,   územnej   alebo záujmovej   samosprávy,   súdu   atď.).   Vznesenie   takýchto   námietok   podanie   sťažovateľov v tejto časti neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľov o porušení ich označených práv a článkov ústavy nie je   dostatočným   dôvodom   na záver,   že   mohlo   dôjsť   k ich   namietanému   porušeniu, ak chýbajú   objektívne   okolnosti,   ktoré   by   dovolili   takýto   záver   aspoň   na   účely   prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť sťažovateľov v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa   ani   podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosť   ustanovenú   v § 20   ods. 1   zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovatelia sú zastúpení advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto často odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   ako   aj   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Napokon   ústavný   súd   poznamenáva,   že   jeden   zo   sťažovateľov   –   JUDr.   V.   S.   – už 9. februára 2009 doručil ústavnému súdu podanie, v ktorom namietal porušenie svojho základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl. 47   ods. 2   ústavy   postupom   obvodného pozemkového   úradu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2004/00096-12-143/F   a postupom krajského   pozemkového   úradu   v konaní vedenom   pod   č. A/2005/00054   a tiež   porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v spojení s čl. 142   ods. 3   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 Sžo 140/2008 a jeho rozsudkom z 20. novembra 2008. Ústavný súd už uvedenú sťažnosť posudzoval v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 200/09 a pri predbežnom prerokovaní ju v jednej časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a vo zvyšnej časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažovateľ uplatnil takmer identický nárok na ochranu ústavnosti aj v tomto konaní, bolo možné jeho sťažnosť v časti odmietnuť pre neprípustnosť, pretože podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je podmienené vyslovením porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tom nerozhodoval.

Poukazujúc   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   už   nevyzýval   sťažovateľov na odstránenie nedostatkov predloženého splnomocnenia na ich zastupovanie v konaní pred ústavným   súdom.   Splnomocnenie   musí   byť   totiž   udelené   a podpísané   každým navrhovateľom (sťažovateľom) samostatne a osobne. Zákon o ústavnom súde nepripúšťa, aby   splnomocnenie   podpísal   za   navrhovateľa   (sťažovateľa)   splnomocnený   zástupca, v danom prípade Ing. D., člen základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov K...

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009