znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 200/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. Č., T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Z., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Z. P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky samostatne a tiež v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 24 P 305/2011 a jeho rozsudkom č. k. 24 P 305/2011-63 zo 17. mája 2012 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 25 CoP 36/2012 a jeho rozsudkom č. k. 25 CoP 36/2012-100 z 10. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2013   doručená   sťažnosť   V.   Č.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou Z., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Z. P., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 13 ods. 1 ústavy samostatne a tiež v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Okresného súdu Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   P   305/2011   (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom č. k. 24 P 305/2011-63 zo 17. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   25   CoP   36/2012   (ďalej   aj „napadnuté   konanie“)   a   jeho rozsudkom č. k. 25 CoP 36/2012-100 z 10. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 24 P 305/2011 v postavení odporcu vo veci určenia výživného na rozvedeného manžela na základe návrhu rozvedenej manželky (ďalej aj   „navrhovateľka“).   Okresný   súd   napadnutým   rozsudkom   rozhodol   o povinnosti sťažovateľa prispievať na výživu navrhovateľky sumou 40 € mesačne, ktorú je povinný zaplatiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky počnúc 1. októbra 2011 (výrok   1   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu),   povolil   zročný   príspevok   na   výživné za čas   od   1.   októbra   2011   do   31.   mája   2012   v sume   320   €   splácať   v pravidelných mesačných   splátkach   po   50   €   spoločne   s bežným   výživným,   počnúc   prvou   splátkou v mesiaci   nasledujúcom   po   právoplatnosti   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu pod následkami straty výhody splátok (výrok 2 napadnutého rozsudku okresného súdu), zamietol návrh navrhovateľky vo zvyšnej časti (výrok 3 napadnutého rozsudku okresného súdu),   rozhodol,   že   žiadny   z účastníkov   konania   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania (výrok   4   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu),   a rozhodol   o povinnosti   sťažovateľa zaplatiť   súdny   poplatok   za   návrh   v sume   5,76   €   na   účet   okresného   súdu   do   3   dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že ho v „napadnutej vyhovujúcej časti, v časti   zročného   výživného   a v časti   náhrady   trov   konania“ (citované   z napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   pozn.)   potvrdil   a navrhovateľke   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:«V tomto konaní sa navrhovateľka písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa   09.   09.   2011   domáhala,   aby   súd   zaviazal   sťažovateľa   prispievať   na   jej   výživu príspevkom na výživu rozvedeného manžela vo výške 200,- € mesačne. Navrhovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že je nezamestnaná a evidovaná na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny   N.,   pracovisko   Z.   a   jej   príjem   pozostáva   len   z   príjmu   z brigádnickej   činnosti vo výške 16,20 € mesačne a z výživného na maloletého syna V. vo výške 150, € mesačne. Porušenie základných práv sťažovateľa vidíme hlavne v tom, že mu bola nespravodlivo uložená   povinnosť   plnenia   príspevku   na   výživu   rozvedeného   manžela — navrhovateľky podľa ustanovenia § 72 a nasl. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v platnom znení (ďalej len „Zákon   o rodine“),   a   to   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci, nedostatočným vysporiadaním sa súdov s predloženými dôkazmi, vznesenými námietkami a písomnými   podaniami   sťažovateľa,   pričom   oba   súdy   porušením   základných   práv sťažovateľa   dospeli   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   v   dôsledku   čoho   dospeli k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   a   nesprávnym   právnym   záverom.   Zásadné pochybenie   oboch   súdov   vidím   v   nesprávnej   a   nekonformnej   aplikácii   a   interpretácii ustanovenia   §   72   ods.   1   Zákona   o   rodine,   keď   neakceptovali   námietku   sťažovateľa, že v konaní   nebola   preukázaná   zákonná   hmotnoprávna   podmienka   vzniku   nároku na príspevok tak, ako ju uvádza Zákon o rodine v ustanovení § 72 ods. 1. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia mala navrhovateľka pred podaním návrhu na súd najskôr požiadať odporcu, aby jej poskytoval príspevok, resp. snažiť sa o dohodu a až v tom prípade, ak sa strany nedohodnú, výšku príspevku môže určiť na návrh niektorého z nich súd. To znamená, že ak oprávnený manžel preukázateľne nepožiada bývalého manžela o výživné, k vzniku vyživovacej povinnosti nedôjde, a preto mal súd návrh zamietnuť.»

V súvislosti s námietkou nesprávnej a nekonformnej interpretácie a aplikácie § 72 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   120/2010   z 12.   mája   2010,   v ktorom   tento   potvrdil   právny   názor, v zmysle ktorého „ak pred podaním návrhu na súd navrhovateľka nepožiadala bývalého manžela   o príspevok,   ide o predčasne podaný návrh na súd,   pretože uvedená zákonná hmotnoprávna   podmienka   nebola   splnená   a   bez   jej   splnenia   treba   návrh   zamietnuť“ a právny   názor JUDr.   J.   L.,   podľa   ktorého „ak   oprávnený   manžel   nepožiada   svojho bývalého manžela o výživné, k vzniku vyživovacej povinnosti nedôjde“.

Podľa   sťažovateľa   sa   okresný   súd   a   krajský   súd „... nedostatočne   venovali a nesprávne vyhodnotili dôkazy a vyvodili z nich nesprávne závery. Závery oboch súdov sú v extrémnom   nesúlade   s   vykonanými   skutkovými   zisteniami.   Jednou   zo   základných podmienok vzniku nároku na príspevok je neschopnosť navrhovateľky samostatne sa živiť. Navrhovateľka v konaní nepreukázala splnenie podmienky vzniku nároku, ktorá vyplýva zo subjektívnych, ako aj objektívnych skutočnosti na jej strane.

Navrhovateľka ani jednu zo skutočností, ktoré by odôvodňovali záver, že je odkázaná na výživu od bývalého manžela, nepreukázala. Sťažovateľ v konaní dokázal, že sú pracovné príležitosti tak na riadny pracovný pomer, ako aj na vedľajší pracovný pomer, dokonca aj v mieste trvalého bydliska navrhovateľky, ktorým sa ona úmyselne vyhýba pod rôznymi zámienkami. Rovnako bolo v konaní preukázané, že svedok R. P., majiteľ podniku, kde navrhovateľka   vykonáva   brigádnickú   prácu   na   pojednávaní   uviedol,   že si hľadá   ďalšiu pracovnú silu. Čiže navrhovateľka má možnosť pracovať vo väčšom rozsahu aj u súčasného zamestnávateľa a dosahovať vyšší príjem, ako ten, čo bol deklarovaný v konaní. V konaní pred   oboma   súdmi   bolo   preukázané,   že   navrhovateľka   pracuje,   z   výkonu,   aj   keď   iba brigádnickej práce dosahuje príjem, z ktorého je objektívne schopná uspokojovať svoje potreby, preto nie je splnený obligatórny predpoklad na určenie príspevku pre rozvedeného manžela   podľa   §   75   ods.   1   Zákona   o   rodine.   Navrhovateľka   je schopná   sama   sa   živiť a zaistiť si príjem vlastnou prácou.“.

Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   v jeho   prípade   došlo   k   priznaniu   príspevku   na   výživné rozvedeného   manžela   v rozpore   s dobrými   mravmi,   keďže „navrhovateľka   podala na sťažovateľa trestné oznámenie pre neplnenie si vyživovacej povinnosti na spoločného syna   V.,   hoci   výživné   sťažovateľ   uhrádzal   riadne   a   včas   bez   toho,   aby   si   dával od navrhovateľky potvrdiť prevzatie peňazí, čím sa dostal do dôkaznej núdze a výživné musel zaplatiť znovu. Rozpor s dobrými mravmi sťažovateľ videl aj v tom, že spoločné dlhy z ich   nevyporiadaného   bezpodielového   spoluvlastníctva   spláca   výlučne   iba   sťažovateľ, pričom navrhovateľku žiadal, aby mu prispievala na ich úhradu, avšak bezúspešne. Krajský súd v súvislosti s týmto zaujal neprijateľné stanovisko, že táto námietka je bez právneho významu, keď tieto otázky môžu byť relevantné len v prípadnom konaní o vyporiadanie bezpodielového spolu vlastníctva nadobudnutom účastníkmi za trvania ich manželstva. Osobe domáhajúcej sa výživného môže byť nárok, aj za splnenia všetkých ostatných podmienok, zamietnutý, ak by výživné bolo v rozpore s dobými mravmi a súd je povinný skúmať túto podmienku vždy pred priznaním nároku na výživné. Navrhovateľka sa podľa názoru sťažovateľa chovala voči nemu nemorálne, a preto jej súd nemal priznať príspevok na   výživu,   a   tým,   že   všeobecný   súd   sa   nezaoberal   súladom   jej   konania   s   pravidlami slušného   správania   a   morálky   s odôvodnením,   že   poukaz   sťažovateľa   je   bez   právneho významu, vydal rozhodnutie, ktoré je celospoločenský nežiaduce a nespravodlivé.“.

Sťažovateľ   rovnako   nesúhlasí   ani   s názorom   okresného   súdu   a   krajského   súdu, že „možnosť   navrhovateľky   uplatniť   sa   na   trhu   práce   je   značne   obmedzená,   pretože zabezpečuje starostlivosť o maloleté dieťa, ktoré navštevuje druhú triedu základnej školy a nepochybne tak naďalej vyžaduje osobnú starostlivosť matky v čase voľna a víkendov, čo bráni   navrhovateľke,   ako   osobe   žijúcej   s dieťaťom   osamele,   prijať   zamestnanie v nočných hodinách a počas víkendov.“.

V záverečnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   napáda „zjavne   nesprávnu   interpretáciu podaného   odvolania   a rozsah,   v akom   ho   prejednal   a rozhodol   o ňom   krajský   súd. Sťažovateľ   napadol   voči   Rozhodnutiu   OS   NR   odvolanie   v   celom   rozsahu,   preto   nie je možné,   aby   toto   rozhodnutie   v   časti   určenia   poplatkovej   povinnosti   odporcu   nebolo predmetom odvolacieho konania a rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť v tejto časti tak, ako to tvrdí krajský súd. Krajský súd teda nesprávne vyhodnotil rozsah sťažovateľom podaného odvolania, čím mu odoprel právo na obhajobu.

Okrem   toho   výrok   č.   5   v   Rozhodnutí   OS   NR   o   určení   poplatkovej   povinnosti sťažovateľa je podľa nášho názoru nadväzujúcim výrokom na výrok č. 1 v tomto rozhodnutí a   nie   je   možné   ich   oddeľovať   od   seba,   pretože   s   neúspechom   sťažovateľa   v   konaní pred všeobecným súdom je bezprostredne spojená aj jeho poplatková povinnosť za podaný návrh vzhľadom na to, že navrhovateľka je podľa zákona o súdnych poplatkov oslobodená od platenia súdneho poplatku za návrh.

Krajský   súd   uvedenou   interpretáciou   rozsahu   podaného   odvolania   zmaril sťažovateľovi   jeho   práva   na   obhajobu,   právo   na   súdnu   a   inú   ochranu,   ako   aj   právo na spravodlivý   súdny   proces,   ako   účinný   spôsob   obrany   voči   určenej   poplatkovej povinnosti.   Z uvedeného   dôvodu   je   neúnosné,   aby   zostalo   v   platnosti   a   účinností aj Rozhodnutie   OS   NR,   pretože   v   zmysle   záverov   krajského   súdu   výrok   o   poplatkovej povinnosti je právoplatný a nie je predmetom preskúmavania odvolacieho konania.“.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa V. Č. garantované v čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane Ľudských práv a základných slobôd samostatne a aj v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom a Rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 24 P/305/2011-63 zo dňa 17. 05. 2012, právoplatným dňa 23. 11. 2012 v spojení s postupom a Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 24 CoP/36/2012-100 (správne má byť 25 CoP/36/2012-100, pozn.) zo dňa 10. 10. 2012, právoplatným dňa 23. 11. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 25 CoP/36/2012-100 zo dňa 10. 10. 2012, právoplatný dňa 23. 11. 2012 a Rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 24 P/305/2011-63 zo dňa 17. 05. 2012 sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľ ovi trovy konania vo výške 331,13   €   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

Sťažovateľ   súčasne   v súlade   s § 52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) navrhuje, aby ústavný súd rozhodol   o dočasnom opatrení a „odložil vykonateľnosť oboch napadnutých právoplatných rozhodnutí“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13 ods. 1 ústavy samostatne a tiež v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24   P   305/2011   a   jeho   rozsudkom   č.   k.   24   P   305/2011-63 zo 17. mája 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 24 P 305/2011 a jeho rozsudok č. k. 24 P 305/2011-63 zo 17. mája 2012, ktorým okresný   súd   v časti   vyhovel   návrhu   navrhovateľky   a okrem   iného   mu   uložil   povinnosť prispievať   na   výživu   navrhovateľky   sumou   40   €   mesačne,   ktorú   je   povinný   zaplatiť vždy do 15. dňa   v   mesiaci   vopred   k   rukám   navrhovateľky   počnúc   1. októbra 2011 (výrok 1 napadnutého   rozsudku   okresného   súdu),   povolil   zročný   príspevok   na   výživné za čas   od   1. októbra   2011   do   31.   mája   2012   v sume   320   €   splácať   v   pravidelných mesačných   splátkach   po   50   €   spoločne   s   bežným   výživným,   počnúc   prvou   splátkou v mesiaci   nasledujúcom   po   právoplatnosti   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu pod následkami straty výhody splátok (výrok 2 napadnutého rozsudku okresného súdu), zamietol návrh navrhovateľky vo zvyšnej časti (výrok 3 napadnutého rozsudku okresného súdu),   rozhodol,   že   žiadny   z   účastníkov   konania   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania (výrok   4   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu),   a   rozhodol   o   povinnosti   sťažovateľa zaplatiť   súdny   poplatok   za   návrh   v   sume   5,76   €   na   účet   okresného   súdu   do   3 dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podal proti napadnutému rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa   proti napadnutému   rozsudku   okresného súdu   v   danom   prípade   vylučuje právomoc   ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa čl.   46   ods.   1 ústavy, práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   13   ods.   1   ústavy   samostatne   a   v   spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 CoP 36/2012 a jeho   rozsudkom č. k. 25 CoP 36/2012-100 z 10. októbra 2012

II.2.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom krajského   súdu v konaní   vedenom pod sp. zn. 25 CoP 36/2012 a jeho rozsudkom č. k. 25 CoP 36/2012-100 z 10. októbra 2012

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m.   m.   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00,   I.   ÚS   17/01).   Ak   nie   sú   splnené   tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa   namieta,   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne   postupom,   ktorý im predchádzal.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov   a   nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ argumentuje, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd:

- nesprávne interpretoval a aplikoval § 72 ods. 1 zákona o rodine [ďalej len „prvá námietka“ (správne má byť § 72 ods. 2 zákona o rodine, pozn.)],

- rozhodol o jeho povinnosti prispievať na výživu rozvedeného manžela aj napriek tomu, že neboli splnené podmienky vzniku nároku (ďalej len „druhá námietka“),

- rozhodol   o povinnosti   prispievať   na   výživu   rozvedeného   manžela   v rozpore s dobrými mravmi (ďalej len „tretia námietka“),

- nesprávne interpretoval odvolanie [odvolaním proti výroku napadnutého rozsudku v časti určenia poplatkovej povinnosti sa krajský súd podľa jeho tvrdenia vôbec nezaoberal (ďalej len „štvrtá námietka“)].

Ústavný súd je nezávislým súdnym   orgánom ochrany ústavnosti.   Do skutkových a právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ako   už   bolo   uvedené,   môže   zasiahnuť   jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd však takéto pochybenia zo strany krajského súdu   nezistil,   keďže   jeho   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto aj legitímne.

Treba   ešte   zdôrazniť,   že   úloha   ústavného   súdu   v   danom   prípade   nespočívala v skúmaní procesu hodnotenia dôkazov, ktoré súd hodnotí podľa svojej úvahy pri splnení ďalších zákonných podmienok uvedených v § 132 OSP, ani v skúmaní myšlienkových pochodov konkrétneho sudcu konajúceho v danej veci. Úloha ústavného súdu spočívala v posúdení   zlučiteľnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   s   označeným   článkom ústavy a dohovoru.

K prvej námietke sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:„... nedôvodný   je   jeho   poukaz   na   nesplnenie   povinnosti   navrhovateľky   požiadať ho o príspevok pred podaním návrhu na súd, keďže vyššie citované ust. § 72 ods. 2 Zákona o rodine síce umožňuje, aby sa rozvedení manželia na vzniku povinnosti a výške príspevku dohodli, ide však o riešenie žiaduce a nie zakladajúce zákonnú podmienku pre uplatnenie predmetného nároku, pokiaľ sa tak nestane“.

Ústavný súd nespochybňuje právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry (pozri nález sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010) citovaný aj samotným sťažovateľom, podľa ktorého návrh na príspevok na výživu rozvedeného manžela bez pokusu o dohodu s bývalým   manželom   je   predčasný   a je   potrebné   ho   pre   nesplnenie   hmotnoprávnych podmienok   zamietnuť.   Aj   napriek   uvedenému   sa   však   ústavný   súd   v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že neprihliadnutím na   (ne)dodržanie   hmotnoprávnej   podmienky   a   (ne)posúdením   návrhu   ako   predčasného a v konečnom   dôsledku   (ne)zamietnutím   návrhu   došlo   zo   strany   všeobecného   súdu (krajského   súdu,   pozn.)   k porušeniu   jeho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   predovšetkým   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   posudzuje   spravodlivosť   procesu   ako   celku   (napr.   m.   m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že konanie ako celok bolo nespravodlivé a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona (prípadne nesprávny výklad ustanovenia zákona) zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd prihliadal v prvom rade na požiadavku existencie reálnej ujmy na strane účastníka konania (v okolnostiach prípadu sťažovateľa ako odporcu v konaní o priznanie príspevku   na   výživu   rozvedeného   manžela,   pozn.),   ktorá   je   spojená   s   materiálnym chápaním ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Z odôvodnenia   odvolania sťažovateľa   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   z 30.   mája   2012   (ďalej   len „odvolanie“) vyplýva nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorý mu napadnutým rozsudkom určil povinnosť prispievať na výživu rozvedenej manželky, keďže   podľa   sťažovateľa „navrhovateľka   v konaní   nepreukázala...   podmienku   na   vznik nároku,   a to   stav   odkázanosti,   ktorý   vyplýva   zo   subjektívnych   ako   aj   objektívnych skutočností na jej strane.“ (citované z odvolania sťažovateľa). Sťažovateľ v odvolaní teda napádal   predovšetkým   nesplnenie   zákonnej   podmienky   vzniku   nároku   na   príspevok na výživu rozvedeného manžela, keďže „navrhovateľka pracuje, čiže je schopná sa uživiť vlastnou   prácou“ (citované   z odvolania,   pozn.),   ako   aj   rozpor   priznaného   príspevku na výživu rozvedeného manžela s dobrými mravmi a v konečnom dôsledku aj výšku takto stanoveného príspevku. Z citovanej argumentácie, totožnej s druhou a treťou námietkou — obsiahnutými v samotnej sťažnosti — teda vyplýva, že sťažovateľ popieral predovšetkým splnenie   zákonnej   podmienky   „odkázanosti“   rozvedenej   manželky   z dôvodu jej neschopnosti uživiť sa.

Podľa § 72 ods. 2 zákona o rodine ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.

Keďže   z citovanej   argumentácie   sťažovateľa   vyplýva   jeho   nesúhlas   s priznaním nároku   na   príspevok   na   výživu   rozvedenej   manželke   ako   takým,   javí   sa   ako nepravdepodobná aj dohoda   bývalých   manželov   jednak o samotnom   príspevku   a jednak aj o jeho výške. Už toto konštatovanie postačuje na prijatie záveru, že aj prípadný pokus o dohodu podľa výkladu § 72 ods. 2 zákona o rodine by zrejme smeroval k určeniu rozsahu príspevku všeobecným súdom na základe návrhu rozvedenej manželky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, teda takú, ktorá   nemohla   mať   za   následok   porušenie   sťažovateľom   označeného   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti   s posudzovaním   opodstatnenosti   druhej   a tretej   námietky   sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa uvádza:

„Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia v odvolaním napadnutých častiach, využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP, sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti... Navrhovateľka... v konaní preukázala, že nie je objektívne   schopná   sama   sa   živiť,   t.   j.   z vlastných   zdrojov   uspokojovať   svoje   životné potreby. Túto stratila práve z dôvodu výkonu osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, keď v priebehu rozvodového konania po tom, čo sa odporca dovtedy na základe manželskej dohody   zabezpečujúci   starostlivosť   o mal.   dieťa   zamestnal,   ukončila   svoju   živnostenskú činnosť v Rakúsku a jej možnosť uplatniť sa na trhu práce je v súčasnosti preto značne obmedzená. Je potrebné mať v tejto súvislosti na pamäti, že mal. dieťa navštevuje iba druhú triedu základnej škody, nepochybne tak naďalej vyžaduje osobnú starostlivosť matky v čase voľna   a víkendov,   ktorá   okolnosť   bráni   navrhovateľke   ako   osobe   žijúcej   s dieťaťom osamele, prijať zamestnanie v nočných hodinách a počas víkendov. Nemožno totiž od nej spravodlivo žiadať, aby sa takýmto spôsobom čiastočne vzdala svojich rodičovských práv a povinností. Pokiaľ odporca v odvolaní namieta, že navrhovateľka má možnosť pracovať vo   väčšom   rozsahu   a dosahovať   vyšší   príjem,   ako   ten,   ktorý   deklarovala   v konaní,   bez ponúknutia dôkazu o tom, je jeho tvrdenie len v rovine hypotetickej. Berúc do úvahy i mieru pričinenia účastníkov na rozvrate vzťahov medzi nimi ako manželmi (§ 72 ods. 2 zákona o rodine),   súd   prvého   stupňa   správne   uložil   odporcovi   povinnosť   prespievať   na   výživu navrhovateľky,   pričom   i výšku   príspevku   stanovil   v rozsahu,   ktorý   plne   zohľadňuje schopnosti,   možnosti   a majetkové   pomery   odporcu   a odzrkadľuje   i jeho   primeranosť   vo vzťahu   k navrhovateľke.   V tomto   smere   poukaz   odporcu   na   bývanie   navrhovateľky v rodinnom   dome   postavenom   počas   ich   manželstva,   ako   i splácanie   úverov   výlučne odporcom je bez právneho významu, keď tieto otázky môže byť relevantné len v prípadnom konaní   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   nadobudnutom   účastníkmi   za trvania ich manželstva. Rovnako tak správne súd prvého stupňa stanovil i výšku zročného príspevku na výživu a podmienky jeho zročnosti postupujúc plne v intenciách § 160 ods. 1 OSP.“

V nadväznosti na krajským súdom aplikovaný postup podľa § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody,   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať na relevantné časti napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorých sa tento vysporiadaval s druhou a treťou námietkou sťažovateľa.

Okresný   súd   v napadnutom   rozsudku   k posudzovaným   námietkam   sťažovateľa predovšetkým uviedol:

„Na základe vykonaného dokazovanie dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľky na   určenie príspevku   na   výživu rozvedeného manžela bol   podaný dôvodne.   Manželstvo navrhovateľky a odporcu bolo v júli v roku 2011 právoplatne rozvedené. Navrhovateľka ukončila   v čase   rozvodu   manželstva   činnosť   opatrovateľky   v Rakúsku   z dôvodu zabezpečenia   osobnej   starostlivosti   o maloleté   dieťa   pochádzajúce   z predmetného manželstva. Odvtedy je navrhovateľka nezamestnaná, jedinými jej príjmami sú jej príjmy na základe dohody o vykonaní pracovnej činnosti vo výške 16,20 eura mesačne, prídavky na dieťa   vo   výške   22,54   eura   mesačne   a výživné   na   maloleté   dieťa   vo   výške   150,-   eur mesačne.   V konaní   nebolo   preukázané,   že   by   navrhovateľka   z činnosti,   ktorú   vykonáva na základe   dohody   o pracovnej   činnosti   dosahovala   vyšší,   než   zamestnávateľom deklarovaný   príjem,   pričom   bez   rozhodnutia   súdu   vo   veci   určenia   príspevku   na   výživu rozvedeného   manžela   nemôže   navrhovateľka   požiadať   ani   o priznanie   dávky   v hmotnej núdzi. Z finančných prostriedkov v celkovej výške 188,74 eura by teda mala navrhovateľka uspokojiť nielen svoje základné životné potreby, ale aj základné životné potreby svojho maloletého   dieťaťa.   Na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel   preto   súd   k záveru, že navrhovateľka nie je v zmysle § 72 ods. 1 zákona o rodine schopná sa sama živiť, pretože jej   príjmy   jej   neumožňujú   pokryť   základné   životné   potreby,   a preto   jej   návrhu   súd, čo do určenia   príspevku   na   výživu   rozvedeného   manžela   vyhovel.   Súd   pri   posudzovaní určenia príspevku na výživu rozvedeného manžela prihliadol aj na príčiny rozvratu vzťahov medzi manželmi, keď dospel k záveru, že miera zavinenia je na strane oboch manželov rovnaká,   o čom   svedčia   aj   výpovede   navrhovateľky   a odporcu   v konaní   o rozvod manželstva.   Súd   súčasne   dospel   k záveru,   že   určenie   príspevku   na   výživu   rozvedeného manžela zo strany odporcu nie je v rozpore s dobrými mravmi tak ako to má na mysli § 75 ods.   2   Zákona   o rodine,   ktorý   ako   dôvod   nepriznania   výživného   predpokladá   spätosť s konaním či nekonaním osoby, ktorého sa priznania výživného domáha. Navrhovateľka síce   užíva   spoločný   dom,   avšak   užíva   ho   spolu   s maloletým   dieťaťom   pochádzajúcim z predmetného manželstva,   vykonáva zároveň osobnú starostlivosť o toto   maloleté   dieťa a podľa   svojich   možností   a schopností   sa   podieľa   aj   na   úhrade   nákladov   spojených s bývaním v predmetnej spoločnej nehnuteľnosti. Navrhovateľka pracuje a má záujem nájsť si lepšie platenú prácu, o čom svedčí aj skutočnosť, že riadne evidovaná ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce. Jej možnosti uplatniť sa na trhu práce sú však čiastočne obmedzené, pretože svoj pracovný čas musí čiastočne prispôsobiť aj skutočnosti, že zabezpečuje starostlivosť o maloleté dieťa sama. Pokiaľ ide o samotnú výšku príspevku na výživu rozvedeného manžela, súd návrhu navrhovateľky nevyhovel a odporcu zaviazal prispievať   na   jej   výživu   sumou   vo   výške   40,-   eur   mesačne,   ktorú   sumu   súd   považoval za primeranú   schopnostiam,   možnostiam   a majetkovým   pomerom   odporcu.   Z uvedených dôvodom súd preto návrh navrhovateľky vo zvyšnej časti, t. j. v sume 160,- eur zamietol. Keďže súd zaviazal odporcu prispievať na výživu navrhovateľky od 01. 10. 2011, vzniklo tak odporcovi za čas od 01. 10. 2011 do 31. 5. 2012 zročné výživné vo výške 320,- eur... ktorú sumu   súd   povolil   odporcovi   splácať   v pravidelných   mesačných   splátkach   po   50,-   eur mesačne tak ako bežné výživné a to pod následkami straty výhody splátok v zmysle § 160 ods. 1 O. s. p.“

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu   a napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   tieto   reagovali   na   argumenty sťažovateľa týkajúce sa existencie hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na príspevok na výživné rozvedeného manžela (predovšetkým odkázanosť rozvedeného manžela a súlad príspevku   s dobrými   mravmi),   konštatuje,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   jeho   odôvodnenie   je   zrozumiteľné   a nemožno ho považovať za arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že aj druhá a tretia námietka   sťažovateľa   sú   nedôvodné,   t.   j.   také,   ktoré   nesignalizujú,   že   napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   štvrtej   námietky   sťažovateľa   krajský   súd   nesprávne   interpretoval   jeho odvolanie proti napadnutému rozsudku okresného súdu, keďže jeho odvolaním smerujúcim proti výroku napadnutého rozsudku okresného súdu v časti určenia poplatkovej povinnosti sa krajský súd vôbec nezaoberal. Podľa sťažovateľa „... výrok č. 5 v Rozhodnutí OS NR o určení poplatkovej povinnosti sťažovateľa je podľa nášho názoru nadväzujúcim výrokom na   výrok   č.   1   v tomto   rozhodnutí   a nie   je   možné   ich   oddeľovať   od   seba,   pretože s neúspechom   sťažovateľa   v konaní   pred   všeobecným   súdom   je   bezprostredne   spojená aj jeho poplatková povinnosť za podaný návrh vzhľadom na to, že navrhovateľka je podľa zákona o súdnych poplatkoch oslobodená od platenia súdneho poplatku za návrh“.

Ústavný   súd   súhlasí   s názorom   sťažovateľa   o previazanosti   výroku   o povinnosti zaplatiť súdny poplatok s výrokom o povinnosti prispievať na výživu rozvedeného manžela, čo   nepochybne   potvrdil   pri   rozhodovaní   o súdnom   poplatku   aj   okresný   súd, keď v napadnutom   rozsudku   uviedol,   že „Navrhovateľka   sa   svojím   písomným   návrhom doručeným   tunajšiemu   súdu   dňa   09.   09.   2011   domáhala,   aby   súd   zaviazal   odporcu prispievať   na   jej   výživu   príspevkom   na   výživu   rozvedeného   manžela   v sume   200,-   eur mesačne...   Pokiaľ   ide   o samotnú   výšku   príspevku   na   výživu   rozvedeného   manžela,   súd návrhu   navrhovateľky   nevyhovel   a odporcu   zaviazal   prispievať   na   jej   výživu   sumou   vo výške 40,- eur mesačne, ktorú sumu súd považoval za primeranú schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom odporcu... Vzhľadom na to, že navrhovateľka je v tomto konaní od platenia súdneho poplatku oslobodená a súd jej návrhu čiastočne vyhovel, je povinný jeho pomernú časť zaplatiť odporca (sťažovateľ, pozn.). Výška súdneho poplatku podľa Sadzobníka súdnych poplatkov, položky 8 písm. a) predstavuje sumu 28,80 eura. Keďže navrhovateľka bola úspešná len v pomere 1/5 svojho návrhu, zaviazal súd odporcu zaplatiť súdny poplatok v tejto výške a teda v sume 5,76 eura.“.

V nadväznosti   na   uvedený   názor   sťažovateľa   o previazanosti   výroku   o povinnosti zaplatiť súdny poplatok s výrokom o povinnosti prispievať na výživu rozvedeného manžela ústavný súd konštatuje, že za situácie, keď krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu sp. zn. 24 P 305/2011 zo 17. mája 2012 v časti týkajúcej sa povinnosti sťažovateľa prispievať na výživu rozvedeného manžela sumou 40 € potvrdil, tak je práve z tohto   dôvodu   vecne   správny   aj   výrok   5   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu o povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť   pomernú   časť   súdneho   poplatku   s prihliadnutím na čiastočný úspech, ktorý navrhovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi dosiahla. Za týchto okolností je námietka sťažovateľa spočívajúca v tvrdení, že krajský súd sa s časťou jeho   odvolania   smerujúcou   proti   výroku   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   v   časti určenia poplatkovej povinnosti nezaoberal, z ústavného hľadiska irelevantná.

Pokiaľ   sťažovateľ   v sťažnosti   hypoteticky   argumentoval   možnosťou   zrušenia napadnutého rozsudku krajského súdu zo strany ústavného súdu a vrátenia veci na nové konanie,   pričom „na   druhej   strane   Rozhodnutie   OS   NR   v časti   o určení   poplatkovej povinnosti by zostalo v platnosti a účinnosti a určená poplatková povinnosť by mohla byť predmetom núteného výkonu rozhodnutia, a to aj napriek tomu, že návrh navrhovateľky by bol zamietnutý“, ústavný súd dáva do pozornosti § 11 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), podľa ktorého sa poplatok vráti,   ak   ho   zaplatil   ten,   kto   nebol   povinný   platiť   alebo   kto   ho   zaplatil   na   základe nesprávneho rozhodnutia súdu. Poplatok sa taktiež vráti, ak súd vráti návrh navrhovateľovi pre nedostatok právomoci.   Poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti sa   vráti,   ak bola námietka   zaujatosti   uplatnená   odôvodnene;   ak   poplatok   v takomto   prípade   ešte   nebol zaplatený, súd uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť poplatok zruší. O vrátení poplatku rozhodne   i   bez   návrhu   súd,   ktorý   bezdôvodne   zaplatený   poplatok   prevzal.   Citované ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch je podľa názoru ústavného súdu subsumovateľné aj na situáciu, na ktorú sťažovateľ upozorňuje v hypotetickej rovine.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.B   K namietanému   porušeniu   čl.   13   ústavy   samostatne,   ako   aj   v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 CoP 36/2012 a jeho rozsudkom č. k. 25 CoP 36/2012-100 z 10. októbra 2012

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa   čl.   13   ods.   2   ústavy   medze   základných   práv   a slobôd   možno   upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Vo vzťahu   k čl.   13 ústavy ústavný   súd   už vo   svojej   judikatúre   uviedol,   že toto ustanovenie nie je priamo aplikovateľné v konaní o sťažnosti, pretože jeho obsahom nie je základné právo alebo sloboda, ale ústavná direktíva   adresovaná predovšetkým orgánom v normotvornej činnosti všetkých stupňov (I. ÚS 8/97, I. ÚS 32/98, IV. ÚS 240/09).

Vzhľadom na uvedené aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   CoP   36/2012   a   jeho rozsudkom č. k. 25 CoP 36/2012-100 z 10. októbra 2012

Sťažovateľ namieta tiež porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ktoré majú charakter   ústavných   princípov,   resp.   všeobecných   interpretačných   pravidiel,   a   nie konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou. Uvedené ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, prípadne práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013