znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 201/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., K., zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Nc 232/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2007 doručená sťažnosť M. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Nc 232/2002.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 18. marca 2002 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam proti odporcom v 1. až 3. rade. Sťažovateľka podala okresnému súdu 23. mája 2002 návrh na vydanie predbežného opatrenia vo veci vyslovenia zákazu prevodu sporných nehnuteľností na inú osobu. Okresný súd uznesením č. k. Nc 2321/02-15 z 18. júna 2002 zamietol uvedený návrh s poukázaním na to, že v tejto veci nie je daná jeho právomoc.

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania sťažovateľky rozhodol   uznesením   sp.   zn.   9   Co   2036/02   z 30.   októbra   2002   tak,   že   zrušil   napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Nc 2321/02 z 3. júla 2003 nariadil zákaz nakladania so spornými nehnuteľnosťami.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že okresný súd nariadil od doručenia žaloby do podania sťažnosti ústavnému súdu len jedno pojednávanie vo veci, ktoré sa uskutočnilo 5. októbra 2004. Sťažovateľka zastáva názor, že „Od uvedeného pojednávania sa vo veci samej nič nekonalo. Mám zato, že okresný súd robil iba procesné obštrukcie (akože niečo robí), aby sa vyhol pojednávaniu vo veci samej.“ Okresný súd na pojednávaní 5. októbra 2004 nariadil znalecké dokazovanie. Napriek urgencii právneho zástupcu sťažovateľky zo 17. marca 2006 okresný súd neustanovil znalca, len zaviazal účastníkov konania zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že prostredníctvom svojej dcéry sa už viackrát domáhala, aby okresný súd konal vo veci samej, ale bez výsledku.

Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:„1.   Základné   právo   sťažovateľky   M.   B.   na   prerokovanie   a rozhodnutie   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, bolo   porušené   postupom   Okresného   súdu   v Čadci   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Nc 232/2002.

2. Okresnému súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Nc 232/2002 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľke   M.   B.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000,-   Sk (slovom: stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Čadci povinný jej vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Š. B...., a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Pretože sťažovateľka v sťažnosti pred ústavným súdom neuviedla, či pred podaním ústavnej sťažnosti vyčerpala právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na ktorých použitie bola oprávnená podľa osobitných predpisov, ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   listom   z 25.   apríla   2007,   aby   túto skutočnosť preukázali. Právny zástupca sťažovateľky uvedenú výzvu prevzal 3. mája 2007, ale v určenej lehote na ňu nereagoval. V liste doručenom ústavnému súdu 9. júla 2007 právny zástupca sťažovateľky uviedol: „Ospravedlňujeme sa za to, že sme nereagovali na Váš list z 25. 04. 2007, ale bolo to zo zdravotných dôvodov sťažovateľky...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd výzvou z 25. apríla 2007 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľky. Predseda okresného súdu v odpovedi č. Spr. 517/07 zo 7. mája 2007 zaujal k danej veci nasledovné stanovisko: „Vec, ktorá napadla tunajšiemu súdu dňa 18. 3. 2002 bola pridelená sudkyni JUDr. A. K., ktorá neskôr odišla do dôchodku, neskôr zákonnej sudkyni Mgr. K. a táto vec bola počas jej neprítomnosti z dôvodu materskej dovolenky pridelená dňa 15. 4. 2005 konajúcemu sudcovi JUDr. K. K. Vo veci sa ďalej priebežne   konalo,   dňa   17.   5.   2005   sa   rozhodlo   uznesením   o nepriznaní   oslobodenia navrhovateľke od platenia súdneho poplatku. Následne sudca dospel k názoru, že návrh na začatie konania trpí vadami a tieto som v uznesení č. k. 5 Nc 2321/2002-93 aj pomenoval a žiadal odstrániť... Toto rozhodnutie (5 Nc 2321/02 zo dňa 21. 2. 2006) omylom nebolo zaslané právnemu zástupcovi navrhovateľky JUDr. B.

Dňa 22. 3. 06 došiel súdu riadny návrh, ktorý bol ihneď predložený na vyjadrenie protistrane. Vec bola dňa 21. 9. 2006 predložená zákonnej sudkyni Mgr. K, ktorej vec patrí po   jej   návrate   z materskej   dovolenky.   Táto   ďalej   vo   veci   pokračovala   v rámci   svojich možností, pričom poukazujem na to, že v mesiacoch november a december 2006 bol súd úplne mimo prevádzky, lebo sa absolútne nekúrilo v budove.

Dňa   22.   12.   2006   bolo   súdom   rozhodnuté   o povinnosti   navrhovateľky   zaplatiť preddavok   na   trovy   dokazovania,   proti   tomu   podala   dňa   12.   2.   2007   navrhovateľka odvolanie   a novú   žiadosť   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov.   Vec   bola zreferovaná dňa 1. 3. 2007 s tým, že spis toho času mal byť predložený Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní zo dňa 12. 2. 2007.

Môj názor ako predsedu súdu je taký, že určite konajúci sudcovia nemali a nemajú záujem oddiaľovať pojednávanie vo veci samej. Naopak, cieľom konajúcich sudcov bolo to, aby bolo zrejmé, o čom má súd konať. Pravdou je však i to, že všetci sudcovia Okresného súdu v Čadci sú nesmierne preťažení práve reštančnými vecami a to práve s charakterom pozemnoknižných vecí, ktoré sú náročné práve na prípravu pojednávania. Navrhovateľka vec nikdy neurgovala, JUDr. K. K. osobne sťažnosťou na prieťahy nekontaktovala ani ako predsedu súdu ani ako konajúceho sudcu. Keby sa tak stalo, vo veci by bol nariadený dohľad   a z toho   by   vyplývali   všetky   dôsledky.   Som   toho   názoru,   že   preto   je   jej   podnet predčasný a že táto nevyužila všetky možnosti ako zabrániť prieťahom resp. riadne na ne upozorniť. Môžem Vás však ubezpečiť, že vo veci som týmto dňom nariadil dohľad v snahe konať čo najrýchlejšie.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   vyjadrení   z 3.   júla   2007,   ktorým   reagoval   na vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   zo   7.   mája 2007,   poukázal   na to,   že   nesúhlasí   so stanoviskom predsedu okresného súdu z nasledovných dôvodov:

- od   podania   žaloby   sa   vo   veci   uskutočnilo   len   jedno   pojednávanie,   čo   považuje   za nedostatočné,

- zákonná   sudkyňa   pri   rozhodovaní   o nariadení   predbežného   opatrenia   rozhodla nezákonným   uznesením   č.   k.   Nc   2321/02-15   z 18.   júla 2002,   ktoré   bolo   uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 2036/02 z 30. októbra 2002 zrušené. Ďalšie uznesenie bolo okresným súdom vydané až 3. júla 2003,

- v liste adresovanom okresnému súdu zo 17. marca 2006 právny zástupca namietal, že mu nebola doručená jeho výzva a že v tomto konaní robí rôzne procesné obštrukcie s jediným cieľom, „t. j. o merite veci rozhodnúť čo najneskôr“. Podľa názoru právneho zástupcu   mal   okresný   súd   tento   list   vyhodnotiť   podľa   jeho   obsahu   ako   sťažnosť a prešetriť ju v zákonnej lehote.

Právny   zástupca   sťažovateľky   k predmetnému   vyjadreniu,   ktoré   bolo   ústavnému súdu doručené 9. júla 2007, pripojil zároveň čestné vyhlásenia sťažovateľky a jej dcéry z 2. júla 2007 o tom, že sa v novembri 2005 sťažovala u vtedajšej predsedníčky okresného súdu   na   prieťahy   v konaní,   a o tom,   že   jej   dcéra   viackrát   žiadala   zákonnú   sudkyňu o nariadenie termínu pojednávania.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   ustálenej   judikatúry   (I. ÚS 21/99,   I. ÚS 20/05, IV. ÚS 74/05)   zdôrazňuje,   že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého všeobecného súdu [podľa § 17 ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o   sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe   súdov“)   účinného   v relevantnom   čase   v   spojení   s   §   6   zákona   č. 335/1991   Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) a s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č.   757/2004 Z. z.“)]   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou.   Preto ústavný   súd   o   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základného   práva   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, príp. v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch a od 1. apríla 2005 právne prostriedky podľa zákona č. 757/2004 Z. z., alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o   štátnej   správe súdov   v spojení s § 6   zákona   o súdoch   a   sudcoch   a od 1. apríla   2005   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. treba považovať za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).

Ako vyplýva zo stanoviska predsedu okresného súdu č. Spr. 517/07 zo 7. mája 2007 a z podania právneho zástupcu sťažovateľky z 3. júla 2007, sťažovateľka písomnú sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu nepodala.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   sťažovateľka   nevyužila   účinný   právny   prostriedok ochrany proti   zdĺhavému   konaniu   okresného   súdu   a   nepreukázala   ani   to,   že   uvedenú podmienku   nesplnila   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona o ústavnom   súde),   pričom existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z obsahu sťažnosti a ani z podania právneho zástupcu sťažovateľky z 3. júla 2007, a preto nie sú splnené   podmienky   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd pri predbežnom posúdení sťažnosti prihliadol zároveň aj na skutočnosť, že vo veci sa v súčasnosti riadne a bez prieťahov koná, ako aj najmä na to, že predseda okresného   súdu   nariadil   nad   predmetným   konaním   dohľad   v snahe   zabezpečiť   čo najrýchlejší   postup   vo   veci   samej,   čím   je   zaručená   ochrana   ústavnosti   a súčasne   aj základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených zistení ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti (napr.   príkaz   okresnému   súdu   v predmetnej   veci,   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia atď).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2007