znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 202/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   Ž.   (...),   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 143/05   v období   po   vydaní   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. III. ÚS 128/08 z 3. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2009 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 143/05. Sťažovateľ namieta prieťahy v uvedenom konaní v období od vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 128/08 z 3. decembra 2008 (ďalej len „nález ústavného súdu z 3. decembra 2008“).

Sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   žiadosť   o ustanovenie   advokáta   v konaní   pred ústavným súdom dôvodiac, že „bol dlhodobo vo väzbe“, pričom   jeho „súčasné príjmy nepokryjú náklady spojené s obhajobou pred ústavným súdom“ a „nevlastní žiaden majetok použiteľný na tento účel“.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   ako   aj   zo   súvisiacich   spisov   ústavného   súdu (III. ÚS 128/08, I. ÚS 101/09) vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný na základe obvinení vznesených vyšetrovateľom Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Ž. uznesením z 12. marca 2002 pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a)   Trestného   zákona   v znení   účinnom   do   31.   augusta   2002   (ďalej   len   „Trestný zákon“) a uznesením z 10. apríla 2002 pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-309/10-ZA-2002.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Dňa   23.   augusta   2005   podal   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   v M.   nanovo na sťažovateľa obžalobu vo veci, ktorá mu bola vrátená na došetrenie na Okresný súd v Žiline.

Obžaloba – trestná vec proti sťažovateľovi je vedená na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 5 T 143/05.

Na   základe   výzvy   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   III. ÚS 128/08-35 ohľadom prejednania sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní v trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Žiline..., procesná sudkyňa uviedla vo svojom vyjadrení okrem iného aj to,   že   „V   uvedenej   trestnej   veci   je   nariadený   termín   hlavného   pojednávania   na   deň 19. 12. 2008,   ktorý   ako   najbližší   možný   termín   prichádza   do   úvahy   v rámci   pracovnej zaťaženosti senátu a zároveň pri rešpektovaní všetkých práv obžalovaného“».

Ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že   nálezom   ústavného   súdu   z 3.   decembra   2008   bolo vyslovené porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny   a   právo   na   prejednanie   jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 143/05. Ďalej bolo prikázané okresnému súdu v uvedenej veci konať bez zbytočných prieťahov a bolo mu priznané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk.

Podľa   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   v jeho   trestnej   veci   sú   naďalej porušované jeho označené práva, keď uvádza, že „pojednávanie vo veci jeho obžaloby dňa 19. decembra 2008... bolo zmarené, a to procesným konaním súdu, keď súd až na výzvu sťažovateľa a jeho právneho zástupcu zistil, že sťažovateľ a jeho zástupca nemajú doručenú obžalobu“. Takéto konanie okresného súdu považuje sťažovateľ za konanie so zbytočnými prieťahmi.

Po „zmarenom pojednávaní“ uskutočnenom 19. decembra 2008 podal sťažovateľ predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   ktorú   predseda   vyhodnotil v celom rozsahu ako nedôvodnú.

Sťažovateľ „nesúhlasí s predmetným vyjadrením predsedu Okresného súdu v Žiline zo   dňa   19. 1. 2009,   sp. zn.   1 SprS 4/09   a obracia   sa   preto   na   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   so   sťažnosťou“ a žiada,   aby   ústavný   súd vo veci   rozhodol   o porušení   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 T 143/05   a   aby   prikázal   okresnému   súdu   konať   v jeho   právnej   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ďalej žiadal, aby mu ústavný súd priznal „finančné zadosťučinenie podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v sume 10 000,- €“, ako aj „trovy konania“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že spis okresného súdu sp. zn. 5 T 143/05 sa od 24.   februára   2009   nachádza   na   Krajskom   súde   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) na rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 30. januára 2009 o nevylúčení predsedníčky senátu z rozhodovania v jeho trestnej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti vychádza z toho, že konanie bolo síce začaté v roku 2005 a po takmer štyroch rokoch nie je právoplatne skončené, ale uvedený stav je potrebné posudzovať komplexne a do úvahy treba zobrať skutočnosť, že sťažnosťou je namietaný postup okresného súdu v období po vydaní nálezu ústavného   súdu   z 3. decembra   2008,   ktorým   mu   ústavný   súd   uložil   povinnosť   konať v predmetnej trestnej veci bez zbytočných prieťahov. Je tiež potrebné prihliadnuť na dĺžku doby, ktorá uplynula od vydania predchádzajúceho nálezu v tej istej veci.

Ústavný súd zistil, že odo dňa vyhlásenia nálezu ústavného súdu z 3. decembra 2008 do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (28.   januára   2009)   neuplynuli   ani   celé   dva mesiace. Uvedený nález bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 22. januára 2009 a nadobudol právoplatnosť 23. januára 2009 (5 dní pred doručením sťažnosti).

Z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   hlavné   pojednávanie   uskutočnené 19. decembra   2008   bolo   z dôvodu,   že   sťažovateľ   a jeho   obhajca   namietali   nedoručenie obžaloby,   odročené   na   30.   január   2009.   Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   predseda okresného súdu   v odpovedi   na   jeho   sťažnosť   uviedol,   že   z uznesenia   krajského   súdu č. k. 1 Tos 63/2008-1486   z 10.   septembra   2008   vyplýva,   že   obžaloba   mu   bola   riadne doručená 3. augusta 2004 (č. l. 242). Sťažovateľ ani nevyčkal na ďalší postup okresného súdu v jeho trestnej veci (na termín hlavného pojednávania nariadený na 30. január 2009), ale sťažnosťou z 27. januára 2009 sa obrátil na ústavný súd vo veci namietaného porušenia svojich označených práv.

Vzhľadom na to, že predmetný spis sa t. č. nachádza na krajskom súde, kde bol predložený 24. februára 2009 na rozhodnutie o sťažnosti proti prvostupňovému uzneseniu z 30. januára 2009, okresný súd nemôže vo veci konať. Sťažnosť sťažovateľa smeruje iba proti okresnému súdu. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom návrhu, a preto nemôže rozširovať okruh potenciálnych porušovateľov označených práv sťažovateľa.

Opísaný postup okresného súdu počas necelých dvoch mesiacov od vydania nálezu ústavného súdu nesvedčí o tom, že by vznikla situácia, ktorá by signalizovala zbytočné prieťahy spôsobené nečinnosťou okresného súdu v danej trestnej veci, a tým aj možnosť porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku   tohto   uznesenia,   ústavný   súd   sa   už   nezaoberal   jeho   žiadosťou   o ustanovenie právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 11. júna 2009