znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 202/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. J., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – západ, v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   ČVS: SKIS-411/OISZ-V-2012   a   jeho   prípisom z 3. septembra   2012,   postupom   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   III   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 1 Pn 675/2012 a jej prípisom z 9. októbra 2012, postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 538/2012 a jej prípisom z 23. októbra 2012 a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. IV/1 Gn 1852/2012 a jej prípisom zo 7. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2013 doručená sťažnosť Mgr. I. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. J., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – západ (ďalej len „odbor inšpekčnej služby“),   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   ČVS: SKIS-411/OISZ-V-2012   a   jeho   prípisom z 3. septembra 2012   (ďalej   aj „namietaný   prípis   odboru   inšpekčnej   služby“),   postupom Okresnej   prokuratúry   Bratislava III   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 1 Pn 675/2012 a jej prípisom z 9. októbra 2012 (ďalej aj „namietaný prípis okresnej   prokuratúry“),   postupom   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 538/2012 a jej prípisom z 23. októbra 2012 (ďalej   aj   „namietaný   prípis   krajskej   prokuratúry“)   a   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. IV/1 Gn 1852/2012   a   jej prípisom   zo   7.   decembra   2012   (ďalej   aj   „namietaný   prípis generálnej prokuratúry“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 28. mája 2012 trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom základe, že vyšetrovateľ Policajného   zboru   v   čase   od   27.   januára   2012   do   28.   mája   2012   v   služobnom úrade odboru inšpekčnej služby v trestnej veci sp. zn. ČVS: SKIS-459/OISZ-V-2011, ktorú má ako vyšetrovateľ   Policajného   zboru   pridelenú,   neumožnil   sťažovateľovi,   ktorý má v uvedenej trestnej veci postavenie poškodeného, nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, nevyhotovil mu fotokópiu vyšetrovacieho spisu, neinformoval ho o vykonaných úkonoch a jeho žiadosti nevybavil v lehote 7 dní, čím mal porušiť jeho práva vyplývajúce so zákona. Uznesením vyšetrovateľa odboru inšpekčnej služby sp. zn. ČVS: SKIS-411/OISZ-V-2012 z 20.   júla   2012   bolo   trestné   oznámenie   sťažovateľa   odmietnuté   s poukazom   na   to, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 1 písm. a), b), c) a podľa ods. 2 Trestného poriadku. Predmetné uznesenie napadol sťažovateľ sťažnosťou, ktorá bola uznesením okresnej prokuratúry zamietnutá.

Dňa   22.   augusta   2012   požiadal   sťažovateľ   vyšetrovateľa,   ktorý   vydal uznesenie o odmietnutí   trestného   oznámenia   sťažovateľa   z   20.   júla   2012,   o zaslanie fotokópie   kompletného   vyšetrovacieho   spisu   odboru   inšpekčnej   služby   sp. zn. ČVS: SKIS-411/OISZ-V-2012.

Vyšetrovateľ odboru inšpekčnej služby prípisom sp. zn. ČVS: SKIS-411/OISZ-V-2012 z 3. septembra 2012 nevyhovel žiadosti sťažovateľa o zaslanie fotokópie kompletného vyšetrovacieho spisu, keďže s poukazom na § 69 ods. 1 Trestného poriadku podľa jeho záveru   sťažovateľ   nemá   postavenie   ani   jedného   zo   subjektov,   ktorý   je   oprávnený na poskytnutie fotokópie vyšetrovacieho spisu.

K rovnakému záveru dospela aj prokurátorka okresnej prokuratúry vo svojom prípise sp. zn. 1 Pn 675/2012 z 9. októbra 2012, ktorým sťažovateľa upovedomila o vybavení jeho podnetu na preskúmanie postupu vyšetrovateľa.

Prípisom   krajskej   prokuratúry   sp.   zn.   1   Kn   538/2012   z   23.   októbra   2012   bolo sťažovateľovi okrem iného oznámené, že „Právo na nazeranie do spisov a na obstarávanie si   ich   kópií   a   častí   na   svoje   trovy   Trestný   poriadok   priznáva   iba   osobám   taxatívne uvedeným v ustanovení § 69 ods. 1, medzi ktoré osoba oznamovateľa nepatrí.“. Z tohto dôvodu   krajská   prokuratúra   podnet   na   preskúmanie   postupu   prokurátora   odložila   ako nedôvodný.

Prípisom generálnej prokuratúry sp. zn. IV/1 Gn 1852/2012 zo 7. decembra 2012 bol vybavený opakovaný podnet sťažovateľa na preskúmanie postupu krajskej prokuratúry, pričom   generálna   prokuratúra   sa   stotožnila   so   stanoviskom   krajskej   prokuratúry a opakovaný podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložila.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   aj   pred   začatím   trestného   stíhania   patria   osobe, ktorá o sebe   vyhlasuje,   že   bola   poškodená   trestným   činom,   práva   poškodeného   podľa Trestného poriadku, a preto postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré mu odmietli vyhotoviť fotokópiu vyšetrovacieho spisu, nebol správny a zasiahol do ním označených základných práv.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR   a čl.   48 ods.   2 postupom MV SR   – sekcia   kontroly inšpekčnej služby,   úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby – západ B. dňa 3. 9. 2012, postupom Okresnej prokuratúry   Bratislava   III   dňa   9.   10.   2012,   postupom   Krajskej   prokuratúry   Bratislava zo dňa 223. 10. 2012 a Generálnej prokuratúry SR dňa 7. 12. 2012 porušené bolo.

2. Ministerstvo vnútra SR sekcia kontroly inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor   inšpekčnej   služby   –   západ   B.   je   povinné   sťažovateľovi   zaslať   kópiu   spisového materiálu vedeného pod ČVS:SKIS-411/OISZ-V-2011.

3. Ministerstvo vnútra – sekcia kontroly inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby – západ Bratislava, Okresná prokuratúra Bratislava III, Krajská prokuratúra   Bratislava   a Generálna   prokuratúra   SR   sú   povinné   uhradiť   sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výše 5.000 EUR.

4. Ministerstvo vnútra – sekcia kontroly inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor   inšpekčnej   služby   –   západ   B.,   Okresná   prokuratúra   Bratislava   III,   Krajská prokuratúra Bratislava a Generálna prokuratúra SR sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušných orgánov verejnej moci, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   týmito   orgánmi   verejnej   moci   bol   náležite   zistený   skutkový   stav a aké skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu   príslušný   orgán   verejnej   moci   súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (m.   m.   I. ÚS 13/00,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z   ústavného postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. tiež také, v ktorých k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery   príslušných   orgánov   verejnej   moci   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy, ak by vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ   v   postavení   oznamovateľa   podal   28. mája 2012   trestné   oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326   ods.   1 písm. a) Trestného zákona, pričom   sa označil   za osobu poškodenú   týmto trestným činom. Označené trestné oznámenie sťažovateľa bolo uznesením vyšetrovateľa odboru inšpekčnej služby sp. zn. ČVS: SKIS-411/OISZ-V-2012 z 20. júla 2012 odmietnuté bez toho, aby vo veci bolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Následne vyšetrovateľ inšpekčnej služby v prípise z 3. septembra 2012 nevyhovel žiadosti sťažovateľa o zaslanie fotokópie kompletného vyšetrovacieho spisu, pričom poukázal na § 69 ods. 1 Trestného poriadku, z ktorého vyvodil, že sťažovateľ nemá postavenie ani jedného zo subjektov, ktorý je   oprávnený   na   obstarávanie   fotokópie   vyšetrovacieho   spisu.   K   rovnakému   právnemu záveru   dospeli   v namietaných   prípisoch   aj   okresná   prokuratúra,   krajská   prokuratúra a generálna prokuratúra. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho tvrdenie, že v jeho veci konajúce orgány verejnej moci nesprávne interpretovali príslušné ustanovenie Trestného poriadku (§ 69 ods. 1), keď nevyhoveli jeho žiadosti o zaslanie fotokópie kompletného vyšetrovacieho spisu, čím podľa jeho názoru porušili jeho základné právo na inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   posúdiť,   či   právny   názor,   na   základe   ktorého   príslušné   orgány   verejnej   moci nevyhoveli   žiadosti   sťažovateľa   o zaslanie fotokópie   kompletného   vyšetrovacieho   spisu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, t. j. či ich postupom a namietanými prípismi mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku obvinený, obhajca, poškodený a zúčastnená osoba, splnomocnenec, ustanovený opatrovník a v konaní pred súdom prokurátor, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora majú právo nazerať   do   spisov   s   výnimkou   zápisnice   o   hlasovaní   a   časti   spisu   obsahujúcej   údaje o totožnosti   chráneného   svedka,   ohrozeného   svedka   alebo   svedka,   ktorého   totožnosť je utajená,   a   krycie   údaje   o   totožnosti   agenta,   robiť   si   z   nich   výpisky   a   poznámky a obstarávať si na svoje trovy kópie spisov a ich častí; také trovy neuhrádza prokurátor, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora. Také   isté   právo   má   zákonný   zástupca   obvineného,   poškodeného   a   zúčastnenej   osoby, ak tieto osoby sú pozbavené spôsobilosti na právne úkony alebo ich spôsobilosť na právne úkony   je   obmedzená.   Iné   osoby   tak   môžu   urobiť   so   súhlasom   predsedu   senátu a v prípravnom konaní so súhlasom orgánu činného v trestnom konaní, len ak je to potrebné na uplatnenie ich práv.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   pri   interpretácii   obsahu   a rozsahu základných   práv   a slobôd   zohľadňuje   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (ďalej len   „ESĽP“)   týkajúcu   sa   jednotlivých   ľudských   práv   a základných   slobôd garantovaných   Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“).

Základnému   právu   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy zodpovedá v štruktúre práv garantovaných dohovorom právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   čl.   6   dohovoru   nie   je   aplikovateľný   v prípade poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným poškodeným bolo odložené   bez   toho,   aby   bolo   začaté   trestné   stíhanie   údajného   páchateľa   (Duchoňová proti Českej republike, rozhodnutie z 2. októbra 2006, č. 29858/03, oddiel 1).

Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že čl. 6 dohovoru je v zásade aplikovateľný, pokiaľ sa poškodený k trestnému konaniu pripojil s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená. Namietať porušenie práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru nebude môcť   ten   poškodený,   ktorý   sa   trestného   konania   zúčastňuje   len   s   cieľom   prispieť k odsúdeniu   obvineného   (Corbu   proti   Rumunsku,   rozhodnutie   z   31.   marca   2009, č. 27396/04, § 30 – 33).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   uvedené   právne   názory   ESĽP   k výkladu   čl.   6 dohovoru v plnom rozsahu uplatniteľné aj na interpretáciu základného práva na inú právnu ochranu   garantovaného   predovšetkým   prostredníctvom   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Za   týchto okolností   výklad   §   69   ods.   1   Trestného   poriadku   obsiahnutý   v namietanom   prípise vyšetrovateľa inšpekčnej služby, podľa ktorého v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľ nie je osobou, ktorá disponuje právami vyplývajúcimi z § 69 ods. 1 Trestného poriadku, s ktorým sa v namietaných prípisoch stotožnili aj vo veci konajúce orgány   prokuratúry,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného   hľadiska   z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v postavení oznamovateľa trestného činu nemôže účinne namietať porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (ktorých obsah je potrebné vykladať v intenciách čl. 6 ods. 1 dohovoru), keďže   práva   z nich   vyplývajúce   sú   aplikovateľné   len   na   poškodeného   v takom trestnom konaní,   v   ktorom   bolo   vznesené   obvinenie   konkrétnej   osobe.   Navyše   musí ísť o poškodeného,   ktorému   trestným   činom   vznikla   škoda,   náhradu   ktorej   si   v tomto trestnom konaní uplatňuje.

Na tomto základe ústavný súd pri   predbežnom prerokovaní konštatuje, že medzi obsahom základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a namietanými postupmi   a prípismi   úradu   inšpekčnej   služby,   okresnej   prokuratúry,   krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol   reálne   dospieť   k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013