znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 203/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr. M. Š.,   bytom T.,   zastúpeného   advokátom JUDr. D. K., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prácu   podľa čl. 35 ods. 3   prvej   vety   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na spravodlivé a uspokojujúce   pracovné   podmienky   a ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo zamestnania   a diskriminácii   v zamestnaní   podľa   čl. 36   písm. b)   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Zastupiteľstva   (...) samosprávneho   kraja   z 10. februára 2003,   ktorým   bol   odvolaný   z funkcie   riaditeľa Nemocnice   s poliklinikou   v T.,   a rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   sp. zn.   10 C 44/03 zo 14. septembra 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 292/2004 z 1. februára 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2005 doručená sťažnosť MUDr. M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a diskriminácii   v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   až   4   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím Zastupiteľstva (...) samosprávneho kraja z 10. februára 2003, ktorým bol odvolaný z funkcie riaditeľa   Nemocnice   s poliklinikou   v T.,   a rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 44/03 zo 14. septembra 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 292/2004 z 1. februára 2005.

Skutkový   stav,   v ktorom   sťažovateľ   vidí   porušenie   jeho   označených   práv,   je v sťažnosti opísaný od 10. februára 2003, keď bol na základe rozhodnutia Zastupiteľstva (...)   samosprávneho   kraja   z uvedeného   dňa   s účinnosťou   od   11. februára 2003   odvolaný z funkcie riaditeľa Nemocnice s poliklinikou v T. Aj keď mu písomné rozhodnutie o jeho odvolaní   z uvedenej   funkcie   nebolo   doručené,   domáhal   sa   návrhom   zo 4. marca 2003 na okresnom   súde   určenia   neplatnosti   predmetného   rozhodnutia   a následne   svoj   návrh rozšíril aj o určenie, že jeho pracovný pomer vo funkcii riaditeľa Nemocnice s poliklinikou v T. naďalej trvá.

V právnej   veci   sťažovateľa   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   10 C 44/03 zo 14. septembra 2004,   ktorým   určil,   že   odvolanie   sťažovateľa   z označenej   funkcie   je neplatné a vo zvyšku žalobu zamietol.

Proti   rozsudku   prvostupňového   súdu,   ktorým   bolo   žalobe   sťažovateľa   vyhovené, podal odvolanie odporca a proti jeho zamietavému výroku podal odvolanie aj sťažovateľ. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 292/2004 z 1. februára 2005 rozsudok okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol a v ostatnej časti rozsudok potvrdil   argumentujúc   tým,   že „... ďalší   výrok   (o   určenie   trvania   pracovného   pomeru) závisí   od   prvého   výroku,   odvolací   súd   nemohol   vyhovieť   žalobe   v tejto   časti,   a preto považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti za správne“.

Sťažovateľ   nepovažuje   rozsudok   odvolacieho   súdu   ani   rozsudok   okresného   súdu v jeho zamietajúcej časti za vecne správny a tvrdí, že „Tieto rozsudky mi neposkytli právnu ochranu   mojich   základných   práv   a slobôd,   ktoré   predtým   porušovateľ   I.   na základe protiprávneho   a nezákonného   odvolania   z funkcie   porušil“. Ďalej   vyslovuje   názor, „... že predovšetkým   odvolací   súd   sa   náležite   nevyporiadal   so   všetkými   skutočnosťami, z ktorých bolo potrebné pri rozhodovaní vo veci samej vychádzať, a to ani so všetkými skutočnosťami, s ktorými sa vo svojom rozsudku náležite vyporiadal I. st. súd“.

Sťažovateľ poukazuje na skutkový stav zistený okresným súdom, na základe čoho dospel k záveru, „... že I. st. súd podľa môjho názoru správne mal za preukázané, že môj pracovnoprávny   vzťah   vznikol   na základe   menovania   23. februára 1999   v súvislosti s ustanovením   §-u   252   ods. 1   Zák.   č.   311/2001   účinného   dňom   1. 4. 2002, a tento   môj pracovný   pomer   sa   považuje za pracovný   pomer   vzniknutý   pracovnou   zmluvou   podľa zák. č. 311/2001   a teda   na základe   prechodných   ustanovení   tohto   zákona   som   sa   stal zamestnancom podľa zákona o verejnej službe“. Za podstatný považuje sťažovateľ záver prvostupňového   súdu,   a to,   že   sa   na jeho   pracovnoprávny „... vzťah   vzniklý   na základe zákona jednoznačne vzťahuje Zákonník práce“ a v celom rozsahu sa stotožňuje s tou jeho časťou, ktorou bolo jeho žalobe vyhovené.

Čo   sa   týka   namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   sťažovateľ   zastáva názor, že krajský súd nesprávne vysvetľuje ďalšie dôvody jeho odvolania z funkcie a odmieta jeho argumentáciu,   najmä   pokiaľ   ide   o   časť   odôvodnenia   na strane   4   rozsudku.   Sťažovateľ taktiež vytýka odvolaciemu súdu, že sa nevysporiadal s tým, že k zmene pracovnej zmluvy mohlo dôjsť v jeho prípade výlučne na základe dohody o zmene pracovných podmienok.

Sťažovateľ   napokon   poukazuje   na dôležitosť   posúdenia   jeho   sťažnosti   ústavným súdom   vo   vzťahu   ku   konaniu   vedenému   na Okresnom   súde   Topoľčany   pod   sp. zn. 6 C 165/04,   v ktorom   sa   rozhoduje   o   návrhu   sťažovateľa   na   vyslovenie   neplatnosti výpovede,   ktorá   mu   bola   daná   v priebehu   napadnutého   konania   súčasným   riaditeľom Nemocnice s poliklinikou v T.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   špecifikuje,   v čom   vidí   namietané   porušenie označených práv.

Pokiaľ   ide   o   právomoc   ústavného   súdu   na prerokovanie   jeho   sťažnosti,   uvádza, že „... je podľa čl. 127 ods. 1 daná, nakoľko o ochrane porušených opráv nerozhoduje iný súd.   Sťažovateľ   vyčerpal   všetky   opravné   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použite bol oprávnený podľa osobitných predpisov“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti vo veci samej rozhodol takto:

„Právo   sťažovateľa   na   prácu   zakotvené   v čl. 35   ods. 3   Ústavy   SR,   jeho   právo na spravodlivé   a uspokojujúce   pracovné   podmienky   a ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu   zo zamestnania   a diskriminácii   v zamestnaní   podľa   článku   36   Ústavy   SR, právnu   ochranu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   Ústavy   SR   a základné   právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd boli rozhodnutím (...) samosprávneho kraja so sídlom N. zo dňa 10. 2. 2003 o odvolaní sťažovateľa z funkcie riaditeľa NsP T. s účinnosťou od 11. 2. 2003 a rozsudkom Krajského súdu   v Nitre   zo   dňa   1. 2. 2005   6 Co 292/2004-107   v spojitosti   aj s rozsudkom   OS Nitra zo dňa 14. 9. 2004 10 C 44/03-82 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   (...)   samosprávneho   kraja so sídlom   N.   zo   dňa   10. 2. 2003   o odvolaní   sťažovateľa   z funkcie   riaditeľa   NsP T. s účinnosťou   od   11. 2. 2003   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   zo   dňa   1. 2. 2005 6 Co 292/2004-107 v spojitosti aj s rozsudkom OS Nitra zo dňa 14. 9. 2004 10 C 44/03-82 a vec im vracia na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia   označených   základných   práv   rozhodnutím   Zastupiteľstva   (...)   samosprávneho kraja   z 10. februára 2003,   ktorým   bol   odvolaný   z funkcie   riaditeľa   Nemocnice s poliklinikou   v T.,   a tiež   v časti   smerujúcej   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn. 10 C 44/03 zo 14. septembra 2004, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna.

V konaní   pred   ústavným   súdom   môže   sťažovateľ   uplatniť   ochranu   len   takého porušenia   základných   práv   a slobôd,   ktoré   nechráni   iný   súd   v rozsahu   svojej   ústavnej právomoci   (II. ÚS 153/03,   II. ÚS 16/04).   Vo   vzťahu   k   označenému   rozhodnutiu Zastupiteľstva   (...)   samosprávneho   kraja   mal   sťažovateľ   možnosť   obrátiť   sa   žalobou na príslušný všeobecný súd, čo aj urobil. To, že nebol v konaní pred všeobecným súdom úspešný,   nezakladá   bez   ďalšieho   právomoc   ústavného   súdu.   Z tohto   dôvodu   aj s poukázaním na uvedenú zásadu subsidiarty nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať napadnuté   rozhodnutie   Zastupiteľstva   (...)   samosprávneho   kraja   a vzhľadom   na uvedenú skutočnosť   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   po   jej   predbežnom   prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Uvedené platí aj vo vzťahu k namietanému rozsudku okresného súdu, proti ktorému mal sťažovateľ k dispozícii riadny opravný prostriedok – odvolanie podľa § 201 a nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   aj   využil.   Keďže   vo   vzťahu k rozsudku okresného súdu mal právomoc rozhodovať iný súd (krajský súd), čo v súlade s dikciou čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ nezakladá   právomoc   ústavného   súdu,   z tohto   dôvodu   aj   v časti   namietajúcej   rozsudok okresného   súdu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa pre   nedostatok   svojej právomoci.

2. Z konania   o   sťažnostiach   nemožno   vylúčiť   ani   postup,   resp.   rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, ak v ich dôsledku došlo k porušeniu niektorého zo   základných   práv   alebo slobôd   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   ako   účastníka súdneho konania a ak tomuto základnému právu alebo slobode iný súdny orgán Slovenskej republiky   neposkytuje   účinnú   právnu   ochranu   na základe   právneho   prostriedku   nápravy priamo dostupného sťažovateľovi.

V súvislosti   s tým   ústavný   súd   poukazuje,   pokiaľ   ide   o   tú   časť   sťažnosti,   ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu, konkrétne proti jeho výroku, ktorým bol rozsudok súdu   prvého   stupňa   v jeho   vyhovujúcej   časti   zmenený   a žaloba zamietnutá,   opäť   na   už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy ustanovujúci princíp subsidiarity jeho právomoci. V zmysle uvedeného princípu nezakladá namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 374/04).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   preto   zisťoval, či ochranu týmto základným právam, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, neposkytujú všeobecné   súdy   na základe   opravných   prostriedkov   jemu   dostupných,   ktoré   možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

Podľa § 238 ods. 1 OSP je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Sťažovateľ   sa   v danej   veci   domáhal   návrhom   4. marca 2003   na okresnom   súde určenia   neplatnosti   odvolania   z funkcie   riaditeľa   Nemocnice   s poliklinikou   v T.,   ako   aj určenia,   že   jeho   pracovný   pomer   v uvedenej   funkcii   stále   trvá.   Ako   už   bolo   uvedené, okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   10 C 44/03   zo   14. septembra 2004   určil,   že   odvolanie sťažovateľa z označenej funkcie je neplatné a vo zvyšku žalobu zamietol.

Krajský súd ako odvolací súd vo veci sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 6 Co 292/2004 z 1. februára 2005   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutej   vyhovujúcej   časti   zmenil   tak, že žalobu zamietol a v zostávajúcej časti rozsudok potvrdil.

Na základe už uvedeného ústavný súd uvádza, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 238 ods. 1 OSP (ide o rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého   stupňa,   resp.   jeho   časť,   vo   veci   samej)   bolo   v prípade   sťažovateľa   prípustné a s § 243b ods. 1 citovaného zákona ho možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy sťažovateľom namietaného porušenia jeho práv.

Dovolanie podľa   § 236   a nasl.   OSP   je   nesporne   účinným   právnym   prostriedkom nápravy   prípadného   namietaného   porušenia   sťažovateľových   základných   práv,   čo potvrdzuje   aj   doterajšia   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 102/04, III. ÚS 374/04).

Sťažovateľ   však   dovolanie   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   nepodal, resp. vo svojej sťažnosti sa nezmieňuje o tom, že by tento mimoriadny opravný prostriedok proti   právoplatnému rozsudku   krajského súdu   v danej   veci   využil, ale priamo sa obrátil so sťažnosťou   na ústavný   súd.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv a slobôd,   naopak,   čl. 127   ods. 1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Keďže   ústavný   súd   je   o   namietanom   porušení   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa v konaní o sťažnosti oprávnený konať len vtedy, ak ochranu tomuto právu neposkytuje iný orgán, a keďže v tomto prípade mal sťažovateľ vo vzťahu k tej časti výroku rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenený   a jeho žaloba zamietnutá,   k   dispozícii   účinný   prostriedok   nápravy   ním   namietaného   porušenia práv, ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity ustanoveným v čl. 127 ods. 1 ústavy musel   podľa   § 25   ods. 2   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej právomoci.

3. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku krajského   súdu   v časti,   v ktorej   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   o   určenie trvania pracovného pomeru sťažovateľa vo funkcii riaditeľa Nemocnice s poliklinikou v T. ako vecne správny, bolo posúdiť, či tento nebol v predmetnej časti neodôvodnený alebo arbitrárny, či právne názory, o ktoré sa opieral, sú z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné a či ním v dôsledku toho mohlo dôjsť k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa.

Z toho dôvodu ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu, ktorého kópiu sťažovateľ pripojil k sťažnosti. V odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu sa, pokiaľ ide tú časť výroku, ktorým bol potvrdený napadnutý prvostupňový rozsudok, uvádza:

„Vo zvyšnej zamietajúcej časti, ktorou bola žaloba o určenie trvania pracovného pomeru navrhovateľa vo funkcii riaditeľa NsP T. zamietnutá ako vecne správny podľa § 219 OSP   potvrdil.   Odvolací   súd   zamietol   žalobu   v časti,   ktorou   sa navrhovateľ   domáhal vyslovenia,   že   odvolanie   navrhovateľa   z funkcie   riaditeľa   NsP   T.   je   neplatné   z vyššie uvedených   dôvodov.   Keďže   ďalší   výrok   (o   určenie   trvania   pracovného   pomeru)   závisí od prvého výroku, odvolací súd nemohol vyhovieť žalobe v tejto časti, a preto považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti za správne.“

Vo   vzťahu   k   potvrdzujúcemu   výroku   označeného rozsudku   krajského   súdu   treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 276/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 91/05).Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za následok   porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04, III. ÚS 107/05).

Podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie veci krajským súdom oproti právnemu názoru, ktorý sťažovateľ zastáva. Túto skutočnosť sťažovateľ vníma ako porušenie označených základných práv.

Podľa názoru ústavného súdu z obsahu žiadneho práva zo sťažovateľom označených základných práv nemožno vyvodiť nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je   možné   bez   ďalšieho   považovať   za porušenie   základného   práva.   Je   v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na prácu, základného práva na spravodlivé   a uspokojujúce   pracovné   podmienky   a ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, ani základného práva na súdnu ochranu   a práva   na spravodlivé   konanie   podľa   označených   článkov   ústavy   a dohovoru, a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005