znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 200/07-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Ing. Bc. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 122/2006 z 13. júla 2006, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Bc. K. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 122/2006 z 13. júla 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   122/2006 z 13. júla 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. Bc. K. M. trovy právneho   zastúpenia   v sume   6 887,72   Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem slovenských korún a sedemdesiatdva halierov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 4. októbra 2006 (doplnená podaním doručeným poštou 5. októbra 2006) doručená sťažnosť súdneho exekútora Ing. Bc. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 122/2006 z 13. júla 2006.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a z pripojených príloh vyplýva, že 27. februára 2002 vydal   Okresný   súd   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sťažovateľovi   ako   súdnemu exekútorovi poverenie sp. zn. Er 516/02, EX 63/2002 na vykonanie exekúcie. Exekučné konanie bola začaté na návrh oprávnenej S., a. s., OZ, proti povinnému e., s. r. o., K.

Dňa   7.   novembra   2002   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu   návrh   na   zastavenie exekúcie   a na   náhradu   trov   exekúcie.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   Er   516/02 z 12. novembra   2004   exekúciu   zastavil   a   oprávnenému   uložil   povinnosť   nahradiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume 1 318 Sk.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 CoE 24/05 z 24. júna 2005 odvolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 122/2006 z 13. júla 2006 tak, že ho odmietol. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 4. augusta 2006.

Podľa názoru sťažovateľa je nepochybné, že bol účastníkom konania v tejto veci v časti, v ktorej okresný súd uznesením z 12. novembra 2004 rozhodoval o trovách jeho konania. Rozhodnutie o trovách konania je podľa neho rozhodnutím o občianskych právach a záväzkoch, a preto má aj sťažovateľ ako účastník konania právo na to, aby o jeho veci rozhodol súd.

Napadnuté   uznesenie   vrátane   výroku   o trovách   sťažovateľa   však   vydal   poverený zamestnanec súdu - vyšší súdny úradník, ktorý je štátnym zamestnancom, a preto nespĺňa kritériá   nezávislosti,   ktoré   sú   priamo   zakotvené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a v čl.   6   ods.   1 dohovoru. Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy v prípade, že vo veci vydal rozhodnutie vyšší súdny úradník, je proti takémuto rozhodnutiu prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka teda podľa sťažovateľa nemôže byť nikdy konečným rozhodnutím vo veci.

Z obsahu poučenia uvedeného okresným súdom v uznesení z 12. novembra 2004 vyplýva, že odvolanie v časti týkajúcej sa trov exekúcie nie je prípustné. Toto poučenie je podľa sťažovateľa nesprávne, a preto sa na takýto prípad vzťahuje § 204 ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak rozhodnutie obsahuje nesprávne   poučenie   o tom,   že   odvolanie   nie   je   prípustné,   možno   ho   podať   do   troch mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia.   Sťažovateľ   proti   uzneseniu   z   12.   novembra   2004 v uvedenej zákonnej trojmesačnej lehote podal odvolanie, ktoré bolo uznesením krajského súdu z 24. júna 2005 odmietnuté.

Sťažovateľ   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   v predmetnej   veci   následne   podal dovolanie, v ktorom poukázal na skutočnosť, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, pretože podľa jeho názoru postupom odvolacieho   súdu   nedošlo   k   odňatiu   možnosti   sťažovateľa   konať   pred   súdom.   Toto konštatovanie vychádza z právneho názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého odvolanie proti prvostupňovému   rozhodnutiu   v časti   týkajúcej   sa   trov   konania   nebolo   prípustné,   keďže žiadne   ustanovenie   Exekučného   poriadku,   ani   Občianskeho   súdneho   poriadku   výslovne nepripúšťalo možnosť odvolania proti rozhodnutiu súdu o trovách exekučného konania pri zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   odmietnutím   dovolania   najvyšší   súd   sám   odňal sťažovateľovi právo konať pred súdom. Svoje tvrdenie, že proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom, teda aj proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. Er 516/02 z 12. novembra 2004 mal právo podať odvolanie a o tomto odvolaní mal rozhodovať sudca, sťažovateľ vyvodzuje „z čl. 142 ods. 2 ústavy, ako aj z článku 142 ods. 4 ústavy“ (odkaz na čl. 142 ods. 4 ústavy je nesprávny, keďže neexistuje, pozn.).

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ poukázal aj na viaceré uznesenia krajského súdu, ktoré predložil ústavnému súdu v rámci príloh k jeho sťažnosti. Týmito uzneseniami krajský súd v obdobných veciach, v ktorých na okresnom súde rozhodoval vyšší súdny úradník o trovách   exekúcie   a ktoré   obsahovali   nesprávne   poučenie   o tom,   že   odvolanie   nie   je prípustné, svojimi rozhodnutiami zrušil napadnuté rozhodnutia okresného súdu, resp. ich zmenil, a to práve s poukázaním na „ustanovenia článku 142 ods. 2 a ods. 4 Ústavy SR“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   jeho dovolanie   ignorujúc   skutočnosť,   že   sťažovateľovi   bolo   odňaté   právo,   aby   o jeho   veci rozhodol súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je porušením označených práv sťažovateľa najvyšším súdom.

Sťažovateľ považuje za „absurdnú“ tú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorej sa „najvyšší súd špekulatívnymi úvahami snaží dospieť k záveru, že o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka v skutočnosti bolo sudcom rozhodnuté, keďže sudca predložil vec odvolaciemu súdu. Z tohto úkonu vyvodzuje najvyšší súd zrejme záver, že o odvolaní sťažovateľa rozhodol sudca akýmsi imaginárnym rozhodnutím,   ktoré   sa   v spise   nenachádza,   ale   ktoré   možno   vyvodiť   z postupu   sudcu. Občiansky   súdny   poriadok,   ani   Ústava   SR   však   žiadne   konkludentné   rozhodnutia   súdu nepoznajú. Nakoniec, ustanovenie § 374 ods. 3 O. s. p. hovorí v poslednej vete o tom, že sudca   predkladá   vec   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu   ak   nemieni   odvolaniu   úplne vyhovieť.   Teda nie,   ak vydá rozhodnutie o tom,   že odvolaniu nevyhovuje,   ale vtedy,   ak žiadne rozhodnutie nevydá“.

Podľa   sťažovateľa   je   nesporné,   že   najvyšší   súd   sa   uvedenými   podľa   neho „absurdnými špekulatívnymi a krajne nelogickými úvahami“ snaží dať do súladu postup okresného súdu aj krajského súdu s čl. 142 ods. 2 ústavy napriek tomu, že tento postup je v zjavnom rozpore s uvedeným ustanovením ústavy.

V rámci   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   požiadal   aj   o priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk. Svoj návrh odôvodnil tým, že je hlboko pobúrený tým, že práve najvyšší súd, ktorého úlohou je v sústave súdov Slovenskej republiky okrem iného i zjednocovať   svojou   rozhodovacou   činnosťou   prax   všeobecných   súdov,   rozhodol v predmetnej veci spôsobom, ktorý ignoroval ústavu a ňou zaručené sťažovateľove práva.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na prejednanie veci súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 122/2006 z 13. júla 2006, zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 122/2006 z 13. júla 2006 a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, zakázal najvyššiemu súdu pokračovať   v namietanom   porušovaní   jeho   práv,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a trovy konania.

Ústavný   súd   31.   augusta   2007   sťažnosť   sťažovateľa   prijal   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. IV. ÚS 200/07-18.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda najvyššieho súdu na základe výzvy doručil ústavnému súdu 12. februára 2008 svoje vyjadrenie k sťažnosti, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vytýka Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že svojím   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   122/2006   z   13.   júla   2006   zasiahol   do   jeho   práv garantovaných   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   ústava)   a v čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor). Navrhol, aby Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   toto   rozhodnutie   zrušil,   vec   vrátil   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, zakázal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať   v porušovaní   namietaných   práv   sťažovateľa   a priznal   mu   finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   odmietol dovolanie Ing. Bc. K. M., súdneho exekútora proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 24. júla 2005 sp. zn. 2 CoE 24/2005, ktorým bolo jeho odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 12. novembra 2004 č. k. Er 516/2002-9 odmietnuté.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   skúmal   prípustnosť   dovolania   v danej   veci a dospel   k záveru,   že dovolaním   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   nespĺňa   žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p. Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených § 237 O. s. p. So zreteľom na dovolateľom namietanú vadu sa detailne zaoberal vadou konania, podľa ktorej účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.). Dospel k záveru, že dovolateľ namieta predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne. Svoj záver dovolací súd náležite v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia právne vyargumentoval. Sťažovateľ   tvrdí,   že   proti   rozhodnutiu   vydaného   vyšším   súdnym   úradníkom,   mal právo podať odvolanie, o tomto odvolaní mal rozhodovať sudca s poukazom na čl. 142 ods. 2 ústavy. Namieta, že rozhodnutie okresného súdu, ktoré vydal vyšší súdny úradník obsahovalo nesprávne poučenie, a preto jeho dovolanie podané v lehote troch mesiacov odo dňa jeho doručenia bolo podané včas (§ 204 ods.   2 druhá veta O.   s.   p.).   O jeho odvolaní   nebolo   rozhodnuté   s odôvodnením,   že   bolo   oneskorene   podané,   hoci   pre   taký postup neboli splnené zákonné podmienky,   a preto bolo zasiahnuté do jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a do   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konajúc   ako   súd   dovolací   uskutočnil   výklad ustanovení   zákona   o prípustnosti   dovolania   ústavne   konformným   spôsobom   a v súlade s doterajšou   praxou.   Dovolací   súd   v čase vydania   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia vychádzal z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý bol jednotný v otázke   neprípustnosti   odvolania   proti   uzneseniu,   ktorým   súd   rozhodol   o trovách exekučného konania (§ 202 ods. 2 O. s. p.).

Pri   výklade   ustanovenia   §   374   ods.   3   O.   s.   p.   vychádzal   zo   zásady,   že   každé rozhodnutie   vydané   súdnym   úradníkom   alebo   justičným   čakateľom   možno   napadnúť odvolaním, teda každé rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu. Spôsob tohto prieskumu zákon   upravuje   len   úplným   vyhovením   odvolaniu,   teda   vydaním   rozhodnutia,   ktoré nahradzuje   rozhodnutie   súdneho   úradníka   alebo   nevyhovením   odvolaniu   a vtedy   bez rozhodnutia sudca vec predkladá odvolaciemu súdu. V danom prípade bol súdny prieskum rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka uskutočnený, pretože sudca po preskúmaní veci predložil vec odvolaciemu súdu, s tým, že odvolaniu nemieni vyhovieť, pretože rozhodnutie považuje za správne. Do práv sťažovateľa na prejednanie veci súdom nebolo zasiahnuté. V tejto súvislosti treba poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 27/07-18 z 29. marca 2007, kde riešil obdobnú sťažnosť.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú.“Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 19. februára 2008 okrem iného uviedla, že «za krajne nelogickú považuje sťažovateľ tú časť vyjadrenia, kde sa uvádza argumentácia, že samotné predloženie veci je „súdnym prieskumom“. Tento súdny prieskum sa však alogicky končí vydaním rozhodnutia o odmietnutí odvolania. Pri akejkoľvek snahe vybadať v tejto argumentácii nadväznosť na ustanovenia O. s. p., resp. na článok   142   Ústavy   SR,   nie   je   možné   považovať   tento   názor   za   konformný   s týmito ustanoveniami. Sťažovateľ považuje za podstatné znenie článku 142 ods. 2 druhej vety, v ktorej jednoznačne zakotvuje právo sťažovateľa na prípustnosť opravného prostriedku proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu,   o ktorom   rozhoduje   vždy   sudca.   Ústava   SR v citovanom   ustanovení   nedáva   možnosť   pre   úvahy   o súdnom   prieskume,   ktorý   nie   je spojený s rozhodnutím, ktoré meritórne vybaví odvolanie účastníka».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného ustanovenia ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   v namietanom   prípade   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. Er 516/02 z 12. novembra 2004 na návrh sťažovateľa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku. Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom obsahovalo poučenie, že proti nemu nie je prípustné odvolanie. Proti uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov exekučného konania podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 CoE 24/2005 z 24. júna 2005 tak, že ho ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľ následne podal proti uzneseniu krajského súdu z 24. júna 2005 dovolanie, v ktorom argumentoval tým, že mu postupom tohto súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal pritom na skutočnosť, že podľa neho s prihliadnutím na znenie čl. 142 ods. 2 ústavy (podľa ktorého proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný   opravný   prostriedok,   o ktorom   rozhoduje   vždy   sudca)   bol   v uvedenej   veci okresným súdom ako súdom prvého stupňa nesprávne poučený, že proti jeho rozhodnutiu v tejto veci nie je prípustný opravný prostriedok, a krajský súd podľa sťažovateľa následne jeho odvolanie taktiež nesprávne ako neprípustné odmietol, hoci odvolanie podal podľa § 204   ods.   2   druhej   vety   OSP   v lehote   troch   mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia   súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 Cdo 122/2006 z 13. júla 2006 odmietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd zaoberal predovšetkým zákonnou prípustnosťou   podaného   dovolania   v tejto   veci   v súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľa obsiahnutou v podanom dovolaní.

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   uvádzaným   argumentom   vzťahujúcim   sa „k nesprávnemu poučeniu súdu prvého stupňa o neprípustnosti opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu v predmetnej veci“ najvyšší súd okrem iného uviedol:

«V   zmysle   článku   142   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   je   proti   rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústava   v uvedenom   článku   určuje,   že   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu povereného sudcom je vždy prípustný opravný prostriedok; z tohto pravidla neumožňuje nijakú výnimku. O opravnom prostriedku vždy musí rozhodnúť sudca; ani v tomto prípade základný zákon výnimku neumožňuje.

Podľa § 374 ods. 3 O. s. p. v znení zákona č. 428/2004 Z. z., proti rozhodnutiu vydanému   v občianskom   súdnom   konaní   súdnym   úradníkom   alebo   justičným   čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným   čakateľom   možno   teda   podať   odvolanie   za   rovnakých   podmienok   ako   proti rozhodnutiu   sudcu.   Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu,   ktoré vydal súdny úradník, môže   úplne   vyhovieť   sudca.   Toto   znenie   je   v súlade   s článkom   142   Ústavy   Slovenskej republiky,   pretože   rešpektuje   povinnosť   sudcu   rozhodnúť   o odvolaní,   ktoré   vydal zamestnanec   súdu   poverený   sudcom.   Ak   sudca   odvolaniu   podanému   proti   rozhodnutiu súdneho   úradníka   alebo   justičného   čakateľa   nemieni   úplne   vyhovieť,   predloží   vec   na rozhodnutie odvolaciemu súdu; aj v tomto prípade bude o odvolaní rozhodovať sudca, ktorý uvedie   v predkladacej   správe   pre   odvolací   súd,   že   nemieni   odvolaniu   vyhovieť a rozhodnutie preskúma odvolací súd (pozri dôvodovú správu k bodom 131 až 134 zákona č. 428/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú sa niektoré ďalšie zákony).

Uznesenie,   ktorým   súd   rozhodol   o trovách   exekučného   konania   podľa   §   203 Exekučného   poriadku,   je   uznesením   vydaným   v exekučnom   konaní   podľa   osobitného predpisu;   odvolanie   proti   nemu   nie   je   prípustné   (viď   tiež   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2003 sp. zn. 1 Cdo 66/03, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 69/2004). V danej   veci   súdny   exekútor   napadol   odvolaním   rozhodnutie   vyššieho   súdneho úradníka vo výroku o trovách exekúcie, t. j. rozhodnutie, proti ktorému zákon tento opravný prostriedok   nepripúšťa.   Vyšší   súdny   úradník,   ktorý   vo   veci   rozhodol,   predložil   spis 21. marca 2005 „vzhľadom na podané odvolanie“ predsedovi senátu (viď č. l. 27 spisu), Sudca exekučného súdu listom z 1. apríla 2005 (č. l. 28 spisu) predložil vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní súdneho exekútora; tým (objektívne, bez ohľadu na to, že to záznamom   v spise   nevyjadril)   prejavil   vôľu   odvolaniu   nevyhovieť.   Odvolací   súd,   keďže v danej veci išlo o odvolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon nepripúšťa, správne odvolanie súdneho exekútora odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Postupujúc podľa zásad platných v prípade, keď odvolanie nie je prípustné, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. Iný záver by vo   veciach,   v ktorých   odvolanie   nie   je   prípustné,   neprípustne   zavádzal   do   občianskeho súdneho   konania   iné   podmienky   odvolania   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo justičného čakateľa, ako proti rozhodnutiu sudcu (§ 374 ods. 3 O. s. p. v znení zákona č. 428/2004 Z. z.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu   bol   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom,   a že   neviedol   k odňatiu   možnosti súdneho exekútora konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Prípustnosť jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť.»

Podľa sťažovateľa namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či argumentácia, o ktorú najvyšší súd oprel svoje uznesenie sp. zn. 3 Cdo 122/2006 z 13. júla 2006, je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná a či v tejto súvislosti nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Najvyšší   súd   mal   v   tomto   prípade   nepochybne   možnosť   reparovať   prípadný nesprávny   postup   a uznesenie   odvolacieho   súdu,   a tým   sprostredkovane   aj   postup prvostupňového   súdu   súvisiaci   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   bol   prvostupňovým   súdom nesprávne poučený o možnosti podať odvolanie proti uzneseniu v časti týkajúcej sa trov konania.

V danej   situácii   bolo   nesporné,   že   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   Er   516/02 z 12. novembra 2004 vydal vyšší súdny úradník. Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003   Z. z.   o súdnych   úradníkoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdnych   úradníkoch“)   štátnym   zamestnancom,   t.   j.   vyššieho   súdneho   úradníka   treba považovať za zamestnanca súdu v zmysle čl. 142 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy.

V okolnostiach prípadu kľúčovú úlohu zohráva otázka, či najvyšší súd (a predtým odvolací súd a prvostupňový súd) vo veci sťažovateľa ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a uplatnil predovšetkým § 374 ods. 3 OSP (v znení platnom do 30. júna 2007), ktoré upravuje postup pri podaní odvolania proti rozhodnutiu vydaného vyšším súdnym úradníkom v nadväznosti na čl. 142 ods. 2 ústavy.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o súdnych úradníkoch je vyšší súdny úradník okrem iného oprávnený vykonávať úkony súdu v občianskom súdnom konaní v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Podľa odseku 2 písm. a) citovaného ustanovenia úkonmi vyššieho súdneho úradníka sú okrem iného konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia sudca môže písomne poveriť vyššieho súdneho úradníka konaním a rozhodovaním a) vo vymedzenom okruhu veci podľa rozvrhu práce, b) v určitej veci.

Podľa § 5 písm. g) zákona o súdnych úradníkoch v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu (okrem iného) aj v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom.

Podľa § 201 ods. 1 OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

Exekučný   poriadok   je   vo   vzťahu   k   Občianskemu   súdnemu   poriadku   špeciálnym právnym   predpisom,   pričom   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   aplikujú v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava. V danom prípade všeobecné súdy aplikovali ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005 (podľa ktorých odvolanie   proti   uzneseniu   o trovách   exekučného   konania   nebolo   prípustné),   pretože exekučné konanie bolo začaté pred 1. septembrom 2005, o trovách exekúcie prvostupňový súd rozhodol 12. novembra 2004, a preto v súlade s § 238 ods. 1 Exekučného poriadku sa konanie malo dokončiť podľa skôr účinného zákonného znenia.

Podľa   § 374   ods.   3 OSP (v   znení platnom   do   30.   júna 2007)   proti   rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu   poverený   sudcom.   Proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   povereného   sudcom   je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústava   obsahuje   celý   rad   (ústavných)   právnych   noriem,   ktoré   sú   bezprostredne aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v čl. 142 ods. 2 poslednej vete ústavy, podľa ktorej   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   povereného   sudcom   je   prípustný   opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   štandardne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavne konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril nasledovným právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou   SR“   (PL.   ÚS   15/98).   Zo   zásady   ústavne   konformného   výkladu   vyplýva   tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).

Ústava   je   právny   predpis   najvyššej   právnej   sily.   Z tohto   vyplýva,   že   ju   tvoria (ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade všetky   ostatné   právne   normy   obsiahnuté v právnych   predpisoch   nižšej   právnej   sily.   Ak právna   norma   obsiahnutá   v právnom   predpise   nižšej   právnej   sily   vyvoláva   pochybnosti o svojom   súlade   s ústavnou   normou,   ktorá   je   bezprostredne   aplikovateľná,   musí   orgán verejnej   moci,   ktorý   ich   má   aplikovať,   uplatniť   (ústavnú)   právnu   normu   obsiahnutú v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej   normy   obsiahnutej   v právnom   predpise   nižšej   právnej   sily.   Zásada   prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily je v danom prípade irelevantná, pretože v danom prípade dotknutý orgán verejnej moci uplatní zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí priamo aplikovať ústavnú normu, alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú v právnom predpise nižšej právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou ústavnou normou.

Ako už bolo uvedené, z obsahu sťažnosti a z priloženej spisovej dokumentácie je zrejmé, že uznesenie okresného súdu vydal poverený zamestnanec okresného súdu - vyšší súdny úradník, ktorý je podľa § 2 zákona o súdnych úradníkoch štátnym zamestnancom. Nespĺňa teda kritéria nezávislosti, ktoré sú priamo ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci v súlade so znením čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy, proti takému rozhodnutiu je vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom sledovaným čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle ústavy   minimálne   také   obmedzenie,   pri   ktorom   účastníkovi   súdneho   konania   ostane zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne využije). Túto požiadavku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnej   úpravy   ustanovujúcej   oprávnenie   poverených   zamestnancov   súdu   (vyšších súdnych   úradníkov)   rozhodovať   v občianskom   súdnom   konaní   (vrátane   konania exekučného)   a tiež   pri   výklade   a aplikácii   zákonnej   úpravy   postupu   pri   prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).

S rešpektovaním   uvedeného   treba   uplatňovať   i   zákonnú   úpravu   oprávnenia poverených   zamestnancov   rozhodovať   v občianskom   súdnom   konaní   (vrátane   konania exekučného)   a tiež   zákonnú   úpravu   postupu   pri   prieskume   rozhodnutí   poverených zamestnancov   sudcami.   Za   týchto   okolností   je   vylúčené,   aby   sa   aplikáciou   dotknutej zákonnej   normy   obišla   ústavná   úprava   umožňujúca   prieskum   rozhodnutí   poverených zamestnancov sudcami napríklad tak, že sudca poverenému zamestnancovi zverí oprávnenie rozhodovať   aj   v takej   veci,   v ktorej   zákon   proti   rozhodnutiu   sudcu   nepripúšťa   opravný prostriedok. Ak sa tak napriek tomu stane, je sudca povinný uplatniť priamo ustanovenie čl. 142   ods.   3   tretej   vety   ústavy   a rozhodnúť   o opravnom   prostriedku   podanom   proti rozhodnutiu zamestnanca súdu (vyššieho súdneho úradníka).

Ustanovenie § 374 ods.   3 prvej vety OSP (v znení platnom do   30. júna 2007) zakotvujúce   možnosť   podania   odvolania   proti   rozhodnutiu   vydanému   vyšším   súdnym úradníkom   alebo   justičným   čakateľom   za   rovnakých   podmienok   ako   proti   rozhodnutiu sudcu totiž nemožno (práve so zreteľom na ústavnú úpravu) vykladať tak široko, že by z neho mala byť odvodená   aj neprípustnosť odvolania. Zmysel   uvedenej   úpravy   pri   jej ústavne   konformnom   výklade   totiž   treba   vidieť   len   v ustanovení   zásadne   rovnakých požiadaviek   na   odvolania   proti   rozhodnutiam   poverených   zamestnancov   v porovnaní s požiadavkami   kladenými   na   odvolania   proti   rozhodnutiam   sudcov   (najmä   vo   vzťahu k lehotám na odvolania, k ich náležitostiam, resp. k spôsobom rozhodnutí o odvolaniach). Vzhľadom na uvedené je preto potrebné prísne rozlišovať, či v prípade rozhodnutia inak nenapadnuteľného   riadnym   opravným   prostriedkom   (odvolaním)   príslušné   rozhodnutie vydal sudca alebo tak urobil poverený zamestnanec súdu, a podľa toho urobiť aj záver o prípustnosti   odvolania.   Kým   totiž   v prípade   rozhodnutí   sudcov   nenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí odvolaniami zákonná úprava priamo predpokladá a ani ústava také rozhodovanie   v jedinom   stupni   nevylučuje,   pri   rozhodnutiach   vydávaných   poverenými zamestnancami   je   to   naopak.   Napadnuteľnosť   všetkých   rozhodnutí   poverených zamestnancov odvolaním je totiž bezvýnimočným pravidlom majúcim oporu v základnom zákone štátu.

Ústavne   konformným   výkladom   už   citovanej   úpravy   tak   treba   podľa   názoru ústavného súdu dospieť k záveru, podľa ktorého odvolanie je prípustné aj proti takému rozhodnutiu,   proti   ktorému   zákon   inak   odvolanie   nepripúšťa,   ak   vo   veci   nerozhodoval sudca, ale zamestnanec súdu.

Na podporu tohto právneho názoru ústavný súd nad rámec už uvedeného pripomína, že určité nejasnosti pri výklade dotknutej zákonnej úpravy odstránila (v zhode s právnym názorom ústavného súdu) novelizácia Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 273/2007 Z. z., podľa ktorej prvá veta § 374 ods. 3 OSP s účinnosťou od 1. júla 2007 znie „Proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného   čakateľa   je   vždy   prípustné odvolanie.“.

V danom prípade dotknuté uznesenie okresného súdu obsahovalo poučenie, podľa ktorého   odvolanie   proti   nemu   nie   je   prípustné.   Toto   poučenie   bolo   zjavne   nesprávne, pretože bolo v zjavnom rozpore s čl. 142 ods. 2 treťou vetou ústavy. Na takéto prípady je potrebné aplikovať § 204 ods. 2 druhú vetu OSP, podľa ktorej ak rozhodnutie obsahuje nesprávne   poučenie,   že   odvolanie   nie   je   prípustné,   možno   podať   odvolanie   do   troch mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia.   To   sa   v posudzovanom   prípade   aj   stalo,   keďže sťažovateľovi bolo uznesenie okresného súdu doručené 18. januára 2005, pričom odvolanie proti nemu podal 15. marca 2005.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   preto   mohol   podľa   názoru   ústavného   súdu požiadať o súdnu ochranu v odvolacom konaní do troch mesiacov od doručenia uznesenia okresného súdu sp. zn. Er 516/2002 z 12. novembra 2004, a nie ako rozhodol krajský súd, ktorý odvolanie sťažovateľa podané v trojmesačnej lehote odmietol ako neprípustné. Z tohto záveru vyplýva aj to, že odvolací súd vo veci riadneho opravného prostriedku použitého proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   12.   novembra   2004   odmietnutím   odvolania   odňal sťažovateľovi možnosť konať pred opravným súdom, ktorú mu garantoval čl. 46 ods. 4 a čl. 51   ods.   1   ústavy   v spojení   s   §   204   ods.   2   OSP.   Takýto   postup   a rozhodnutie odvolacieho   súdu   zakladali   dôvod   na   prístup   k súdnej   ochrane   poskytovanej v mimoriadnom opravnom konaní pre zmätočnosť konania pred riadnym opravným súdom, t. j. odvolacím súdom.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   argumentujúc   pritom   správnosťou poučenia   súdu   prvého   stupňa   o neprípustnosti   odvolania   proti   jeho uzneseniu   s tým,   že použitie § 204 ods. 2 OSP v okolnostiach prípadu neprichádzalo do úvahy, pričom sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal poverený zamestnanec súdu a že proti takémuto rozhodnutiu je vždy prípustné odvolanie podľa čl. 142 ods. 2 ústavy. Z tohto záveru najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd vo veci mimoriadneho opravného   prostriedku   (dovolania)   podaného   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 2 CoE 24/2005 z 24. júna 2005 odmietnutím dovolania odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 122/2006 z 13. júla 2006, je dôvodná a že najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   reagovať   na   tú   časť citovaného   vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu,   v ktorej   poukázal   na   to,   že   v zhode s názorom   najvyššieho   súdu   je   aj   uznesenie   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   27/07-18 z 29. marca 2007. Označené uznesenie ústavný súd vydal   ešte predtým, ako podľa   § 6 zákona   o ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   zaujalo   zjednocujúce   stanovisko k sťažnostiam obdobného typu.

V zjednocujúcom stanovisku č. k. PLz. ÚS 1/08-3 zo 16. januára 2008 sa okrem iného   uvádza   „Vyšší   súdny   úradník   je   podľa   §   2   zákona   č.   549/2003   Z.   z.   o súdnych úradníkoch   v znení   neskorších   predpisov   štátnym   zamestnancom.   Proti   každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety Ústavy Slovenskej republiky vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom   vždy   rozhoduje   sudca,   a to   aj   vtedy,   ak   osobitný   zákon   odvolanie   alebo   iný opravný   prostriedok   nepripúšťa.“.   Z citovaného   vyplýva,   že   označeným   zjednocujúcim stanoviskom   plénum   ústavného   súdu   usmernilo   ďalšiu   rozhodovaciu   činnosť   senátov v súlade s právnymi názormi vyjadrenými v tomto náleze.

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľa bolo potrebné nielen rozhodnutie o odmietnutí dovolania zrušiť, ale aj vrátiť vec   na   ďalšie   konanie   (bod   2   výroku   tohto   rozhodnutia),   v ktorom   najvyšší   súd   bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom mu bolo dovolanie doručené. V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia   (§   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde).   Najvyšší   súd   bude   tiež   viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   50   000   Sk z dôvodov uvedených a vysvetlených v sťažnosti.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie sa   môže   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľa, ktorej sa touto sťažnosťou   domáhal,   účinne   poskytnutá   tým,   že   ústavný   súd   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej dovŕšenie postačujú v tomto konaní vyslovené a pre najvyšší súd záväzné právne názory ústavného súdu. Preto ústavný súd sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   úspešného   sťažovateľa, ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. I.   R.,   ktoré   si   vyčíslila   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   19. februára   2008 v sume 10 893 Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005 (vychádzajúc z toho, že úkony boli vykonané v roku 2006), ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk a dvakrát režijný   paušál   po   164   Sk,   spolu   5   788   Sk.   Keďže   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   je platiteľkou   dane z pridanej hodnoty, podľa   § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty 19 % v sume 1 099,72 Sk, t. j. priznal úhradu trov konania v celkovej sume 6 887,72 Sk.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 19. februára 2008 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2008