znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 201/08-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., K., zastúpeného JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia   jeho   práva   upraveného   v čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a jeho základného práva upraveného v čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 193/2007 z 20. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2008 doručená sťažnosť A. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho práva upraveného v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a jeho   základného   práva   upraveného v čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 193/2007 z 20. februára 2008.

Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   2   Co   193/2007 z 20. februára 2008 vo veci ochrany osobnosti sťažovateľa, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. apríla 2008, porušil označené práva sťažovateľa z toho dôvodu, že zmenil prvostupňový rozsudok vo výške nemajetkovej ujmy, pričom priznanie nemajetkovej ujmy predpokladá nevyhnutne zásah do osobnosti žalobcu, a to zásah neprípustný.

V tejto súvislosti sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«V predmetnom konaní sa žalobca domáhal ochrany osobnosti tým, že žiadal, aby súd   zaviazal   žalovaného   v   2.   rade   -   sťažovateľa,   spoločne   so   žalovaným   v   1.   rade k zaplateniu sumy 5.000.000,- Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ.

V   priebehu   konania   žalobca   upresnil,   na   pojednávaní   dňa   18.   2.   2005,   pretože zo žaloby to nevyplynulo, že za zásah do práva na ochranu osobnosti považuje v článku zverejnenom v denníku N. 16. 6. 2003 niektoré časti a to, že je domácim zástupcom akýchsi cudzích   záujmov   skupiny,   že mal   „dotiahnuť“   pána   B.   na   rokovanie,   ktorý   tam prišiel so strachom a z donútenia. Hlavným dôvodom podania žaloby malo byť tvrdenie, že mal telefonovať do Hotela G., čo nie je pravda, pretože nikam netelefonoval a vyvoláva to dojem ako by mal byť členom nejakej skupiny, ktorá mala záujem na zmiznutí B.

Súd   I.   stupňa   konštatoval   vo   svojom   rozsudku,   že   považoval   za   preukázané,   že zo strany žalovaných došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, pričom tento zásah mal byť spôsobený informáciami v predmetnom článku.

Súd I. stupňa nejasne formuloval svoj názor týkajúci sa konkrétnych častí článku, ktoré mali byť zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

Sťažovateľ   poukázal   na   tieto   skutočnosti   v   odvolaní,   pričom   namietal   správnosť všetkých výrokov v rozsudku.

Poukázal   na   skutočnosť,   že   článok   obsahuje   hodnotiace   úsudky   a   konštatovanie faktov,   pričom   hodnotiace   úsudky   sú   právom   sťažovateľa   a   nemôžu   byť   zásahom do osobnosti žalobcu. Pokiaľ ide o konštatovanie faktov, sťažovateľ poukázal na to, že fakty, tak ako boli konštatované v článku, boli v priebehu konania preukázané ako pravdivé. Sťažovateľ konkrétne poukázal na skutočnosť, že v článku nie je konštatované ním ako autorom, že by to bol žalobca, kto volal z K. informácie o B., ale že redakcia N. má písomné svedectvo tohto znenia.

Krajský   súd   v   Prešove   ako   odvolací   súd   zmenil   I.   stupňový   rozsudok   vo   výške nemajetkovej ujmy. Priznanie nemajetkovej ujmy však predpokladá nevyhnutne zásah do osobnosti žalobcu a to zásah neprípustný. Odvolací súd v rozsudku výslovne uviedol: „Že bolo preukázané, že žalobca má nárok na ochranu osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka v dôsledku neoprávnených zásahov do tohto práva na ochranu osobnosti   v podobe   článku   uverejneného   dňa   16.   6.   2003   vo   vtedajšom   denníku   N., vydavateľom ktorého bol v tom čase žalovaný v 1. rade. V tomto článku, autorom ktorého je žalovaný   v   2.   rade,   bola   osoba   žalobcu   vykreslená   takým   spôsobom,   že   tento   sa   mal podieľať na zmiznutí Ing. V. B. Konkrétne išlo o informáciu s odvolaním sa na policajné zdroje, že žalobca mal 22. 5. 1997 telefonovať z reštaurácie K. na recepciu hotela G. a oznámiť, že V. B. je už na ceste....“.

Odvolací súd dospel k záveru, že nebola preukázaná pravdivosť tvrdenia o tom, že žalobca mal telefonovať a skonštatoval:

„Za tejto situácie je daná zodpovednosť žalovaného v 2. rade, keďže pravdivosť poskytnutej informácie od inej osoby si autor článku musí overiť a označenie citácie tejto informácie s odvolaním na iný zdroj nepostačuje pre zbavenie sa zodpovednosti za takto poskytnutý údaj.“.

Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR - výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov   a   ostatne všeobecne záväzných právnych   predpisov musí   byť   v   súlade   s touto ústavou.

Podľa   článku   7   ods.   5   Ústavy   SR   -   medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach a základných   slobodách,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon   a   medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   citovanými   ustanoveniami   ústavy,   ani   článkom   26 ústavy a článkom 10 Dohovoru, sa neriadil ani I. stupňový súd, ani Krajský súd v Prešove. Sťažovateľ je toho názoru, že v predmetnej veci I. stupňový, ani odvolací súd nebrali na zreteľ existenciu nevyhnutných podmienok, ktoré jedine môžu odôvodňovať zásah do práva na slobodu prejavu, garantovanú článkom 10 Dohovoru a článkom 26 Ústavy SR. Niet dôvodu pochybovať, že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove je zásahom do práva sťažovateľa na slobodu prejavu, keďže sťažovateľ v dôsledku uverejnenia článku v denníku N. je povinný znášať sankciu majetkovej povahy - náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi a náhradu trov konania.»

K rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ uvádza:„Nemožno   súhlasiť   s   paušálnym   konštatovaním   Krajského   súdu   v   Prešove obsiahnutom   vo   vyššie   citovanom   odôvodnení   jeho   rozsudku,   podľa   ktorého, k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo v podobe článku, v ktorom bol žalobca vykreslený takým spôsobom, že tento sa mal podieľať na zmiznutí Ing. V. B. Predovšetkým, ako to vyplýva z podaní samotného sťažovateľa v predmetnej veci, predovšetkým z jeho odvolania, uvedený článok obsahoval tak hodnotiace úsudky, ako aj konštatovanie faktov.

V tejto súvislosti možno vyvodiť a tento záver nespochybnil ani jeden zo súdov, že hodnotiace úsudky sťažovateľa neboli spôsobilé byť zásahom do práva žalobcu na ochranu osobnosti.

V tejto súvislosti je potom nezdôvodnené a nekorektné konštatovanie odvolacieho súdu,   podľa   ktorého   došlo   do   neoprávnených   zásahov   do   práva   na   ochranu   osobnosti žalobcu v podobe článku.

Konštatovanie,   že   žalobca   bol   v   tomto   článku   vykreslený   spôsobom,   že   sa   mal podieľať na zmiznutí Ing. V. B., nezodpovedá obsahu článku.

V článku nemožno nájsť ani takéto konštatovanie, ani iné, z ktorého by bolo možné jednoznačne vyvodiť, že sťažovateľ tvrdí, že žalobca sa podieľal na zmiznutí Ing. B. Pokiaľ odvolací súd konštatoval, že sťažovateľ tvrdil informáciu, že žalobca mal. dňa 22. 5. 1997 telefonovať z reštaurácie K. na recepciu hotela G. a oznámiť, že V. B. je už na ceste, toto je záver súdu, ktorý nekorešponduje s obsahom konštatovania uverejneného v predmetnom článku. Sťažovateľ totiž v predmetnom článku netvrdil, že žalobca volal z K. informácie o B., ale to že redakcia N. má písomné svedectvo tohto znenia. Sťažovateľ teda v uvedenom článku   konštatoval,   že   redakcia   denníka   má   k   dispozícii   písomné   svedectvo   takéhoto obsahu.

Ako   vyplýva   z   dokazovania   vykonaného   pred   súdom   I.   stupňa,   skutočnosť,   že redakcia N. disponovala písomným svedectvom bola v konaní preukázaná a to predložením tohto písomného svedectva a aj výsluchom svedka PhDr. Mgr. M. Š., ktorý potvrdil, že takéto informácie sťažovateľovi ústne, aj písomne poskytol. V spise sa nachádza výpoveď tohto svedka, ktorý potvrdil, že v čase, keď sa vyšetroval prípad zmiznutia B., pracoval ako riaditeľ Kriminálnej polície na Krajskom riaditeľstve PZ. Ak súd konštatuje v rozsudku súdu I.   stupňa,   že   v   záujme   poskytnutia   objektívnych   informácií   bolo   potrebné   preveriť   si závažnosť uvedeného tvrdenia, nemožno s ním súhlasiť. Predovšetkým v článku sa toto tvrdenie nepreberá ako tvrdenie autora článku, ale konštatuje sa len existencia takéhoto tvrdenia   v   písomnej   podobe.   Po   2/,   vzhľadom   na   postavenie   uvedeného   svedka   v   čase zmiznutia   V.   B.,   nebol   dôvod   zo   strany   autora   článku   ani   žalovaného   v   1.   rade   mať akékoľvek   rozumné   pochybnosti   o   tom,   či   vyhlásenia   osoby,   ktorá   v   čase   zmiznutia   B. vykonávala funkciu riaditeľa Kriminálneho odboru KR PZ.

V predmetnej veci je nesporné, že sťažovateľ dokázal pravdivosť tvrdenia uvedeného v článku, teda pravdivosť toho, že redakcia denníka N. mala takéto vyhlásenie k dispozícii. Osobitne je potrebné podotknúť, že sťažovateľ v uvedenom článku sa nijako s uvedenými tvrdeniami nestotožnil.

Nemenej   dôležitou   je   aj   skutočnosť,   že   vyhlásenie,   ktorého   obsah   bol   oznámený v predmetnom   článku,   poskytla   sťažovateľovi   osoba,   ktorá   zastávala   funkciu   riaditeľa Kriminálnej   polície   na   KR   PZ,   teda   bola   riaditeľom   tej   súčasti   polície,   do   pôsobnosti ktorého patrí aj pátranie po nezvestných osobách.

Sťažovateľ mal teda rozumné dôvody považovať poskytnuté informácie za korektné. Treba opakovane zdôrazniť, že uvedené vyhlásenie nebolo poskytnuté neidentifikovanou osobu, ani osobou o pravdivosti alebo kompetentnosti vyhlásení v predmetnej veci mal sťažovateľ dôvod pochybovať.

Nemožno   teda   súhlasiť   s   konštatovaním   odvolacieho   súdu,   že   by   žalobca v predmetnom konaní bol vykreslený ako osoba, ktorá sa mala podieľať na zmiznutí Ing. B. Pre takéto konštatovanie niet v predmetnom článku opory. Navyše, sťažovateľ v uvedenom článku konštatoval, že bol to práve žalobca, kto zmiznutého Ing. B. vysadil.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo sťažovateľa na slobodu prejavu zakotvené v článku 10 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   v   článku   26   ods.   2   Ústavy   SR   bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 193/2007 zo dňa 20. 2. 2008 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 193/2007 zo dňa 20. 2. 2008 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v odbore   rozhlasu   a televízie   sa   môže   viazať   na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný   preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní vedenom všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci všeobecných súdov v rámci konaní o opravných prostriedkoch.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením   alebo   iným   zásahom,   prípadne   postupmi,   ktoré   im   predchádzali   v   konaní vedenom orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní vedenom všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   vychádza   pri   posudzovaní   predmetu   konania   pred   ústavným   súdom z jeho vymedzenia sťažovateľom v petite sťažnosti. V tomto prípade z petitu sťažnosti tak, ako   bol   formulovaný   sťažovateľom,   vyplýva,   že   jeho   sťažnosť   smeruje   proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 193/2007 z 20. februára 2008, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru.

V tejto   súvislosti   s poukázaním   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 311/07) ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   toho,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy (II. ÚS 78/05).

Z uvedenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k porušeniu   sťažovateľom označených   práv   by   prípadne   mohlo   dôjsť   len   v spojení   s porušením   základných   práv upravených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, avšak porušenie týchto základných práv sťažovateľ nenamietal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008