znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 200/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. Z., P., zastúpenej JUDr. J. B., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 2 Cob/349/2010-391 zo 17. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Z. Z. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2011 doručená sťažnosť JUDr. Z. Z., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. J. B., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob/349/2010-391 zo 17. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť A., spol. s r. o. (ďalej len „klient“), uzatvorila 5. mája 2000 zmluvu o úvere s P., a. s., na základe ktorej   jej bol poskytnutý úver vo výške 25 000 000 Sk.

Klient požiadal o predčasné splatenie úveru, na základe čoho mu banka vystavila potvrdenie z 9. mája 2001, podľa ktorého za predčasné splatenie mu bude účtovať poplatok vo výške 4 % z predčasne splatenej istiny podľa sadzobníka poplatkov platného v čase predčasného   splatenia.   Tento   poplatok   banka   znížila   na   základe   výnimky   na   2   % z predčasne splatenej istiny.

Dňa   16.   mája   2001   doručil   klient   banke   oznámenie,   podľa   ktorého   neuznáva poplatok   za   predčasné   splatenie   úveru   z   dôvodu,   že   bol   jednostranne   stanovený   po uzatvorení zmluvy o úvere a je v rozpore s čl. 6.2 a 8.4 tejto zmluvy. Klient zároveň v oznámení uviedol, že poplatok za predčasné splatenie vo výške 435 600 Sk banke platí kvôli potvrdeniu   pre účely   zrušenia záložného práva v katastri nehnuteľností.   Následne klient splatil úver v celosti – istinu vo výške 21 780 000 Sk, úrok vo výške 132 671,40 Sk a poplatok za predčasné splatenie úveru vo výške 435 600 Sk.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza: „Žalobou zo dňa 09. 07. 2002, podanou na Okresný súd Bratislava I, sa Klient domáhal od Banky zaplatenia sumy 435.600,- EUR s 18% úrokom z omeškania titulom bezdôvodného obohatenia.

V priebehu konania Klient postúpil pohľadávku uplatnenú žalobou na J. S., zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 17. 11. 2002 a J. S. postúpil túto pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 31. 01. 2008 na sťažovateľku....

Banka v priebehu konania zmenila obchodné meno z pôvodného P., a.s. na D., a. s....“

V   predmetnej   veci   rozhodol   Okresný   súd   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom č. k. 30 Cb/92/2005-312 z 28. júna 2010 tak, že zastavil konanie v časti úroku z omeškania   vo   výške   0,4   %   zo   sumy   14   459,27   €,   vo   zvyšnej   časti   žalobu   zamietol a odporcovi – D., a. s. (ďalej len „odporca“), nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob/349/2010-391 zo 17. mája 2011 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu. „Postup Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave bol neústavný, pretože všeobecné súdy neprimerane zaťažili sťažovateľku dôkazným bremenom, ústavne nekonformným spôsobom   interpretovali   § 120   ods.   1 Občianskeho súdneho   poriadku   a tento postup zasiahol do sťažovateľkinho základného práva na spravodlivý súdny proces.... Sťažovateľka aj jej právni predchodcovia počas celého súdneho sporu tvrdili, že obsah sadzobníka poplatkov účinného v čase predčasného splatenia úveru im nie je a nikdy nebol známy a týmto sadzobníkom nikdy nedisponovali.

Sťažovateľka   má   zato,   že súdnom   konaní   sa   preukázalo,   že sadzobník   poplatkov nebol v čase uzatvorenia Zmluvy pripojený k zmluve a Klientovi nebol pri uzavretí Zmluvy ani   odovzdaný.   Ako   vyplynulo   z   vyjadrení   sťažovateľky   a   bolo   potvrdené   aj   v   súdnom konaní,   sťažovateľka   ani   jej   právni   predchodcovia   sadzobník   poplatkov   platný   v   čase uzavretia Zmluvy nikdy nemali vo svojej dispozícií.

Sadzobník poplatkov platný v čase uzavretia Zmluvy je dôkaz, ktorým disponoval iba odporca, ktorý ho podľa svojho vlastného vyjadrenia v priebehu súdneho konania zničil a v súčasnosti už nearchivuje. Sťažovateľka nikdy nedisponovala a v priebehu dokazovania ani nemala možnosť zaobstarať si požadovaný sadzobník poplatkov. O tejto skutočnosti vedeli účastníci konania ako aj vo veci konajúci súd. Vo veci konajúci súd napriek tejto vedomosti   šikanózne   vyžadoval   od   sťažovateľky   predloženie   tohto   dôkazu,   pričom   jeho nepredloženie pripísal súd na ťarchu sťažovateľky.

Na   základe   vyššie   uvedeného   má   sťažovateľka   za   to,   že   súd   pristupoval k dokazovaniu príliš formalistický a vyžadoval od sťažovateľky..., aby predložila dôkazy, ktorými mohol disponovať iba odporca. Odporca pritom rozhodujúci dôkaz podľa vlastného vyjadrenia v priebehu súdneho konania zničil....

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že Odporca v konaní nikdy nepoprel tvrdenia sťažovateľky, že sadzobník poplatkov je vydávaný na základe jednostranného prejavu vôle Odporcu. Sťažovateľka preto považuje skutočnosť, že sadzobník poplatkov účinný v čase predčasného splatenia úveru bol vydaný na základe jednostranného prejavu vôle Odporcu za nespornú medzi účastníkmi konania....

Sťažovateľka má za to, že všeobecné súdy nad mieru vyžadovanú v ustanovení § 120 ods.   1   OSP   zaťažili   sťažovateľku   dôkazným   bremenom,   keď   od   nej   vyžadovali preukazovanie aj tých skutočností, ktoré medzi účastníkmi konania neboli sporné. Týmto postupom všeobecné súdy odopreli sťažovateľke právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

V   konaní   bolo   medzi   sťažovateľkou   a   odporcom   sporné,   či   bol   Klientovi   v   čase uzatvorenia Zmluvy aktuálny sadzobník poplatkov predložený, či bol Klient so sadzobníkom poplatkov oboznámený, a či bol sadzobník poplatkov zverejnený v priestoroch Banky.... V konaní nie je možné vykonať negatívny dôkaz o neexistencii nejakého predmetu alebo neuskutočnení nejakej situácie.

Je v súlade so základnými pravidlami logiky, že ak je uskutočnenie nejakej situácie medzi stranami sporné, dôkazné bremeno sa presúva na toho účastníka konania, ktorý tvrdí, že situácia sa uskutočnila. Uvedené pravidlo je primerané aplikovať najmä v prípade, ak neuskutočnenie tejto situácie nie je možné preukázať.

Sťažovateľka je schopná preukázať len to, čo sa stalo a čo existovalo. Sťažovateľke a ani jej právnym predchodcom nebol sadzobník poplatkov poskytnutý, tento nebol urobený súčasťou Zmluvy. Dôkaz o tejto skutočnosti jednoznačne vyplýva z ustanovenia Článku 9, bod 9.3 Zmluvy...

Nie   je   možné   a   logické,   aby   bola   v   konaní   sťažovateľka...   zaťažená   dôkazným bremenom vyvracania nepodložených tvrdení odporcu.... Sťažovateľka má zato, že takýmto postupom   všeobecné   súdy   porušili   ustanovenia   §   120   ods.   1   a   nasl.   OSP   a   upreli sťažovateľke právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti namieta, že konajúce súdy   vychádzali vo svojich rozsudkoch z dôkazu, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom. Výsluch svedka – Ing. J. G., zamestnanca odporcu, ktorý dojednával zmluvu o úvere s klientom, podľa sťažovateľky bol v rozpore s § 89 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   bankách“),   ktorý upravuje bankové tajomstvo. Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd vykonal výsluch uvedeného svedka bez toho, aby ho štatutárny orgán odporcu predtým zbavil povinnosti mlčanlivosti, čím bolo porušený § 124 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 93 ods. 1 zákona o bankách. Tohto svedka považovala sťažovateľka za nedôveryhodného z dôvodu, že svedok mal byť pred pojednávaním usmerňovaný právnou zástupkyňou odporcu o tom, ako má vypovedať, a tiež pre jeho pracovnoprávny vzťah k odporcovi, ktorý ho musel viesť k účelovej výpovedi.

Sťažovateľka namieta, že konajúce súdy sa s jej námietkami týkajúcimi sa výsluchu svedka nijako prípadne nedostatočne vysporiadali.

„Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   jednoznačne   vyplýva   záver,   že   dôkaz vykonaný výsluchom Svedka Ing. J. G. dňa 08. 03. 2010 bol vykonaný a vyhodnotený v rozpore s ustanovením § 124 OSP a § 91 ods. 1 zákona o bankách...

Podľa názoru Sťažovateľky namietaným a vyššie opísaným postupom všeobecných súdov došlo k porušeniu § 120 a nasl. OSP a práva sťažovateľky na súdnu ochranu...“

K   porušeniu   sťažovateľkou   uvedených   základných   práv   podľa   ústavy   a   listiny a práva podľa dohovoru malo dôjsť aj tým, že konajúce súdy nedostatočne odôvodnili svoje závery týkajúce sa právnej povahy sadzobníka poplatkov. Podľa sťažovateľky sadzobník poplatkov   je   potrebné   považovať   za   inú   obchodnú   podmienku   podľa   §   273   ods.   1 Obchodného zákonníka, čo vyplýva aj z § 11 ods. 1 zákona o bankách, ktorá musela byť klientovi „v čase uzatvorenia zmluvy známa, tento s ňou musí vyjadriť svoj výslovný súhlas a musí byť k návrhu zmluvy priložená a tak tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy....

Sťažovateľka má zato, že v danom prípade bolo potrebné posúdiť právnu povahu sadzobníka   poplatkov   a   jeho   záväznosť   pre   zmluvné   strany   Zmluvy   v   súlade   s   celkom jednoznačnou   právnou   interpretáciou   rozhodujúcich   noriem   uvedených   sťažovateľkou. V prípade, že by sa všeobecné súdy nestotožnili s právnou argumentáciou sťažovateľky, boli povinné   sa   s   ňou   vysporiadať   a   v   rozsudkoch   sťažovateľke   dostatočne   zrozumiteľne odôvodniť, prečo považujú túto právnu argumentáciu za nesprávnu.

Všeobecné súdy sa právnou argumentáciou sťažovateľky nevysporiadali a bližšie sa ňou   nezaoberali.   Z   rozsudkov   všeobecných   súdov   nevyplýva,   prečo   považovali   právnu argumentáciu sťažovateľky, týkajúcu sa právnej povahy a záväznosti sadzobníka poplatkov, za nesprávnu.

Podľa   zaužívanej   právnej   praxe   k   právu   na   spravodlivý   súdny   proces   patrí nepochybne aj právo na riadne a logické odôvodnenie rozhodnutia. Za takéto odôvodnenie nemožno považovať také odôvodnenie, v ktorom sa súd nevyjadril ku všetkým relevantným právnym argumentom sťažovateľky.“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že konajúce súdy svojím postupom porušili aj princíp právnej istoty, princíp nestrannosti a objektivity postupu súdu a princíp rovnosti zbraní. K porušeniam týchto princípov došlo v sťažnosti uvedeným postupom konajúcich súdov, ktoré „v súdnom konaní nezohľadnili právnu úpravu týkajúcu sa najmä bankového tajomstva,   povinnosti   mlčanlivosti   zamestnanca   banky,   hodnotenia   výpovede   svedka a povinnosti súdu náležité odôvodniť súdne rozhodnutie, tak ako sťažovateľka podrobnejšie popísala v predchádzajúcom texte tejto sťažnosti.

... v prípade namietanom touto sťažnosťou bola sťažovateľka zavineným postupom Krajského súdu... a Okresného súdu... postavená do podstatne nevýhodnejšej situácie než Odporca.... najmä tým, že súd vykonal a vyhodnotil dôkaz - výpoveď Svedka, hoci tento dôkaz bol získaný v rozpore s viacerými zákonnými ustanoveniami a taktiež nemohlo ísť o nestrannú   a   nezaujatú   výpoveď.  ...   aj   tým,   že   ju   v   konaní   neprimerane   zaťažovali dôkazným bremenom.“.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 17. 05. 2011, sp. zn. 2Cob/349/2010- 391 porušil právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   17.   05.   2011,   sp.   zn. 2Cob/349/2010-391 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť do rúk právneho zástupcu sťažovateľky... náhradu trov konania v sume 311,22 eur, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom zo 17. mája 2011.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku zo 17. mája 2011 konštatoval, že sa v   celom   rozsahu   stotožňuje   so   zisteným   skutkovým   stavom   a   právnym   posúdením okresným   súdom,   keď   žalobu   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   zamietol   ako bezdôvodnú. Na doplnenie správnosti rozsudku okresného súdu krajský súd uviedol: «Navrhovateľ sa podanou žalobou a v odvolaní domáha zaplatenia sumy 14.459,27 EUR s príslušenstvom na tom základe, že odporca prijal od pôvodného dlžníka neoprávnene peňažné plnenie zodpovedajúce poplatku za predčasné splatenie úveru.

Základnou otázkou je posúdenie, či takýto poplatok bol súčasťou úverovej zmluvy č. 10/043/2000 zo dňa 05. 05. 2000.

Podľa   bodu   2.2.   zmluvy,   banke   patrí   za   vypracovanie   úverovej   dokumentácie jednorazový   poplatok   vo   výške   určenej   sadzobníkom   poplatkov,   predstavujúci   čiastku 50.000,- Sk. Banka je oprávnená v súlade s touto zmluvou a zmluvami na ňu nadväzujúcimi, spoplatniť   jednotlivé   úkony   v   zmysle   jej   sadzobníka   poplatkov,   ktorý   je   platný   v   deň vykonania úkonu alebo v deň, kedy nastane príslušná skutočnosť.

Podľa bodu 3. zmluvy, sadzobník poplatkov je oficiálny dokument banky s uvedením všetkých druhov poplatkov a ich výšky, ktoré banka za svoje služby účtuje klientom. Podľa bodu 4.4.5. zmluvy, poplatky prináležia banke v zmysle aktuálneho sadzobníka poplatkov a podľa bodu 2.2. tejto zmluvy.

Podľa bodu 6.2. zmluvy, klient môže predčasne splatiť celý svoj dlh alebo jeho časť, a to na základe žiadosti na vykonanie predčasnej splátky.

Z vyššie citovaných ustanovení zmluvy o termínovanom úvere vyplýva, že účastníci si v nej jasne dohodli spoplatnenie jednotlivých úkonov a skutočností v zmysle sadzobníka poplatkov banky, platného v deň vykonania úkonu alebo v deň, kedy nastane príslušná skutočnosť.

Navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca, ktorý zmluvu podpísal, bol oboznámený s týmto oprávnením banky, o čom svedčí výpoveď svedka Ing. G., navrhnutého samotným navrhovateľom, ktorý bol písomne poverený (Poverenie zo dňa 15. 11. 2006) ku konaniu pred súdmi vo všetkých právnych úkonoch, teda aj vypovedať o záležitostiach klienta, ktoré sú inak bankovým tajomstvom.

Spoplatnenie   jednotlivých   úkonov   bankou   bolo   dojednané   zmluvnými   stranami priamo v zmluve o termínovanom úvere zo dňa 05. 05. 2000, navrhovateľ svojím podpisom zmluvy potvrdil, že súhlasí so spoplatnením podľa sadzobníka, aktuálneho v čase vykonania úkonu alebo v deň, keď nastane príslušná skutočnosť.

V čase predčasného splatenia úveru (dňa 16. 05. 2001) sadzobník poplatkov, platný odo dňa 01. 04. 2001, v časti III. Obchodné služby - Úverové produkty, bod 6. stanovil poplatok za predčasnú splátku úveru u podnikateľskej klientely vo výške 4 % jednorazovo z hodnoty   predčasne   splatenej   sumy.   Rovnaká   výška   poplatku   bola   stanovená i v sadzobníku, platnom odo dňa 01. 02. 2001.

Tvrdenia   navrhovateľa,   že   nebol   oboznámený   so   sadzobníkom   poplatkov   v   čase uzavretia zmluvy dňa 05. 05. 2000, v konaní neboli preukázané.

Podľa § 273 ods. 1 Obch. zák., časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo   odkazom   na   iné   obchodné   podmienky,   ktoré   sú   stranám   uzavierajúcim   zmluvou známe alebo k návrhu pripojené.

Podľa   §   273   ods.   2,   odchylné   dojednania   v   zmluve   majú   prednosť   pred   znením obchodných podmienok uvedených v odseku 1.

S poukazom na obsah predmetnej úverovej zmluvy je podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačné, že sadzobník poplatkov ako „obchodná podmienka“ v zmysle § 273 ods. 1, 2 Obch. zák., sa stal súčasťou zmluvy, pretože v zmluve bol na neho odkaz (bod 2.2., bod 4.4.5.) a navrhovateľ s ním vyjadril pri podpise zmluvy súhlas. Sadzobník poplatkov ako obchodná   podmienka   bol   navyše   klientom   bánk   všeobecne   známy,   keďže   banky   boli   v zmysle zákona č. 21/1992 Zb. o bankách povinné informovať vo svojich prevádzkových priestoroch aj o cenách poskytovaných služieb, pričom v čase predčasného splatenia úveru navrhovateľom mu bola výška poplatku známa.

Odvolací súd poukazuje i na skutočnosť, že poplatok za predčasné splatenie úveru nemožno   považovať   za   sankciu,   ale   za   istý   kompenzačný   poplatok   banky   ako   veriteľa. Uplatnenie si poplatku za predčasné splatenie úveru je v oblasti úverov, poskytovaných bankami, zaužívaná prax a zvyklosť. Svedčia o tom odporcom predložené sadzobníky, ako aj skutočnosť, že právo veriteľa požadovať takýto kompenzačný poplatok bol zakotvený neskôr v zákonoch o ochrane spotrebiteľa (§ 16 zákona č. 129/2010 Z. z., § 6 zákona č. 258/2001 Z. z.) s tým, že bola stanovená aj výška, resp. spôsob výpočtu tohto poplatku. Je teda nepochybné, že odporcovi vznikol zmluvný a zákonný nárok na poplatok za predčasné splatenie úveru, pričom jeho výška - 2 % z predčasne splatenej istiny, ktorá bola na základe výnimky znížená zo 4 %, nie je neprimeraná a nie je v rozpore s § 265 Obch. zák.»

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 30 Cb/92/2005-311 z 28. júna 2010, ktorým okresný súd žalobu sťažovateľky zamietol. V odôvodnení svojho rozsudku sa okresný súd pred právnym posúdením veci zaoberal námietkou sťažovateľky k prípustnosti svedka – Ing. J. G., pričom uviedol:

„Po vypočutí svedka navrhovateľ žiadal, aby súd výpoveď svedka nepovažoval za hodnovernú z dôvodu, že svedok je stále zamestnancom odporcu, že vo výpovedi sa snažil obhájiť to čo sa dialo medzi štyrmi očami a zástupkyňa navrhovateľa pred pojednávaním diskutovala   so   svedkom,   pričom   svedok   si   nepamätal   žiadne   konkrétne   skutočnosti s uzatvárania zmluvy. Následne ďalej navrhovateľ namietal, že pri výsluchu svedka došlo k porušeniu bankového tajomstva, s cieľom poškodenia záujmov navrhovateľa, keď si banka nevyžiadala písomný súhlas klienta a nebolo dodržané ust. § 91 zákona o bankách. Výsluch svedka podľa   navrhovateľa,   je v rozpore so všeobecnými   právnymi predpismi,   nakoľko došlo k porušeniu   bankového tajomstva a ako dôkaz je neprípustný a bez akýchkoľvek právnych účinkov.

K   námietkam   navrhovateľa   ohľadne   diskusie   zástupkyne   odporcu   so   svedkom, zástupkyňa odporcu poukázala na skutočnosť, že svedok vypovedal na návrh navrhovateľa a čo sa týka diskusie medzi ňou a svedkom pred pojednávacou sieňou, oboznámila svedka o aký prípad ide a k akým okolnostiam bude svedok vypovedať a to v tých intenciách ako samostatného svedka oboznámil pred vypočutím súd.

Súd sa zaoberal námietkou navrhovateľa ohľadne neprípustnosti výpovede svedka z dôvodu   porušenia   bankového   tajomstva   klienta   a   dospel   k   záveru,   že   námietka navrhovateľa v danom smere je nedôvodná....

V   danom   prípade   klientom   banky   bola   spoločnosť   A.,   spol.   s.   r.   o.   a   táto   bola nositeľom práv a povinnosti klienta v zmysle zákona o bankách. Spoločnosť A., spol. s. r. o. vznikla   zápisom   do   obchodného   registra   dňom   19.   03.   1993   a   zanikla   výmazom   z obchodného registra dňom 06. 10. 2009, kedy prestala byť nositeľom práv a povinností a preto ani nemohli byť porušené jej práva na ochranu bankového tajomstva, keďže nebola nositeľom už žiadneho práva.

Súd   preto   rozhodol,   že   výpoveď   svedka   je   prípustná   a   vyhodnotil   ju   ako   dôkaz s ostatnými vykonanými dôkazmi.“

Okresný súd následne vo svojom rozsudku právne posúdil zistený skutkový stav:„Na   základe   vykonaného   dokazovania   a   vyššie   uvedených   skutočnosti   súd   mal v konaní za preukázané, že medzi odporcom ako bankou a spoločnosťou A., spol. s. r. o. ako klientom bola uzavretá platná zmluva o termínovanom úvere. Odporca pri predčasnom splatení úveru postupoval v súlade s čl. 6 bod 6.2., keď na základe písomnej žiadosti klienta predčasne splatiť dlh, vykonal predčasnú úhradu do piatich pracovných dní po doručení žiadosti, na základe čoho mu v zmysle čl. 2 bod 2.2. zmluvy vzniklo pravo spoplatniť tento úkon   podľa   sadzobníka   poplatkov   platného   v   deň   vykonania   úkonu,   t.   j.   sadzobníka poplatkov platného od 01. 04. 2001 vo výške 4 % z predčasne splatenej istiny úveru, pričom odporca   na   základe   udelenej   výnimky   vyúčtoval   klientovi   poplatok   len   vo výške   2   %   z predčasne splatenej istiny.

Tvrdenia   navrhovateľa,   že   poplatok   za   predčasné   splatenie   úveruje   v   rozpore s čl. 6.2. a 8.4. je nedôvodné. Čl. 6 bod 6.2. upravuje možnosť predčasne splatiť úver, to však neznamená, že neplatia podmienky poskytovania úveru dohodnuté v zmluve konkrétne v čl. 2 bod 2.2. a čl. 4 bod..4.4.5.

Čo sa týka námietok k čl. 8 bod 8.4. tento bod zmluvy sa týka úrokových sadzieb a nie poplatkov banky v zmysle sadzobníka poplatkov.

Ďalšie tvrdenia navrhovateľa, že, klientovi v čase uzavretia zmluvy nebol predložený aktuálny   sadzobník   poplatkov,   že   klient   so   SP   nebol   oboznámený,   že   nebol   zverejnený v priestoroch   banky   a   že   bol   jednostranne   zmenený   bez   súhlasu   klienta,   navrhovateľ v konaní ničím nepreukázal.

Z výpovede svedka mal súd preukázané, že klienta pred uzavretím zmluvy riadne oboznámil   tak   s   obsahom   zmluvy   ako   aj   so   sadzobníkom   poplatkov   a   že   aj   sadzobník poplatkov platný v čase uzavretia zmluvy obsahoval poplatok za predčasné splatenie dlhu a klient nemal žiadne výhrady tak k samotnej zmluve ako aj k sadzobníku poplatkov. Navrhovateľ   v   konaní   nepreukázal,   že   došlo   k   jednostrannej   zmene   sadzobníka poplatkov   v   časti   poplatkov   za   predčasné   splatenie   dlhu,   bez   súhlasu   klienta,   keď nepredložil sadzobník poplatkov platný v čase uzavretia zmluvy z ktorého by bolo zrejmé, že v čase uzavretia zmluvy sadzobník poplatkov takýto spoplatnený úkon neobsahoval, taktiež navrhovateľ   nepredložil   nesúhlas   klienta   adresovaný   banke   so   sadzobníkom   poplatkov platným od 01. 04. 2001 v čase jeho prijatia a zverejnenia.

Súd mal za to, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení a že odporca postupoval v súlade s platne uzavretou zmluvou.

Na základe uvedených skutočností súd žalobu navrhovateľa ako nedôvodnú zamietol a v späťvzatej časti úroku z omeškania konanie zastavil v súlade s úst. § 96 ods. 1 O. s. p.“

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského súdu   ako   odvolacieho   súdu   a   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa.   Sťažovateľka v sťažnosti namieta vyhodnotenie svedeckej výpovede Ing. J. G. a to, že ju okresný súd zaťažil dôkazným bremenom týkajúcim sa skutočností, ktoré podľa nej mal preukazovať odporca.   Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   konajúce   súdy   sa   nevysporiadali,   prípadne   sa nedostatočne   vysporiadali   s   jej   námietkami   a argumentáciou,   napr.   čo   sa   týka   právnej povahy sadzobníka poplatkov.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd, a tiež s jeho právnym posúdením. Na zdôraznenie správnosti tohto rozsudku uviedol ďalšie dôvody. Poukázal na to, že rozhodujúcou otázkou je to,   či   poplatok   za   predčasné   splatenie   bol   súčasťou   zmluvy o   úvere   č.   10/043/2000 z 5. mája 2000. Poukázal na bod 2.2 tejto zmluvy s tým, že osobitne zdôraznil druhú vetu tohto   bodu („Banka   je   oprávnená   v   súlade   s   touto   zmluvou   a   zmluvami   na   ňu nadväzujúcimi, spoplatniť jednotlivé úkony v zmysle sadzobníka poplatkov, ktorý je platný v deň vykonania úkonu alebo v deň, kedy nastane príslušná skutočnosť.“). Krajský súd z čl. 2.2 zmluvy o úvere z 5. mája 2000 dospel k záveru, že účastníci zmluvy si priamo v zmluve dojednali spoplatnenie jednotlivých úkonov, a to v zmysle sadzobníka poplatkov banky platného v deň, kedy bol úkon vykonaný, prípadne v deň, kedy nastane príslušná skutočnosť. Následne poukázal na sadzobník poplatkov platný od 1. apríla 2001, teda platný v čase predčasného splatenia úveru (16. mája 2001) s tým, že tento stanovil poplatok za predčasné splatenie úveru u podnikateľskej klientely 4 % z hodnoty predčasne splatenej sumy.   Krajský   súd   následne   právne   posúdil   sadzobník   poplatkov   banky   ako   obchodnú podmienku v zmysle § 273 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka s tým, že sadzobník sa stal súčasťou zmluvy tým, že bol na neho v zmluve odkaz a právny predchodca sťažovateľky s ním vyjadril pri podpise zmluvy súhlas.

Ústavný súd považuje túto argumentáciu krajského súdu za rozhodujúcu a podstatnú v predmetnej veci, pričom závery, ktoré krajský súd v rámci tejto argumentácie uviedol, sú logické, vyplývajú z príslušných článkov zmluvy o úvere z 5. mája 2000 a z príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, výklad týchto prameňov práva neodporuje ich zneniu a účelu.   Krajský   súd   svoje   právne   závery   primerane   odôvodnil,   nie   je   možné   ich   teda považovať za zjavne neodôvodnené a nie sú ani prejavom svojvôle, teda arbitrárnosti, preto sú ústavne akceptovateľné.

Ústavný   súd   k   tejto   veci   dodáva,   že   základom   argumentácie   krajského   súdu   je v zásade záver, že účastníci zmluvy o úvere z 5. mája 2000 dohodli také znenie zmluvy, ktoré   oprávňuje   odporcu   (prípadne   jeho   právneho   predchodcu)   po   podpise   zmluvy jednostranne zmeniť sadzbu poplatkov, prípadne spoplatniť úkony alebo skutočnosti, ktoré v čase podpísania zmluvy nepodliehali poplatku. Pre záver, či úkon alebo skutočnosť je predmetom poplatku alebo nie, je rozhodujúce znenie sadzobníka poplatkov banky platného v   čase   úkonu   alebo   skutočnosti.   Podkladom   pre   uvedené   závery   bola   výlučne   zmluva o úvere z 5. mája 2000 a sadzobník poplatkov platný od 1. apríla 2001, ktorých obsah sťažovateľka nespochybnila. Podľa   ústavného súdu   tieto závery vyplývajú z uvedených pokladov, nie sú arbitrárne a sú ústavne udržateľné. Zároveň sú dostatočným podkladom pre rozhodnutie v merite. S poukazom na § 273 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka krajský súd tiež   dospel   k   záveru,   že   znenie   sadzobníka   poplatkov   nemuselo   byť   súčasťou   zmluvy o úvere,   postačil   aj   odkaz   na   tento   sadzobník.   Vzhľadom   na   znenie   §   273   ods.   1 Obchodného zákonníka („ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe“) tento záver je možné považovať za ústavne akceptovateľný.

Z týchto dôvodov ústavný súd bližšie neskúmal argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa   svedeckej   výpovede   Ing.   J.   G.,   ktorá   nebola   rozhodujúca   pre   uvedenú   nosnú argumentáciu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a ustanovení zmluvy o úvere z 5. mája 2000 krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského súdu č. k. 2 Cob/349/2010-391 zo 17. mája 2011 a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012