znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 201/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza   v   konaní   o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   G.,   spol.   s r. o.,   V.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   P.   M.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   29 Cb 219/2007,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 219/2007   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 219/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 500 € [slovom päťsto eur (15 063 Sk)], ktoré jej   j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o.,   trovy   konania   v sume   289,74   €   [slovom   dvestoosemdesiatdeväť   eur a sedemdesiatštyri centov (8 728,71 Sk)] na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. M, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 201/09 zo 4. júna 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 29 Cb 219/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 26. septembra 2007 okresnému súdu návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu,   ktorým   sa   domáhala   zaplatenia   istiny   spolu s príslušenstvom.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebola jej právna vec právoplatne skončená.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovala prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadala, aby jej bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 9 000 € (271 134 Sk) a náhrada trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3468/09 doručeným ústavnému súdu 6. júla 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Dňa   26.   09.   2007   bol   súdu   doručený   návrh   na   začatie   konania   v právnej   veci navrhovateľa: G., spol. s r. o., proti odporcovi H., s. r. o., ktorý bol zapísaný pod sp. zn. 2 Rob 393/2007. Dňa 26. 11. 2007 bol predmetný spis prevedený do registra Cb a zapísaný pod sp. zn. 29 Cb 219/2007. Dňa 14. 02. 2008 súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhu na   začatie   konania.   Zásielka   sa   vrátila   tunajšiemu   súdu   s poznámkou,   že   adresát   je neznámy, zásielka bola doručovaná na adresu, ktorá bola uvedená v obchodnom registri, a to... Dňa 18. 12. 2008 bola predmetná zásielka opätovne doručovaná na adresu..., ktorá bola uvedená v obchodnom registri odo dňa 04. 03. 2008. Doklad o doručení nebol súdu vrátený.   Dňa   29.   06.   2009   pokyn   zákonného   sudcu,   v prípade   nevrátenia   doručenky, opätovne doručiť návrh na začatie konania na vyjadrenie odporcovi na adresu konateľa spoločnosti   J.   Š.  ...,   N.,   po   vrátení   doručenky,   resp.   zásielky   predložiť   predmetný   spis zákonnému sudcovi.

V danom   prípade   neboli   zistené   žiadne   prekážky   postupu   konania   v súlade   s ust. § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu,   ako   aj   nedostatočným   personálnym obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad v oddelení   „7 C“   a pretrvávajúci   veľký   počet   nevybavených   vecí   v oddelení   7 C   sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili.»

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 17. júla 2009, v ktorom okrem iného uviedla:

„Vo   veci   vyjadrenia   predsedníčky   súdu   Okresného   súdu   Bratislava I   zo   dňa 01. 07. 2009 máme za to, že potvrdzuje dôvodnosť podanej sťažnosti. Okrem toho chceme dať do pozornosti tú skutočnosť, že sťažovateľ podal viacero sťažností podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Tieto sťažnosti uznala   predsedkyňa   súdu   za   opodstatnené   a prisľúbila,   že   pristúpi   k sledovaniu   veci. Napriek   tomu   do   dnešného   dňa   nemá   sťažovateľ   žiadnu   informáciu   a ani   žiaden   úkon nenasvedčuje tomu, že by súd sledoval snahu dosiahnutia účelu súdneho konania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva z § 119 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáha uhradenia pohľadávky s príslušenstvom. Preskúmavané konanie   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   zložité   po   právnej   ani skutkovej stránke. Ani okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti neargumentoval tým, že by predmetné konanie vykazovalo znaky skutkovej alebo právnej zložitosti.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania.   Ústavný   súd   nezistil   takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto   konaní   k zbytočným   prieťahom.   O žiadnej   takejto   skutočnosti   sa   vo   vyjadrení k sťažnosti nezmienil ani okresný súd.

3.   Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal predovšetkým na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd zistil, že okresný súd od začatia konania (26. september 2007) vykonal dosiaľ   iba   dva   neúspešné   pokusy   o doručenie   návrhu   odporcovi   na   vyjadrenie,   prvý 14. februára   2008   a druhý   18.   decembra   2008,   teda   po   viac ako   10   mesiacoch.   Okrem uvedených úkonov bol okresný súd napriek tomu, že postupu v konaní nebránila žiadna zákonná   prekážka,   úplne   nečinný.   Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sám konštatoval,   že „predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi“,   čo   odôvodnil „vysokým nápadom   vecí   v oddelení   vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu,   ako aj nedostatočným personálnym obsadením sudcov na civilnom úseku tunajšieho súdu“.Uvedenú   argumentáciu   ústavný   súd   pridržiavajúc   sa   svojej   predchádzajúcej judikatúry nemohol akceptovať. Podľa nej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom   konaní.   Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v žiadnom   prípade   nemožno prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to   viac,   ak   to   môže   mať   za   následok   porušenie   ich   základných   práv   alebo   slobôd (II. ÚS 311/06).

Ústavný   súd   najmä   so   zreteľom   na   nečinnosť   okresného   súdu   takmer   v celom doterajšom priebehu konania dospel k záveru, že jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn.   29 Cb 219/2007   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 9 000 € (271 134 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Argumentovala najmä tým, že „v spoločnosti odporcu dochádza k častým zmenám v údajoch zapísaných v obchodnom registri. Takéto správanie sa odporcu môže znamenať jeho postupnú likvidáciu s cieľom vyhnúť sa plneniu záväzkov zo zmluvných vzťahov. Preto má sťažovateľ oprávnenú obavu, že neskoré riešenie a rozhodnutie v jeho právnej veci vedenej u porušovateľa by mohlo mať za následok stratu práva z dôvodu jeho nevymožiteľnosti.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 29 Cb 219/2007, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 500 € (15 063 Sk) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. M. Sťažovateľka žiadala uhradiť trovy konania pozostávajúce z náhrady trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vrátane DPH a režijného paušálu v sume 289,74 € (8 728,71 Sk).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o požadovanej   náhrade   trov   právneho   zastúpenia vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľkou   uplatnená   suma   trov   právneho   zastúpenia 289,74 € (8 728,71 Sk) za dva úkony právnej služby vrátane náhrady hotových výdavkov a dane z pridanej hodnoty je nižšia, ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a teda   neodporuje   tejto   vyhláške.   Ústavný   súd   preto   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľky náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobudne   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2009