znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 201/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Petra Koreňa, bytom B. B., zastúpeného advokátom JUDr. P. D., B. B., ktorou namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 15/01 v spojení s postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 243/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Petra Koreňa   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2004 doručená sťažnosť Ing. Petra Koreňa (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 15/01 v spojení s postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 243/03.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uvádza:   „Žaloba   na   Okresný   súd v B. Bystrici   napadla   dňa   7.   12.   2000   a tomuto   spisu   bolo   pridelené   č.   k.   17 NcC/3711/2000.   Z akého   dôvodu   táto   žaloba   bola   zapísaná   do   registra   NcC   si   dobre vysvetliť neviem, len po preštudovaní tohoto spisu sa domnievam, že zrejme tomu tak bolo z dôvodu, že v tejto veci súdny poplatok nebol uhradený, nakoľko jeho výška presahuje sumu 10.000,– Sk, do ktorej sumy sa uhrádza súdny poplatok v kolkoch v zmysle zákona o súdnych poplatkoch.(...)

Dôležité podľa môjho názoru ale je to, že táto vec dňa 7. 12. 2000 pod horeuvedeným číslom konania bola podľa rozvrhu práce určeného na kalendárny rok 2000, pridelená sudkyni JUDr. M. K. Následne zo strany Okresného súdu v B. Bystrici nasledovala výzva navrhovateľovi na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený dňa 25. 1. 2001.

V tento   deň   25.   1.   2001   bol   tento   spis   o 9:24:42   hod.,   opätovne   pridelený   do oddelenia   Civilné   veci,   sporová   agenda   a prešiel   pod   novú   spisovú   značku   č.   k.   16 C/15/2001   a bol   pridelený   na   prejednanie   a rozhodnutie   sudcovi   Okresného   súdu   v B. Bystrici... bez naplnenia takej skutočnosti, ktorá by takýto postup odôvodňovala.

Vzhľadom na tieto skutočnosti potom vo veci nekonala a nerozhodovala sudkyňa Okresného súdu v B. Bystrici JUDr. M. K., ktorej podľa rozvrhu práce Okresného súdu v B. Bystrici vec napadla, ale vo veci konal JUDr. P. T., ktorému opätovne po zaplatení súdneho poplatku po pridelení veci do civilného oddelenia vec napadla pod č. k. 16 C 15/2001.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

Ústavný súd SR vyslovuje, že postupom Okresného súdu v B. Bystrici dňa 25. 1. 2001 o 9:24:42 hod., na základe ktorého bola vec odňatá zákonnej sudkyni JUDr. M. K. z konania vedeného pod č. k. 17 NcC 3711/2000 a pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi okresného súdu JUDr. P. T. pod č. k. 16 C 15/2001, došlo k porušeniu Ústavy Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 1.

Ústavný súd rozsudok Okresného súdu v B. Bystrici zo dňa 13. 1. 2003 pod č. k. 16 C 15/01-129 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v B.Bystrici zo dňa 11. 2. 2004 pod č. k. 15 Co 243/03, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie zákonnej sudkyni JUDr. M. K.

Súčasne si uplatňujem trovy práv. zastupovania pre prípad úspechu, ktoré žiadam uhradiť na účet môjho práv. zástupcu vedený(...).

Súčasne   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR   podľa   §   52   ods.   2   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde,   rozhodol   v mojej   veci   dočasným   opatrením:   Ústavný   súd   SR   ukladá Okresnému   súdu   v B.   Bystrici,   aby   vo   veci   č.   k.   16   C   15/01,   ktorú   prejednáva   sudca okresného   súdu   JUDr.   P.   T.   vo   veci   nekonal   až   do   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR o sťažnosti.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

1. Vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá ústavný súd právomoc preskúmavať postup okresného súdu, pretože o odvolaní proti jeho rozsudku rozhodoval krajský súd. Z toho dôvodu sťažnosť v časti smerujúcej proti okresnému súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú   mu   dostupné   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (mutatis   mutandis   I. ÚS 48/00, I. ÚS 8/01). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   vec   vedená   na   okresnom   súde   toho   času pod sp. zn.   16 C 15/01   bola   doručená   okresnému   súdu   7.   decembra   2000   a hneď po doručení jej bola pridelená spisová značka 17 NcC 3711/00, pričom 25 januára 2001 bola predmetnej veci pridelená nová sp. zn. 16 C 15/01 a po pridelení novej spisovej značky vec začal prerokovávať iný sudca.   Dňa 8.   a 13. januára 2003 bolo vo veci   rozhodnuté medzitýmnym   rozsudkom,   proti   ktorému   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Odvolací   súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 243/03 z 11. februára 2004 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   „týmto   mojim   postupom   som   využil   všetky   možné opravné prostriedky, ktoré mi náš právny poriadok umožňuje a nakoľko oba rozsudky sú právoplatné a nemožno ich ďalej napadnúť riadnym opravným prostriedkom, nemám inú možnosť ako domáhať sa ochrany mojich základných ústavných práv pred Ústavným súdom SR“.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva   na   prerokovanie   a rozhodnutie   veci   zákonným   sudcom.   Odňatie   veci   zákonnému sudcovi vidí v tom, že po zaplatení súdneho poplatku navrhovateľom bol spis preradený z registra NcC do registra C, čím bol tento následne pridelený inému sudcovi.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ak sa sťažovateľ domnieval, že postupom krajského súdu bolo porušené jeho právo, mohol na ochranu svojich práv podať v zmysle § 236 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Ako jeden z dôvodov dovolania je v zmysle § 237 písm. g) OSP aj prípad, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu   rozhodoval   senát.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   mohol   sťažovateľ využiť práve tento dôvod, ak sa nazdával, že v jeho prípade rozhodoval „nezákonný sudca“. Sťažovateľ však dovolanie proti napadnutému postupu krajského súdu nepodal a priamo sa obrátil so sťažnosťou na ústavný súd.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom   preto   jeho   sťažnosť   odmietol   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   -   podobne   aj   IV.   ÚS   40/02,   IV.   ÚS   181/03)   Nedostatok   právomoci ústavného   súdu   na prerokovanie   sťažnosti   je   daný   nielen   v prípade,   ak   má   sťažovateľ k dispozícií   iný   opravný   prostriedok,   ale   aj   vtedy,   ak   sťažovateľ   právo   podať   opravný prostriedok mal, avšak v zákonom stanovenej lehote ho nevyužil.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie ústavného súdu o ďalších nárokoch vyplývajúcich z porušenia práv sťažovateľa bolo bez právneho významu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2004