znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 201/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. V., bytom S., zastúpeného advokátkou JUDr. V. Š., S., ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 19, čl. 46 a čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn. 17 Co 387/03 z 9. júla 2004 a rozhodnutím generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. VI/2 Pz 212/05 z 31. mája 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   J. V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   jeho základných   práv   podľa   čl. 12   ods. 1,   čl. 19,   čl. 46   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn.   17 Co 387/03   z   9.   júla   2004   (pozn.:   sťažovateľ   nesprávne   uvádza   sp.   zn. 5 C 557/98)   a   rozhodnutím   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) sp. zn. VI/2 Pz 212/05 z 31. mája 2005.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že 3. augusta 2004 mu bol doručený označený   rozsudok   krajského   (odvolacieho)   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5 C 557/98 z 26. novembra 2002. Zo sťažnosti vyplýva,   že   citovaným   prvostupňovým   rozsudkom   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy.

Proti   právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľ   podal   18. augusta 2004 dovolanie,   ktoré   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp. zn.   2 Cdo 214/2004 zo 16. decembra 2004   odmietol   z   dôvodu,   že   v   prejednávanej   veci   nezistil   prípustnosť dovolania a nemožno ho vyvodiť ani z ustanovenia § 237 a § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   nadväznosti   na   to   sa   sťažovateľ   obrátil   podnetom   z   8. februára 2005 na generálneho   prokurátora   s   návrhom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti rozhodnutiu   krajského   súdu   sp. zn.   17 Co 387/03   z   9.   júla   2004.   Generálny   prokurátor poveril Krajskú prokuratúru v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“), aby preskúmala predmetný rozsudok krajského súdu. Krajská prokuratúra oznámila sťažovateľovi listom sp. zn. Kc 2033/05 zo 14. marca 2005, „.. že súd vyvodil právny záver v súlade s vykonaným dokazovaním, že sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku v plnom rozsahu“, a preto podnet sťažovateľa odložila.

Keďže   sťažovateľ   vychádzajúc   z   obsahu   citovaného   listu   krajskej   prokuratúry zastával   názor,   že   táto   sa   jeho   podnetom   vôbec   nezaoberala,   podal   22.   apríla   2005 opakovaný   podnet   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“).   Dňa   2.   júna   2005   bolo   sťažovateľovi   doručené   rozhodnutie   generálnej prokuratúry   sp. zn. VI/2 Pz 212/05   z 31.   mája 2005, „... ktorým prokurátor   netrestného odboru JUDr. V. B. sa s rozhodnutím súdov stotožnil, ďalej sa stotožnil so spôsobom, ako aj z dôvodmi odloženia...“, predchádzajúceho podnetu sťažovateľa krajskou prokuratúrou. Pretože sťažovateľ nebol spokojný so spôsobom vybavenia ani jeho opakovaného podnetu, podal generálnej prokuratúre 20. júna 2005 ďalší podnet, avšak tento nebol taktiež podľa neho „... vybavený v zmysle zákona, naopak prokurátorka JUDr. T. J. sa vo svojom oznámení o vybavení opakovaného podnetu sp. zn. Se-Sť 11/05 z 24. júna 2005 zaoberala iba konštatáciou doterajších postupov prokuratúry pri vybavovaní mojich podnetov a mojou žiadosťou o osobné prijatie“. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v jeho ostatnom podnete „... som rozkladom oznámeného opatrenia prokurátora z 31. 05. 2005 poukázal na porušenie povinnosti dozorujúceho prokurátora, ktoré mu vyplývajú zo zákona pri vybavovaní podnetov fyzických osôb dotknutej a poškodenej právoplatným rozhodnutím súdu,   nakoľko   v   danom   prípade   to   vyžadovala   ochrana   práv   a   zákonom   chránených záujmov mojej osoby“.

Sťažovateľ zastáva názor, že: „... som ako fyzická osoba bol poškodený na svojich základných právach garantovaných Ústavou SR v zmysle jej čl. 12 ods. 1, čl. 19, čl. 46 a čl. 48 ods. 2, vrátane môjho práva občana Slovenskej republiky na spravodlivý súdny proces tým, že moje návrhy na doplnenie a vykonanie dôkazov neboli súdmi vôbec vzaté v úvahu, ako aj tým, že napriek všetkým tým dôkazom, ktoré boli vykonané v jednotlivých stupňoch   súdneho   konania   č. k.   5 C 557/98   na   prvostupňovom   a   odvolacom   súde od podania   žaloby   v r. 1998   a   svedčili   jednoznačne   v   môj   prospech,   Krajský   súd v Košiciach   vydal   rozhodnutie   zo   dňa   9. júla 2004   spočívajúce   v   nesprávnom   právnom posúdení veci na ochranu mojej osobnosti a Generálny prokurátor Slovenskej republiky napriek zákonným dôvodom v zmysle § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. c) O. s. p. opakovane odmietol moje podnety k podaniu mimoriadneho dovolania, ktorým by napadol vyššie   citované   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočívajúce   v   nesprávnom právnom posúdení predmetnej veci.“

Preto   sťažovateľ   navrhuje, aby   ústavný   súd „... v dôsledku   nesprávneho   postupu generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   ktorým   odmietol   môj   podnet   k   podaniu mimoriadneho   dovolania   a   poškodil   ma   na   mojich   právach,   súd   rozhodol   o   zrušení rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.   5 C 557/98 zo dňa 9. júla 2004 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 387/03 z 9. júla 2004

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, IV. ÚS 139/04). Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z listinných dôkazov, ktoré k nej sťažovateľ pripojil, vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 3. augusta 2004. Sťažnosť sťažovateľa z 12. júla 2005 bola ústavnému súdu doručená 14. júla 2005 a podaná na poštovú prepravu 13. júla 2005.

Sťažovateľ v   predmetnej   veci   podal   generálnemu prokurátorovi   8.   februára 2005 podnet na podanie mimoriadneho dovolania, následne podaním z 22. apríla 2005 opakovaný podnet a napokon 20. júna 2005 podal ďalší podnet.

Zachovanie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odôvodňoval sťažovateľ tým, že svoju sťažnosť podal „... v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov od oznámenia opatrenia Generálnej prokuratúry SR č. VI/2 Pz 212/05-17 zo dňa 31. mája 2005, ktoré mi bolo doručené 2. júna 2005...“.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi (§ 243e až 243j   OSP)   nemožno   z   hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať za   účinný   a   dostupný právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom   (podmienkou)   podania   sťažnosti ústavnému súdu   podľa   tohto článku   ústavy,   a   na jeho podanie nie je preto   z   hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03 a iné).

V   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   ústavný súd   opakovane vyslovil, že mimoriadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ nemôže uplatniť osobne a s ktorým sa ako   právny   účinok   nespája   priame   odstránenie   opodstatnene   namietnutého   porušenia ústavného   práva   alebo   slobody,   nemá   povahu   účinného   právneho   prostriedku   nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127 (mutatis mutandis II. ÚS 34/99, III. ÚS 146/03, III. ÚS 11/04).

Podanie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemožno   preto   považovať za využitie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. Pre posúdenie otázky zachovania lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je preto rozhodujúce, kedy bolo sťažovateľovi doručené oznámenie o odložení jeho podnetu na   podanie   mimoriadneho   dovolania   ani   ďalších   opakovaných   podnetov,   ale   dátum nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu (3. augusta 2004).

Sťažovateľ   sa   teda   ústavnej   ochrany   svojich   základných   práv   namietaným rozsudkom krajského súdu domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   smerujúcej   proti   namietanému rozsudku   krajského   súdu   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako oneskorene podanú.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa rozhodnutím generálneho prokurátora sp. zn. VI/2 Pz 212/05 z 31. mája 2005

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ namieta, že postupom generálneho prokurátora došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ako aj čl. 12, čl. 19 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Porušenie   vidí   v   rozhodnutí   generálneho   prokurátora,   ktorým   nevyhovel   jeho podnetu   a   nepodal   mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 17 Co 387/03 z 9. júla 2004.

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e   a   nasl.   OSP.   Z   týchto   ustanovení   je   nad   všetky   pochybnosti   zrejmé,   že   ide o mimoriadny   opravný   prostriedok   ako   procesný   inštitút,   využitie   ktorého   patrí generálnemu prokurátorovi. Nejde teda o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   stabilne   judikoval,   že   na   akceptovanie,   resp.   vyhovenie   podnetu na podanie návrhu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie a generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ochrana (I. ÚS 19/01,   II. ÚS 176/03,   IV. ÚS 344/04,   II. ÚS 144/05).   Vzhľadom   na   to   generálny prokurátor   nemohol   odložením   takéhoto   podania,   t. j.   jeho   neakceptovaním,   spôsobiť namietané porušenie základných práv sťažovateľa.

Z   uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   po   jej   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.   Zároveň   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005