znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 202/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., H., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 4 D 328/2003, Dnot 115/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2009 doručená sťažnosť Š. S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.   C.,   N.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   pričom   v   petite   sťažnosti neoznačil ani porušovateľov označených práv, ani ich konanie, resp. rozhodnutie, ktorými malo dôjsť k porušeniu označených práv.

Na základe výzvy ústavného súdu sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 22.   decembra   2009   upresnil   petit   sťažnosti.   Medzitým   ešte   podaniami   doručenými ústavnému súdu 24. septembra 2009 a 3. decembra 2009 doplnil sťažnosť o ďalšie listinné dôkazy vzťahujúce sa na jeho vec.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ „... je právnym nástupcom po nebohom   otcovi   Š.   S...,   ktorý   ešte   za   svojho   života   dal   do   užívania   majetok   do Poľnohospodárskeho družstva B. (ďalej len PD B.) a bol zároveň aj členom PD.

Od roku 1992 na základe transformačného projektu PD B. došlo k rozpočítaniu a prerozdeľovaniu majetku na oprávnené osoby t. j. na členov PD B. Otec sťažovateľa Š. S... požiadal roku 1992 o vyporiadanie majetku a zároveň o jeho navrátenie nakoľko sa jednalo o jeho vlastníctvo. Jeho žiadosti vyhovené nebolo a z toho dôvodu podal opätovnú žiadosť dňa   29.   08.   1993.   Aj   napriek   tejto   jeho   opätovnej   snahe   k vyporiadaniu   majetkových podielov,   teda   majetku,   ktorý   bol   jeho   vlastníctvom   vneseným   do   užívania   PD   B.,   k samotnému vyporiadaniu došlo až roku 1997. Medzi otcom sťažovateľa a samotným PD B. došlo k uzatvoreniu dohôd o vysporiadaní vyrovnávajúceho podielu, na podklade týchto dohôd mal byť majetok otcovi sťažovateľa prinavrátený, tu by som chcel opätovať, že sa jedná   o   majetok   jeho   vlastný,   ktorý   riadne   zdokladoval   listami   vlastníctva   ako   aj majetkovým prídelom.

K   vyporiadaniu   majetku   samotnými   dohodami   o   vysporiadaní   nedošlo   a   napriek tomu bol majetok, ktorý patrí sťažovateľovmu otcovi prepísaný na tretie osoby na podklade týchto dohôd o vysporiadaní majetkového podielu.

Medzičasom   zmenilo   PD   B.   právnu   subjektivitu   a   bola   založená   spoločnosť s ručením obmedzením PD B. s. r. o. Pričom na pôvodné PD B. bol nariadený konkurz.“.

Sťažovateľ   uvádza,   že   17.   marca   2003 „podal...   spolu   s   rodinnými   príslušníkmi bratom   F.   S.   a   matkou   Ľ.   S.   trestné   oznámenie   na   Okresnej   prokuratúre   v   Komárne, predmetom, ktorého bolo podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu a trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku v zmysle § 250 a § 255 Trestného zákona   (účinného   v   čase   spáchania   skutku),   osobami   vo   vedúcich   štruktúrach Poľnohospodárskeho družstva B. (ďalej len PD B.).

Nakoľko v PD B. pracoval aj nebohý otec sťažovateľa neb. Š. S..., po ktorom je zákonným dedičom sťažovateľ, bolo mu vypočítané pri vysporiadaní majetkového podielu finančné vyrovnanie...

Uvedené finančné vyrovnanie sa malo uskutočniť pomocou dohôd o vysporiadaní vyrovnávacieho podielu v zmysle § 233 Obchodného zákonníka a čl. 24 a 39 Stanov PD B. zastúpenej Ing. J. P. ako vtedajším predsedom PD B. a J. K. ako podpredsedom PD B. Na   podklade   týchto   dohôd   mali   byť   neskôr   nehnuteľnosti   prinavrátené   uvedené v dohodách sťažovateľovmu otcovi neb. Š. S.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   podal   sťažovateľ   trestné   oznámenie   na Okresnú prokuratúru v Komárne.

Dňa   25.   03.   2003   bolo   trestné   oznámenie   odstúpené   na   Obvodné   oddelenie   PZ v Hurbanove pod sp. zn. ČVS: ORP-170/Hu-2003, kde bol sťažovateľ vypočutý namiesto svojho otca neb. Š. S., ktorý vtedy ešte žil ostatný poškodený sťažovateľova matka ako aj jeho brat vypočutý nebol. Následne bolo trestné oznámenie dňa 17. 9. 2003 odstúpené z obvodného oddelenia PZ v Hurbanove na Okresné riaditeľstvo PZ v Komárne, kde bol spis prečíslovaný   na   sp.   zn.   ČVS:   ORP-160/OKP-03,   pričom   taktiež   nedošlo   k vypočutiu ostatných poškodených vo veci sťažovateľova matka ako aj jeho brat, spis bol opätovne prečíslovaný   na   sp.   zn.   ČVS:   ORP-285/OSN-KN-2004   a   pridelený   opätovne   inému vyšetrovateľovi a ani do tretice neboli vypočutý ostatný poškodený...

Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Komárne bolo začaté trestné stíhanie vo veci, ktoré bolo zastavené uznesením Okresného prokurátora v Komárne dňa 10. 06. 2004. Proti uzneseniu Okresného prokurátora v Komárne podal sťažovateľ sťažnosť v zákonnej 3 dňovej lehote. Svoju sťažnosť p. S. odôvodnil tým, že jeho vlastníctvo resp. vlastníctvo právneho predchodcu bolo dostatočne preukázané potvrdením okruhu dedičov, potvrdením pozemkového úradu, identifikáciou parciel a listami vlastníctva. Svoju sťažnosť odôvodnil   aj   tým,   že   v   roku   2001   bola   na   predmetných   parcelách   vykonaná ROEP-ka (register obnovenej evidencie pozemkov). To znamená, že nebolo možné predložiť vyšetrovateľovi aktuálne listy vlastníctva nakoľko, došlo v zmysle ROEP k pozemkovým úpravám, to znamená, že väčšina z predmetných parciel bola zlúčená.“.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že „...   samotné   dohody   o   vysporiadaní   majetkového podielu, boli neplatné a teda nemohlo dôjsť k ich naplneniu, nakoľko na ich platnosť sa vyžadovalo zaplatenie vyrovnávajúceho podielu. Pokiaľ teda tieto dohody neboli platné, nemohli ani len po formálnej stránke mať za následok prevod vlastníckeho práva. V týchto okolnostiach   videl   sťažovateľ,   že   zo   strany   vtedajšieho   vedenia   PD   B.   dochádzalo k napĺňaniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu v zmysle § 250 Trestného zákona (účinného   v čase   spáchania   skutku).   Vyšetrovateľ   neuskutočnil   dokazovanie   v   plnom rozsahu a vôbec sa nezameral na podstatné skutočnosti, ktoré tvrdil sťažovateľ...

Majetok, ktorého vlastníctvo bolo preukázané naďalej užívala PD B. s. r. o., išlo o majetok, ktorý patril nebohému Š. S., a napokon nemožno opomenúť aj to, že časť tohto majetku bola predaná.

K   samotnému   prevodu   majetku   došlo   pomocou   dohôd   o   vysporiadaní vyrovnávacieho podielu, ktoré sa však nenaplnili, avšak tieto dohody poslúžili vedeniu PD B. na prevod vlastníckeho práva aj keď na to neboli po formálnej stránke ako aj obsahovej stránke spôsobilé. Všetky tieto skutočnosti boli ozrejmené vyšetrovateľom a aj napriek tomu sa nimi nezaoberali.

V novozaloženej spoločnosti PD B. s. r. o. figurovala osoba, ktorá mala vydávať majetok v pôvodnom PD B. Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu prokurátora o zastavení trestného stíhania bola zamietnutá.

Dňa 21. 08. 2004 bolo po odvolaní sťažovateľa na Krajskú prokuratúru v Nitre obnovené vyšetrovanie vo veci. Ani po obnovení vyšetrovania sa vyšetrovateľ nezaoberal porušením   stanov   ako   aj   porušením   povinnosti   pri   správe   cudzieho   majetku,   a   taktiež nevypočul všetkých poškodených vo veci. Nebolo zdôvodnené prečo neboli vydané majetky neb. Š. S. zo strany PD B. v zákonnej lehote. Nebolo taktiež zdôvodnené prečo bol majetok sťažovateľa znížený, nakoľko nepodpísal transformáciu družstva. Nebolo taktiež prešetrené, z akého dôvodu nebol vydaný majetok neb. Š. S. aj napriek tomu, že PD B. ho mala len v prenájme, na podklade nájomnej zmluvy zo dňa 07. 05. 1993...

Sťažovateľ   vo   svojej   výpovedi   zo   dňa   20.   09.   2006   uviedol,   že   v   spise   sa nenachádzajú   dokumenty,   ktoré   doložil   do   spisu   a   to   listy   vlastníctva   k   niektorým nehnuteľnostiam, register členov oprávnených osôb na meno Š. S. a Ľ. S. Paradoxom je aj to, že táto zápisnica bola dodatočne bez súhlasu sťažovateľa zmenená resp. bolo zmenené číslo spisu.

Chcem poukázať   na   to,   že   v trestnom konaní,   ktoré bolo   z hľadiska   efektívnosti a vymožiteľnosti pre sťažovateľa tupou porážkou a obsahovalo nespočetne veľa procesných chýb   v   oblasti   trestného   práva,   s   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   2   ods.   7   a   ods.   10 Trestného poriadku...“.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že „... sa domáha svojho práva aj prostredníctvom žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty na Krajskom súde v Bratislave, nakoľko pôvodné PD B. – v konkurze malo v užívaní majetok, ktorý neskôr prešiel už pomocou spomínaných dohôd na novozaložené PD B. s. r. o. Žalobu podal sťažovateľ spolu s ostatnými rodinnými príslušníkmi ako právnymi nástupcami nebohého Š. S..., prostredníctvom advokáta ešte v roku 2003. Napriek tomu, že sťažovateľ preukázal to že je dedičom neb. Š. S. ako aj to, že nehnuteľnosti,   ktoré   sú   predmetom   žaloby   o   vylúčenie   veci   z   konkurznej   podstaty   sú predmetom dedičstva. Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave odvolanie v zákonnej lehote. Najvyšší súd ako odvolací   súd   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave   potvrdil.   Sťažovateľ   podal   voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu v Bratislave dovolanie, o ktorom nebolo dodnes rozhodnuté, pričom   samotné   prejednanie   dovolania   po   niekoľkých   urgenciách   v   akom   stave   sa   vec nachádza je vytýčené na rok 2010.“.

Napokon sťažovateľ uviedol, že „... v súbehu týchto konaní prebieha aj dedičské konanie po nebohom Š. S., otcovi sťažovateľa. V tomto dedičskom konaní ktoré prebieha pomaly   už   7   rokov   boli   prejednávané   aj   nehnuteľnosti,   ktoré   boli   v   užívaní   PD   B.   a napokon, ktoré boli predmetom sporov na Krajskom súde v Bratislave ako aj predmetom trestných konaní na Okresnej polícii v Komárne...

V samotnom dedičskom konaní, dochádza k prieťahom v konaní a v súvislosti s touto skutočnosťou sa sťažovateľ obrátil na Krajský súd v Komárne, Notársku komoru ako aj na Ministra spravodlivosti. Prvé rozhodnutie bolo v dedičskom konaní vydané až 24. 10. 2007, a neobsahovalo všetok majetok, ktorý mal vo vlastníctve neb. Š. S. predovšetkým ide o majetok   z   majetkového   výmeru   č.   2D-898/86.   Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu v dedičskom konaní podal sťažovateľ odvolanie, z vyššie uvedených dôvodov. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vydal dňa 29. 2. 2008 uznesenie, ktorým rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesením Okresného súdu v Komárne o nadobudnutí   dedičstva   zo   dňa   01.   06.   2009   nadobudol   sťažovateľ   spolu   s   ostatnými súrodencami   všetok   majetok   po   svojom   otcovi,   teda   aj   majetok,   ktorého   vlastníctvo preukázal   v   trestnom   konaní   ako   aj   v   konaní   pred   Krajským   súdom   v   Bratislave. Rozhodnutie   o   nadobudnutí   dedičstva   nebolo   spôsobilé   na   zápis   vlastníckych   práv   do príslušného   katastra   nehnuteľností.   Z   tohto   dôvodu   bolo   rozhodnutie   Okresného   súdu v Komárne č. k. 4 D/328/2003 o nadobudnutí dedičstva vrátené katastrom nehnuteľností späť na Okresný súd v Komárne... Zo strany navrhovateľa bol Okresný súd v Komárne vyzvaný   na   vydanie   opravného   rozhodnutia   o   nadobudnutí   dedičstva,   pričom   spisový materiál bol odstúpený opätovne Notárskemu úradu JUDr. M. K. – notárke so sídlom K., ktorá doposiaľ vec neukončila na vydanie nového rozhodnutia.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „...   postupom   Okresnej   polície   v   Komárne   ako   aj Krajského   súdu   v   Bratislave   a   napokon   aj   Okresným   súdom   v   Komárne   boli   aj   sú porušované   základné   ľudské   práva   a   slobody.   Postupom   týchto   orgánov   dochádzalo a napokon   aj   dochádza   k prieťahom   konaní,   čo   má   za   následok,   že   sťažovateľ   nemôže riadne užívať   vlastníctvo   a to   od roku   1997.   Pre súkromne hospodáriaceho roľníka to znamenalo finančnú stratu a napokon aj nevymožiteľnosť základných práv garantovaných medzinárodnými zmluvami ako aj ústavou Slovenskej republiky. Významným dôkazom je aj vyrozumenie   prezidenta   Policajného   zboru   zo   dňa   22.   07.   2009   o   tom,   že boli   zistené nedostatky v súvislosti s prejednávanou vecou na Okresnom riaditeľstve PZ v Komárne, ako aj samotné dedičské konanie, ktoré naďalej prebieha už takmer 7 rok na Okresnom súde v Komárne č. k. 4 D/328/2003 bez vydania právoplatného rozhodnutia vo veci.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   upravené   v   článku   čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky   Č.   l.   6   odsek   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd v nadväznosti na čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   v   Komárne   prikazuje   aby   vo   veci   konal   a   zakazuje   aby v dedičskom konaní po nebohom Š. S... pokračovalo v porušovaní práv.

3. Š. S... trvale bytom H. priznáva finančné zadosť učinenie 30.000 EUR, ktoré je Okresný   súd   v   Komárne   povinné   vyplatiť   Š.   S.   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný sťažnosťou (§ 49 a nasl. zákona o ústavnom súde) a najmä jej petitom.

Sťažovateľ sa v upravenom petite sťažnosti domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo podľa čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené. Sťažovateľ však v petite (napriek predchádzajúcej výzve ústavného súdu) neuvádza, akým konkrétnym právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, ktorého orgánu verejnej   moci   mali byť označené   práva   porušené,   iba   následne sa   v   ďalšej   časti   petitu sťažnosti domáha, aby ústavný súd prikázal Okresnému súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“)   vo   veci   konať   a   zakázal   v dedičskom   konaní   po   nebohom   Š.   S...   (ďalej   len „poručiteľ“), pokračovať v porušovaní práv.

Na základe obsahu sťažnosti, ako aj z predloženej dokumentácie možno konštatovať, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, keďže neobsahuje všetky náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia návrhu na začatie konania síce možno vyvodiť, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu smeruje, ale sťažovateľovo podanie neobsahuje najmä jasný a zrozumiteľný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Petit musí byť vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť východiskom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   v   uvedenej   veci   [petit   v   danom   prípade neobsahuje   spisovú   značku   namietaného   konania   okresného   súdu,   pričom   ani   dôvody sťažnosti   sa   nestotožňujú   s   petitom   (sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   uvádza,   že porušovateľom označených práv má byť okrem okresného súdu aj Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Komárne a Krajský súd v Bratislave, avšak označenie subjektov, ktoré mali porušiť sťažovateľove práva iba v odôvodnení, môže ústavný súd považovať iba za súčasť jeho argumentácie)].

Uvedené   skutočnosti   zakladajú   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa zastúpeného   kvalifikovaným právnym   zástupcom   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal vec sťažovateľa aj z hľadiska existencie ďalších   dôvodov   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   a   to predovšetkým z hľadiska toho, či mu sťažnosť bola doručená v zákonom ustanovenej lehote (§   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde)   a   či   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   V   súlade s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z odôvodnenia a bodu 2 petitu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažnosť smeruje proti postupu okresného súdu v dedičskom konaní po poručiteľovi – právnemu predchodcovi sťažovateľa.   Sťažovateľ   namieta   prieťahy v konaní,   pričom   doterajšiu   dobu   dedičského konania   považuje   za   neprimeranú,   v   čom   vidí   aj   porušenie   svojho   vlastníckeho   práva. V tejto súvislosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu vo veci konať a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv.

Pre účely preskúmania námietok sťažovateľa v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 4 D 328/2003, Dnot 115/2003. Z predmetného spisu, ako aj z dokumentácie priloženej k sťažnosti ústavný súd zistil, že v dedičskom konaní po poručiteľovi..., vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 D 328/2003, Dnot 115/2003 (okresný súd začal konanie v dedičskej veci uznesením z 10. júna   2003   a   súčasne   poveril   notárku   M.   K.,   K.,   ako   súdnu   komisárku   na   vykonanie potrebných   úkonov   vo   veci   prerokovania   dedičstva   po   poručiteľovi),   okresný   súd uznesením z 1. júna 2009 určil čistú hodnotu dedičstva   v čase smrti poručiteľa sumou 29 630,29 € (862 642 Sk) a schválil dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. júla 2009. Okresný súd doručil právoplatné uznesenie Správe katastra v Komárne (ďalej len „správa katastra“) 2. septembra 2009 na zápis listiny.

1.   K   namietanému   porušeniu   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 D 328/2003, Dnot 115/2003

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   96/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 212/06,   IV.   ÚS   103/07)   sa   ochrana základnému právu   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právu   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Z uvedeného vyplýva, že   ústavný   súd   pri   skúmaní   porušenia   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov   a   v   primeranej   lehote   zohľadňuje   aj   to,   či   u   sťažovateľa   objektívne   ide o odstránenie   stavu   právnej   neistoty   v   jeho   veci,   pretože   len   v   takom   prípade   možno uvažovať o porušení tohto základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (IV. ÚS 226/04).

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (IV. ÚS 103/07).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej   osoby   na   konanie   pred   ústavným   súdom   je   podanie   sťažnosti   v   lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,   pričom   táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (napr.   I.   ÚS   120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   treba   posudzovať   z   hľadiska   počítania   lehoty   pre včasnosť podania sťažnosti ako „iný zásah“ (m. m. I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na obsah a účel práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru základom rozhodujúcim pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď mu bola sťažnosť sťažovateľa doručená, t. j. 21.   septembra   2009 (na   poštovú   prepravu   bola odovzdaná   17. septembra   2009),   už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal po celý čas trvania dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 D 328/2003, Dnot 115/2003. V danom prípade označené konanie okresného súdu skončilo 3. júla 2009, keď nadobudlo právoplatnosť   uznesenie   z   1.   júna   2009,   ktorým   okresný   súd   rozhodol   o   vyporiadaní dedičstva   po   poručiteľovi.   Sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   neprimeranú   dĺžku   súdneho konania až po právoplatnom skončení namietaného konania, t. j. vtedy, keď ústavný súd už nemôže   žiadnym   spôsobom   prispieť   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   (obdobne IV. ÚS 359/08).

V   spojitosti   s   už   odstráneným   stavom   právnej   neistoty   sťažovateľa   (čo   sa   týka rozsahu dedičstva a jeho vysporiadania dohodou dedičov) nemá podľa názoru ústavného súdu   žiaden   právny   význam   skutočnosť,   že   správa   katastra   9.   októbra   2009   vrátila právoplatné   rozhodnutie   okresnému   súdu   s   oznámením,   že   zápis   listiny   nie   je   možný z dôvodu, že údaje v uznesení sa nezhodujú s údajmi v katastri nehnuteľností [po zápise registra   obnovenej   evidencie   pozemkov   (ďalej   len „ROEP“)   v   katastrálnom   území   B.], pričom v nadväznosti na to (po porovnaní údajov z katastra nehnuteľností s údajmi podľa výpisu z navrhnutého ROEP v kat. území B. a zaslaní aktuálnych listov vlastníctva správou katastra)   okresný   súd   vydal   20.   januára   2010   opravné   uznesenie,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 13. februára 2010.

Ak bol sťažovateľ toho názoru, že v označenom konaní okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom a trvá neprimerane dlho, mohol sa domáhať ochrany svojho práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   v   takom   štádiu   tohto súdneho   konania,   v   ktorom   sa   ešte   mohol   naplniť   účel   sledovaný   takouto   sťažnosťou, ktorým je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov namietaného súdneho konania (napr. III. ÚS 61/98, II. ÚS 280/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za zjavne   neopodstatnenú   a   navyše   aj   za   oneskorene   podanú,   a   preto   ju   po   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 D 328/2003, Dnot 115/2003

Sťažovateľ v súvislosti so skutočnosťou, že dedičské konanie prebieha takmer sedem rokov, tiež namietal, že v jeho právnej veci došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ústavy.

Podľa zjednocovacieho stanoviska ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/08 z 15. októbra 2008 „Ak sťažovateľ namieta sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy porušenie svojho základného práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   prípadne   iného   ústavou   chráneného práva   hmotného charakteru v nadväznosti, resp. v organickom spojení s porušením základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   po právoplatnom   skončení   napadnutého   súdneho   konania,   tak   pri   predbežnom   prerokovaní takejto sťažnosti ako dôvod jej odmietnutia ako celku možno uplatniť ustálený právny názor ústavného   súdu,   podľa   ktorého   ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť   pred   ústavným   súdom   uplatnená   v   čase,   keď   k   namietanému   porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať“ (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o zjednotení odchylných právnych názorov (zjednocovacie stanovisko pléna). V danom prípade bolo konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy, už v čase uplatnenia ochrany označeného základného práva sťažovateľom prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu právoplatne skončené (už netrvalo), preto ústavný súd súc viazaný zjednocovacím stanoviskom   pléna   pri   predbežnom   prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2010