znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 203/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2007 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   K.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   J.,   P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 14/2004 z 25. októbra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2007 faxom a 22. júna 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. A. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. J., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 14/2004 z 25. októbra 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 14 C 9/93 z 8. októbra 2003 určil, že V. K., naposledy bytom V., ktorý zomrel 18. mája 1987, bol v čase svojej smrti výlučným vlastníkom tej časti mpč 4240/1 vedenej v pozemnoknižnej zápisnici č. 3466 pre katastrálne územie V., ktorej podľa geometrického plánu Ing. J. K. z 5. novembra 1992 zodpovedá parcela č. 2053/5 roľa o výmere 2 963 m2. Sťažovateľa ako účastníka konania na strane žalovaného zaviazal okresný súd nahradiť štátu   na účet okresného súdu   trovy   konania v sume 12 498 Sk, ako aj trovy   právneho zastúpenia žalobkyne.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 14/2004 z 25. októbra 2005 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ   uviedol,   že „počas   konania   sa   navrhovateľovi   nepodarilo   preukázať presne určenú veľkosť parcely KN č. 2047 a 2046, ktorým by preukázal skutočné vlastníctvo k nehnuteľnosti v náväznosti na LV č. 1579 kat. úz. V.

Preverovaním na Katastrálnom úrade v Prešove sme zistili, že ešte v roku 1977 bol vyhotovený geometrický plán na rozdelenie parcely č. 2053/1, ktorá bola predmetom tohto sporu a v náväznosti na toto oddelenie parcely bola zameraná aj parcela navrhovateľa Ing. K. KN č. 2047, 2046 a 1307. Z uvedeného geometrického plánu vyplýva, že parcela navrhovateľa   mala   šírku   24   m   a   5   cm   a dĺžku   170   m,   tento   dôkaz   nebol   použitý v predchádzajúcom konaní a podľa nášho názoru je dôkazom, ktorý bez svojej viny nemohol použiť navrhovateľ v pôvodnom konaní“.

Podľa argumentácie sťažovateľa porovnaním geometrického plánu č. zákazky 039- 341-070-1997 vypracovaného geodetom M. s geometrickým plánom č. zákazky 8/92-GS z 5. novembra 1992 vyhotoveného Ing. J. K. je preukázateľné, že parcela sťažovateľa sa zúžila cca o 2 m v novovytvorenej dĺžke 131,79 m (predtým mala parcela dĺžku 170 m), a to bez toho, aby bola pojatá ako menená parcela do výkazu výmery znalca Ing. K. Sťažovateľ je toho názoru, že znalec Ing. K. pri vyhotovení znaleckého posudku zneužil svoju právomoc geodeta   a úmyselne   ho   poškodil   na   jeho   vlastníckych   právach   v prospech   L.   F.   ako žalobkyne. Uvedené skutočnosti preukazujú, že parcela sťažovateľa bola zúžená o 2,33 m a skrátená z pôvodnej dĺžky 170 m na 131,79 m. Podľa sťažovateľa je preukázateľné, že znalecký   posudok   Ing.   K.   z 5. novembra   1992   je   vyhotovený   nesprávne,   nemá   oporu v údajoch vedených v katastrálnom operáte a je absolútne nepreskúmateľný v tej časti, kde došlo k zmene hraníc vo vzťahu k upravenej hranici parcely mpč. 4240/1. Navyše, podľa názoru   sťažovateľa,   oba   súdy   rozhodovali   o právach   mŕtveho   v rozpore   s   §   7   ods.   2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého smrť spôsobuje zánik spôsobilosti na právne úkony. Nebolo   možné   sa   teda   domáhať   práv   pre   mŕtveho,   ale   bolo   možné   vec   riešiť   žalobou o určenie, že sporná parcela patrí do dedičstva po nebohom V. K.,   resp. v náhradnom dedičskom konaní o novoobjavený majetok.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 7 Co 14/2004 z 25. októbra 2005 porušil „moje základné práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR, základné práva na rovnosť účastníkov konania a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň poukazujeme na to, že v danom prípade bola porušená rovnosť strán v konaní...“.

V tejto súvislosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 14/2004-378 zo dňa 25. 10. 2005 základné právo Ing.   A.   K.   na súdnu a právnu ochranu podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní porušené bolo.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 14/2004-378 zo dňa 25. 10. 2005, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 14 C 9/93-314 zo dňa 8. 10. 2003. Zrušuje rozsudok Okresného súdu v Prešove 14 C 9/93-314 zo dňa 8. 10. 2003. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť Ing. A. K. trovy právneho zastúpenia do 60 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. I. J., P...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 14/2004 z 25. októbra 2005.

Mimo petitu, ktorý je jasne oddelený od ostatných častí sťažnosti, sťažovateľ uvádza aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania a podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení   s čl.   12   ods.   1   ústavy,   ktoré   však   ústavný   súd   pokladá   za   súčasť   jeho argumentácie. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom sa zvlášť vzťahuje na návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu (petit), čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu.

Ako   vyplýva   z pripojeného   listu   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky č. k. VI/2   Pz   101/07-9   z   11.   apríla   2007   o odložení   opakovaného   podnetu   sťažovateľa (z 28. februára 2007) na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku okresného súdu sp.   zn.   14   C   9/93   z   8.   októbra   2003   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Co 14/2004   z   25.   októbra   2005,   ako   aj   z informácie   poskytnutej   ústavnému   súdu okresným   súdom,   namietaný   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok okresného súdu, nadobudol právoplatnosť 12. apríla 2006.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu,   ktorým   malo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Zmeškanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi [§ 243e až 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1   ústavy   považovať   za   účinný   a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať (I. ÚS 49/02, IV. ÚS 200/05, II. ÚS 169/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Ustanovenie   §   243e   ods.   1   OSP neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o tom,   či   podá   alebo   nepodá mimoriadne   dovolanie   (táto   úvaha   je   vylúčená   iba   v prípade,   ak   zistí,   že   zákonné podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale   na naplnení   skutočností   uvedených   v ustanovení   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

So zreteľom na deň nadobudnutia právoplatnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 14/2004 z 25. októbra 2005 (12. apríl 2006) je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.Za   týchto   okolností   bolo   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   opodstatnenosťou námietok sťažovateľa, ako aj ďalšími požiadavkami sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2007