znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 201/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Š. F., T., a J. R., T., zastúpených advokátom JUDr. P. A., B., ktorou   namietajú   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co/223/2010, 5 Co/224/2010 zo 7. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. F. a J. R. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2011 faxom a 25. novembra 2011 poštou doručená sťažnosť Š. F., T., a J. R., T. (ďalej len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   P.   A.,   B.,   ktorou   namietajú   porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/223/2010, 5 Co/224/2010 zo 7. júla 2011.

V konaní vedenom Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) si S., s. r. o. (ďalej len „navrhovateľka“), uplatnila voči sťažovateľom nárok na náhradu škody vo výške   994,66   €   s   príslušenstvom.   O   návrhu   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   8 C/19/2008-292   z   15.   júna   2010   tak,   že   zaviazal   každého   zo sťažovateľov   zaplatiť navrhovateľke sumu 497,33 € s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 20. decembra 2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľov   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 5 Co/223/2010, 5 Co/224/2010-326 zo 7. júla 2011 tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil. V časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania účastníkov rozsudok zmenil tak, že navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania voči sťažovateľom.

Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že „závery Krajského súdu v Nitre sú arbitrárne, v rozpore so základnými zásadami logiky a právneho poriadku SR, a teda sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   porušujú   práva   sťažovateľov na riadny a spravodlivý proces, ako aj právo na pokojné užívanie svojho majetku a jemu zodpovedajúcu ochranu pred nezákonným zbavením tohto majetku, zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti zamestnancov za škodu podľa § 179 a nasl. Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov), pričom poukazujú na to, že všeobecné súdy pochybili pri posudzovaní týchto podmienok.

K otázke vzniku škody sťažovatelia tvrdia, že táto skutočnosť nebola preukázaná, pričom v sťažnosti ďalej uviedli:

„... prvostupňový súd svoj záver o vzniku škody v podstate nijako neodôvodnil a iba vznik škody konštatoval, odvolací súd založil svoje rozhodnutie na domnienke, že ku vzniku škody na strane navrhovateľa došlo už neodovzdaním vyzbieraných finančných prostriedkov do pokladne navrhovateľa. Tento záver je nesprávny....

Sťažovatelia   dodávali   tovar   tretieho   subjektu,   ktorého   bol   navrhovateľ   iba dopravcom, nikdy nie vlastníkom. Aj prevzaté finančné prostriedky za tento tovar patrili práve   tretiemu   subjektu...   Navrhovateľ   z   povahy   právneho   vzťahu   medzi   ním   a   jeho klientom...   nebol osobou,   ktorej by svedčilo   vlastnícke právo k prepravovanému tovaru alebo   právo   na   kúpnu   cenu   za   tento   tovar.   Pokiaľ   túto   kúpnu   cenu   zamestnanci navrhovateľa   od dodávateľov preberali,   nerobili   tak   na účet navrhovateľa,   ale   v mene navrhovateľa na účet tretej osoby - klienta. Z uvedeného jasne vyplýva, že navrhovateľ nikdy nemal nárok na vlastníctvo vyberaných finančných prostriedkov. Preto ani nemohla navrhovateľovi vzniknúť škoda v momente, keď tieto prostriedky neboli odovzdané do jeho pokladne.   K   vzniku   škody   mohlo   prísť   iba   v   momente,   kedy   navrhovateľ   vydal   svojmu klientovi   vlastné   finančné   prostriedky   miesto   jemu   zverených   a   ním   spravovaných finančných prostriedkov vybratých od odberateľov. K takejto skutočnosti ale nedošlo. Navrhovateľ poukazoval v konaní na to, že tieto svoje prostriedky uhradil svojmu klientovi vo forme vzájomného započítania pohľadávok. Sťažovatelia však platnosť tohto právneho úkonu riadne namietali.   Ako vyplýva z odvolania sťažovateľov zo dňa 28.   7. 2010...   dohoda   o   započítaní   pohľadávok   je   absolútne   neplatná.   Z   tejto   skutočnosti   ale vyplýva,   že   navrhovateľ   reálne   jeho   klientovi   nikdy   predmetné   finančné   prostriedky neuhradil a po uplynutí premlčacej lehoty ani nebol povinný ich uhradiť. Ak by ich napriek tomu uhradil, čo v konaní nebolo preukázané, za túto stratu by bol zodpovedný navrhovateľ, nakoľko   nenamietanie   premlčania   uplatneného   nároku   je   nutné   považovať   za   konanie v rozpore so všeobecnou povinnosťou predchádzať vzniku škody.

Pre úplnosť treba poznamenať, že škoda nemohla navrhovateľovi vzniknúť ani z toho pohľadu,   že   ak   si   jeho   klient   svoje   nároky   riadne   neuplatnil,   mohol   by   si   navrhovateľ odcudzené   finančné   prostriedky   (pokiaľ   by   neboli   odcudzené)   ponechať.   Ani   v   takom prípade by nebolo možné hovoriť o vzniku škody, nakoľko stále platí, že na tieto finančné prostriedky navrhovateľ nemal žiadny nárok. Pokiaľ by ich nevyplatil svojmu klientovi, došlo by na strane navrhovateľa k bezdôvodnému obohateniu - je celkom zrejmé, že za škodu nemožno považovať, ak subjekt nedosiahne bezdôvodné obohatenie.

Ako   je   z   uvedeného   zrejmé,   súd   aplikáciou   nesprávnych   právnych   predpisov   na zistený   skutkový   stav   dospel   k   názoru,   že   došlo   k   vzniku   škody,   čo   je   však   v   rozpore s vykonaným dokazovaním....“

K namietanému porušeniu svojich povinností sťažovatelia uviedli:„Súd pri svojom rozhodnutí vychádzal ďalej z toho, že sťažovatelia porušili svoje pracovnoprávne povinnosti uložené im Vnútropodnikovou smernicou č. 1/2007 zo dňa 8. 1. 2007. Vydanie   predmetnej   vnútropodnikovej   smernice   a   konanie   školenia   podľa   súdu preukazuje   Poverenie   dispečera   strediska   v T.   J.   H.   navrhovateľom   k   oboznámeniu zamestnancov   daného   strediska   so smernicou.   Dostatočným dokladom o oboznámení   sa sťažovateľov s obsahom predmetnej smernice je potom podľa súdu prezenčná listina   a výpoveď svedka Lisého.

...   odvolací   súd   odkazuje   na   poverenie   p.   H.   na   vykonanie   školenia,   ako   na samostatný   dôkaz   -   takýto   dôkaz   v   celom   konaní   nebol   predložený.   Údajné   poverenie spomenul vo svojej výpovedi iba svedok L. na pojednávaní dňa 8. 12. 2009, nikdy však nebolo preukázané.“

Sťažovatelia spochybňujú dôveryhodnosť svedka L., ktorý okrem iného vypovedal k poškodeniu   predmetného   motorového   vozidla,   pričom   poukazujú   na   rozpory   v jeho výpovediach   na   pojednávaní   10.   júna   2008   a   8.   decembra   2009. „Kým   na   skoršom pojednávaní   výslovne   prehlasoval,   že   prehliadol   vozidlo,   predovšetkým   obe   jeho   dvere, na neskoršom už tvrdil, že v živote predmetné vozidlo neprehliadal. Z uvedeného je zrejmé, že svedok L. je absolútne nedôveryhodný a jeho výpoveď nemá nijakú výpovednú hodnotu.“

Na   základe   tejto   skutočnosti   sa   sťažovatelia   domnievajú,   že   hodnotenie   dôkazov konajúcim súdom bolo arbitrárne. „Svedok L. ako svedok, ktorý vypovedal rozporne pri svojich rôznych výpovediach a tieto rozpory nevedel nijako vysvetliť, a rovnako ako svedok, ktorý vypovedal v rozpore s objektívne zistenými skutkovými zisteniami (závery znalca), nemôže byť súdom považovaný za dôveryhodného svedka. Ak potom celé dokazovanie stojí iba na takomto svedectve, nemôže súd, pokiaľ sa nechce dopustiť arbitrárneho rozhodnutia, založiť svoje rozhodnutie na tvrdeniach takéhoto svedka.“

Sťažovatelia ďalej argumentujú tým, že navrhovateľ nepreukázal, že sa zúčastnili na školení o vnútropodnikovej smernici č. 1/2007, nepreukázal existenciu tejto smernice, a tiež poukázali na to, že povinnosti z tejto smernice sa na nich nevzťahujú. Na podporu týchto tvrdení uviedli:

„Pokiaľ ide o prezenčnú listinu zo školenia o vnútropodnikovej smernici č. 1/2007 a podpisy   sťažovateľov   na   nej,   sťažovatelia   v konaní   pravosť   svojich   podpisov   popreli. S tým sa prvostupňový súd v odôvodnení vysporiadal tak, že tieto tvrdenia sú účelové (bez ozrejmenia dôvodu tejto domnienky, osobitne s ohľadom na akceptovanie výpovede bez pochýb účelového svedka p. L.) a tak, že sťažovatelia nenavrhli znalecké dokazovanie na skúmanie pravosti podpisov, čím neuniesli dôkazné bremeno....

Je to... navrhovateľ, kto musí dokazovať, že podpisy sťažovateľov sú pravé a tým preukázať   ich   oboznámenie   sa   so   smernicou.  ...   stačí   v   tejto   súvislosti   poukázať   na rozhodnutie NS ČR zo dňa 21. 12. 2009, č. k. 29 Cdo 3478/2007...

...   sám   navrhovateľ   pripustil   na   pojednávaní   dňa   15.   6.   2010,   že   podpisy sťažovateľov mohli byť falšované, keď sa nechali zapísať inými účastníkmi semináru.... navrhovateľ, hoci od začiatku konania tvrdil, že sťažovatelia boli oboznámení so svojimi povinnosťami, predmetnú smernicu nielen že nikdy nepredložil, ale ani sa na ňu neodvolával a jej existenciu pri svojej výpovedi nenaznačil ani jej údajný autor. Je preto viac   ako   pravdepodobné,   že   bola   vyhotovená   (jej   konkrétny   text)   až   po   rozhodnutí odvolacieho súdu v danej veci.

Dôveryhodnosť prezenčnej listiny spochybňuje aj fakt, že pri nej nebola dodržaná bežná forma takejto listiny, ktorá inak bola dodržiavaná aj u navrhovateľa (ako v prípade prezenčnej listiny na č. l. 181, 182), keď neobsahovala meno a priezvisko školiteľa a ani jeho podpis....

Vnútropodniková   smernica   č.   1/2007,   tak   ako   bola   predložená   navrhovateľom vzťahuje pasáž týkajúcu sa narábania s finančnou hotovosťou sa vyslovene iba na prípady hmotnej zodpovednosti za túto hotovosť. Ako ale už opakovane ustálil odvolací súd, dohody o hmotnej zodpovednosti medzi navrhovateľom a sťažovateľmi neboli uzavreté platne... Pokiaľ odvolací súd tvrdí, že smernica sa nevzťahovala len na hmotne zodpovedných zamestnancov, ide opäť o hodnotenie dôkazov v príkrom rozpore so zásadami logiky.... Rovnako nemožno z predloženého znenia smernice dôvodiť, že konanie sťažovateľov, i keby sa na nich smernica v tejto časti vzťahovala, by porušilo jej ustanovenia. Smernica síce uvádza, že nemožno nechať finančné prostriedky bez dozoru v priestoroch vozidla, ale bližšie nešpecifikuje, čo je potrebné rozumieť pod dozorom vozidla. Pod dozorom vozidla nie je možné rozumieť sústavný pohľad na vozidlo a za vozidlo bez dozoru sa nemôže považovať, ak vodič so závozníkom bez prestojov vykladajú tovar z vozidla do skladu. Hoci   tejto   námietke   bol   v   odvolaní   sťažovateľov   zo   dňa   28.   7.   2010   venovaný samostatný   odsek   (bod   5/   odvolania),   odvolací   súd   sa   touto   námietkou   absolútne nezaoberal.   Ide   pritom   o   kľúčovú   otázku   pre   posúdenie   merita   veci.   Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak jednak nepreskúmateľné a jednak nesprávne právne posúdenie predpisov (vnútropodnikovej smernice) zapríčiňuje, že rozhodnutie súdu je nutné považovať za arbitrárne.“

K príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a ich konaním sťažovatelia uviedli:„V súvislosti so súdom tvrdeným porušením povinností sťažovateľov z nedbanlivosti, keď ponechali peniaze v uzamknutom aute, treba podotknúť, že reálne sťažovatelia nemali možnosť zabezpečiť peniaze iným, vhodnejším spôsobom. Sťažovatelia sú toho názoru, že lepšie   zabezpečenie,   ako   uzamknuté   auto,   v   ktorého   blízkosti   pracovali   a   ktoré   iba   na nepatrnú chvíľu mali z dohľadu, nebolo v ich silách zabezpečiť....

Bolo   povinnosťou   navrhovateľa   ako   zamestnávateľa   poskytnúť   zamestnancom dostatočné   prostriedky   a   vytvoriť   vhodné   podmienky   na   hospodárenie   s   finančnými prostriedkami....

Zo správy polície nie je zrejmé, že by poškodenie automobilu, ktoré umožňovalo jeho otvorenie bolo v čase krádeže čerstvé a rovnako tak znalec, ktorý vykonával obhliadku až s odstupom času zistil, že toto poškodenie stále nebolo odstránené. Zároveň znalec našiel rovnaké poškodenie aj na ďalších dvoch autách. Je celkom zrejmé, že zamestnávateľ či už z nedbanlivosti alebo vedome ponechal niektoré vozidlá v stave, v dôsledku ktorého ich bolo možné ľahko otvoriť aj treťou osobou a odcudziť veci v aute uložené. O týchto nedostatkoch vozidiel však svojich zamestnancov nikdy neinformoval.

Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ by aj sťažovatelia boli zodpovední za vzniknutú škodu, časť zodpovednosti by ležala i tak na pleciach zamestnávateľa (§ 187 ods. 1 ZP), s čím sa mal súd riadne vysporiadať.“

Sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli:„V tejto súvislosti je bez akéhokoľvek náznaku cynizmu nutné skonštatovať, že presne toto sú dôvody, pre ktoré zamestnávatelia so zamestnancami uzatvárajú dohody o hmotnej zodpovednosti,   a   prečo   takýto   osobitný   druh   zodpovednosti   Zákonník   práce   upravuje. Pokiaľ   v   danom   prípade   navrhovateľ   nebol   schopný   zabezpečiť   dodržanie   všetkých zákonných podmienok na platné uzatvorenie takejto dohody so sťažovateľmi, je to práve on, kto   musí   znášať   dôsledky   svojho   chybného   a   nedostatočného   konania   (rovnako   ako v prípade   nezabezpečenia   podmienok   na   riadnu   ochranu   finančných   prostriedkov zamestnancami,   či   v   prípade   ich   neoboznámenia   s   pravidlami   na   zaobchádzanie s finančnými prostriedkami) a kto si v konečnom dôsledku sám spôsobil škodu.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom „o   porušení   základných   práv   sťažovateľov   garantovaných   mu   čl.   46   ods.   1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 ako aj čl. 11 ods. 1 Listiny..., čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu... a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 7. júla 2011, sp. zn. 5Co 223/2010,   5Co   224/2010   zrušil   a   vec   vrátil   Krajskému   súdu   v   Nitre   na   ďalšie konanie“.

Sťažovatelia si tiež uplatnili právo na úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   sťažnosti   sťažovatelia   namietajú   porušenie   uvedených   základných   práv   podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/223/2010, 5 Co/224/2010 a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku zo 7. júla 2011, ktorým vo výroku vo veci samej potvrdil rozsudok okresného súdu, uviedol:

«Pokiaľ ide o vzniknutú škodu na strane navrhovateľa ako zamestnávateľa, táto bola preukázaná   dostatočným   spôsobom   a   odporcovia   ani   nepopierali,   že   peniaze   za   tovar v žalovanej výške prevzali a nevyúčtovali zamestnávateľovi. Žiadna pochybnosť o výške škody nebola a relevantným spôsobom ju ani odporcovia nenamietali. Pokiaľ v odvolaní odporcovia namietali platnosť navrhovateľom predloženej dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok so spoločnosťou P., a. s., v zmysle ktorej sa obe strany dohodli na započítaní pohľadávky vo výške škody a že sa súd s ich námietkami vôbec nevysporiadal, je táto námietka právne bezvýznamná. Existencia škody na strane zamestnávateľa bola nesporne preukázaná, pretože odporcovia ako zamestnanci mali zinkasované finančné prostriedky, ktoré   prevzali   od   odberateľov   za   doručený   tovar,   odovzdať   navrhovateľovi.   Samotná skutočnosť, či výšku škody navrhovateľ potom započítal s inou pohľadávkou iného subjektu nie je pre rozhodnutie v tejto veci vôbec významná. Dôležité bolo zistenie, že odporcovia mali   peňažné   prostriedky   za   dodaný   tovar,   ktorý   prevzali   od   navrhovateľa,   odovzdať navrhovateľovi   a   to   sa   nestalo.   Odporcovia   porušili   svoje   povinnosti   vyplývajúce   z pracovnoprávneho   vzťahu.   Z   vykonaného   dokazovania   vyplynulo,   že   odporcovia   boli preukázateľne oboznámení s Vnútropodnikovou smernicou č. 1/2007, ktorá, okrem iného, ukladala povinnosť chrániť finančné prostriedky pred krádežou, stratou a znehodnotením a zakazovala   ponechávať   vybratú   finančnú   hotovosť   bez   dozoru   v   priestoroch   vozidla   a stanovovala   bez   odkladu   odovzdávať   finančnú   hotovosť   v určených   pokladniach. Odporcovia nerešpektovali tento postup, pretože v rozpore s ich povinnosťami ponechali bez dozoru peňaženku (buxu) s peniazmi bez dozoru vo vozidle. Vnútropodniková smernica č. 1/2007, ktorú vydal navrhovateľ dňa 8. 1. 2007, upravovala bezpečný pracovný postup pre nakládku a vykládku tovaru, zodpovednosť za zverený dopravný prostriedok, tovar a vybranú   finančnú   hotovosť,   a   teda   sa   nevzťahovala   len   na   hmotne   zodpovedných zamestnancov. Nedbanlivostné konanie odporcov malo za následok, že peňažné prostriedky nimi ponechané vo vozidle boli „ľahkou korisťou“ pre tretie osoby. Z výpovede svedka L. a z prezenčnej listiny zo dňa 3. 2. 2007 o školení zamestnancov k Vnútropodnikovej smernici č.   1/2007   zo   dňa   8.   1.   2007   bolo   preukázané,   že   odporcovia   boli   poučení   o   svojich povinnostiach, vydanie Vnútropodnikovej smernice č. 1/2007 a školenie boli jednoznačne preukázané, o čom svedčí Poverenie dispečera strediska v T. J. H. S. s. r. o., zastúpenou prokuristom   Ľ.   B.   zo   dňa   8.   1.   2007   k   oboznámeniu   zamestnancov   daného   strediska so smernicou č. 1/2007 zo dňa 8. 1. 2007, preto je tvrdenie odporcov v 1./ a 2./ rade o tom, že neboli s uvedenou smernicou oboznámení, účelové a za účelové je treba považovať aj to, že   im   zamestnávateľ   nevytvoril   dostatočné   pracovné   podmienky   na   úschovu   peňazí. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obaja odporcovia boli vodičmi a boli rovnoprávni pri   rozvoze   tovaru,   manipulovaní   s dodacími   listami   a vyberaní   peňazí   od   odberateľov a hotovosť mal pri sebe nosiť ten, kto vyberal peniaze. Navrhovateľ neurčoval na ten ktorý deň   konkrétneho   vodiča   z oboch   odporcov,   ktorý   by   bol   oprávnený   a   povinný   vyberať finančnú hotovosť od odberateľa, a preto ani nemohol určiť, ktorý z odporcov a v akej miere má disponovať s finančnou hotovosťou, bolo to na uvážení oboch odporcov, preto ani navrhovateľ nemohol určiť konkrétnu mieru zavinenia jednotlivých odporcov, preto mieru ich   zavinenia   navrhovateľ   navrhol   určiť   v   rovnakom   pomere   a   navrhol,   aby   každý z odporcov bol zaviazaný zaplatiť polovicu z požadovanej náhrady škody, a preto je aj správne   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   ktoré   ukladá   každému   z   odporcov   povinnosť zaplatiť navrhovateľovi po 497,33 eur, t. j. po polovici z požadovanej náhrady škody aj s príslušným úrokom z omeškania, ktorého výška bola správne stanovená a počiatok úroku z omeškania bol stanovený podľa návrhu navrhovateľa, hoci ten mohol požadovať úrok z omeškania od skoršej doby v závislosti od písomnej výzvy na zaplatenie náhrady škody. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa rozhodnutia vo veci samej podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.»

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 8 C/19/2008-292 z 15. júna 2010. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal v prvom rade na doterajší priebeh konania. Uviedol, že krajský súd v predchádzajúcom konaní o odvolaní sťažovateľov   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   z   dôvodu   neplatnosti   dohôd   o   hmotnej zodpovednosti,   ktoré   uzavrela   navrhovateľka   s odporcami,   s   tým,   že   navrhovateľka   je povinná   preukázať   splnenie   podmienok   všeobecnej   zodpovednosti   sťažovateľov   ako   jej zamestnancov za škodu. Okresný súd v tomto smere doplnil dokazovanie a poukázal na skutkové zistenia, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli:

„Dňa   25.   4.   2007   vykonali   odporcovia   rozvoz   tovaru   služobným   nákladným motorovým vozidlom Mercedes Benz Atego, evidenčné číslo... /ďalej len motorové vozidlo/. Pri dodaní tovaru prevzali od prevádzok, ktorým bol dodaný tovar jeho cenu spolu vo výške 994.66 eura /29965,- Sk/, čo vyplýva zo súpisky platieb, ktorú podpísal odporca v 2. rade a tiež z vyjadrení odporcov. Obidvaja odporcovia uviedli, že prax bola taká, že pri rozvoze tovaru   jeden   z   nich   riadil   motorové   vozidlo   a   druhý   mal   na   starosti   doklady   a   výber peňažnej hotovosti. Dodacie listy z rozvozu tovaru vykonaného dňa 25. 4. 2007 neboli všetky podpísané, pričom z vyjadrení odporcov vyplýva, že s nimi pracovali obaja avšak dôvod ich nepodpísania niektorým z nich nekonkretizovali. Odporca v 2. rade potvrdil, že dodací list 9041752282 podpísal.

Odporcovia vykonali dňa 25. 4. 2007 rozvoz tovaru do obchodného domu B. v B. Podľa ich vyjadrení, keď obidvaja vykladali tovar resp. nakladali prázdne obaly, niekto im z uzamknutej kabíny motorového vozidla odcudzil peňažnú hotovosť, ktorá tam bola uložená v peňaženke a prikrytá faktúrami. Vozidlo sa nachádzalo pri sklade obchodného domu, obidvaja vykladali tovar. Počas toho ich upozornila okoloidúca pani, že sa im niekto cudzí hrabe v aute. Keď sa tam pozreli, zistili, že im bola odcudzená finančná hotovosť. Odporca v 1. rade uviedol, že pri sklade stál aj pracovník bezpečnostnej služby obchodného domu, ktorý   dával   pozor,   aby   nikto   cudzí   nevošiel   do   skladu.   Odcudzenie   finančnej   hotovosti odporcovia telefonicky oznámili navrhovateľovi a zavolali políciu. Svedok Ľ. L. zamestnaný u   navrhovateľa   potvrdil,   že mi   odporcovia telefonicky   oznámili,   že im   bolo vykradnuté vozidlo. Uviedol, že im dal príkaz, aby to nahlásili polícii, že im bolo vykradnuté vozidlo a potom,   ako   polície   vec   prešetrí,   aby   sa   vrátili   na   stredisko   v T.   P.   a.   s.   Po   príchode skontroloval ľavé aj pravé dvere a poškodenie nezistil.

Zo   spisu   Okresného   riaditeľstva   PZ   v T.   č.   k.   ČVS:   ORP-1149/2-OSV-TN-2007 vyplýva, že na základe oznámenia odporcu v 1. rade bolo uznesením zo dňa 25. 4. 2007 začaté trestné stíhanie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona z dôvodu, že doposiaľ neznámy páchateľ v čase od 13 hod. do 13.10 hod dňa 25. 4. 2007 prišiel   v   obci   B.,   pred   sklad   v zadnej   časti   obchodu   B.   k   zaparkovanému   nákladnému vozidlu Mercedes Benz, Atego 1518L, na ktorom nezisteným predmetom a spôsobom urobil dierku 0,5 cm, dvere otvoril a z kabíny vozidla z poličky v strednej časti prístrojového panelu odcudzil čiernu koženú peňaženku s finančnou hotovosťou 994,66 eura/29965,- Sk/ a poškodením   dverí   66,39   eura   /2000,-   Sk/.   Uznesením   zo   dňa   31.   5.   2007   bolo   trestné stíhanie prerušené, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce trestné stíhanie voči určitej osobe. Trestný spis okrem oznámenia skutku odporcom v 1. rade neobsahuje ani jednu   svedeckú   výpoveď,   ktorá   by   potvrdila   pravdivosť   tvrdení   uvedenom   v   trestnom oznámení, pričom v čase spáchania skutku podľa tvrdenia odporcu v 1. rade tam mal byť prítomný pracovník SBS a tiež okoloidúca žena. Nikto z nich nebol odporcami označený alebo popísaný pred políciou tak, aby sa preukázala pravdivosť ich tvrdení.

Navrhovateľ predložil súdu smernicu č. 1/2007 zo dňa 8. 1. 2007 č. 1. 175-176, z ktorej   vyplýva   bezpečnostný   postup   pri   nakládke,   vykládke   tovaru,   zodpovednosť   za zverený dopravný prostriedok, tovar a vybratú hotovosť, podľa ktorej boli odporcovia v 1. a v 2 rade poučení, že sú zodpovední, za vybratú finančnú hotovosť na prevádzkach ako aj povinnosť   jej   ochrany   pred   krádežou,   stratou   a   znehodnotením,   pričom   boli   poučení o zákaze ponechávania finančnej hotovosti bez dozoru v priestoroch vozidla a bez odkladu odovzdávať finančnú hotovosť v určených pokladniach. Na prezenčnej listine č. 1. 177 sú podpísaní odporcovia pod poradovým číslom 36 a 37, pričom navrhovateľ predložil aj originály týchto dokladov. Odporcovia v 1. a 2. rade tvrdili, že podpisy na prezenčnej listine nie sú ich podpismi, pričom svoje tvrdenia ničím nepreukázali, nenavrhli vykonanie znaleckého dokazovania, pričom súd považuje ich tvrdenia len za účelové a neuveril im. Odborné   vyjadrenie   znalca   neobjasnilo   skutočnosť,   či   dvere   boli   uzamknuté odporcami pri opustení vozidla a či dvere otvorila iná osoba ako odporcovia.

Odporcovia   v   1.   a   2.   rade   sa   zúčastnili   školenia   vodičov   k   pracovno-právnym predpisom,   predpisom   o   ochrane   zdravia   pri   práci   a   zákonu   o   priestupkoch   podľa pripojeného harmonogramu č. 1. 180-183.

Svedok Ľ. L. ako dispečer a priamy nadriadený odporcom uviedol, že pracovnou povinnosťou odporcov bolo plnenie si povinností ráno na nakládke, kde si mali prevziať nákladové listy a skontrolovať pripravený náklad, poveriť skladníka, aby pripravený tovar naložili na vozidlo. Potom išli na rozvoz. Vždy išli spolu vodič aj závozník. Vozidlo aj s nákladom prechádzalo cez vrátnicu, kde bolo skontrolované bezpečnostnou službou aj s nákladom   a   podľa   nákladového   listu   bol   skontrolovaný   obsah   naloženého   tovaru. Pokračovali na rozvoz tovaru podľa plentúry - naplánovanej trasy a vykladali tovar podľa jednotlivých dodacích listoch na prevádzkach a podľa sortimentu sa vyberala z niektorých prevádzok   aj   finančná   hotovosť.   Dodacie   listy   podpisoval   vodič,   závozník   a zákazník. Súčasťou nákladového listu je aj sumár z ktorého vyplýva kto a akú sumu vybral a po návrate s rozvozu mali finančnú hotovosť odovzdať na fakturačnom oddelení pivovaru T. Svedok potvrdil, že vodiči boli upozorňovaní na to, že finančnú hotovosť majú nosiť so sebou a nemajú ju ponechať na nestráženom mieste, mali ju nosiť v peňaženke tzv. buxe, ktorá im bola na to pridelená. Je na to vystavená smernica o ktorej boli všetci zamestnanci poučení, príkaz zamestnávateľa bol taký, že finančnú hotovosť majú nosiť pri sebe. Svedok potvrdil,   že   zámky   na   vozidle   na   ktorom   odporcovia   rozvážali   tovar   boli   funkčné a nepamätá si, že by boli menené.“

Takto zistený skutkový stav okresný súd právne posúdil podľa § 179 ods. 1 a 2 a § 186   ods.   1   a   2   Zákonníka   práce   a   podľa   vnútropodnikovej   smernice   č.   1/2007 z 8. januára 2007 a na základe tohto právneho posúdenia konštatoval:

„Na   základe   výsledkov   vykonaného   dokazovania   mal   súd   za   preukázané,   že odporcovia v 1. a 2. rade pracovali u navrhovateľa ako vodiči nákladného vozidla od 1. 2. 2007 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30. 1. 2007. Dňa 3. 2. 2007 boli oboznámení s vnútropodnikovou smernicou č. 1/2007 čo potvrdil ako svedok ich priamy nadriadený dispečer   Ľ.   L.   podľa   ktorej   mali   zakázané   ponechávať   vybranú   finančnú   hotovosť v motorovom   vozidle   bez   dozoru.   Dňa   25.   4.   2007   odporcovia   v   1.   a   2.   rade   vybrali na prevádzkach finančnú hotovosť vo výške 994.66 eura /29.965 Sk/ a to na prevádzke hostinec P. na základe dodacieho listu č. 9041752282 sumu 1994,- Sk, v prevádzke Podnik služieb   na   základe   dodacieho   listu   90417502330   sumu   5434,-   Sk   a   dodacieho   listu č. 904175231 sumu 3054,- Sk, v potravinách B. na základe dodacieho listu č. 9041752335 sumu 4745,- Sk, v prevádzke D. na základe dodacieho listu č. 9041752340 sumu 5535,- Sk, v prevádzke rozličný tovar na základe dodacieho listu č. 9041752346 sumu 3686,- Sk, v prevádzke R. H. na základe dodacieho listu č. 9041752351 sumu 1796,- Sk, v prevádzke D. H. na základe dodacieho listu č. 9041752352 v sume 3721,- Sk. Dodacie listy zároveň slúžili   ako   pokladničné   doklady.   Tieto   finančné   prostriedky   odporcovia   v   1.   a   2.   rade neodovzdali   bez   zbytočného   odkladu   do   pokladne   zamestnávateľa,   ale   v   čase   vykládky tovaru ich ponechali bez dozoru vo vozidle čo im zamestnávateľ výslovne zakázal v smernici č. 1/2007 s ktorou boli riadne oboznámení a sú podpísaní na prezenčnej listine, svedok L. potvrdil, že boli takto preškolení všetci vodiči aj s predpisov o ochrane zdravia pri práci aj predpismi,   ktoré   sa   vzťahovali   na   pracovné   povinnosti   vyplývajúce   z   náplne   vodičov nákladných   motorových   vozidiel.   Odporcovia   tvrdili,   že   smernicu   nepodpísali.   Súd   sa oboznámil aj s originálmi týchto dokladov a dospel k záveru, že ich tvrdenia sú účelové, tieto svoje tvrdenia ničím nepreukázali, nenavrhli ani znalecké dokazovanie pre skúmanie originality podpisov, preto neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali pravdivosť svojich tvrdení,   keď   súd   mal   preukázané   svedecky,   že odporcovia   ako   vodiči   boli   zo   smernice riadne preškolení a vedeli ako majú s hotovosťou nakladať. Zamestnávateľ započítal škodu čo   nemá   vplyv   na   jej   existenciu   a   výšku,   ktorú   navrhovateľ   v tomto   konaní   preukázal pripojenými pokladničnými listami - dodacími listami a skutočnosť, že odporcovia dňa 25. 4. 2007 boli v týchto prevádzkach a prebrali finančnú hotovosť v žalovanej výške nebola sporná. Bolo nepochybne preukázané, že škoda vznikla navrhovateľovi v príčinnej súvislosti s porušení pracovných povinností odporcov, ktorí manipulovali s hotovosťou v rozpore so smernicou, keď ponechali finančné prostriedky vo vozidle bez dozoru v čase keď vykladali tovar   z   motorového   vozidla   čo   im   zamestnávateľ   výslovne   zakázal,   čím   porušili   svoje pracovné povinnosti v príčinnej súvislosti s porušením tohto zákazu vznikla navrhovateľovi ako zamestnávateľovi škoda. Odporcovia na pojednávaní tvrdili, že nevedia kto z nich a v akej výške peniaze preberal v ten deň, preto súd rozhodol tak, že každého z nich zaviazal na zaplatenie polovice škody. Výška škody nepresahuje trojnásobok priemerného mesačného zárobku zamestnanca podľa § 186 ods. 2. Zákonníka práce účinného v čase vzniku škody. Súd mal preukázané všetky atribúty zodpovednosti za škodu a to výšku škody, príčinnú súvislosť   medzi   výškou   škody   a porušením   pracovných   povinností   odporcov   ako   aj porušenie pracovných povinností odporcov porušením smernice č. 1/2007.

Okrem   istiny   súd   priznal   navrhovateľovi   aj   úrok   z   omeškania   podľa   predpisov občianskeho   práva   platných   ku   dňu   omeškania,   pričom   navrhovateľ   požadoval   úrok z omeškania od podania návrhu do zaplatenia.“

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského súdu a okresného súdu, ktoré podľa nich nesprávne posúdili to, či navrhovateľka preukázala všetky zákonné podmienky na uplatnenie všeobecnej zodpovednosti zamestnancov za škodu podľa Zákonníka práce.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, základného   práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v predmetnom konaní a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011

Z   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom okresného súdu je zrejmé, že konajúce súdy skúmali, či navrhovateľka preukázala všetky zákonné podmienky na uplatnenie všeobecnej zodpovednosti sťažovateľov za škodu podľa § 179 Zákonníka práce. Čo sa týka škody, dospeli k záveru, že navrhovateľka jej vznik dostatočným   spôsobom   preukázala.   Krajský   súd   sa   zaoberal   odvolacou   námietkou sťažovateľov o dohode o vzájomnom započítaní pohľadávok, pričom uviedol, že z hľadiska vzniku   škody   je   táto   skutočnosť   bezvýznamná.   Uviedol,   že   rozhodujúce   je   to,   že sťažovatelia   prevzali   od   navrhovateľky   tovar,   za   ktorý   jej   následne   mali   vyúčtovať zinkasované finančné prostriedky. Právne vzťahy navrhovateľky k tretím osobám krajský súd   v   tomto   smere   považoval   za   irelevantné.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   tento   záver zodpovedá   tomu,   ako   súdna   prax   vymedzila   pojem   škoda   –   teda   v   zásade   ako   ujmu vyjadriteľnú peniazmi, ktorá sa prejavila v majetkovej sfére navrhovateľky. Z toho dôvodu ústavný súd považuje tento záver za logický, vyplýva zo zisteného skutkového stavu, nie je prejavom svojvôle, je primerane odôvodnený, preto je ústavne udržateľný.

Pokiaľ ide o porušenie povinností pri plnení pracovných úloh, konajúce súdy uviedli, že navrhovateľka preukázala vydanie vnútropodnikovej smernice č. 1/2007 a to, že túto smernicu možno aplikovať aj voči sťažovateľom, pričom sťažovatelia s ňou boli riadnym spôsobom   oboznámení,   poukázali   tiež   na   ich   nedbanlivostné   konanie,   keď   ponechali peňažné prostriedky vo vozidle. Krajský súd tiež poukázal na to, že vzhľadom na okolnosti prípadu nie je možné určiť konkrétnu mieru zavinenia každého zo sťažovateľov, preto bolo potrebné zaviazať každého z nich v rovnakej miere. Ústavný súd považuje aj tento záver za logický, vyplývajúci zo skutkových zistení, nie arbitrárny, primerane odôvodnený, preto je ústavne udržateľný. K námietke sťažovateľov, že vnútropodnikovú smernicu č. 1/2007 je možné aplikovať len voči hmotne zodpovedným zamestnancom, ústavný súd konštatuje, že táto   námietka   neobstojí.   Z   odôvodnenia   namietaných   rozsudkov   vyplýva,   že   obsahom predmetnej   smernice   a   jej   príslušného   článku   sú   aj   všeobecné   povinnosti   vodičov   pri nakládke, vykládke tovaru, zodpovednosť za zverený dopravný prostriedok, tovar a vybratú hotovosť.   Nepochybne,   úmyslom   navrhovateľky   bolo   uzavrieť   s vodičmi,   a   teda   aj so sťažovateľmi   dohody   o   hmotnej   zodpovednosti,   čím   sa   predmetná   smernica   mala vzťahovať predovšetkým na hmotne zodpovedných vodičov. Povinnosti, ktoré sú uvedené v predmetnej   smernici,   musia   ale   logicky   zaväzovať   každého   vodiča   pri   vymedzených činnostiach,   teda   aj   vodiča,   ktorý   nie   je   hmotne   zodpovedný.   Rozdiel   sa   prejaví   len v povahe zodpovednosti – hmotne zodpovedný vodič bude zodpovedný objektívne, teda bez ohľadu na zavinenie. Voči vodičovi, ktorý nie je hmotne zodpovedný, možno uplatniť len subjektívnu zodpovednosť, teda až po preukázaní jeho zavinenia. Z týchto dôvodov je podľa názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľný   aj   záver   konajúcich   súdov   o   tom,   že vnútropodnikovú smernicu č. 1/2007 je možné aplikovať aj voči sťažovateľom.

Konajúce   súdy   tiež   konštatovali,   že   medzi   vzniknutou   škodou   a   porušením povinností sťažovateľov je príčinná súvislosť, pretože ich konanie malo za následok priamu škodu v majetkovej sfére navrhovateľky. Ústavný súd tento záver považuje za primerane odôvodnený, logický, nie je prejavom svojvôle, a preto je tiež ústavne udržateľný.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľov, možno konštatovať, že sú prevažne výrazom odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Skutočnosti, ktoré uvádzajú v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom v zásade ich odlišného právneho   názoru   na   predmet   sporu   než   k akému   dospel   súd.   Sťažovateľmi   uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe krajského súdu v namietanom konaní a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor   pre   možnosť   vyslovenia   porušenia   označených   základných   práv   podľa   ústavy a listiny a práva podľa dohovoru.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil svoj rozsudok   primeraným   spôsobom,   jednotlivé   skutkové   zistenia   vyplývajú   z   vykonaných dôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú logické a predstavujú jeden z možných spôsobov   právneho   posúdenia   zisteného   skutkového   stavu.   Toto   právne   posúdenie   je založené   na   primeranej   aplikácii   a   výklade   príslušných   ustanovení   Zákonníka   práce a vnútropodnikovej smernice č. 1/2007. Predmetný výklad je logický, krajský súd svoje závery   primerane   odôvodnil,   nemožno   ich   teda   považovať   za   zjavne   neodôvodnené a arbitrárne.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu výklad príslušných ustanovení Zákonníka práce a vnútropodnikovej smernice č. 1/2007 krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd poukazuje tiež na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny (prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by   naznačovali   možnosť   porušenia   uvedených   základných   práv   a   práva   sťažovateľov namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom krajského súdu v   namietanom   konaní   a   jeho   rozsudkom   zo   7.   júla   2011   a   namietaným   porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   a   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   11   ods.   1   listiny a práva   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu v predmetnom konaní a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012