znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 200/09-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. N., K., zastúpeného advokátkou JUDr. G. J., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2009 doručená   sťažnosť   I.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   tieto   rozhodujúce skutočnosti.

Okresný   súd   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vydal   30.   júla   2007   na   návrh navrhovateľa   platobný   rozkaz   sp. zn.   19 Ro 857/2007,   ktorým   uložil   sťažovateľovi   ako odporcovi   zaplatiť   navrhovateľovi   istinu   547 000 Sk,   poplatok   z omeškania   vo   výške 2,5 promile z dlžnej sumy za každý deň omeškania až do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť 5. februára 2008. Na základe návrhu oprávneného   na vykonanie   exekúcie   začal   súdny   exekútor   JUDr.   P.   M.   exekúciu   voči sťažovateľovi vedenú pod sp. zn. EX 0025/08, o čom sa sťažovateľ dozvedel z doručeného upovedomenia o začatí exekúcie.

Nahliadnutím   do   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   sa   sťažovateľ   dozvedel,   že predmetný   platobný   rozkaz   (exekučný   titul)   mal   osobne   prevziať   19.   januára   2008 od policajnej   hliadky   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Košice   –   Staré   Mesto v mieste jeho pracoviska S., K. Keďže podľa sťažovateľa podpis na doručenke nebol jeho, podal 3. júna 2008 návrh na zastavenie exekúcie, pretože táto je podľa neho neprípustná, a zároveň požiadal o odklad exekúcie. Okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka z 25.   marca   2009   návrhu   sťažovateľa   na zastavenie   exekúcie   nevyhovel   a jej   odklad nepovolil.

Zároveň   sťažovateľ   podal   3.   júna   2008   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania a žiadosť o odklad vykonateľnosti platobného rozkazu. Podnet odôvodnil takto:

„Podľa môjho názoru je právne posúdenie veci nasledovné: 1/ Pokladom pre vyradenie platobného rozkazu bola zmluva o pôžičke uzatvorená dňa 20. 11. 2006. Tento termín však ešte nenastal. Preto aj právny úkon poskytnutia pôžičky je nejasný a nezrozumiteľný a bez ďalšieho nemôže byť ani podkladom pre vydanie súdneho rozhodnutia.

2/ Navyše   v prípade   nesplnenia   povinnosti   zo   zmluvy   o pôžičke   nepatrí   veriteľovi titulom   príslušenstva   poplatok   z omeškania,   ale   úrok   z omeškania,   preto   je   právne posúdenie veci v tejto časti právne nesprávne.

3/ Platobný rozkaz,   ak sa nepodarí   doručiť,   musí sa zrušiť.   V danom prípade sa doručoval platobný rozkaz náhradným spôsobom, a to cestou polície. Z uvedeného dôvodu nemohol byť platobný rozkaz opätovne doručovaný, ale musel sa zrušiť. Naviac odporca platobný rozkaz cestou policajného zboru nikdy neprevzal a podpis na doručenie nie je odporcov.“

Generálny prokurátor sťažovateľovmu podnetu vyhovel a 22. októbra 2008 podal najvyššiemu   súdu   mimoriadne   dovolanie   proti   platobnému   rozkazu   okresného   súdu vo výroku o zaplatenie poplatku z omeškania, ktoré odôvodnil takto:«Zmluva   o   pôžičke   bola   uzavretá   medzi   fyzickými   osobami,   a   preto   právnym predpisom upravujúcim daný právny vzťah je Občiansky zákonník. Domnievam   sa,   že súd   pri   vydaní   platobného   rozkazu   porušil   ustanovenia   § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a ustanovenia § 1 a § 2 OSP. Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona   povinný   platiť   poplatok   z   omeškania;   výšku   úrokov   z   omeškania   a   poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa   § 1   OSP   občiansky   súdny   poriadok   upravuje   postup   súdu   a   účastníkov v občianskom   súdnom   konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Podľa § 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré nebolí splnené dobrovoľne a dbajú pri   tom   na   to,   aby   nedochádzalo   k   porušovaniu   práv   a   právom   chránených   záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Súd pri vydaní platobného rozkazu vec nesprávne právne posúdil v otázke priznania poplatku z omeškania navrhovateľovi. Uplatnenie   sankčného   opatrenia,   t. j.   poplatku   z   omeškania   sa   musí   opierať o výslovné   ustanovenie   zákona.   To   znamená,   že   Občiansky   zákonník   v   konkrétnych prípadoch ustanovuje, kedy má veriteľ právo požadovať od dlžníka tento poplatok. Poplatok z omeškania prichádza do úvahy, ak ide o omeškanie nájomcu s platením nájomného alebo služieb poskytovaných v súvislosti s používaním bytu (§ 697 OZ) alebo ide o omeškanie nájomcu s vrátením prenajatej hnuteľnej veci (§ 723 ods. 1 OZ), prípadne o jej stratu alebo zničenie (za podmienok ustanovených v § 723 ods. 2 OZ). Zmluva o pôžičke je upravená v ust. § 657 a § 658 OZ. Tieto ustanovenia neobsahujú povinnosť dlžníka platiť veriteľovi pri omeškaní s peňažným dlhom poplatok z omeškania. Pri tomto type zmluvy a za splnenia zákonných podmienok, prichádza do úvahy platenie úrokov z omeškania. Súd v predmetnej veci pri omeškaní s plnením peňažného dlhu nesprávne zaviazal odporcu na platenie poplatku z omeškania,   teda nesprávne vec právne posúdil.   Súdom určené sankčné opatrenie je nevýhodnejšie pre dlžníka ako určenie úrokov z omeškania. Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti,   za   podmienok   uvedených   v   § 243e   ods. 1   OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. c) OSP, podávam na základe podnetu účastníka konania mimoriadne dovolanie proti právoplatnému platobnému rozkazu Okresného súdu Košice I z 30. júla 2007 č. k. 19Ro/857/2007-11, lebo týmto súdnym rozhodnutím bol porušený zákon a vyžaduje to ochrana práv a zákonom chránených záujmov tohto účastníka, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami než mimoriadnym dovolaním.»

Najvyšší   súd   na   základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   proti platobnému   rozkazu   sp. zn.   19 Ro/857/2007   z 30. júla 2007   rozhodol   napadnutým uznesením   doručeným   sťažovateľovi   10. marca   2009   tak,   že   konanie   o mimoriadnom dovolaní zastavil z dôvodu, že „sťažovateľ ako odporca nepodal voči platobnému rozkazu odpor“.

Sťažovateľ   ďalej   podal   24.   apríla   2009   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn. 37 Er 456/08   z 25.   marca   2009,   ktorým   nebolo   vyhovené   jeho   návrhu   na   zastavenie exekúcie,   odvolanie,   o ktorom   nebolo   do   predbežného   prerokovania   jeho   sťažnosti rozhodnuté.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením, prostredníctvom ktorého preklenul nedostatky a zrejmé nesprávnosti uvedené v petite sťažnosti bez toho, aby vyzýval   sťažovateľa   na opravu   podania.   V petite   sťažnosti sa   sťažovateľ   domáhal vyslovenia porušenia čl. 46 ústavy bez toho, aby špecifikoval namietané porušenie práva konkrétnym odsekom tohto článku. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ mal na mysli právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že uznesenie najvyššieho súdu o zastavení konania   o mimoriadnom   dovolaní   odôvodnené   skutočnosťou,   že   nepodal   odpor   proti platobnému rozkazu okresného súdu, považuje za také, „ktorým súd neposkytol ochranu tomu, kto bol rozhodnutím súdu ukrátený na svojich právach“, čím podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, „kedy bolo odporcovi bez jeho   zavinenia   znemožnené   domáhať   sa   ochrany   najprv   podaním   odporu   a neskôr nepripustením mimoriadneho dovolania“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, uvedené uznesenie zároveň zrušil a priznal mu úhradu   trov   konania.   Zároveň   požiadal   o odklad   vykonateľnosti   platobného   rozkazu okresného súdu z 30. júla 2007 do „doby rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR z 20. 10. 2008...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia označeného základného práva sťažovateľa v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho   súdu,   ktorým   tento   súd   rozhodol   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora na podnet sťažovateľa tak, že konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil.

Podstatou námietok sťažovateľa je to, že dôvodom, pre ktorý podal generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, bola skutočnosť, že „podpis na doručenke platobného rozkazu uloženej v spise, nie je jeho podpisom“. Vzhľadom na to tvrdí,   že   nevedel   o vydaní   platobného rozkazu   a ani nemohol   proti   nemu   podať odpor. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd tým, že zastavil konanie z dôvodu, že sťažovateľ nepodal proti napadnutému platobnému rozkazu odpor, neposkytol ochranu osobe, ktorá bola rozhodnutím súdu ukrátená na svojich právach, čím došlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Procesnú   legitimáciu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   má   výlučne   generálny prokurátor.   V zmysle   § 243e   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) ak generálny   prokurátor   na   základe   podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu   zistí,   že   právoplatným rozhodnutím   súdu   bol   porušený   zákon   (§ 243f   OSP),   a ak   to   vyžaduje   ochrana   práv a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo   štátu   a túto ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami,   podá   proti   takému rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa   § 243e ods. 3 OSP generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch,   v ktorých   ani   dovolací   súd   nie   je   viazaný   rozsahom   dovolacích   návrhov (§ 242 ods. 2 OSP).

Podľa § 242 ods. 2 OSP dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov

a) vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu,

b) v prípadoch,   keď   od   rozhodnutia   o napadnutom   výroku   závisí   výrok,   ktorý dovolaním nebol dotknutý,

c) v prípadoch, kde ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozhodnutie musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), napriek tomu, že dovolanie podal len niektorý z účastníkov,

d) ak   z právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyporiadania   vzťahu   medzi účastníkmi.

Podľa   § 243i   ods. 2   OSP   v konaní   o mimoriadnom   odvolaní   platia   primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa   § 242   ods. 1   OSP   dovolací   súd   preskúma   rozhodnutie   odvolacieho   súdu v rozsahu,   v   ktorom   bol   jeho   výrok   napadnutý.   Ak   nejde   o   vady   uvedené   v   § 237, neprihliada   na   vady   konania,   ktoré   neboli   uplatnené   v   dovolaní,   ibaže   tieto   vady   mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:

„Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu   zistí,   že   právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon /§ 243f/, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).

Citované ustanovenie vymedzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni, odvolacieho konania a tiež konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou požiadavka na ochrane práv a zákonom ochránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami. Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené súčasne,   nedostatok   ktorejkoľvek   z nich   bráni   vecnému   prejednaniu   mimoriadneho dovolania.“

Podľa   názoru   dovolacieho   súdu «ochrana   práv   a   zákonom   chránených   záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním   generálneho   prokurátora)   vtedy,   ak   sám   účastník   využil   všetky   právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná   vtedy,   ak   sám   podnecovateľ   mimoriadneho   dovolania   v   konaní   prechádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním   niektorého   z   opravných   prostriedkov   vrátane   mimoriadnych   opravných prostriedkov,   resp.   ich   oneskoreným   podaním,   hoci   ich   mohol   účinne   využiť.   Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych   rozhodnutí,   teda   ich   záväznosti   a   nezmeniteľnosti.   Ak   jeden   z   účastníkov občianskeho   súdneho   konania   nevyužije   svoje   právo   na   účinné   podanie   opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. závažné dôvody (čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať riadny   či   mimoriadny   opravný   prostriedok),   právna   istota   druhého   účastníka, spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie,   nemôže byť narušená inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. V súvislosti s tým dovolací súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996 sp. zn. PL. ÚS 43/95, v odôvodnení ktorého sa okrem iného poukazuje na „Zásady civilného procesu na   lepšie fungovanie justície“ prijaté Výborom   ministrov Rady   Európy   v roku 1984, v ktorých sa odporúča, aby sa obmedzili najmä dozorové opravné prostriedky, čo sa týka   najmä   oprávnení   generálnych   prokurátorov.   Tento   cieľ   sa   napĺňa   predovšetkým možnosťou účastníkov konania podať proti rozhodnutiu súdu riadny opravný a prípadne aj mimoriadny   opravný   prostriedok.   Požiadavka   na   využití   riadnych   a   prípadne   aj mimoriadnych opravných prostriedkov samotným účastníkom vyplýva aj zo zásady, podľa ktorej každý si má strážiť svoje práva (vigilantibus iura). V riešení tejto otázky sa senát dovolacieho   súdu nestotožňuje   so   stanoviskom   publikovaným   v   Zbierke   stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 36/2008, podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Uvedené stanovisko argumentujúce tým, že právna úprava výslovne nepodmieňuje podanie mimoriadneho dovolania využitím riadneho   opravného   prostriedku   účastníkom   konania,   neprihliada   na   výnimočnosť mimoriadneho dovolania a na výklad rešpektujúci vyššie uvedené právne princípy a zásady. Okrem toho nie je v súlade ani s názorom pléna Ústavného sudu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z 19. júla 2000 sp. zn. PL. ÚS 57/99, v ktorom Ústavný súd zaujal stanovisko ku kritériám prípustnosti mimoriadneho dovolania. Vychádzajúc z výnimočností tohto   opravného   prostriedku   Ústavný   súd   v   uvedenom   rozhodnutí   vyslovil   názor,   že kritériom   akceptovateľnosti   právnej   úpravy   mimoriadneho   dovolania   je,   okrem   iného, povinnosť   vyčerpať   iné,   dostupné   právne   (procesné)   prostriedky   nápravy   pochybení vytýkaných v mimoriadnom opravnom prostriedku, že ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním   je   prípustná   len   subsidiárne,   t. j.   vtedy,   ak   osoba,   ktorá   sa   domáha mimoriadneho   dovolania,   neúspešne   využila   všetky   zákonom   dovolené   a   efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (s výnimkou dovolania

- § 243f ods. 2 písm. c/ 0. s. p.) alebo také prostriedky nemala k dispozícii alebo jej bolo zákonnými   prekážkami znemožnené   využiť   tieto   právne   prostriedky   nápravy,   a   že oprávnenie generálneho prokurátora vzniká až vtedy, ak sa preukáže,   že účastník tieto prostriedky buď nemal, alebo mal a bol s nimi neúspešný, prípadne objektívne prekážky mu znemožnili ich využitie.

V zmysle   ustanovenia   § 174   ods. 1   O. s. p.   platobný   rozkaz,   proti   ktorému   nebol podaný   odpor   s   odôvodnením,   má   účinky   právoplatného   rozsudku.   Odpor   je   riadnym opravným prostriedkom proti platobnému rozkazu. Včasné podanie odôvodneného odporu má za následok zrušenie platobného rozkazu zo zákona (§ 174 ods. 2 veta prvá O. s. p.). Právoplatný platobný rozkaz je záväzný v rozsahu stanovenom v § 159 ods. 2 O. s. p. a je prekážkou právoplatne rozsúdenej veci (§ 159 ods. 3 O. s. p.).

V prejednávanej   veci   žalovaný,   namietajúci   vo   svojom   podnete   nesprávnosť platobného rozkazu, nepodal proti nemu odpor ako riadny opravný prostriedok, hoci jeho podaním mohol bez ďalšieho dosiahnuť zrušenie platobného rozkazu a prejednanie veci súdom na pojednávaní.   Z obsahu spisu pritom nevyplývajú žiadne objektívne prekážky, ktoré by žalovanému znemožnili využitie tohto opravného prostriedku. Nebola preto splnená podmienka konania o mimoriadnom dovolaní, a to že jeho podanie vyžaduje ochrana práv žalovaného.».

Preto   so   zreteľom   na   uvedené   najvyšší   súd   konanie   o   mimoriadnom dovolaní „pre nedostatok   jednej z podmienok takého   konania a neodstrániteľnosť takej   prekážky konania   podľa   § 243i   ods. 2,   § 243c,   § 243e   ods. 1   a   § 104   ods. 1   vety   prvej   O. s. p. zastavil.“

Podľa   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   vo   veci   preskúmania napadnutého   platobného   rozkazu   v rozsahu   vymedzenom   generálnym   prokurátorom v mimoriadnom   dovolaní   (t. j.   len   čo   sa   týka   výroku   o povinnosti   zaplatenia   poplatku z omeškania)   je   zdôvodnený   dostatočným   spôsobom,   pretože   dovolací   súd   je   podľa   už uvedenej právnej úpravy mimoriadneho dovolania (argumentum a contrario § 242 ods. 2 OSP)   viazaný   rozsahom   mimoriadneho   dovolania   podaného   generálnym   prokurátorom, ktorý ho vymedzil, ako už bolo uvedené, len čo sa týka výroku o poplatku z omeškania, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne aprobovateľný. Ako ústavne akceptovateľný posúdil ústavný súd aj názor najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ tým, že nepodal odpor proti platobnému rozkazu okresného súdu sp. zn. 19 Ro 857/2007 z 30. júla 2007, nesplnil podmienku konania o mimoriadnom dovolaní. S argumentáciou sťažovateľa, že nemohol   využiť   tento   riadny   opravný   prostriedok,   pretože   mu   platobný   rozkaz   nebol doručený, sa ústavný súd nestotožňuje. Z opísaného skutkového stavu ústavný súd považuje za účinný postup v prípade sťažovateľa úkon, ktorým by bol požiadal o riadne doručenie predmetného platobného rozkazu (exekučného titulu), a po jeho doručení podľa vlastného uváženia rozhodol o podaní odporu, resp. ďalšom procesnom postupe, čím mohol dosiahnuť zrušenie platobného rozkazu a prejednanie veci na súdnom pojednávaní.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením dovolacieho súdu   sp. zn.   4 M Cdo 19/2008   a argumentáciou   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti v celom rozsahu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   stratilo   už rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia ústavným súdom) opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2009