znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 200/05-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. Z., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. D. T., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena   podľa   čl. 19   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava I   sp. zn.   8 C 34/95   z   21. mája 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 13 Co 574/02 zo 6. mája 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. Z. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2005 doručená   sťažnosť   Ing. E. Z.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   jej základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti a na ochranu mena podľa čl. 19. ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   8 C 34/95 z 21. mája 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 574/02 zo 6. mája 2004.

Z obsahu sťažovateľkinej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 20. februára 1995 podala okresnému súdu «žalobu na ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 300 000,- Sk proti odporcovi D. (...) na tom skutkovom základe, že tento v D. uverejnil (...) v článku (...), ktorého autorom bol G. B. nepravdivé údaje o mojej osobe, ktoré ohrozili a znížili moju vážnosť v spoločnosti v tom čase ako ústavného činiteľa, a to poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky. V tomto článku sa uvádzali medzi inými nepravdivými tvrdeniami i tie, že som bola v minulosti členkou (...). Počas konania na tomto súde som upresnila označenie odporcu na obchodnú spoločnosť L., B.».

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   8 C 34/95 z 21. novembra 1996 jej žalobe čiastočne vyhovel, avšak krajský súd na základe odvolania odporcu uznesením sp. zn. 20 Co 81/98, 20 Co 82/98 z 29. mája 1998 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   8 C 34/95   z 21. mája 2002   návrh   sťažovateľky   v   celom rozsahu zamietol. Pretože sťažovateľka nebola spokojná s označeným rozsudkom okresného súdu, podala proti nemu v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd tento rozsudok zmenil a jej návrhu v celom rozsahu vyhovel. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Co 574/02   zo   6. mája 2004   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   podľa   § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako vecne správny potvrdil.

Keďže sťažovateľka zastávala názor, že označené všeobecné súdy sa pri rozhodovaní v jej právnej veci dôsledne neriadili ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Obč. zák.“), nerozhodli vecne správne a ich skutkové zistenia a právna argumentácia sú „... v plnom rozsahu nedôvodné a nemajú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania“, podala   4. februára 2005   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, v ktorom podrobne zdôvodnila najmä, v čom vidí nesprávne právne posúdenie veci, ako aj ďalšie pochybenia všeobecných súdov pri rozhodovaní o jej žalobe.

Listom   z 18. apríla 2005   sp. zn.   Kc 2034/05   Krajská   prokuratúra   v Bratislave sťažovateľke   oznámila,   že   jej   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   odložila poukazujúc najmä na to, že nepreukázala, že by v konaní pred všeobecným súdom došlo k neoprávnenému zásahu do jej práv chránených ustanovením § 11 a nasl. Obč. zák.

V ďalších častiach svojej sťažnosti sa sťažovateľka zaoberala podmienkami konania pred ústavným súdom a v záverečnej časti argumentujúc tým, že ako okresný súd, tak aj krajský   súd   porušili   napadnutými   rozhodnutiami „... jednoznačne   moje   ústavné   práva zakotvené v článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...“, navrhla ústavnému súdu prijať jej   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   následne   po   jej   predbežnom   prerokovaní   a   vykonaní potrebných dôkazov rozhodnúť v predmetnej veci týmto nálezom:

„Ústavný   súd   vyslovuje,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava I   zo   dňa 21. 5. 2002   sp. zn.   8 C 34/95   v občianskoprávnej   veci   vedenej   na   tomto   súde   pod   touto spisovou značkou a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 13 Co 574/02 zo dňa 6. 5. 2004 v odvolacom konaní vedenom na tomto súde pod touto spisovou značkou došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky na zachovanie jej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany jej mena.

Okresný   súd   Bratislava I   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   titulom   finančného zadosťučinenia sumu 150 000,- Sk v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   titulom   finančného zadosťučinenia sumu 150 000,- Sk v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka zároveň žiadala aj o úhradu trov konania, ktoré jej vznikli z dôvodu právneho zastúpenia advokátom, a to v celkovej výške 16 754 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 34/95 z 21. mája 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 574/02 zo 6. mája 2004 došlo k porušeniu jej základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

Ako   vyplýva   z   pripojených   napadnutých   rozsudkov   všeobecných   súdov,   ako   aj z informácie poskytnutej ústavnému súdu okresným súdom, nadobudol označený rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu právoplatnosť 7. októbra 2004.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť   (pozri napr. IV. ÚS 14/03,   I. ÚS 24/05).

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi (§ 243e až 243j   OSP)   nemožno   z   hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať za   účinný   a   dostupný právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom   (podmienkou)   podania   sťažnosti ústavnému   súdu   podľa   tohto   článku   ústavy   a   na   jeho   podanie   nie   je   preto   z   hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03 a iné).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Ustanovenie   § 243e   ods. 1   OSP neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie na podanie   mimoriadneho dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04 ).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale na naplnení   skutočností   uvedených   v   ustanovení   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

Pretože napadnuté rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 7. októbra 2004 a predmetná sťažnosť bola podaná v čase (12. júla 2005), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005