znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 200/04-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   decembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Mazáka prerokoval prijatú sťažnosť A. P., bytom B.; M. P., bytom B.; T. P., bytom B.; B. P., bytom B.; L. K., bytom B., a B. P., bytom B., zastúpených advokátom Mgr. M. Š., B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 258/91 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. P., M. P., T. P., B. P., L. K. a B. P. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 258/91 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   258/91 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   M.   P. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000   Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. T. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. B. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

7.   L.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

8. B. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

9. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť A. P., M. P., T. P., B. P., L. K. a B. P. trovy   právneho   zastúpenia   v sume   45 190 Sk   (slovom   štyridsaťpäťtisíc stodeväťdesiat slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu Mgr. M. Š., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 200/04-23 z 23. júna 2004 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť A.   P.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ v I. rade“); M. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka v II. rade“); T. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka v III. rade“); B. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ v IV. rade“); L. K., bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v V. rade“),   a B.   P.,   B. (ďalej   len   „sťažovateľka v VI. rade“ - spolu ďalej len „sťažovatelia“), doručenú ústavnému súdu 23. februára 2004, doplnenú   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 5.   apríla   2004   splnomocneným   právnym zástupcom   sťažovateľov   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   19.   apríla   2004,   ktorou sťažovatelia namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II [pôvodne Obvodného súdu Bratislava 2 (ďalej len „okresný súd“)] v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 258/91.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 7. mája 2004 sa k sťažnosti písomne vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 2074/04 z 28. mája 2004, v ktorom konštatoval, že „(...) prieťahy spôsobené sťažovateľmi neboli zistené (...) prieťahy spôsobené súdom boli zistené za obdobie od 25. 10. 1996 do 29. 6. 1998 a od 5. 11. 2003 do 20. 5. 2004 (dlhodobá práceneschopnosť zákonnej   sudkyne) (...)   zistené prieťahy   neboli zavinené subjektívnym zavinením sudcu, ale vyplývajú z objektívnej situácie v personálnom obsadení tunajšieho súdu“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 258/91 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 30. december   1991   –   sťažovatelia   (pôvodne   sťažovateľ   v I. rade   a právny   predchodca sťažovateľov v III. – VI. rade) sa žalobou podanou okresnému súdu domáhali na základe zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách vydania v žalobe identifikovaných nehnuteľností;

- 7. január 1992 – okresný súd nariadil pojednávanie na 29. január 1992;

- 29. január   1992   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   odročené   na 26. február 1992;

- 26. február 1992 – pojednávanie bolo bez vypočutia účastníkov odročené na 20. marec 1992 z dôvodu predvolania svedkov, ktorých navrhol právny zástupca sťažovateľov;

- 20. marec   1992   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   okresný   súd   na   žiadosť sťažovateľov   uznesením   pripustil   zmenu   žalobného   návrhu   tak,   že   nehnuteľnosti špecifikované   v žalobe   patria   do   dedičstva   po   ich   právnej   predchodkyni,   a   ktoré   bolo odročené   na   neurčito   a   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   bolo   uložené,   aby   zmenenú žalobu predložil v písomnej podobe;

- 13. máj 1992 – právny zástupca sťažovateľov predložil okresnému súdu zmenenú žalobu, ktorou rozšíril okruh žalovaných o ďalšie tri osoby;

- 13. máj 1992 – okresný súd nariadil pojednávanie na 28. máj 1992;

- 28. máj   1992   –   pojednávanie   bolo   bez   meritórneho   prejednania   veci   a bez   vypočutia účastníkov   odročené   na   30.   jún   1992   s tým,   že   právna   zástupkyňa   žalovaných   oznámi adresu žalovaného v IV. rade;

- 30. jún 1992 – pojednávanie sa z dôvodu ochorenia zákonnej sudkyne nekonalo;

- 10. júl 1992 – okresný súd nariadil pojednávanie na 4. august 1992;

- 4. august   1992   –   pojednávanie   bolo   po   vypočutí   svedkyne   a   účastníkov   odročené   na 18. september 1992 z dôvodu predvolania ďalšej svedkyne;

- 17. september 1992 – pojednávanie bolo pre ospravedlnenú neprítomnosť účastníkov a ich právnych zástupcov, ako aj pre neprítomnosť svedkyne odročené na 8. október 1992;

- 8. október 1992 – pojednávanie bolo pre chorobu zákonnej sudkyne odročené na neurčito;

- 16. november 1992 – okresný súd nariadil pojednávanie na 8. december 1992;

- 8. december 1992 – pojednávanie bolo pre ospravedlnenú neprítomnosť sťažovateľov a ich právneho zástupcu odročené na neurčito;

- 16. apríl 1993 – okresný súd na pojednávaní rozsudkom v celom rozsahu vyhovel návrhu sťažovateľov;

- 10. jún 1993 – žalovaní sa odvolali proti rozsudku zo 16. apríla 1993, ku ktorému sa sťažovatelia vyjadrili 8. júla 1993;

- 17. august   1993   –   spis   bol   okresným   súdom   postúpený   Mestskému   súdu   v Bratislave (ďalej len „odvolací súd), kde sa viedlo konanie o odvolaní pod sp. zn. 7 Co 204/93;

- 3. december   1993   –   odvolací   súd   uznesením   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   ako predčasný   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci   a neúplného dokazovania a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie;

- 2. marec 1994 – spis bol z odvolacieho súdu vrátený okresnému súdu;

- 21. apríl 1994 – okresný súd nariadil pojednávanie na 23. jún 1994;

- 23. jún 1994 – uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom sťažovatelia upravili žalobný návrh v súlade so závermi uznesenia odvolacieho súdu (správnym označením mena ich právnej predchodkyne) a v súlade s týmto uznesením žiadali aj o pripustenie vstupu ich matky do konania na strane žalobcov; toto pojednávanie bolo odročené na 22. september 1994 z dôvodu zabezpečenia ďalších listinných dôkazov nevyhnutných na rozhodnutie;

- 22. september 1994 – pojednávanie bolo z dôvodu neospravedlnenej neúčasti účastníkov konania odročené na 3. november 1994;

- 3. november 1994 – pojednávanie bolo z dôvodu neospravedlnenej neúčasti účastníkov konania, ako aj z dôvodu urgovania zaslania vyžiadaného dedičského spisu sp. zn. D 736/82 odročené na 26. január 1995;

- 26. január   1995   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   opätovného   urgovania   zaslania vyžiadaného dedičského spisu a vyžiadaných listinných dôkazov odročené na 27. marec 1995;

- 27. marec 1995 – pojednávanie bolo z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania (právny zástupca sťažovateľov sa ospravedlnil podaním z 24. marca 1995) odročené na neurčito;

- 11. apríl 1995 – okresný súd nariadil pojednávanie na 8. jún 1995;

- 8. jún   1995   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   bolo   právnou   zástupkyňou žalovaných   okresnému   súdu   oznámené,   že   sťažovateľom   ešte   nebol   vyrubený   súdny poplatok   za   žalobný   návrh;   toto   pojednávanie   bolo   z dôvodu   urgovania   zaslania vyžiadaného dedičského spisu odročené na neurčito;

- 5. august 1996 – okresný súd nariadil pojednávanie na 30. september 1996;

- 30. september 1996 – pojednávanie bolo bez udania dôvodu a bez vypočutia prítomných účastníkov odročené na 3. október 1996;

- 3. október   1996   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   bolo   okresnému   súdu sťažovateľom v I. rade oznámené, že 2. mája 1996 zomrel právny predchodca sťažovateľov v III. - VI. rade (jeden z dvoch žalobcov) a dedičské konanie nebolo ešte ukončené; toto pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   nariadenia   znaleckého   dokazovania ohľadne   určenia   ceny   sporných   nehnuteľností   a sťažovateľovi   v I.   rade   bola   uložená povinnosť oznámiť okresnému súdu spisovú značku dedičského konania po zomrelom;

- 11. október   1996   –   sťažovateľ   v I.   rade   požiadal,   aby   okresný   súd   pripustil   vstup   do konania na miesto zomrelého žalobcu jeho pozostalej manželky, troch detí a jeho matky (všetci   vyhlásili,   že   súhlasia   so   svojím   vstupom   do   konania   na   miesto   zomrelého),   a oznámil, že dedičské konanie po zomrelom sa vedie pod sp. zn. D 193/96, zároveň doložil úmrtný list zomrelého;

- 15. október 1996 – okresný súd požiadal Obvodný súd Bratislava 5 o oznámenie mien dedičov po zomrelom žalobcovi;

- 25. október 1996 – okresnému súdu bolo oznámené, že dedičské konanie po zomrelom žalobcovi ešte nebolo ukončené a spis je u notára;

- 29. jún 1998 – okresný súd opätovne požiadal Okresný súd Bratislava 5 o oznámenie mien dedičov po zomrelom žalobcovi, ktoré boli okresnému súdu oznámené 15. júla 1998;

- 17. november 1998 – sťažovatelia v III. - VI. rade (dedičia po zomrelom žalobcovi), ako aj sťažovateľka v II. rade opätovne oznámili okresnému súdu, že súhlasia s ich vstupom do konania (všetci už vyjadrili svoj súhlas 11. októbra 1996);

- 30. november 1998 – okresný súd vyzval právnych nástupcov po zomrelom žalobcovi na vyjadrenie, či súhlasia s ich vstupom do konania na miesto zomrelého;

- 8. február 1999 a 3. máj 1999 – okresný súd zaslal Archívu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len „štátny archív“) žiadosť o zapožičanie spisu, ktorý sa týkal sporných skonfiškovaných nehnuteľností, na ktorú štátny archív odpovedal 8. júna 1999;

- 1. jún 2000 – okresný súd nariadil pojednávanie na 25. september 2000;

- 26. september   2000   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   právna   zástupkyňa žalovaných oznámila okresnému súdu, že 3. marca 2000 zomrel žalovaný v I. rade a že dedičské konanie prebieha pod sp. zn. D 317/00, doložila potvrdenie notára o prípadnom okruhu   dedičov   po   zomrelom;   toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu pripojenia dedičského spisu po zomrelom;

- 2. október   2000   –   okresný   súd   uznesením   pripustil   vstup   sťažovateľky   v II.   rade   do konania na strane žalobcov;

- 8. december 2000 – okresný súd uznesením prerušil konanie až do skončenia dedičského konania po zomrelom žalovanom v I. rade;

- 19. jún 2001 – okresný súd zistil, že dedičské konanie po zomrelom žalovanom v I. rade bolo skončené 4. decembra 2000 (4 dni pred prerušením konania 8. decembra 2000);

- 7. august 2001 – okresný súd nariadil pojednávanie na 22. november 2001;

- 22. november 2001 – pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne odročené na neurčito;

- 12. február 2002 – okresný súd nariadil pojednávanie na 17. apríl 2002;

- 17. apríl   2002   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne odročené na neurčito;

- 24. jún 2002 – okresný súd nariadil pojednávanie na 3. október 2002;

- 3. október 2002 – uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom bolo okresnému súdu právnou zástupkyňou žalovaných oznámené, že na základe darovacej zmluvy bolo vlastnícke právo k sporným   nehnuteľnostiam   prevedené   na   žalovaného   v II.   rade,   ktorý   sa   tak   sám   stal pasívne   legitimovaný;   toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   14.   január   2003   s tým,   že okresný súd sa obráti na kataster nehnuteľností vo veci prevodu sporných nehnuteľností na jedného vlastníka;

- 14. január   2003   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   predloženia   darovacej   zmluvy   a listu vlastníctva   osvedčujúceho   vlastníctvo   sporných   nehnuteľností   len   žalovaným   v II.   rade odročené na 7. február 2003;

- 7. február   2003   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   predvolania   neprítomnej   sťažovateľky v II. rade odročené na 14. marec 2003;

- 14. marec   2003   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne odročené na neurčito;

- 30. marec 2003 – okresný súd nariadil pojednávanie na 29. máj 2003;

- 29. máj 2003 – okresný súd na pojednávaní rozsudkom návrh sťažovateľov zamietol;

- 30. jún 2003 – zákonná sudkyňa požiadala o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku z dôvodu náročnosti veci;

- 27. august 2003 – sťažovatelia podali prostredníctvom telefaxu odvolanie proti rozsudku (doplnené písomným podaním z 9. septembra 2003),

- 5. november 2003 – okresný súd vydal opravné uznesenie k rozsudku z 29. mája 2003 (opravil záhlavie rozsudku a správne označil sťažovateľov a tiež opravil výrok rozsudku v časti týkajúcej sa trov konania);

- 20. máj   2004   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za odvolanie;

- 7. júl 2004 – okresný súd predložil spis odvolaciemu súdu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. IV. ÚS 232/03).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom vedeným pod sp. zn. 16 C 258/91 je nárok sťažovateľov na určenie, že v žalobe špecifikované sporné nehnuteľnosti, ktoré boli skonfiškované štátom, patria do dedičstva po ich právnej predchodkyni. S prihliadnutím na skutočnosť, že okresný súd musel v konaní aplikovať   pomerne   obsiahlu   právnu   úpravu   týkajúcu   sa   konfiškácie   majetku   po   druhej svetovej vojne, ako aj spravovania tohto majetku [dekrét prezidenta republiky o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy č. 108/1945 Zb., zákon č. 31/1947 Zb. o niektorých   zásadách   pri   rozdeľovaní   nepriateľského   majetku   konfiškovaného   podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. v znení neskoršieho nariadenia č. 116/1949 Zb. (zrušené zákonom č. 369/1990 Zb.), vládne nariadenie č. 163/1947 Zb. o prideľovaní konfiškovaných rodinných domčekov v znení neskorších vládnych nariadení č. 89/1948 Zb., č. 32/1949 Zb., č. 116/1949 Zb. a č. 65/1951 Zb., vyhláška Ministerstva vnútra č. 97/1949 Zb. o úplnom znení prídelového nariadenia pre rodinné domčeky], ako aj právne predpisy upravujúce právomoc orgánov verejnej správy pri rozhodovaní o konfiškácii majetku a jeho následnom prerozdelení [vládne nariadenie č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach patriacich do pôsobnosti politických úradov (správne konanie)] ústavný súd dospel k záveru, že konanie vykazuje znaky právnej zložitosti. Pokiaľ ide o faktickú stránku veci, ústavný súd pripúšťa faktickú zložitosť sporu vzhľadom na potrebu rozsiahleho dokazovania (okresný súd musel zadovážiť   archívne   dokumenty   týkajúce   sa   skonfiškovaného   majetku,   a to   jednak   zo štátneho   archívu,   ako   aj   z archívu   príslušného   okresného   úradu,   predtým   ústredného národného výboru a bývalého krajského národného výboru, ako aj vzhľadom na meniaci sa okruh účastníkov konania z dôvodu úmrtia pôvodných účastníkov. Na skutkovú a právnu zložitosť veci poukázal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 2074/04 z 28.   mája 2004.   Ústavný súd však konštatuje,   že   v žiadnom   prípade   nemožno hovoriť o takej zložitosti veci, ktorou by bolo možné zdôvodniť celkovú doterajšiu dobu trvania konania (viac ako 13 rokov).

2)   Správanie   sťažovateľov   (resp.   sťažovateľov   v III.   –   VI.   rade   a   ich   právneho predchodcu) ako účastníkov konania (v procesnom postavení žalobcov) je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z hľadiska hodnotenia veci podľa uvedeného kritéria ústavný súd dospel k záveru, že čiastočný podiel na zdĺhavosti konania majú aj sťažovatelia, a to tým, že z 26 okresným súdom nariadených pojednávaní sa sťažovatelia ani ich právny zástupca nezúčastnili   na   šiestich   pojednávaniach   (29.   januára   1992   –   neospravedlnená   neúčasť, 17. septembra 1992 – ospravedlnená neúčasť, 8. decembra 1992 – ospravedlnená neúčasť, 22.   septembra   1994   –   neospravedlnená   neúčasť,   3.   novembra   1994   –   neospravedlnená neúčasť a 27. marca 1995 – ospravedlnená neúčasť). Ústavný súd zistil, že sťažovatelia v priebehu konania zmenili petit žalobného návrhu, kým pôvodnou žalobou z 30. decembra 1991 sa domáhali vydania nehnuteľnosti na základe zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, zmenou   petitu   žalobného návrhu z 20.   marca 1992 žiadali o určenie, že nehnuteľnosti   uvedené   v žalobe   patria   do   dedičstva   po   ich   právnej   predchodkyni.   Toto konanie   sťažovateľov   však   nijako   podstatne   neprispelo   k predĺženiu   konania,   pretože k zmene petitu žalobného návrhu došlo po necelých troch mesiacoch od podania pôvodnej žaloby,   teda   v štádiu,   keď   okresný   súd   nezačal   vo   veci   dokazovanie.   Ústavný   súd konštatuje,   že   pri   zohľadnení doterajšej   celkovej   dĺžky   konania (viac ako   12 rokov)   je podiel sťažovateľov na prieťahoch v konaní v dôsledku ich neúčasťou na pojednávaniach v podstatnom nepomere voči prieťahom zapríčineným nečinnosťou a neefektívnymi úkonmi súdu.   Okrem toho je potrebné zdôrazniť,   že sťažovatelia   sa   inak počas celého konania správali   aktívne,   včas   reagovali   na   výzvy   okresného   súdu,   navrhovali   dôkazy   na preukázanie svojich tvrdení, urgovali konanie vo veci (21. február 1997, 13. október 1999 a 5. február 2002) a opakovanými sťažnosťami adresovanými orgánu štátnej správy súdu sa domáhali urýchlenia konania v ich veci (15. máj 1997 a 9. marec 1999). Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 2074/04 z 28. mája 2004 uviedol, že „prieťahy spôsobené sťažovateľmi neboli zistené“.

Prieťahy   v konaní,   ktoré   možno   pripísať   na   vrub   správaniu   účastníka   konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa povahy veci, ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený nečinnosťou súdu (m. m. II. ÚS 22/96).

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia základnej otázky, či   sa   vec sťažovateľov prerokovala na okresnom súde bez zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd prihliadol aj na dobu, ktorá v konaní uplynula pred 15. februárom 1993. Ústavný súd preto prihliadol aj na skutočnosť, že do založenia jurisdikcie ústavného súdu 15. februára 1993 predmetné   konanie   trvalo   viac   ako   1   rok   (žaloba   bola   na   okresnom   súde   podaná 30. decembra 1991).

Ústavný   súd   zistil   v postupe   okresného   súdu   nasledovné   významné   obdobia nečinnosti, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania a ktoré je potrebné považovať za zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru:

- od 8. júna 1995 (pojednávanie) do 5. augusta 1996 (nariadenie pojednávania), t. j. viac ako 1 rok;

- od 25. októbra 1996 (okresnému súdu bolo oznámené, že dedičské konanie po právnom predchodcovi   sťažovateľov   v III.   –   VI.   rade   nebolo   ešte   ukončené)   do   29.   júna   1998 (okresný   súd   opätovne   zisťoval   stav   dedičského   konanie   po   právnom   predchodcovi sťažovateľov v III. – VI. rade), t. j. viac ako 1 rok a 8 mesiacov, a okresný súd navyše nevydal v súlade s § 107 Občianskeho súdneho poriadku uznesenie o prerušení konania;

- od 15. júla 1998 (okresnému súdu boli oznámené mená dedičov po právnom predchodcovi sťažovateľov v III. – VI. rade) do 22. augusta 2000 (nariadenie pojednávania), t. j. viac ako 2 roky, pričom v tomto období okresný súd neefektívne vyzýval dedičov (30. november 1998), aby oznámili, či súhlasia s ich vstupom do konania, aj napriek tomu, že dedičia sa k tejto otázke vyjadrili už 17. novembra 1998;

- od 8. decembra 2000 (okresný súd uznesením prerušil konanie až do skončenia dedičského konania po zomrelom žalovanom) do 7. augusta 2001 (nariadenie pojednávania), t. j. viac ako 7 mesiacov, pričom samotné prerušenie konania uznesením z 8. decembra 2000 hodnotí ústavný súd aj ako neefektívny úkon, pretože dedičské konanie, z dôvodu ktorého bolo konanie   okresným   súdom   prerušené,   skončilo   už   4.   decembra   2000,   teda   4   dni   pred vydaním uznesenia o prerušení konania;

- od 27. augusta 2003 (sťažovatelia sa odvolali proti rozsudku) do 20. mája 2004 (okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie poplatku za odvolanie), t. j. viac ako 8 mesiacov.

Okresný   súd   tak spôsobil   v dôsledku   svojej   nečinnosti bez existencie akejkoľvek zákonnej prekážky prieťahy v konaní v celkovej dĺžke viac ako 6 rokov a 1 mesiaca. Zo spisu ďalej vyplýva, že okresný súd bol vo veci nečinný, ale aj keď vo veci vykonával   procesné   úkony,   mnohé   boli   neefektívne,   v dôsledku   čoho   sa   konanie   tiež neúmerne predlžovalo. Za neefektívne konanie okresného súdu treba považovať rozsudok zo 16.   apríla   1993,   ktorý   bol   na   základe   odvolania   žalovaných   zrušený   uznesením odvolacieho   súdu   sp.   zn.   7   Co   204/93   z 3.   decembra   1993   ako   predčasný   na   základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Neefektívnym úkonom okresného súdu je aj jeho   uznesenie   z 8.   decembra   2000,   ktorým   bolo   prerušené   konanie   z dôvodu prebiehajúceho dedičského konania po zomrelom účastníkovi, ktoré však už bolo ukončené 4   dni   pred   vydaním   tohto   uznesenia.   Okresný   súd   konal   neefektívne   aj   v prípade rozhodovania o rozšírení okruhu účastníkov na strane žalobcov, keď o pripustení vstupu sťažovateľky v II. rade do konania rozhodol uznesením z 2. októbra 2000, t. j. o tejto veci rozhodol   okresný   súd   po   viac   ako   6   rokoch   a 3   mesiacoch   od   žiadosti   sťažovateľov o pripustenie jej vstupu do konania (22. jún 1994) a po tom, ako na túto skutočnosť bol okresný súd upozornený aj uznesením odvolacieho súdu z 3. decembra 1993.

Okresný   súd   konal   aj   nesústredene   a príkladom   takejto   nesústredenej   činnosti   je nevyrubenie sťažovateľom súdneho poplatku za žalobný návrh, aj keď na túto skutočnosť bol okresný súd upozornený odvolacím súdom v uznesení z 3. decembra 1993 a poukázala na ňu aj právna zástupkyňa žalovaných na pojednávaní 8. júna 1995. Rovnako okresný súd odročil   pojednávanie   3.   októbra   1996   na   neurčito   z dôvodu   nariadenia   znaleckého dokazovania   ohľadne   určenia   ceny   sporných   nehnuteľností   (čo   odporučil   vo   svojom uznesení   aj   odvolací   súd),   avšak   okresný   súd   znalca   neustanovil.   Okresný   súd   zasielal (26. septembra 1996, 1. júna 2000) predvolania na pojednávania aj právnemu zástupcovi sťažovateľov, aj keď už 10. júla 1995 sťažovatelia oznámili okresnému súdu odvolanie splnomocnenia ich právnemu zástupcovi. Príkladom nesústredenej činnosti okresného súdu je aj opravné uznesenie okresného súdu z 5. novembra 2003, ktorým okresný súd opravil záhlavie a výrok o trovách konania v rozsudku z 29. mája 2003. Okresný súd okrem toho oneskorene reagoval na návrhy účastníkov na vykonanie dôkazov, keď napríklad žalovaní navrhli   vyžiadanie   spisov   o konfiškácii   sporných   nehnuteľností   zo   štátneho   archívu   na pojednávaní 23. júna 1994, avšak okresný súd na to reagoval až výzvou z 8. februára 1999. Podľa vyjadrenia okresného súdu sp. zn. Spr. 2074/04 z 28. mája 2004 v konaní zistené   prieťahy „vyplývajú   z objektívnej   situácie   v personálnom   obsadení   tunajšieho súdu“.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Nedostatočné personálne obsadenie súdu a vo väzbe na to neprimerané zaťaženie sudcov pri vybavovaní agendy nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva ochranu svojich práv bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 58/02).

Ústavný súd vychádzajúc z postupu podľa uvedených troch kritérií dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 258/91 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľov ústavný súd prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 258/91 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   z dôvodov   prieťahov   v konaní   a im spôsobenej morálnej ujmy, „nakoľko sa nemôžu v primeranej lehote (už 13 rokov) domôcť svojich práv garantovaných nielen Ústavou SR ale aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných   slobôd“,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 200 000 Sk pre každého zo sťažovateľov.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd prihliadol na všetky okolnosti zakladajúce porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zohľadnil tak postup okresného súdu, ako aj podiel sťažovateľov, resp. ich právneho predchodcu na prieťahoch v konaní, pričom ústavný súd považoval za odôvodnené priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume   po   50 000 Sk   pre   sťažovateľov   v I.   rade   a II.   rade   a v sume   po   20 000   Sk   pre sťažovateľov v III. – VI. rade (ako právnym nástupcom po pôvodnom žalobcovi).

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 45 192 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 17 ods. 2 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 (1/3   výpočtového   základu,   ktorým   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo   výške   13   602   Sk) po   jej znížení podľa § 17 ods. 2 vyhlášky je 3 630 Sk, za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu veci, písomné podanie ústavnému súdu) to je 7 260 Sk, pri šiestich sťažovateľoch to je 43 560 Sk. Hodnota režijného paušálu je 136 Sk, za dva úkony právnej služby pri šiestich sťažovateľoch je jeho celková hodnota 1 632 Sk (2 x 6 x 136 Sk). Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania v celkovej výške 45 190 Sk (43 560 Sk + 1 632 Sk) v súlade s § 25 vyhlášky.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2004