znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 201/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. S., N., zastúpeného advokátkou Mgr. X. T. J., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 D 949/2003 a jeho uznesením z 8. marca 2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoD 13/2012 a jeho uznesením z 27. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2013 doručená sťažnosť Ing. S. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. X. T. J., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 D 949/2003 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 8. marca 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoD 13/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 27. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 23 D 949/2003, v rámci ktorého uznesením z 8. marca 2012 okresný súd určil hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý patril do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľky (matky sťažovateľa, pozn.) a pozostalého manžela (výrok I),   určil cenu tohto majetku (výrok II),   určil   majetok z bezpodielového spoluvlastníctva,   ktorý   patrí   do   dedičstva   (výrok   III),   určil   majetok   z bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý patrí pozostalému manželovi poručiteľky (výrok IV), určil majetok patriaci do   dedičstva   (výrok V),   určil   všeobecnú   cenu majetku poručiteľky   (výrok   VI), potvrdil dedičstvo dedičom zo závetu (výrok VII), potvrdil dedičstvo dedičom zo zákona (výrok   VIII),   určil   dedičom   povinnosť   zaplatiť   spoločne   a nerozdielne   súdny   poplatok vo výške   66   €   (výrok   IX)   a určil   odmenu   poverenému   súdnemu   komisárovi   a   náhradu hotových výdavkov (výrok X).

Proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoD 13/2012 z 27. augusta 2012 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil s tým, že „do súpisu majetku zaraďuje aj manželskú   obrúčku   poručiteľky   o váhe   2,30   g   v hodnote   38,17   eur“ (citované z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   pozn.),   a   potvrdil   nadobudnutie   dedičstva k nej dedičom   v 1. až 3. rade,   každému   v 1/3.   Zároveň   týmto   napadnutým   uznesením krajský   súd   opravil „nesprávne   vyčíslenú   cenu   majetku   patriaceho   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov uvedenú vo výroku napadnutého uznesenia na str. 576 v bode II., druhý riadok vo výške 19 464,77 eur na správnu cenu vo výške 16 464,77 eur“ a opravil „nesprávne označenie dediča 1) vo výroku napadnutého uznesenia uvedeného na str. 579, riadok   11   uznesenia,   ako   RNDr.   S.   S.,   na   správne   označenie   dediča   1)   MVDr. M.   S. a nesprávne označenie dediča 1) vo výroku napadnutého uznesenia uvedeného na str. 579, riadok 16, ako RNDr. M. S., na správne označenie dediča 1) MVDr. M. S.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   k napadnutému   postupu   krajského   súdu   a ním   vydanému napadnutému   uzneseniu,   ktoré   je   podľa   neho „nedostatočné,   neracionálne a nepresvedčivé“, predovšetkým uvádza: «V odôvodnení rozhodnutia zo dňa 27. 08. 2012 zo svojich úvah celkom vynechal tú časť textu závetu poručiteľky, v ktorej si poručiteľka praje   aby   ostatný   jej   majetok   bol   rozdelený   medzi   jej   dvoch   synov   rovnakým   dielom. Odvolací súd nezdôvodnil ani to, prečo slovné spojenie uvedené v úvode druhého odseku závetu citujem „Všetok môj majetok...“ nepovažoval za relevantné a teda nebral do úvahy všetok majetok poručiteľky.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta „Nedostatočne odôvodnené vyčlenenie finančných prostriedkov z majetku v BSM do výlučného vlastníctva pozostalého manžela...“ a „Nerešpektovanie dôkazov a skutočností, ktoré vyšli počas konania najavo, a to najmä výdaje   finančných   prostriedkov   pozostalého   manžela   z   finančných   prostriedkov,   ktoré ako uviedol   získal   dedením   a darom“,   ako   aj   rozdielny   prístup   odvolacieho   súdu k účastníkom konania v súvislosti so skutočnosťami nimi uvádzanými na podporu svojich tvrdení tým, že krajský súd považoval „tvrdenia jedného účastníka konania za vierohodné bez požadovania preukázania tvrdených skutočností a iného za nepreukázané“. V dôsledku uvedeného malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa   na   rovnosť   účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ako   aj   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovateľ   vyjadruje   nespokojnosť aj s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu v časti týkajúcej sa „určenia časti poručiteľkiných šperkov do majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov“, pritom v tejto súvislosti poukazuje na § 143 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na to tvrdí, že v tomto   prípade   ide   o „veci,   ktoré   podľa   svojej   povahy   slúžia   osobnej   potrebe len jedného z manželov“, a teda nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Za nedostatočné považuje sťažovateľ aj odôvodnenie tej časti napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorou určil „nadobudnutie poľnohospodárskej pôdy závetným dedičom, vnukom   poručiteľky“, a argumentuje   tým,   že   zo   závetu   poručiteľky   z 20.   marca   1997 vyplýva «vôľa poručiteľky odkázať závetným dedičom len tie poľnohospodárske pozemky, ktoré v relevantnom období obhospodaroval Š. P., š. p. a ostatnú poľnohospodársku pôdu odkázala svojim dvom synom v poslednej časti odseku slovami „ostatné nech si rozdelia medzi   sebou   rovnakým   dielom“».   Podľa   sťažovateľa   je   odôvodnenie   citovanej   časti napadnutého uznesenia krajského súdu nepresvedčivé z dôvodu, že odvolací súd založil svoju argumentáciu na existencii „tzv. soc. organizácií, ktoré už ale v relevantnom období dávno neexistovali...“.

Sťažovateľ napáda tiež postup krajského súdu v napadnutom konaní, v rámci ktorého nezaradil do dedičstva sumu „82.947,- Sk (2.753,346)“, čím „vznikol stav, ako keby táto značná finančná čiastka v čase smrti poručiteľky vôbec neexistovala“, a nezahrnul medzi pasíva   dedičstva   sumu   29,88   €,   ktorú   manžel   poručiteľky   zaplatil   z titulu   hradenia jej liečebných nákladov.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd v napadnutom konaní nedostatočne zaoberal jeho argumentmi, čím podľa neho malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. S. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom a uznesením Krajského súdu Trenčín a postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín vo veci vedenej pod sp. zn. 23 D 949/2003 porušené bolo.

2. Sťažovateľovi   Ing.   S.   S.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 7.000,-   €   (slovom:   sedemtisíc   eur),   ktoré   je   Krajský   súd   Trenčín   povinný   vyplatiť   mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd Trenčín je povinný vyplatiť sťažovateľovi Ing. S. S. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 323,50 €, ktorú je Krajský súd Trenčín povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...

4. Ruší uznesenie Krajského súdu Trenčín pod spisovou značkou 4 CoD/13/2012-634 a   prikazuje   mu   vec   vrátiť   Okresného   súdu   Trenčín,   ktorý   musí   vo   veci   znova   konať a rozhodnúť.“

Súčasťou sťažnosti je návrh sťažovateľa, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu, „aby tak nevznikli situácie, ktorých náprava by v budúcnosti už nemusela byť možná, najmä prevody nehnuteľností v katastri nehnuteľností, disponovanie dedičov s hnuteľnými časťami dedičstva, ako i ďalšie nevratné aktivity“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu   základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 23 D 949/03 a jeho uznesenie č. k. 23 D 949/03-575 z 8. marca 2012, ktorým okresný   súd   v dedičskej   veci   po   poručiteľke   po   prerokovaní   dedičstva   určil   hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý patril do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľky (matky sťažovateľa, pozn.) a pozostalého manžela (výrok I), určil cenu tohto majetku (výrok II), určil majetok z bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý patrí do dedičstva (výrok III), určil majetok z bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý patrí pozostalému manželovi poručiteľky (výrok IV), určil majetok patriaci do dedičstva (výrok V), určil všeobecnú cenu majetku poručiteľky   (výrok   VI),   potvrdil   dedičstvo   dedičom   zo   závetu   (výrok   VII),   potvrdil dedičstvo   dedičom   zo   zákona   (výrok   VIII),   určil   dedičom   povinnosť   zaplatiť   spoločne a nerozdielne   súdny   poplatok   vo   výške   66   €   (výrok   IX)   a   určil   odmenu   poverenému súdnemu komisárovi a náhradu hotových výdavkov (výrok X).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) využil svoje právo podať proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní sťažovateľa   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   v   danom   prípade   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu   základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ide vtedy, ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu verejnej moci   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale aj   vtedy,   ak v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu   a ani posudzovať jeho skutkové   zistenia   v   predmetnej   veci.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou   do   detailov   preskúmať   vec   z   hľadiska   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných právnych   noriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu so zámerom dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého uznesenia s ústavou a dohovorom.

V   zmysle   svojej   judikatúry   ústavný   súd   považuje   za   arbitrárne   a   z   ústavného hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   je   oprávnený   posudzovať   výsledky   dôkazného   konania pred všeobecným súdom za takých okolností, keď právne závery, na ktorých sú rozhodnutia všeobecných súdov založené, výrazne nekorešpondujú so skutkovými zisteniami vrátane absencie skutkových zistení (m. m. II. ÚS 210/08).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu   sťažnosti   vyplývajú   zásadné   námietky   sťažovateľa   týkajúce sa nedostatočného   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   v častiach týkajúcich sa

- rozhodovania o dedení zo závetu,

- vyčlenenia   finančných   prostriedkov   z majetku   patriaceho   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov do výlučného vlastníctva manžela poručiteľky,

- určenia časti poručiteľkiných šperkov do majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov,

- rozhodovania o dedení zo zákona,

-   vyčlenenia   finančných   prostriedkov   v sume   2 753,34   €   z majetku   patriaceho do dedičstva a

- nezahrnutia sumy 29,88 € do pasív dedičstva.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd v napadnutom uznesení nedostatočne vysporiadal s poslednou   vôľou   poručiteľky,   keďže „zo   svojich   úvah   celkom   vynechal   tú   časť   textu záveru poručiteľky, v ktorej si poručiteľka praje, aby ostatný jej majetok bol rozdelený medzi jej dvoch synov rovnakým dielom“.

Krajský   súd   k tejto   námietke   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   predovšetkým uviedol:

«Odvolaciu námietku v bode 1), ktorou dedič 2) spochybňuje správnosť potvrdenia dedičstva dedičom zo zákona vo výške ich podielov v časti VIII napadnutého uznesenia v dôsledku   nesprávne   určeného   rozsahu   majetku   poručiteľky,   ktorý   odkázala   v závere dedičom,   odvolací   súd   považuje   za   nedôvodnú.   Z napadnutého   uznesenia   súdu   prvého stupňa i z obsahu spisu vyplýva, že poručiteľka zanechala zákonných i závetných dedičov. Zákonným dedičom sa stal dedič 1), pozostalý manžel, dedičia 1) a 2), pozostalí synovia poručiteľky sa stali zákonnými i závetnými dedičmi a dedičia 4) a 5), pozostalí vnukova poručiteľky sa stali závetnými dedičmi poručiteľky. Dedič 2) si závet poručiteľky vykladá tak, že všetok majetok poručiteľka odkázala len svojim dvom synom a vnukom odkázala pozemky, ktoré obhospodaruje št. majetok rovnakým dielom. Po preskúmaní závetu z 20. 03. 1997, ktorý vlastnoručne napísala poručiteľka, aj odvolací súd zdieľa právny záver súdu prvého   stupňa,   že   uvedeným   závetom   odkázala   poručiteľka   len   presne   označené nehnuteľnosti svojim dvom pozostalým synom a pozostalým vnukom. Pokiaľ v úvode závetu (v odseku 2) poručiteľka uviedla, že „všetok svoj majetok, aby bol rozdelený medzi mojich dvoch synov, a to takto:,,a nasleduje presné vymedzenie nehnuteľnosti, ktoré odkazuje pozostalým synom a pozostalým vnukom, nemožno obsah závetu vykladať inak, len tak, že predmetom závetu boli presne označené nehnuteľnosti a dedičia, ktorým nehnuteľnosti odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd poukazuje aj na príslušné ustanovenie § 476 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktorý určuje, že poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej   zápisnice,   v   každom   závete   musí   byť   uvedený   deň,   mesiac   a   rok,   kedy   bol podpísaný, inak je neplatný, na ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého   právny   úkon   musí   byť   urobený   slobodne   a   vážne,   určite   a   zrozumiteľne,   inak je neplatný a na ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa   vôle   toho,   kto   právny   úkon   urobil,   ak   táto   vôľa   nie   je   v   rozpore   s   jazykovým prejavom. Ak teda vznikli pochybnosti o obsahu právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti, treba sa pokúsiť pomocou výkladu právneho úkonu o odstránenie tejto nejasnosti. Podľa ustálenej judikatúry súdov výklad právneho úkonu môže smerovať len k objasneniu toho, čo v ňom bolo prejavené, a vôľa konajúceho sa pri výklade právneho úkonu vyjadreného slovami uplatní, len ak nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Toto pravidlo sa uplatní i pri výklade písomného právneho úkonu. V prípade, ak sa nejasnosť právneho   úkonu   nedá   odstrániť   ani   pomocou   výkladu   prejavu   vôle,   je   právny   úkon neplatný. Pomocou výkladu právneho úkonu nie je dovolené meniť zmysel a obsah inak jasného právneho úkonu. Vzhľadom na uvedené vychádzal odvolací súd z týchto hľadísk pri posudzovaní   obsahu   právneho   úkonu — závetu,   a   to   z   hľadiska   jeho   určitosti a zrozumiteľnosti postupom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že právny úkon — závet, ktorý napísala poručiteľka dňa 20. 03. 1997, je v celom rozsahu určitý a zrozumiteľný, keď z neho možno jednoznačne dôvodiť prianie poručiteľky, t. j. ktoré nehnuteľnosti   pripadajú   ako   dedičstvo   pozostalým   synom   a   ktoré   pozostalým   vnukom. Za týchto   okolností   môže   odvolací   súd   len   konštatovať,   že   výklad   obsahu   závetu, že poručiteľka závetom odkázala „celý svoj majetok len pozostalým synom“ a pozostalým vnukom — len tam označené nehnuteľnosti, vykonaný odvolateľom, nezodpovedá pravidlám výkladu podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka.»

K námietke   vyčlenenia   finančných   prostriedkov   z majetku   patriaceho do bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   do   výlučného   vlastníctva   manžela poručiteľky krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým uviedol:„Z čestného prehlásenia dediča 1) z 17. 02. 2009 (č. l. 361) vyplýva, že pozostalý manžel   poručiteľky   získal   do   svojho   výlučného   vlastníctva   za obdobie   rokov 1954-2003 finančné   prostriedky   vo   výške   294 937,-   Sk   (z   predaja   domov   ako   dar   od   rodičov, z dedičstva, nájomné za ornú pôdu, nájomné za lesnú pôdu, za urbárske podiely), ktoré finančné   prostriedky   uložil   v peňažných   ústavoch   a bankách   (podľa   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   na   č.   k.   582   p.   v.,   4   odsek),   a zúročil   ich   najmenej   o ďalších 30 000,- Sk. Čestné prehlásenie je podpísané okrem dediča 1) aj jeho dvoma súrodencami, čo   potvrdzuje,   že   dedič   1)   uvedené   finančné   prostriedky   získal   do   svojho   výlučného vlastníctva. Za vieryhodné považoval odvolací súd tvrdenia dediča 1), že uvedené finančné prostriedky uložil do peňažných ústavov (uvedených na č. k. 582 uznesenia), a sú teda jeho výlučným vlastníctvom.“

K   námietke   sťažovateľa „proti   určeniu   poručiteľkiných   šperkov   do   majetku v bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov“ krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého uznesenia   uviedol: „Odvolateľ   namietal,   že   súd   nesprávne   posúdil   vlastnícky   vzťah poručiteľky   k   časti   jej   hnuteľného   majetku,   k   jej   osobným   šperkom.   Dôvodil   tým, že poručiteľka tieto šperky, ktoré získala darom a dedením, a preto patrili do výlučného vlastníctva poručiteľky. Z výpovede pozostalého manžela vyplýva, že šperky, ktoré zaradil súd (súdny komisár) do BSM, boli nadobudnuté počas manželstva poručiteľky s pozostalým manželom ako rodinné zlato. Odvolací súd poukazuje na ust. § 143 Občianskeho zákonníka, podľa   ktorého   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov   je   všetko,   čo   môže   byť predmetom   vlastníctva,   a   čo   nadobudol   niektorý   z   manželov   za   trvania   manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj veci, ktoré podľa svojej povahy slúžia   osobnej   potrebe   alebo   výkonu   povolania   len   jedného   manželov.   Z   obsahu   spisu vyplýva, že namietané šperky boli nadobudnuté poručiteľkou a pozostalým manželom počas manželstva. Pokiaľ teda odvolateľ tvrdí, že ich nadobudla poručiteľka darom a dedením, v takom prípade by musel jednoznačne preukázať,   že to tak bolo.   Keďže okrem svojho tvrdenia žiadny dôkaz nepredložil, vychádzal aj odvolací súd z dikcie ustanovenia § 143 Občianskeho   zákonníka,   že   uvedené   šperky   patrili   do   BSM   poručiteľky   a   pozostalého manžela.   Naopak,   za   dôvodnú   treba   považovať   námietku   odvolateľa,   že   do   výlučného vlastníctva poručiteľky patrila manželská obrúčka poručiteľky o váhe 2,30 g v hodnote 38.17 eur, nakoľko jej existencia nebola medzi účastníkmi sporná, uznával ju aj dedič 1) vo svojom písomnom vyjadrení. Odvolací súd preto túto manželskú obrúčku zaradil do aktív dedičstva   a   vyporiadal   tak,   že   potvrdil   dedičstvo   k   nej   zákonným   dedičom   1)   až   3) v rovnakom podiele.“

K námietke týkajúcej sa dedenia zo zákona krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Z obsahu spisu aj odvolací súd zistil, že poľnohospodárske pozemky nachádzajúce sa   v k.   ú.   Š.   a v k.   ú.   V.   boli   vo   výlučnom   vlastníctve   poručiteľky,   a boli   v minulosti obhospodarované tzv. socialistickými organizáciami, najskôr J., potom Š. a po roku 1989 v dôsledku   zrušenie   zákonov,   ktoré   umožňovali   užívanie   takýchto   pozemkov,   inými právnickými   osobami   na   základe   nájomných   zmlúv.   Preto   aj odvolací   súd,   vychádzajúc z listinných dokladov, na ktoré odkazuje aj súd v odôvodnení svojho uznesenia, vychádzal z toho, že poručiteľka odkázala závetným dedičom vnukom P. S. a I. S. poľnohospodársku pôdu, ktorá bola v minulosti v užívaní soc. organizácie.“

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezaradenia sumy 2 753,34 € ani do aktív, ani do pasív majetku poručiteľky krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Odvolateľ   dôvodil,   že   táto   finančná   čiastka   preukázateľne   existovala   v   úschove poručiteľky, a po jej smrti ju prevzal do správy pozostalý manžel (č. l. 385, riadok 7). Túto finančnú čiastku považoval za svoje vlastníctvo, nakoľko ju dostal v roku 2001 ako dar od poručiteľky, a ako dar ju aj prijal, avšak ju nechal uloženú u poručiteľky ako zábezpeku pre rodičov v prípade náhlej choroby, resp. neočakávanej inej udalosti. Z obsahu spisu odvolací súd však zistil, že z neho nevyplýva, že uvedenú finančnú čiastku získal odvolateľ od   poručiteľky   ako   dar,   keďže   finančné   prostriedky   neprevzal,   a odvolateľ   nepredložil písomne uzavretú   darovaciu   zmluvu,   z ktorej by vyplývalo   že poručiteľka túto finančnú čiastku   odvolateľovi   darovala.   Odvolací   súd   poukazuje   na   ustanovenie   §   628   ods.   2 Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   darovacia   zmluva   musí   byť   písomná, aj je predmetom   daru   nehnuteľnosť,   a pri   hnuteľnej   veci,   ak   nedôjde   k odovzdaniu a prevzatiu   veci   pri   darovaní.   Z uvedeného   potom   vyplýva,   že   finančná   hotovosť 2 753,34 eur mohla byť darom pre odvolateľa len v prípade, že by bol finančnú hotovosť prevzal (peniaze sa považujú za hnuteľnú vec), čo sa nestalo,   alebo predložil písomnú darovaciu zmluvu, ktorá však, ako vyplýva aj z vyjadrenia odvolateľa, uzavretá medzi ním a poručiteľkou   nebola.   Správne   preto   súd   (súdny   komisár)   uvedenú   finančnú   hotovosť nepovažoval za pohľadávku odvolateľa a jej zaradenie do aktív alebo pasív dedičstva.“

K   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nezaradenia   sumy   29,88   €   do   súpisu   pasív dedičstva   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol,   že „považuje   túto námietku   za   neopodstatnenú,   nakoľko   dedič   1) (manžel   poručiteľky,   pozn.) preukázal listinnými dôkazmi, že uvedené náklady vynaložil, a za vieryhodné považoval aj tvrdenie dediča 1), že uvedené finančné prostriedky vynaložil zo svojich výlučných prostriedkov“.

Z   citovaných   častí   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský súd sa v napadnutom   uznesení   zaoberal   so   všetkými   zásadnými   odvolacími námietkami sťažovateľa   a zaujal   závery,   ktoré   z ústavného   hľadiska   možno   považovať za akceptovateľné a udržateľné. Vychádzajúc predovšetkým z citovaných častí odôvodnenia napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatoval,   že   tieto   poskytujú dostatočný základ pre jeho výroky, preto napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne či „neracionálne“. Podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v dôsledku „Nerešpektovania dôkazov a skutočností, ktoré   vyšli   počas   konania   najavo...“,   keďže   krajský   súd   podľa   jeho   názoru   rozdielne posudzoval   skutočnosti   uvádzané   účastníkmi   odvolacieho   konania   na podporu   svojich tvrdení;   krajský   súd   považoval „tvrdenia   jedného   účastníka   konania   za   vierohodné bez požadovania preukázania tvrdených skutočností a iného za nepreukázané“.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza: „Odvolacia   námietka...   spochybňuje   postup   súdu   pri   posudzovaní   čestného   prehlásenia odvolateľa (č. l. 558), ktorým uviedol čestne a úplne všetky finančné prostriedky získané poručiteľkou počas trvania manželstva darom a dedením v hodnote 20.191,60 eur a súd ho posúdil ako sporné, a čestné prehlásenie pozostalého manžela dediča 1) naproti tomu súd   za   sporné   nepovažoval,   aj   napriek   tomu,   že   odvolateľ   v tomto   čestnom   prehlásení existenciu   viacerých   položiek   spochybnil.   K uvedenému   odvolací   súd   uvádza,   že   po právnom posúdení svojich skutkových zistení súd zaradí do aktív a pasív dedičstva majetok, ktorý z hľadiska skutkového a právneho patril v rozhodujúcom čase (§ 460 Občianskeho zákonníka) poručiteľovi. V zmysle § 175k ods. 3 O. s. p. ale súd do tohto súpisu nezaradí aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné. Spornými aktívami a pasívami dedičstva sú tie, ktorých sa týkajú skutkové tvrdenia účastníkov rozporné v tom, či tieto aktíva a pasíva patrili poručiteľovi v čase jeho smrti. Spornosť aktív a pasív dedičstva v zmysle uvedeného ustanovenia nenastáva samým prejavením sa odlišnosti názorov účastníkov konania na to, či ten ktorý majetok patrí do dedičstva. Postup podľa § 175k ods. 3 O. s. p. totiž prichádza do úvahy až vtedy, keď súd na základe obsahu spisu a toho, čo uviedli dedičia zistí (sám dospeje   k záveru),   že   v   konaní   prejavená   odlišnosť   názorov   účastníkov   konania   alebo povaha ich tvrdení svedčí o existencii spornosti v účastníkmi tvrdených skutkových (nie právnych) okolnostiach o tom, ktoré aktíva a pasíva patria do dedičstva. Až v prípade, že sa v konaní o dedičstve právne relevantným spôsobom prejaví (skutková, nie právna) spornosť aktív   dedičstva,   obmedzí   sa   súd   na   zistenie   spornosti   (pričom   nevykonáva   žiadne dokazovanie, ktoré by bolo zamerané na odstránenie tejto spornosti). Súd prvého stupňa považoval za spornú existenciu a výšku finančných prostriedkov patriacich do výlučného vlastníctva poručiteľky titulom dedenia a darovania podľa čestného prehlásenia odvolateľa (č. l.   558).   Z   čestného   prehlásenia   odvolateľa   z   28.   11.   2011,   č.   l.   558   vyplýva, že poručiteľka získala počas manželstva dedením a darom od svojich rodičov a príbuzných finančné   prostriedky   v   rokoch   1955   až   1980   spolu   vo   výške   524 000,-   Kčs,   finančné prostriedky získané za prenájom označených nehnuteľností za roky 1959-2004 vo výške 15 252,- Sk a peňažné prostriedky z kupónovej privatizácie vo výške 13 740,- Sk. Odvolateľ však okrem tohto svojho tvrdenia žiadnym iným spôsobom nepreukázal, či tieto finančné prostriedky (okrem tých, ktoré dedičia uznali) v čase smrti poručiteľky existovali. Možno ich preto považovať za sporné, a preto sa nemohli stať predmetom vyporiadania. Z čestného prehlásenia dediča 1) z 17. 02. 2009 (č. l. 361) vyplýva, že pozostalý manžel poručiteľky získal do svojho výlučného vlastníctva za obdobie rokov 1954-2003 finančné prostriedky vo výške 294 937.- Sk (z predaja domov ako dar od rodičov, z dedičstva, nájomné za ornú pôdu,   nájomné   za   lesnú   pôdu,   za   urbárske   podiely),   ktoré   finančné   prostriedky   uložil v peňažných ústavoch a bankách (podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia na č. l. 582 p. v.,   4   odsek),   a   zúročil   ich   najmenej   o   ďalších   30   000.-   Sk.   Čestné   prehlásenie je podpísané   okrem   dediča   1)   aj   jeho   dvoma   súrodencami,   čo   potvrdzuje,   že   dedič   1) uvedené   finančné   prostriedky   získal   do   svojho   výlučného   vlastníctva.   Za   vieryhodné považoval   odvolací   súd   tvrdenia   dediča   1),   že   uvedené   finančné   prostriedky   uložil do peňažných   ústavov   (uvedených   na   č. l.   582   uznesenia),   a   sú   teda   jeho   výlučným vlastníctvom.“

Ústavný   súd   vychádzajúc   z citovaného   zastáva   názor,   že   krajský   súd   ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil spornosť „finančných prostriedkov patriacich podľa čestného   prehlásenia   sťažovateľa   do   výlučného   vlastníctva   poručiteľky   titulom   dedenia a darovania“,   ako   aj   preukázanie   tvrdenia   manžela   poručiteľky,   že   uvedené   finančné prostriedky získal do svojho výlučného vlastníctva, a to na základe čestného vyhlásenia podpísaného okrem manžela poručiteľky aj jeho dvoma súrodencami.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nepotvrdzuje   tvrdenie   sťažovateľa,   v zmysle   ktorého   krajský   súd   pri   rozhodovaní o (ne)zaradení   finančných   prostriedkov   do   súpisu   aktív   dedičstva   postupoval   tak, že „nerešpektoval skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo“, a ani nezakladá dôvod na stotožnenie   sa   s jeho   záverom,   že „rozdielnym   prístupom   pri   posudzovaní   tvrdených skutočností“ účastníkov   konania   (sťažovateľa   a manžela   poručiteľky,   pozn.)   došlo k porušeniu jeho základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi uplatnenými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013