znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 202/04-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16. septembra 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť Dipl. mat. Márie Bitto, CSc., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. I. S., I., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 130/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Dipl. mat. Márie Bitto, CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 130/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C 130/96 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Dipl.   mat.   Márii   Bitto,   CSc., n e p r i z n á v a primerané   finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť Dipl. mat. Márii Bitto, CSc., trovy konania vo výške 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu JUDr. I. S., I.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2004 doručená   sťažnosť   Dipl.   mat.   Márie   Bitto,   CSc.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 130/96.

Ústavný   súd   uznesením   č. k.   IV. ÚS 202/04–15   z   23. júna 2004   prijal   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 20. júla 2004 okrem iného uviedla, že:

„Návrh na začatie konania bol podaný na Okresný súd Bratislava I dňa 7. 10. 1996, upresnenie návrhu dňa 17. 10. 1996. Úpravou zo dňa 5. 9. 1997 zákonná sudkyňa vyzvala právneho   zástupcu   navrhovateľky   v   1.   a   2.   rade   na   zaslanie   znaleckého   posudku oceňujúceho   predmetnú   nehnuteľnosť   za   účelom   vyrubenia   súdneho   poplatku   za   návrh v súlade   so   zák.   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   v znení   noviel.   Statický   posudok č. 10/97   znalca   Ing.   L. T.   bol   doručený   súdu   dňa   11. 12. 1997   spolu   so žiadosťou o vytýčenie termínu pojednávania navrhovateľkou v 1. a 2. rade. Termín bol stanovený dňa 12. 5. 1998 na deň 1. 6. 1998.

Súdny poplatok bol uhradený dňa 14. 1. 1998. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 1. 6. 1998 vyplýva, že navrhovateľka v 1. rade sa nedostavila,   súd   rozhodol o pripustení odporcu v 2.   rade do   konania   a pojednávanie odročil   na   neurčito   s tým,   že   po   vykonaní   úkonov   vyplývajúcich   z rozšírenia   okruhu účastníkov   bude   určený   nový   termín   pojednávania.   Bolo   založené   vyjadrenie   odporcu v 1. rade.

Uznesením   č.   k.   10   C   130/96-39   zo   dňa   20.   8.   1998   súd   poveril   JUDr.   L.   M. vykonaním   tlmočníckeho   úkonu   a pretlmočiť   písomnosti   z jazyka   slovenského   do jazyka maďarského.

Dňa   18. 9. 1998   tlmočník   zaslal   súdu   preklad   listín   a vyúčtovanie.   Uznesením č. k. 10 C 130/96-43 zo dňa 12. 2. 1999 súd priznal tlmočníkovi tlmočnícku odmenu. Dňa   10. 2. 2000   bola   predmetná   vec   pridelená   novému   zákonnému   sudcovi JUDr. D. K.   Dňa   26. 2. 2003   sudkyňa   predvolala   účastníkov   na   informatívny   výsluch na deň 28. 3. 2003. Účastníci sa na stanovený termín nedostavili. Vo veci bol daný termín pojednávania na deň 7. 5. 2003. Na uvedený termín pojednávania sa navrhovateľka v 1. a 2.   rade   opätovne   nedostavila.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito.   Listom dňa 30. 5. 2003   navrhovateľka   v   2. rade   oznámila   súdu,   že   predvolanie   na   termín pojednávania mala uložené na pošte z dôvodu, že sa v tom čase zdržiavala mimo Bratislavy a zásielku súdu prevzala dňa 14. 5. 2003. Zároveň oznámila, že navrhovateľka v 1. rade zomrela 9. 1. 2000.

Dňa   11. 6. 2003   bolo   súdu   doručené   potvrdenie   o okruhu   dedičov   po   zomrelej navrhovateľke v 1. rade (sp. zn. D 107/00, uznesenie č. k. P 16/85 zo dňa 10. 11. 1995). Uznesením   č.   k.   10   C   130/96-63   zo   dňa   25. 9. 2003   bol   poverený   tlmočník na vykonanie tlmočníckeho úkonu. Termín pojednávania bol stanovený na deň 8. 12. 2003. Tlmočník dňa 4. 11. 2003 oznámil súdu, že nemôže vykonať požadovaný tlmočnícky úkon. Z dôvodu dlhotrvajúcej práceneschopnosti zákonnej sudkyne ako i z dôvodu, že nebol vykonaný   požadovaný   tlmočnícky   úkon,   zastupujúca   sudkyňa   zrušila   stanovený   termín pojednávania s tým, že účastníci konania po ukončení PN konajúcej sudkyne budú na nový termín pojednávania písomne volaní.

Uznesením   č.   k.   10   C   130/96-73   zo   dňa   26. 1. 2004   súd   poveril   Mgr.   M.   F. vykonaním   tlmočníckeho   úkonu.   Vo   veci   bol   stanovený   termín   pojednávania   na deň 19. 4. 2004.

Dňa 26. 3. 2004 tlmočník doručil súdu preklad spolu s vyúčtovaním. Na pojednávanie konané dňa 19. 4. 2004 sa odporkyňa v 2. rade nedostavila. Termín pojednávania   bol   odročený   na   deň   20. 9. 2004.   Odporkyni   v   2. rade   bolo   predvolanie zasielané cestou Ministerstva spravodlivosti SR...“

„Poukazujúc   na   prehľad   vykonaných   úkonov   a   s   poukazom   na   skutočnosť, že navrhovatelia   v   1.   a   2.   rade   neposkytli   požadovanú   súčinnosť   a   boli   v   konaní až na základe   výzvy   súdu   činní   (predloženie   znaleckého   posudku   za   účelom   vyrubenia súdneho   poplatku,   zaslanie   oznámenia   o úmrtí   navrhovateľky   v   1. rade   po   vyše   troch rokoch, neúčasť na informatívnom výsluchu) dovoľujem si Vás požiadať, ctený Ústavný súd, aby   ste   v prípade,   ak   dospejete   k záveru,   že   bolo   porušené   ústavné   právo   účastníka na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zvážili,   či   priznáte   primerané   finančné zadosťučinenie.

Súd   napriek   pretrvávajúcemu   nízkemu   stavu   sudcov   na   občianskoprávnom   úseku popri nápade nových vecí v jednotlivých oddeleniach konal a v danom prípade ide o vec s cudzím   prvkom   (navrhovateľka   v   1. rade   a odporkyňa   v   2. rade   neovládajú   slovenský jazyk a bolo nutné ustanoviť tlmočníka z jazyka maďarského a vykonať tlmočnícke úkony).“

Obdobné procesné úkony, ktoré uviedla podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 130/96 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej judikatúry   (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v   súlade   s   ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   okresného   súdu   vedenom pod sp. zn. 10 C 130/96   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (II. ÚS 813/00,   I. ÚS 20/02,   III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02)   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 10 C 130/96 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, je nárok na   určenie   čiastočnej   neplatnosti   dohody   o vydaní   veci   a   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam.   Konanie   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   súdov.   Výklad a používanie   právnej   úpravy   obsiahnutej   najmä   v Občianskom   zákonníku   boli a sú stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená aj metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto   sporoch.   Okresný   súd   dosiaľ   vo   veci nevykonal   ani   jedno   relevantné   pojednávanie,   ktorého   obsahom   by   bolo   vykonanie dôkazov, teda k hodnoteniu skutkovej a právnej zložitosti ani nepristúpil. Prípadná skutková zložitosť veci preto nemohla mať v danom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov v konaní a v spojitosti s tým na možné porušenie práv sťažovateľky. Okresný súd vo svojom vyjadrení ani nenamietal skutkovú a právnu zložitosť veci.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   a vyvíjať   všetko   úsilie   na   súčinnosť so súdom   tak,   aby   súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade   so   zákonom. Vychádzajúc   z uvedenej   charakteristiky   sporového   konania   ústavný   súd   zistil, že sťažovateľka   ako   účastníčka   konania   svojím   konaním   výrazne   prispela   k tomu, že konanie   sa   neúmerne   predlžovalo.   Sťažovateľkou   podaný   žalobný   návrh   na   začatie konania   bol neúplný   a   jej   právny   zástupca   až   na   pojednávaní   1. júna 1998   tento   návrh rozšíril o odporkyňu v druhom rade (po viac ako 19 mesiacoch od jeho podania). Rovnako na ťarchu sťažovateľky možno pripísať to, že až 30. mája 2003 oznámila okresnému súdu, že jej matka (v konaní pred okresným súdom označená ako navrhovateľka v prvom rade) zomrela 9. januára 2000.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je organizovať procesný   postup   v   súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   je   konkretizovaná   najmä   v   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej v § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťami uloženými mu v citovaných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a doterajšieho priebehu   konania,   vyplýva,   že   v predmetnej   veci   došlo   k niekoľkomesačnému   obdobiu nečinnosti   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky,   čím   vznikli   v konaní   zbytočné   prieťahy. Ústavný súd je toho názoru, že postačuje vymedziť len jednotlivé najzávažnejšie obdobia nečinnosti, resp. činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä pre nečinnosť okresného súdu   od 7. októbra 1996, keď mu právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   žalobný návrh, do 5. septembra 1997, keď vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na predloženie hodnoty poplatkového   úkonu   (nečinnosť   takmer   11   mesiacov),   ďalej   od   29. septembra 1997, keď právny zástupca   sťažovateľky doručil   okresnému súdu   znalecký posudok   pre účely vyrubenia súdneho poplatku, do 12. mája 1998, keď okresný súd určil termín pojednávania na 1. jún 1998 (nečinnosť viac ako 7 mesiacov), a od 1. júna 1998 do 26. februára 2003, keď   okresný   súd   predvolal   odporcu   na informatívny   výsluch   (nečinnosť   takmer   57 mesiacov,   medzitým   vykonal   len   jediný   jednoduchý   úkon,   keď   priznal   tlmočníkovi odmenu).

Postup   okresného   súdu   bol   zároveň   aj   nesústredený   a   neefektívny.   Výsledkom nesústredenej   a neefektívnej činnosti bolo to, že taký jednoduchý úkon, akým je výzva na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý okresný súd mal urobiť hneď po doručení znaleckého posudku   (29. september 1997),   vykonal   až   12. mája 1998   napriek   tomu,   že   doplatok súdneho poplatku bol zaplatený sťažovateľkou ešte 14. januára 1998. Rovnako aj výzvu na vyjadrenie k návrhu okresný súd vypracoval až 12. mája 1998.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd napriek tomu, že konanie prebieha takmer osem rokov, vec dosiaľ nepripravil na jej prejednanie a rozhodnutie.

S tvrdením podpredsedníčky okresného súdu, že okresný súd vykonával procesné úkony a že sťažovateľka a navrhovateľka v prvom rade „neposkytli požadovanú súčinnosť a boli v konaní až na základe výzvy súdu činní (predloženie znaleckého posudku za účelom vyrubenia súdneho poplatku, zaslanie oznámenia o úmrtí navrhovateľky v 1. rade po vyše troch   rokoch,   neúčasť   na   informatívnom   výsluchu)“,   sa   ústavný   súd   nestotožnil   preto, že znalecký   posudok   bol   sťažovateľkou   doručený   okresnému   súdu   29. septembra 1997 ihneď na základe jeho výzvy z 5. septembra 1997 a okresný súd až 15. mája 1998 reagoval na   tento   úkon.   Takisto   okresný   súd   sťažovateľku   a navrhovateľku   v   prvom   rade na informatívny výsluch v marci 2003 vôbec nepredvolal (na tento výsluch bol predvolaný iba odporca v prvom rade).

Obranu okresného súdu poukazujúceho na veľký počet nevybavených vecí a nízky stav sudcov na občianskoprávnom úseku ústavný súd takisto neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní (III. ÚS 17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   a   v   tejto   súvislosti nízkeho stavu sudcov na občianskoprávnom úseku pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana,   ktorý   sa naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 10 C 130/96 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   došlo   nečinnosťou   okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 220 000 Sk, a svoj nárok odôvodňuje predovšetkým dĺžkou celého konania, ktoré sa vedie od októbra 1996, ako aj tým, že počas 8 rokov súdneho konania bola a je v právnej neistote, pretože s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom sporu, nemohla nakladať.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neprichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   K tomuto   názoru   ústavný   súd   dospel   preto, že sťažovateľka sa významnou mierou podieľala na vzniku zbytočných prieťahov (pozri bod 2 časti II tohto nálezu).

Za   týchto   okolností   potom   konanie   a nález   ústavného   súdu   (najmä   vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázanie okresnému súdu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov, a priznanie úhrady   trov konania) sú dostatočnými opatreniami na nápravu stavu spôsobeného porušením základného práva.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. S.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania   vo   výške   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún) z dôvodu trov jej právneho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) každý   v   hodnote   4 534 Sk   (základom   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo   výške   13 602 Sk)   podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 136 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2004