znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 202/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť L. O. a M. O., obaja bytom Ž., zastúpených JUDr. M. G., ktorou namietajú porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   porušenie   čl.   14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo/77/2009 a jeho rozsudkom z 10. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. O. a M. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010 doručená sťažnosť L. O. a M. O., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. M. G., ktorou namietali porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), porušenie   čl.   14   dohovoru,   porušenie   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Obo/77/2009 a jeho rozsudkom z 10. februára 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „Najvyšší   súd   v   konaní   sp.   zn.   2   Obo   229/2005   uznesením   zmenil   rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 23. 2. 2005 vydaný v konaní 35 Cbi 10/04-40 o trovách konania tak, že sťažovateľom priznal náhradu trov prvostupňového konania 57 917 Sk a náhradu trov odvolacieho konania 6 640 Sk, teda spolu 64 377 Sk, t. j. dnes 2 136,92 €. Sťažovatelia uplatnili túto pohľadávku u Správcu konkurznej podstaty v konkurze 25-24 K 10/01, vedenom na KS Banská Bystrica ako pohľadávku proti podstate. Správca túto pohľadávku poprel a preto sťažovatelia v incidenčnej žalobe 52 Cbi 4/2009 uplatnili tento nárok na KS Banská Bystrica, ktorý žalobu zamietol a sťažovateľom uložil nahradiť trovy konania. Sťažovatelia podali odvolanie. O odvolaní rozhodol porušovateľ v konaní 5 Obo 77/2009 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil....

Porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru... vidia sťažovatelia v tom, že napriek tomu, že mali vykonateľným súdnym rozhodnutím - príklepom Okresného súdu Ružomberok Er 859/00-65 priznané   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti,   museli   opakovane   pred   súdom   podať vylučovaciu   žalobu   voči   správkyni   konkurznej   podstaty   (konania   35Cbi   10/04,   2   Obo 229/05),   kde   museli   na   svoje   náklady   chrániť   svoje   vlastníctvo.   Keď   uspeli   a   správca konkurznej   podstaty   im   bol   povinný   nahradiť   náklady   tohoto   konania,   odmietol   to   a   v následnom konaní 52Cbi 4/2009 v spojitosti s rozsudkom 5 Obo 77/2009 im úhrada týchto nákladov   bola   zamietnutá.   Obsahom   práva   na   spravodlivý   proces   je   to,   že   postavenie sporových strán je rovné, pričom v tomto konaní bol ich odporca zvýhodnený. Toto úzko súvisí aj s právom podľa čl. I Dodatkového protokolu..., lebo pokojné užívanie majetku znamená aj to, že nikto nemôže do vlastníckych práv vlastníkovi zasahoval a tým ho rušiť v užívaní, pričom v prípade obrany pred rušením tohoto práva, musí vlastník mať zaručené, že náklady s obranou jeho práva mu budú aj uhradené.

Obsahom pokojného užívania svojho majetku je aj to, že voči tomu, kto toto právo porušil sa efektívne domôže aj nákladov s obranou spojených. Toto porušovateľ vo svojom rozsudku 5 Obo 77/2009 nezohľadnil.

Porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy SR vidia sťažovatelia v tom, že ich odvolanie bolo u porušovateľa pridelené pôvodne senátu JUDr. Ď., čiže zákonnými sudcami boli členovia tohoto senátu a nie členovia senátu, ktorý vec skutočne rozhodol.

Sťažovatelia požadujú primerané zadosťučinenie... celkom... sumu 2 862,80 Eur..., čo sú náklady, ako už bolo uvedené, vydané na ochranu ich ústavných práv.“

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Porušovateľ v konaní 5 Obo 77/2009 porušil: základné právo sťažovateľov na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   bod   1   Dohovoru...   právo   sťažovateľov   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   o   práve   pokojne   užívať   svoj   majetok,   čl.   48   ods.   1   Ústavy   SR zaručujúci právo na zákonného sudcu.

2. Priznáva sťažovateľom primerané zadosťučinenie vo výške 2 862,80 Eur. Alternatívne   navrhujú   sťažovatelia,   aby   Ústavný   súd   SR   rozsudok   porušovateľa 5 Obo 77/2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovatelia si uplatňujú náklady právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci aj s DPH, ktorej je právny zástupca platiteľom.“

Podaním   z   10.   decembra   2010   doručeným   ústavnému   súdu   14.   decembra   2010 sťažovatelia   doplnili   svoju   sťažnosť,   pričom   k   tomuto   podaniu   priložili   rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 57/2009 a 4 Obo 58/2009, v ktorých „účastníci v totožne skutkovo aj právnej veci boli vo svojich žalobách úspešní“. Na základe tejto skutočnosti namietajú,   že „došlo   aj   k   porušeniu   čl.   14   Dohovoru   o   užívaní   práv   a   slobôd   bez diskriminácie...“.

Ústavný súd doručil sťažnosť sťažovateľov najvyššiemu súdu a výzvou z 13. apríla 2011 ho vyzval, aby sa k sťažnosti vyjadril.

Prípisom z 13. mája 2011 doručeným ústavnému súdu 17. mája 2011 sa predseda najvyššieho   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   sťažovateľov.   Čo   sa   týka   namietaného porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, uviedol:

«Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľov na zákonného sudcu (bod 5 sťažnosti), totožne so sťažovateľmi uvádzame, že ich vec bola skutočne pôvodne pridelená senátu 5 O, ktorého predsedníčkou bola JUDr. Z. D. V súvislosti so skutočnosťou, že vec sťažovateľov nakoniec prejednal a rozhodol iný senát (zložený z predsedu senátu JUDr. J. Š.   a   členiek senátu   JUDr.   I.   I.   a JUDr.   A.   P.),   poukazujeme na   skutočnosť,   že spôsob pridelenia veci inému senátu sa uskutočnil v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu, ktorým sa v zmysle § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z, z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Opatrením predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009, č. Spr. 162/2009-20 o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009, sa s účinnosťou od 1. októbra 2009 JUDr. Z. Ď. stala predsedníčkou senátu 1 O (dovtedy neobsadeného) s tým,   že   veci   pridelené   menovanej   sudkyni   v   senáte   5   O   a   nevybavené   do   účinnosti predmetného opatrenia, prešli do senátu 1 O pod pôvodnými spisovými značkami (II. časť, body 2 a 7 vyššie označeného opatrenia). Následne, v zmysle Rozvrhu práce na rok 2010, vydaného Opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009, č. Spr. 1321/2009 (ďalej len „rozvrh práce“), sa veci pôvodného senátu 1 O rovnomerne rozdelili medzi ostávajúce senáty 2 O až 5 O tak, aby boli čo najskôr skončené staré veci (VII. časť, poznámka č. 2 rozvrhu práce).

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch, ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa   predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

V   zmysle   prvej   vety   IV.   časti,   čl.   II.,   bod   2   rozvrhu   práce,   zapisovanie   vecí   do registrov   sa   uskutočňuje   v   zmysle   článku   7,   článku   8   Registratúrneho   poriadku a registratúrneho plánu Najvyššieho súdu SR pomocou výpočtovej techniky - elektronickej podateľne, podľa zásad uvedených v tomto rozvrhu.

Poukazujúc   na   vyššie   uvedené,   pridelenie   veci   sťažovateľov   senátu   JUDr.   Š.   sa zrealizovalo v súlade s vyššie citovanými zmenami rozvrhu práce náhodným výberom cez elektronickú podateľňu najvyššieho súdu (JUDr. J. Š. bol v tom čase predsedom senátu 2 O, avšak prerozdelené veci sa naďalej prejednávali pod pôvodnou spisovou značkou).»

Na základe týchto skutočností navrhol sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z   obsahu sťažnosti   a jej doplnenia vyplýva,   že sťažovatelia   namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 77/2009 a jeho rozsudkom z 10. februára 2010. V súvislosti s postupom najvyššieho   súdu,   ktorý   v   skutkovo   podobných   veciach   rozhodol   odlišne,   sťažovatelia namietali aj porušenie svojho práva podľa čl. 14 dohovoru.

Najvyšší   súd   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 52 Cbi 4/2009-22 z 31. marca 2009 ako vecne správny s tým, že v relevantnej časti svojho rozsudku poukázal na právny názor krajského súdu ako súdu prvého stupňa.

„Vyslovil názor osvojený z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1 MobdoV 1/2005, že v konkurznom konaní zásadne nemožno uspokojiť trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konaniach súvisiacich s konkurzom. To však neznamená, že náhradu trov v týchto konaniach   nemožno   priznať,   pretože   o   ich   náhrade   súd   nerozhoduje   podľa   ustanovení Zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní,   ale   podľa   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku a dospel k záveru, že nárok na uspokojenie pohľadávky vo výške 2 136,90 Eur žalobcovia v konkurznom   konaní   nemajú,   nakoľko   táto   ich   pohľadávka   vznikla   ako   trovy   konania účasťou v konaní   súvisiacom s konkurzom,   t.   j.   v   konaní o vylúčení veci z konkurznej podstaty a zákon uvádza, že takáto pohľadávka, teda trovy účastníkov v týchto konaniach, sú vylúčené z uspokojenia v konkurze. Tieto pohľadávky však z hmotného práva nezanikajú a po zrušení konkurzu ich je možné uspokojiť v súdnom alebo v inom konaní.“

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku najvyšší súd zhrnul svoj právny názor, pričom uviedol:

„Podľa ust. § 33 ods. 1 písm. b) ZKV z uspokojenia sú vylúčené trovy účastníkov konania,   ktoré   im   vznikli   účasťou   v   konkurznom   konaní   a   v   konaniach   súvisiacich s konkurzom, ak tento zákon neustanovuje inak;

Podľa ust. § 25 ods. 2 prvá veta ZKV trovy konaní súvisiacich s konkurzom sa považujú za náklady podstaty vtedy, ak podstate vznikol prospech z vedenia sporu, a to najviac do výšky tohto prospechu.

Tzv. incidenčnou žalobou vedenou na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 35 Cbi 10/2004 sa žalobcovia domáhali vylúčenia veci - nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej podstaty   z   dôvodu,   že   vlastnícke   právo   k   predmetnej   nehnuteľností   nadobudli   pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu príklepom v dražbe konanej súdnym exekútorom. Z predmetu sporu vyplýva, že spor o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty súvisí s konkurzom   vyhláseným   na   majetok   úpadcu   K.,   a.   s.,   R.,   v   ktorom   konaní   správkyňa konkurznej   podstaty   zahrnula   do   súpisu   konkurznej   podstaty   predmetnú   nehnuteľnosť žalobcov. Žalobcovia boli v konaní o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty úspešní a súd (odvolací) im preto priznal v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. náhradu trov konania s odkazom na ust. § 66e ods. 1 ZKV. V spore o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty vystupovala správkyňa konkurznej podstaty na strane žalovaného, v tomto spore nebola úspešná,   keď   súd   rozhodol   o   povinnosti   vylúčiť   predmetnú   nehnuteľnosť   zo   súpisu konkurznej podstaty. Nemožno z tohto dôvodu pochybovať o tom, že v danej veci nevznikol podstate prospech z vedenia sporu, v ktorom bola táto strana účastníka (SKP) neúspešná. Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa má za to, že nie sú splnené zákonné podmienky na použitie ust. § 25 ods. 2 prvá veta ZKV, a to podmienka vzniku prospechu z vedenia sporu o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty aj s prihliadnutím na tvrdenie žalobcov, že v prípade nevylúčenia veci zo súpisu by musela správkyňa vrátiť žalobcom peňažné   plnenie   zaplatené   exekútorovi.   Vrátenie   peňažného   plnenia   žalobcov   nebolo predmetom žiadneho súdneho sporu, vedeného za účasti správkyne konkurznej podstaty. Odvolací súd zhodnotil názor súdu prvého stupňa vyslovený pri výklade ust. § 33 ods. 1 písm. b) ZKV za správny. Zákon v ust. § 33 ods. 1 písm. b) ZKV výslovne vylučuje z uspokojenia trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s konkurzom, pokiaľ zákon o konkurze a vyrovnaní trovy účastníkov neupravuje   inak.   Zákon   o   konkurze   a   vyrovnaní   trovy   účastníkov,   ktoré   im   vznikli   v konaniach súvisiacich s konkurzom, v ďalšom neupravuje inak, a to ani v ust. § 31 ods. 6 písm.   h)   ZKV,   ktoré   ustanovenie   upravuje   uspokojenie   pohľadávok   proti   podstate   v priebehu konkurzného konania, a to trovy konaní vyvolaných konkurzom, o ktorý prípad v danej veci nejde.“

Základom   argumentácie   sťažovateľov   je   ich   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom krajského súdu, ich tvrdenie o porušení práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, tiež porušenie ich základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tvrdenie o porušení zásady užívania práv a slobôd priznaných dohovorom bez diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru postupom najvyššieho súdu, ktorý v skutkovo podobných veciach rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci týkajúcej sa sťažovateľov.

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len   „ESĽP“),   podľa   ktorej   čl.   6   ods.   1   dohovoru   súd   zaväzuje,   aby   odôvodnil   svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že predpokladom uplatnenia práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére základného práva na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97, IV. ÚS 301/07). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Z podkladov predložených sťažovateľmi vyplýva, že sťažovatelia boli úspešnými účastníkmi v konaní o vylúčenie veci zo súpisu podstaty úpadcu K., a. s., R. (ďalej len „úpadca“),   podľa   § 19   ods.   2 zákona č.   328/1991 Zb.   o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“). Rozhodnutím súdu bolo sťažovateľom priznané právo   na   náhradu   trov   tohto   konania   (§   142   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku). Sťažovatelia si túto pohľadávku týkajúcu sa trov uplatnili ako pohľadávku proti podstate, ktorú   im   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   neuznal.   Sťažovatelia   následne   podali krajskému   súd   návrh   na   rozhodnutie,   aby   krajský   súd   určil,   že   ich   pohľadávka   je pohľadávkou proti podstate. Krajský súd incidenčnú žalobu zamietol. Najvyšší súd v rámci odvolacieho konania potvrdil rozhodnutie krajského súdu. Jeho právny názor bol totožný s právnym   názorom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   pohľadávka   sťažovateľov   nie   je pohľadávkou proti podstate podľa § 25 ods. 2 ZKV, pričom ide o pohľadávku podľa § 33 ods. 1 písm. b) ZKV, ktorá je vylúčená z uspokojenia v konkurze.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený v odôvodnení jeho rozsudku z 10. februára 2010 v spojení s právnym názorom krajského súdu   v   jeho rozsudku   z   31.   marca   2009   je zdôvodnený   dostatočne,   preto   ho nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený.   Právny   názor   všeobecných   súdov   zodpovedá pravidlám logiky, nie je vnútorne rozporný a vyplýva z aplikácie § 25 ods. 2 ZKV a § 33 ods. 1 písm. b) ZKV. Výklad týchto ustanovení všeobecnými súdmi zodpovedá ich zneniu a účelu, nepopiera pravidlá logiky a textové znenie týchto ustanovení ZKV. Skutočnosť, že sťažovatelia   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v   spojení   s   právnym   názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad § 25 ods. 2 ZKV a § 33 ods. 1 písm. b) ZKV najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr.   III.   ÚS   124/04).   Podľa   čl.   142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neznamená právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   „víťazstvo“ v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   tiež   namietali   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru, ku ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   v   skutkovo   podobných   veciach   v   iných konaniach rozhodol odlišne ako v ich právnej veci.

V   tomto   bode   je   však   sťažnosť   sťažovateľov   neopodstatnená   z   dôvodu,   že sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 77/2009 je časovo skorším rozsudkom ako sťažovateľmi predložené rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 57/2009 a   4   Obo   58/2009.   Najvyšší   súd   vo   veci   sp.   zn.   5   Obo   77/2009   rozhodol   rozsudkom 10. februára 2010, zatiaľ čo vo veciach sp. zn. 4 Obo 57/2009 a sp. zn. 4 Obo 58/2009 rozhodol 27. októbra 2010. Z toho dôvodu najvyšší súd v konaní sp. zn. 5 Obo 77/2009 nemohol prihliadnuť na časovo neskoršie rozsudky v konaniach sp. zn. 4 Obo 57/2009 a sp. zn. 4 Obo 58/2009 a nemohol sa ani argumentačne vysporiadať s prípadne odlišnými právnymi   závermi.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 Obo 77/2009 z 10. februára 2010 nemohol porušiť označené právo sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľov   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného ústavného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), t. j. aby sa porovnateľné, resp. obdobné situácie posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom. Táto požiadavka korešponduje aj s judikatúrou ESĽP.

Aj v rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých   prípadne   podobných   veciach   je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej   inštancie   došlo   k   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   preto   rozhodujúce,   či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva.

Právny   poriadok   Slovenskej   republiky   upravuje   mechanizmus   zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším   súdom   a   v   inštitúte   prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   plénom   najvyššieho   súdu   alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky a   riadne   využíva,   bude   v   každej   skupine   prípadov   rozdielnej   judikatúry   závislé   od konkrétnych okolností, spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.

V   tomto   konkrétnom   prípade   ústavný   súd   nehodnotil,   či   rozdielnou   judikatúrou najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   teda   v   zásade nehodnotil,   či   najvyšší   súd   fakticky   a   riadne   využil   mechanizmus   zabezpečujúci koherentnosť judikatúry, z dôvodu, že sťažovateľ namieta konflikt sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu s časovo neskoršími rozsudkami najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nezistil príčinnú súvislosť medzi uvedeným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľmi označeným porušením ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušením práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý jeho zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa   predmetu   konania sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.

Podľa   §   51   ods.   4   písm.   b)   zákona   o   súdoch   náhodným   výberom   pomocou technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).

Za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy teda zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu súdu   ako   orgánu   štátnej   správy   súdov,   ktorý   je   v   súlade   s   ustanoveniami   právnych predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02 a II. ÚS 119/02, III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu vyplýva, že právna vec sťažovateľov bola pridelená sudkyni JUDr. Z. Ď., ktorá v tom čase bola v senáte 5 O, a dostala sp. zn. 5 Obo 77/2009. S účinnosťou od 1. októbra 2009 sa JUDr. Z. Ď. stala predsedníčkou senátu 1 O s tým, že veci pridelené tejto sudkyni v senáte 5 O a veci, ktoré neboli vybavené do účinnosti opatrenia   predsedu   najvyššieho   súdu „prešli   do   senátu   1   O   pod   pôvodnými   spisovými značkami (II. časť, body 2 a 7 vyššie označeného opatrenia). Následne, v zmysle Rozvrhu práce na rok 2010... sa veci pôvodného senátu 1 O rovnomerne rozdelili medzi ostávajúce senáty 2 O až 5 O tak, aby boli čo najskôr skončené staré veci (VII. časť, poznámka č. 2 rozvrhu práce).

... pridelenie veci sťažovateľov senátu JUDr. Š. sa zrealizovalo v súlade s vyššie citovanými   zmenami   rozvrhu   práce   náhodným   výberom   cez   elektronickú   podateľňu najvyššieho súdu...“.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v právnej veci sťažovateľov došlo k zmene zákonného sudcu na základe inštitútu prerozdelenia už pridelených vecí podľa § 51 ods. 4 zákona o súdoch z dôvodu zmeny v obsadení súdu sudcami [§ 51 ods. 4 písm. b) zákona o súdoch],   pričom   k   prerozdeleniu   došlo   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   a   podľa   rozvrhu práce (§ 51 ods. 1, 2 a 4 zákona o súdoch).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k zmene v osobe zákonného sudcu v právnej veci sťažovateľov došlo na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu predvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nezistil ani príčinnú súvislosť medzi uvedeným postupom najvyššieho súdu a sťažovateľmi označeným porušením ich základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru

Sťažovatelia v doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 14. decembra 2010   rozšírili   návrh   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   aj   o porušenie   čl.   14   dohovoru z dôvodu,   že   iní   účastníci   v totožne   skutkovo   aj   právnej   veci   boli   vo   svojich   žalobách úspešní. Takéto odôvodnenie namietaného porušenia čl. 14 dohovoru nepovažuje ústavný súd   za   dostatočné.   Podľa   §   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sa   každý   návrh   musí odôvodniť. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovatelia iba konštatovaním porušenia čl. 14 dohovoru s poukazom na úspešnosť iných účastníkov v totožne skutkovo a právnej veci a bez preukázania príčinnej súvislosti s postupom najvyššieho súdu nedostatočne odôvodnili svoj návrh v tejto časti sťažnosti, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie jednak pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011