znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 200/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci porušenia svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2003 doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”) postupom   Okresného   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „okresný   súd”)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98 v čase od doručenia nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 118/02 z 5. februára 2003 do podania tejto sťažnosti.

Sťažovateľ uviedol, že 20. februára 2003 mu bol doručený nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 118/02 z 5. februára 2003, v ktorom ústavný súd rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98 porušil jeho právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd v tomto náleze prikázal okresnému súdu konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Zároveň priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,   ktoré   mu   bol   okresný   súd   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva v neprimeraných časových prieťahoch spôsobených   nečinnosťou   okresného   súdu   v čase   od   doručenia   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 118/02 z 5. februára 2003 do dňa podania tejto sťažnosti, pretože okresný súd nevykonal vo veci žiadne úkony.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že v priebehu tohto času sa v danej veci opakovane   obrátil   so   sťažnosťou   na   predsedu   okresného   súdu,   ako   aj   na   Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Všetky   jeho   aktivity   smerujúce   k   nariadeniu pojednávania však ostali bez pozitívneho výsledku.

Podľa   názoru   sťažovateľa   vzniknutá   situácia,   keď   okresný   súd   nekoná   v súlade so zákonmi a ústavou a nerešpektuje ani príkaz ústavného súdu uložený vyššie citovaným nálezom, vzbudzuje pochybnosť o záväznosti akýchkoľvek rozhodnutí, znevažuje súdnictvo a prehlbuje nedôveryhodnosť v súdnu ochranu.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   nasledovné rozhodnutie:

Základné právo J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98 bolo porušené.

Okresnému súdu v Žiline prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98 konal bez zbytočných prieťahov.

J.   J.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100 000   Sk   (slovom jednostotisíc korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný mu vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia 10 555,20 Sk (2 úkony po 4 270 Sk – prevzatie a príprava, návrh; 2x režijný paušál po 128 Sk, DPH 20 % t.   j.   1759,20   Sk)   na   č.   ú.   JUDr.   M.   S.   a to   do   troch   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ odôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia predovšetkým dĺžkou nekonania okresného súdu a v nadväznosti na to pociťujúcou psychickou ujmou, pretože ako   invalidný   dôchodca   pohybujúci   sa   len   s pomocou   barly   je   závislý   na   motorovom vozidle, ktoré je predmetom sporu na okresnom súde.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vo veci sp. zn. I. ÚS 118/02 sa nerozhodovalo o podmienkach konania, ale o veci samej, ktorou   bol nárok sťažovateľa   na ochranu ústavnosti,   individualizovaný tvrdením o porušení jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98. Ústavný súd rozhodol vo veci samej nálezom.

Ten istý nárok na ochranu ústavnosti uplatnil sťažovateľ aj v tomto konaní. Tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98.

Z týchto právne významných skutočností vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať   a rozhodovať   vo   veci,   o ktorej   už   rozhodol.   Tento   záver   platí   aj   napriek   tomu, že od doručenia nálezu sp. zn. I. ÚS 118/02 uplynulo do doručenia opakovanej sťažnosti už viac   ako   sedem   mesiacov,   počas   ktorých   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   bol   okresný   súd nečinný. Ide totiž o také krátke obdobie, ktoré vylučuje, aby ústavný súd, ak by nepovažoval sťažnosť za neprípustnú, mohol rozhodnúť inými výrokmi, než ako bolo rozhodnuté vo veci sp. zn. I. ÚS 118/02.

Vychádzajúc z tohto názoru považuje ústavný súd predmet konania v tejto veci za rovnaký s predmetom konania vo veci sp. zn. I. ÚS 118/02. Totožnosť veci nenarušuje uplynutie   siedmich   mesiacov.   Táto   doba   by   žiadnym   ústavne   významným   spôsobom neovplyvnila pôvodné   rozhodnutie ústavného súdu,   čo   potvrdzuje   aj stabilná judikatúra ústavného   súdu,   ktorá   obdobie   nečinnosti   v takom   rozsahu   v sporovom   konaní   zásadne nepovažuje za dobu relevantne zasahujúcu do základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   však   pripomína,   že   dlhšie   obdobie   nečinnosti   všeobecného   súdu, prípadne iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boli v príčinnej súvislosti   s porušovaním   základného   práva   na konanie bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   by   nemuseli   byť   prekážkou   prípustnosti   opätovného   konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde. Dlhšie obdobie (táto otázka závisí od povahy veci) by totiž mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov   v súdnom   konaní   napriek   predošlému   nálezu   ústavného   súdu   o takýchto prieťahoch   a mohlo   by   spravidla   vyústiť,   najmä   pokiaľ   ide   o otázku   primeraného finančného   zadosťučinenia,   do   iného   výroku   o výške   zadosťučinenia   ako   náhrady nemateriálnej ujmy spôsobovanej takýmito prieťahmi.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť podaná po takej krátkej dobe od doručenia prvého nálezu ústavného súdu nie je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a rozhodol o nej tak, ako to je uvedeného vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa týmito časťami návrhu na rozhodnutie, ktorými sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2003