znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 202/05-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   novembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. F. H., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 539/93, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 539/93   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 C 539/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré mu je okresný súd   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. F. H. trovy právneho zastúpenia v   celkovej   sume   5 302 Sk   (päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na účet   jeho   právneho zástupcu advokáta JUDr. R. A., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 202/05 z 25. augusta 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 539/93.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   16.   apríla   1993   a 4.   mája   1993 na okresnom súde „(...) návrh na určenie neplatnosti rozhodnutia riaditeľa organizácie žalovaného   o odvolaní   žalobcu   z funkcie   riaditeľa   odštepného   závodu   žalovaného“ a „návrh na určenie neplatnosti výpovede žalobcov z 23. 8. 1993 ako aj návrh na náhradu mzdy“. Okresný súd spojil tieto návrhy sťažovateľa na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 6 C 539/93.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr 3538/05 doručeným ústavnému súdu 24. októbra 2005 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa uvádza:

„Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodné obdobie sťažovateľ ohraničuje dňom 7. 4. 2004 (vybavenie sťažnosti). Dňa 23. 9. 2005 sudkyňa určila termín pojednávania (č. l. 105). Preto len toto obdobie možno považovať za významné pri posúdení. Poukazujem na právnu úpravu o súdoch (z. č. 757/2004 Z. z.) vo väzbe na právnu úpravu disciplinárnej zodpovednosti sudcu a zodpovednosť za náhradu škody spôsobenej pri výkone štátnych záležitostí.

Ak sa teda sťažovateľ v roku 2005 obrátil na Ústavný súd, mal využiť všetky účinné prostriedky a tou by bola aj sťažnosť. Tú, ktorú podal, je právne bezvýznamná, vzhľadom na dobu, kedy bola podaná (pred citovanou právnou úpravou).

Žiadame preto sťažnosť odmietnuť (pokiaľ táto sa môže týkať len obdobia od 4/2004 do 9/2005). (...)

Pokiaľ ide o skutkovú a právnu zložitosť veci, sťažovateľ nemá záujem na podstate sporu, resp. už niekoľko rokov nemôže byť ani teoreticky riaditeľom závodu. Nemôže preto v tejto časti konania ani trvať porušenie, či ohrozovanie jeho práv.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bolo aj stanovisko vo veci konajúcej sudkyne z 23. septembra 2005, v ktorom chronologicky opísala priebeh konania v predmetnej veci a ďalej uviedla, „... že do funkcie sudkyne som bola zvolená dňa 27. 10. 2000 a bola som pridelená na Okresný súd v Žiline. Na tomto súde bola v tom čase kritická situácia, čo do počtu nerozhodnutých vecí a nedostatočného personálneho a materiálneho vybavenia. Prevzala som agendu C - 239 vecí z rokov 1990 až 1998, 144 vecí z roku 1999, agendu E - 148 vecí z rokov 1990 až 1996. Išlo o spisy, ktoré boli prideľované postupne viacerým sudcom, ktorí v nich nekonali, alebo konali iba sporadicky. Táto skutočnosť sa potom odrazila aj na stave týchto vecí a potrebe vynaloženia dlhšieho času ich študovania. Okrem toho v roku 2000 bolo na OS v Žiline prijaté opatrenie, podľa ktorého sa všetky nové civilné veci zapisovali do reg. Nc a do reg. C sa zapisovali veci, ktoré nezniesli odklad (o osobnom stave, predbežné opatrenia a pod.). Od roku 2001 sa popri bežnom nápade začali prevádzať všetky tieto veci z reg. Nc do reg. C, čím sa zvýšil celkový nápad a malo to aj vplyv na skladbu vecí, ktoré boli prideľované.

Z mojej strany je vynakladané maximálne úsilie konať v mne pridelených veciach. Ich počet je však taký, že nie je možné v nich konať priebežne.

Vzhľadom na situáciu na tunajšom súde sudcovia žiadali štátnu správu o jej riešenie, využila som aj možnosť upozornenia v zmysle zák. č. 385/2000 Z. z. Na základe týchto skutočností nedošlo k prieťahom v tomto konaní mojím zavinením“.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní zo 7. novembra 2005 doručenom ústavnému súdu 11. novembra 2005 k vyjadreniu okresného súdu uviedol, že:

„1. K ohraničeniu rozhodného obdobia Porušiteľ vo svojom vyjadrení uvádza, že rozhodné obdobie pre posúdenie sťažnosti bolo ohraničené dátumom 7. 4. 2005 (správne má byť 7. 4. 2004, pozn. ústavného súdu). Toto konštatovanie však možno označiť za úplne mylné. V samotnom znení sťažnosti je viackrát výslovne uvedené, v ktorých obdobiach konania porušiteľ nekonal, a teda došlo k zbytočným   prieťahom   v   prerokovaní   veci.   Jednak   tomu   tak   bolo   po   zrušení prvostupňového   rozsudku   porušiteľa   odvolacím   súdom   a   vrátení   veci   na   prerokovanie porušiteľovi   (po   23. 11. 1994),   druhýkrát   po   úprave   označenia   žalovaného   podaním právneho   zástupcu   žalobcu   (po   18. 7. 2001)   a   po   tretíkrát   v   období   po 7. 4. 2004. Zo samotnej   judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   je   jasné   a nepochybné, že obdobie, ktoré je rozhodné pre posúdenie, či došlo k zbytočným prieťahom konania, je obdobie od podania návrhu na začatie napadnutého konania až po jeho právoplatné ukončenie. Preto považujeme vyjadrenie porušiteľa k ohraničeniu rozhodného obdobia pre posúdenie sťažnosti za nekvalifikované a mylné.

2. K otázke skutkovej a právnej zložitosti sporu V   napadnutom   občianskoprávnom   spore   sú   predmetom   sporu   vzťahy   založené pracovnoprávnym pomerom žalobcu k žalovanému. Podľa nášho názoru zložitosť sporu po právnej   ani   po   skutkovej   stránke   naozaj   nedosahuje   také   parametre,   aby   bola ospravedlniteľným dôvodom pre doposiaľ jedenásťročné trvanie sporu.

3. K otázke záujmu žalobcu na podstate sporu Ústavná   sťažnosť,   ku   ktorej   sa   poručiteľ   prostredníctvom   predsedu   súdu   týmito slovami   vyjadril,   sa   navyše   netýka   podstaty   sporu.   Dotýka   sa   porušenia   základného ľudského   práva   sťažovateľa,   ktoré   mu   garantuje   Ústava   Slovenskej   republiky,   ako   aj Listina základných ľudských práv a slobôd. Pokiaľ sa jedná o podstatu napadnutého sporu, k   nej   má   právo   a   zároveň   povinnosť   sa   vyjadriť   výlučne   zákonný   sudca   v   zmysle príslušných ustanovení O. s. p.

Je   nenáležité   tvrdiť,   že   účastníkovi   občianskoprávneho   sporu,   ktorý   je navrhovateľom, a predmetom sporu sú jeho práva vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, môže byť popri jedenásť rokov trvajúcom a stále prebiehajúcom spore upretý jeho záujem na konečnom prerokovaní a právoplatnom ukončení súdneho konania. Predmetom sporu je nielen   neplatnosť   výpovede,   ale   takisto   aj   určenie,   či   pracovný   pomer   trvá.   Za   týchto okolností musíme konštatovať stav právnej neistoty zapríčinený konaním, respektíve práve nekonaním porušiteľa. Takýto stav vynútiteľnosti práva, tobôž v rámci pracovnoprávnych vzťahov, je v našej spoločnosti absolútne neprípustný.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 539/93 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 20. júla 1993 bol okresnému súdu doručený žalobný návrh sťažovateľa o určenie neplatnosti   jeho   odvolania   z funkcie   riaditeľa   proti   vtedajšiemu   D.,   š. p.,   B.   (ďalej   len „odporca“) a súčasne bol zaplatený súdny poplatok,

- 18. augusta 1993 okresný súd vyzval odporcu na písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, ktorý sa vyjadril podaním doručeným okresnému súdu 6. septembra 1993,

- 2. novembra 1993 okresný súd nariadil termín pojednávania na 19. november 1993,

- 19. novembra 1993 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd spojil vec vedenú   pod sp. zn. 16 C 802/93 (sťažovateľ podal   2. septembra 1993 na okresnom súde žalobný návrh na určenie neplatnosti výpovede a náhradu ušlej mzdy proti tomu istému odporcovi)   a   sp. zn.   6 C 539/93   na   spoločné   konanie   pod   jednu   sp. zn.   6 C 539/93, pojednávanie   bolo   odročené   na neurčito   za   účelom   výsluchu   svedkov   navrhnutých účastníkmi,

- 7. januára 1994 okresný súd dožiadal bývalý Obvodný súd Bratislava 2 (ďalej len „dožiadaný súd“) o vypočutie svedka, výsluch sa uskutočnil 22. februára 1994 (spis bol 25. marca 1994 vrátený okresnému súdu),

- 26. mája 1994 okresný súd nariadil termín pojednávania na 17. jún 1994,

- 15. júna 1994 bola pred okresným súdom spísaná zápisnica s jedným zo svedkov, ktorý sa z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti nemohol dostaviť na pojednávanie nariadené na 17. jún 1994,

- na pojednávaní 17. júna 1994 okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 539/93-44 (ďalej len „zamietajúci rozsudok okresného súdu“) žalobné návrhy sťažovateľa zamietol,

- 13. júla 1994 sťažovateľ podal odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku okresného súdu,

- 28. júla 1994   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za podané   odvolanie   a vyzval   odporcu   na   vyjadrenie   k nemu   (urobil   tak   podaním doručeným okresnému súdu 16. augusta 1994),

- 14. septembra 1994   bol   predmetný   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   10. septembra 1994   zamietajúci   rozsudok okresného súdu uznesením č. k. 14 Co 3163/94-64 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, (spis bol 23. novembra 1994 vrátený okresnému súdu),

- 16. januára 1995   predsedníčka   senátu   okresného   súdu   vyslovila   svoju   zaujatosť k sťažovateľovi,   o ktorej   krajský   súd   rozhodol   15. februára 1995   tak,   že   ju   vylúčil z prejednávania a rozhodovania v tejto veci (spis bol vrátený okresnému súdu 27. februára 1995),

- 23. marca 1995 bol spis predložený predsedovi okresného súdu na prikázanie veci inému sudcovi, v zmysle rozhodnutia krajského súdu o zaujatosti sudkyne,

- 27. marca 1995   predseda   okresného   súdu   prikázal   vec   na   prejednanie   novej zákonnej sudkyni,

- 28. augusta 1997 okresný súd nariadil termín pojednávania na 16. september 1997, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vypočutia svedka dožiadaným súdom,

- 26. júla 1999 bol dožiadanému súdu doručený spis spolu so žiadosťou okresného súdu o vypočutie svedka z 29. júna 1999,

- 11. februára 2000   (po   viacerých   predvolaniach   na   termíny   8. október 1999, 24. november 1999, 26. január 2000) bol dožiadaným súdom vypočutý svedok (21. februára 2000 bol spis vrátený okresnému súdu),

- 22. februára 2000 bol spis určený na prejednanie a rozhodnutie do nového senátu okresného súdu a 31. októbra 2000 opätovne do ďalšieho senátu okresného súdu,

- 12. júna 2001   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   označenie   odporcu   v súlade so zápisom v obchodnom registri (sťažovateľ tak urobil podaním doručeným okresnému súdu 20. júla 2001),

- v spise sa nachádza záznam z 15. decembra 2003 o predložení spisu na kontrolu a poverenie zo 7. marca 2005 na previerku súdneho spisu,

- 23. septembra 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 8. december 2005.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu   (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou   Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom   konaní a jeho význam pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Z hľadiska prvého kritéria, či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je určenie neplatnosti   výpovede   a náhrada   mzdy,   t. j.   vec,   ktorej   povaha   si vyžaduje   osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania. Súdy majú s takými pracovnoprávnymi   spormi   dlhodobé   skúsenosti   a právna   úprava   obsiahnutá   v zákone č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, ktorá sa v danej veci aplikuje, je   jasná   a jej   výklad   a používanie   sú   súdnou   praxou   ustálené.   K otázke   neplatnosti rozviazania   pracovného   pomeru   a náhrady   mzdy   existuje   množstvo   rozhodnutí publikovaných v oficiálnych zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk. Posudzovaný spor takéhoto druhu na okresnom súde podľa názoru ústavného súdu (ktorý sa opiera o obsah spisu) nie je sporom, ktorý by kládol osobitné nároky na dokazovanie a na právne posúdenie veci. Ústavný súd preto nepovažoval vec za právne a fakticky zložitú.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a   z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná správaním sťažovateľa.

Sťažovateľ sa o plynulosť priebehu konania zaujímal, čo potvrdzuje jeho žiadosť o pokračovanie v konaní z 21. júna 1997 a sťažnosť na prieťahy v konaní z 11. decembra 2003.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   poukázal   na   to,   že „sťažovateľ   nemá   záujem na podstate sporu, resp. už niekoľko rokov nemôže byť ani teoreticky riaditeľom závodu“ a že „Nemôže preto v tejto časti konania ani trvať porušenie, či ohrozovanie jeho práv“.

Ústavný súd sa stotožňuje so stanoviskom právneho zástupcu sťažovateľa, že „je nenáležité tvrdiť, že účastníkovi (...), ktorý je navrhovateľom, a predmetom sporu sú jeho práva vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, môže byť popri jedenásť rokov trvajúcom a stále   prebiehajúcom   spore   upretý   záujem   na   konečnom   prerokovaní   a právoplatnom ukončení súdneho konania. Predmetom sporu je nielen neplatnosť výpovede, ale takisto aj určenie, či pracovný pomer trvá“.

3. Ústavný   súd   sa   napokon   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že napadnuté občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy, ktoré sa začalo 20. júla 1993, trvá viac ako 12 rokov, čo vzhľadom na povahu napadnutej veci je samo   osebe   z ústavnoprávneho   hľadiska   netolerovateľné.   Okresný   súd   bol   pritom v predmetnej   veci   bez akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   nečinný   a   nepreukázal   vo veci relevantnú procesnú činnosť v týchto obdobiach:

- od   27. marca 1995,   keď   predseda   okresného   súdu   prikázal   vec   novej   zákonnej sudkyni,   do   28. augusta 1997,   keď   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania na 16. september 1997, t. j. takmer 2 a pol roka,

- od   16. septembra 1997,   keď   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené za účelom   vypočutia   svedka   dožiadaným   súdom,   do   29. júna 1999,   keď   okresný   súd dožiadal dožiadaný súd o jeho vypočutie, t. j. 1 a trištvrte roka,

- od 21. februára 2000, keď dožiadaný súd vrátil spis okresnému súdu, do 12. júna 2001, keď vo veci konajúca sudkyňa vyzvala sťažovateľa na upresnenie označenia odporcu, t. j. 1 rok a 4 mesiace,

- od   20. júla 2001,   keď sťažovateľ   upresnil   označenie odporcu,   do   23.   septembra 2005,   keď   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   8.   december   2005,   t. j.   4 roky a 2 mesiace.

Okresný súd teda minimálne počas 9 rokov a 9 mesiacov vo veci nevykonal úkony smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   navrhovateľ vo veci o určenie neplatnosti odvolania z funkcie riaditeľa závodu, neplatnosti   výpovede a náhradu   mzdy   počas   súdneho   konania   nachádzal,   čo je   základným účelom   práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Ako neefektívny postup okresného súdu ústavný súd vyhodnotil v súlade so svojou predchádzajúcou   judikatúrou   (napr.   IV. ÚS 400/04,   IV. ÚS 178/05)   aj   skutočnosť, že konanie   vo   veci   bolo   zbytočne   predĺžené   v dôsledku   nedostatočne   vykonaného dokazovania,   čo   konštatoval   krajský   súd,   keď   uznesením   z 20. októbra 1994   č. k. 14 Co 3163/94-64 zrušil meritórny zamietajúci rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V súvislosti   s uvedeným   vzal   ústavný   súd   do   úvahy   svoju   doterajšiu   judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   jeho   činnosťou,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty   účastníkov   súdneho   konania.   „Aj   neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol“ (napr. IV. ÚS 164/2003, IV. ÚS 121/2004, IV. ÚS 267/2004).

Obranu okresného súdu, resp. vo veci konajúcej sudkyne spočívajúcu v enormnej zaťaženosti   súdu   a nedostatočnom   personálnom   vybavení   nemožno   akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či tieto práva boli porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení okresného súdu. V tejto súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (pozri   napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 28/01,   I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02,   I. ÚS 38/03),   že   nedostatočné personálne   obsadenie   súdu   a   nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl. 48   ods. 2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov.

Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   6 C 539/93,   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   sťažovateľom   označeného   základného   práva okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa   rozhodnutia   súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk z dôvodov, že nekonanie okresného súdu malo „dopad na zabezpečenie existenčných potrieb (...), ako aj na funkčnosť celej spoločnosti“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Opierajúc sa o svoju predchádzajúcu judikatúru (napr. IV. ÚS 233/03) ústavný súd zobral pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a ustálení jeho výšky do úvahy aj tú skutočnosť, že v danom prípade ide najmä z pohľadu sociálnych dopadov o závažnú statusovú vec pre sťažovateľa.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 539/93, ktorá je viac ako 12 rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   považoval   priznanie   sťažovateľom   požadovanej   sumy   100 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. R. A. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/05 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) každý úkon po 2 501 Sk a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. november 2005