znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 20/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.,   L.,   zastúpeného C..., s. r. o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu   v Nitre   č. k.   17 Cb 10/97-361   z 13.   marca   2003   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV/6/2011 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2011 faxom a 7. septembra 2011 poštou doručená sťažnosť P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Cb 10/97-361 z 13. marca 2003, (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 ObdoV/6/2011 z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených, najmä z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/6/2011 z 31. mája 2011 vyplynulo, že právny predchodca žalobkyne (S., a. s.) v pôvodnom konaní pred všeobecnými súdmi [Štátna banka československá – pobočka... (ďalej   len   „ŠBČS“)]   a   právny   predchodca   sťažovateľa   [Jednotné   roľnícke   družstvo   M. (ďalej len „JRD M.“)] ako žalovaný uzavreli 18. novembra 1986 čiastkovú úverovú zmluvu v znení dodatkov, na základe ktorej bol právnemu predchodcovi sťažovateľa poskytnutý dlhodobý   investičný   úver   v   sume   1 684 000   Kčs   (55   898,55 €)   na   účely   financovania investičnej akcie „Vinica Ž.“.

V ten istý deň identické subjekty uzatvorili druhú čiastkovú úverovú zmluvu v znení dodatkov, na základe ktorej bol právnemu predchodcovi sťažovateľa poskytnutý dlhodobý investičný úver v sume 1 996 000 Kčs (66 255,06 €) na účely financovania investičnej akcie „Vinica M.“.

V uvedených úverových zmluvách na strane dlžníka vystupovalo JRD M. Finančné vysporiadanie v súvislosti s odčlenením sťažovateľa od JRD M. sa uskutočnilo na základe rozhodnutia   schváleného   členskou   schôdzou   konanou   v dňoch   26.   a 27.   februára   1987 s účinnosťou od 1. januára 1987.

Ďalšou   čiastkovou   úverovou   zmluvou   z   26.   augusta   1987   v   znení   dodatkov   bol právnym   predchodcom   žalobkyne   poskytnutý   sťažovateľovi   dlhodobý   investičný   úver v sume 500 000 Kčs (16 596,95 €) pri úrokovej sadzbe 5 %, ktorý sa sťažovateľ zaviazal splatiť do 25. novembra 1994. Sťažovateľ úver riadne a včas nezaplatil.

Dňa 23.   júna 1988 bola medzi tými istými účastníkmi ako pri predošlej   zmluve uzavretá úverová zmluva o poskytnutí dlhodobého investičného úveru v sume 560 000 Kčs (18 588,59 €) pri úrokovej sadzbe 5 %, ktorý sa sťažovateľ zaviazal splatiť do 25. novembra 1994. Sťažovateľ poskytnutý úver riadne a včas nesplatil.

Dňa 30. júna 1988 bola medzi rovnakými účastníkmi ako pri predchádzajúcej zmluve uzavretá úverová zmluva o poskytnutí dlhodobého investičného úveru v sume 800 000 Kčs (26 554,13 €). Sťažovateľ úver riadne a včas nezaplatil.

Medzi právnym predchodcom žalobkyne a sťažovateľom bola napokon 22. decembra 1988   uzavretá   úverová   zmluva   o   poskytnutí   dlhodobého   investičného   úveru   v sume 468 000 Kčs (15 534,75 €), ktorý sťažovateľ riadne a včas nesplácal.

Účastníkom uvedených zmlúv na strane veriteľa bola ŠBČS. Na základe uznesenia vlády Československej socialistickej republiky č. 196/89 a § 6 písm. a) zákona č. 158/1989 Zb.   o   bankách   a   sporiteľniach   boli   práva   a   záväzky   z   predmetných   úverových   zmlúv delimitované na pôvodnú žalobkyňu Všeobecnú úverovú banku, a. s... (ďalej len „VÚB, a. s....“).   Táto   skutočnosť   bola   konštatovaná   aj   v   dodatkoch   k   predmetným   úverovým zmluvám z 11. decembra 1990.

Dňa 3. júla 1991 bola medzi právnym predchodcom žalobkyne (v tom čase VÚB, a. s...) a sťažovateľom uzavretá úverová zmluva č. 3/91 vrátane dodatkov, na základe ktorej bol sťažovateľovi poskytnutý úver v sume 4 000 000 Kčs (132 775,67 €) pri úrokovej sadzbe 19 %. Sťažovateľ úver riadne a včas nesplácal.

Medzi   pôvodnou   žalobkyňou   (VÚB,   a. s...)   a   sťažovateľom   boli   v roku   1995 postupne   uzatvorené   ďalšie   tri   úverové   zmluvy,   z ktorých   neskoršia   vždy   nahrádzala skoršiu.   Prvou   bola   úverová   zmluva   č. 1/95.   Na   splatenie   úveru   z tejto   zmluvy   bola uzatvorená úverová zmluva č. 2/95, ktorá nahrádzala zmluvu č. 1/95. Následne identickí účastníci 28. septembra 1995 uzavreli na účely splatenia úveru vyplývajúceho zo zmluvy č. 2/95 úverovú zmluvu č. 3/95, na základe ktorej bol sťažovateľovi poskytnutý úver v sume 25 000 000   Sk   (829 847,97   €)   pri   úrokovej   sadzbe   19,5   %.   Úver   mal   byť   splatený do 31. októbra 1995, pričom sťažovateľ úver riadne a včas nesplácal.

Žalobou   z 20.   januára   1997   sa   VÚB,   a. s...,   domáhala   na   krajskom   súde   proti sťažovateľovi   zaplatenia   sumy   40 719 692,86   Sk   s príslušenstvom   z dôvodu   čiastočného nesplnenia záväzkov z označených úverových zmlúv. Krajský súd napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 40 719 692,86 Sk s 18 % úrokom z omeškania od 1. decembra 1996 až do zaplatenia.

Počas konania pred   všeobecnými   súdmi postúpila VÚB,   a. s...,   pohľadávky   z už uvedených úverových zmlúv na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. decembra 1999 na postupníka – S., š. p. ú., z ktorého následne prešli práva a povinnosti na S., a. s..., a to na základe zmluvy o predaji podniku z 30. januára 2002.

Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd ako súd odvolací vec prerokoval a rozsudkom č. k. 2 Obo 240/03-403 z 10. novembra 2004 rozhodol tak, že zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu   a žalobu ako nedôvodnú   zamietol. V odôvodnení svojho zamietajúceho rozsudku   uviedol,   že   predmetnými   úverovými   zmluvami,   menenými   a   doplnenými   ich dodatkami   došlo   k   takému   chaotickému   právnemu   stavu   a   jeho   zahmlievaniu   hlavne zo strany žalobkyne, že nemožno zodpovedať základné otázky, ktoré je pre posúdenie veci potrebné objasniť. Ďalej uviedol, že žalobkyňa nemohla realizovať úver na iný účel, ako je dohodnutý, ako aj to, že zvlášť neprípustnou finančnou operáciou je novým úverom splatiť starý úver, keďže to jej neumožňoval v relevantnom čase platný „zákon o bankách ani interné   predpisy“.   Takýto   protiprávny   postup   umožnila   podľa   názoru   najvyššieho   súdu žalobkyňa, preto nemožno považovať tieto „manipulácie banky“ za poskytnutie úveru, lebo v skutočnosti úver poskytnutý nebol.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Najvyšší súd ako súd   dovolací   preskúmal   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   a   dospel   k   záveru,   že dovolanie   je   opodstatnené.   Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   preto   uznesením   č. k. l ObdoV 28/2005-427   z   30.   mája 2007   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   ako súdu odvolacieho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol tak s odôvodnením, že z predložených   dokladov   nie   je   sporné,   že   čiastkové   úverové   zmluvy   boli   uzatvárané v rokoch   1986   až   1988   podľa   zákona   č. 109/1964   Zb.   Hospodársky   zákonník   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Hospodársky   zákonník“),   a rovnako   nie   je   sporné,   že úverovou zmluvou č. 3/95 z 28. septembra 1995 bol dlžníkovi poskytnutý krátkodobý úver v sume 25 000 000 Sk, k čomu došlo podľa v tom čase už platného zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“). Ustanovenie   § 497   Obchodného   zákonníka   upravujúce   zmluvu   o úvere   ustanovuje,   že peňažné prostriedky veriteľ poskytne v prospech dlžníka, ale toto ustanovenie neupravuje spôsob,   ako sa   majú   peňažné prostriedky   dlžníkovi   poskytnúť,   a   ponecháva   zmluvným stranám úplnú voľnosť. Slovné spojenie „poskytne v prospech dlžníka“ nevyžaduje podľa dovolacieho súdu pre naplnenie úverového vzťahu priame plnenie dlžníkovi v hotovosti alebo bezhotovostné plnenie na jeho účet v peňažnom ústave. Nie je vylúčené, teda je dovolené,   aj   plnenie   v prospech   dlžníka   formou   plnenia   záväzkov   dlžníka   priamo   jeho veriteľovi v hotovosti alebo na jeho účet v peňažnom ústave. Taktiež žiadne z ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré upravujú úverovú zmluvu, ničím podľa dovolacieho súdu neobmedzujú   účel,   na   ktorý   by bolo   možné   úver   poskytnúť.   Dovolací   súd   preto   názor odvolacieho   súdu,   že   v   danom   prípade   išlo   o protiprávny   postup   umožnený   bankou, považoval za nesprávny.

Najvyšší súd ako súd odvolací potom, ako bolo jeho rozhodnutie dovolacím súdom zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, ju znovu prerokoval a rozhodol rozsudkom č. k.   2 Obo 163/07-526   zo   17.   júla   2008   tak,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil a žalobu opätovne zamietol. V odôvodnení uviedol, že názor vyslovený dovolacím súdom len ťažko môže akceptovať, lebo je v zjavnom rozpore s Obchodným zákonníkom. Ďalej uviedol,   že   podstatnou   otázkou   v   tejto   veci   je   posúdenie   tzv.   reúveru.   Podľa   názoru odvolacieho súdu zákon nepozná takú právnu úpravu, že úver možno splatiť v tom istom peňažnom   ústave   novou   úverovou   zmluvou,   a takúto   možnosť   neupravujú   ani   interné smernice žiadneho peňažného ústavu v Slovenskej republike. Ďalej odvolací súd uviedol, že v   prvšom   rozsudku   poukázal   na   množstvo   dodatkov   úverových   zmlúv   vypracovaných právnymi   predchodcami   žalobkyne,   ktoré   spôsobili   zánik   pôvodných   úverových   zmlúv. Tieto právne úkony odvolací súd považoval za neplatné, a tým za také, ktoré nezakladajú právo žalobkyne voči sťažovateľovi. Odvolací súd uzavrel, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, a preto žalobu opätovne zamietol.

Na základe dovolania žalobkyne vec znovu preskúmal najvyšší súd ako dovolací súd a rozhodol   tak,   že   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   uznesením   č. k. 1 ObdoV 79/08-547 z 31. marca 2010 zrušil a vec opätovne vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že dovolací súd už vo veci predtým rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 ObdoV 28/2005 z 30. mája 2007 a vyslovil v ňom záväzný právny názor,   pričom   odvolací   súd   rozhodol   v   rozpore   s   vysloveným   právnym   názorom dovolacieho súdu. Ďalej uviedol, že v danej veci je nesporné, že žalobkyňa a sťažovateľ, resp. ich právni predchodcovia (právne nástupníctvo bolo podľa názoru dovolacieho súdu preukázané)   uzavreli   úverové   zmluvy označené   ako   čiastkové   úvery   v   znení dodatkov. Úverové   zmluvy   uzavreté   v   rokoch   1986   až   1988   a v   roku   1991   a   nároky   z   nich vyplývajúce, ako aj lehoty na uplatnenie práv je podľa dovolacieho súdu potrebné v zmysle § 763   ods. l   a 2   Obchodného   zákonníka   posudzovať   podľa   Hospodárskeho   zákonníka. Zmluvné strany si dohodli výšku úveru, účel, na ktorý budú finančné prostriedky použité, spôsob   jeho   čerpania,   zročnosť   úveru,   výšku   jednotlivých   splátok   a   úrokovú   sadzbu za nedodržanie   zmluvných   podmienok.   Nie   je   sporné,   že   peňažné   prostriedky   boli poskytnuté   na   úverový   účet   dlžníka.   Dovolací   súd   ďalej   uviedol,   že   na   vznik   záväzku z úverovej   zmluvy   č. 3/95   uzavretej   podľa   § 497   a   nasl.   Obchodného   zákonníka   sa nevyžaduje   reálne   čerpanie   úveru   dlžníkom.   Naplnenie   úverového   vzťahu   nie   je   podľa dovolacieho   súdu   podmienené   priamym   plnením   dlžníkovi   v   hotovosti   alebo bezhotovostným   plnením   na   jeho   účet   v peňažnom   ústave,   ale   poskytnutie   peňažných prostriedkov môže mať aj formu plnenia záväzku dlžníka priamo veriteľovi hotovostným alebo bezhotovostným stykom. To podľa dovolacieho súdu znamená, že poskytnutie tzv. „reúveru“   neodporuje   konsenzuálnemu   charakteru   tohto   zmluvného   typu,   čo   už   bolo vyslovené   v predchádzajúcom   zrušujúcom   rozhodnutí   dovolacieho   súdu.   Takéto poskytnutie úveru peňažným ústavom bolo v súlade s opatrením Národnej banky Slovenska z   3.   marca   1995   č. 71/1995   Z.   z.,   podľa   ktorého   na   účely   kategorizácie   pohľadávok a podsúvahových záväzkov sa rozlišujú aj pohľadávky, ktoré vznikli banke poskytnutím jedného   alebo   viacerých   úverov   dlžníkovi   na   uspokojenie   iných,   už   skôr   vzniknutých pohľadávok. Z uvedených dôvodov dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že vyslovený právny názor je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. l Občianskeho súdneho poriadku).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   rozsudkom   č. k. 1 Obo 69/2010-568   zo   16.   novembra   2010   znovu   vo   veci   rozhodol   tak,   že   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Žalobkyni súčasne uložil povinnosť zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   51 125,28   €   z titulu   náhrady   trov   konania.   Rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   zákonné   dôvody   na   zrušenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   dovolacím súdom   tu   neboli,   pretože   ani nebolo namietané vykonané dokazovanie,   ale len   odlišný právny názor, čo nie je dôvodom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu. Ďalej uviedol, že dovolací súd sa v zrušujúcom rozhodnutí nedotkol základnej otázky, či úverová zmluva je absolútnym   obchodom,   a   ak   ju   vykladá   inak,   potom   mal   odôvodniť   aj   tento   výklad. Odvolací   súd   považuje   úverové   zmluvy   za   tzv.   absolútny   obchod   s   následkami   s   tým súvisiacimi. Konečný výsledok tzv. reúverovania úveru je ten, že dlh sa splatí dlhom, aby dlžníkovi   zostal   naďalej nesplatený. To   sa   však podľa   odvolacieho   súdu   prieči   právnej úprave o poskytovaní úveru, ale aj právnej logike. V spojitosti s tým nemožno uvažovať ani o tzv. novácii či reštrukturalizácii záväzku. Rovnako sa nemožno odvolávať ani na opatrenie guvernéra Národnej banky Slovenska, ktoré je nižšou právnou normou a nemôže meniť zákon (dokonca retroaktívne), navyše z celého opatrenia ani taký záver nemožno vyvodiť. Odvolací súd preto znovu rozhodol tak, ako je už uvedené.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   žalobkyňa   opätovne   dovolanie.   Keďže predpokladala,   že   odvolací   súd   by   znovu   rozhodol   rovnako   ako   v   predchádzajúcich rozhodnutiach, navrhla, aby dovolací súd rozhodol vo veci samej a napadnutý rozsudok odvolacieho   súdu   zmenil   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   č. k.   17 Cb 10/1997-361 z 13. mája 2003 potvrdí.

Najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   rozhodol   v súlade   s návrhom   žalobkyne, t. j. rozsudok odvolacieho súdu zmenil a napadnutý rozsudok krajského súdu z 13. mája 2003 potvrdil.

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   (t. j.   prvostupňového   súdu) a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského   súdu,   ako   aj   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu.   Sťažovateľ   zároveň navrhol,   aby   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   a napadnutý   rozsudok krajského súdu zrušil.

Sťažovateľ taktiež navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a aby odložil   vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   v spojení   s napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podaním z 5. septembra 2011 sťažovateľ doplnil sťažnosť predložením dodatočných dôvodov   na   podporu   svojho   návrhu   na   vydanie   rozhodnutia o   dočasnom   opatrení a o odklade vykonateľnosti napadnutých rozsudkov.

Ústavný   súd   24.   novembra   2011   vyzval   najvyšší   súd   na   vyjadrenie   k sťažnosti. Predseda   najvyššieho   súdu   vo   svojom   stanovisku   zo 7.   decembra   2011   uviedol,   že napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   vecne   správny   a jeho   odôvodnenie   zodpovedá zákonnému vymedzeniu odôvodnenia rozsudku.

Vzhľadom na to, že stručné vyjadrenie najvyššieho súdu neobsahovalo žiadnu novú argumentáciu,   prípadne   skutočnosti,   ktoré   by   nevyplývali   z napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a súvisiaceho súdneho spisu, ústavný súd považoval za nadbytočné, aby toto vyjadrenie zasielal sťažovateľovi na zaujatie stanoviska.

II.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Cb 10/97-361 z 13. marca 2003

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   práv   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   z týchto   dôvodov   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorá   smeruje   proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   odmietol   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“; (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07)].

K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/6/2011 z 31. mája 2011

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, skúmajúc, či neexistujú dôvody brániace jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   verejnej   moci   (v danom   prípade   všeobecného   súdu)   štátu   alebo   jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť nasledujúcimi ťažiskovými námietkami:

1.   Pokiaľ   ide   o   prvú   námietku,   sťažovateľ   argumentuje   tým,   že   z viacerých uzatvorených zmlúv (č. 1/95, č. 2/95 a č. 3/95) mu nebol reálne poskytnutý žiadny úver, ale tieto   mohli   slúžiť   iba   na   refinancovanie   staršieho   záväzku   (išlo   teda   o   tzv.   reúver). Poslednou úverovou zmluvou, na základe ktorej došlo k reálnemu poskytnutiu peňažných prostriedkov, bola podľa sťažovateľa úverová zmluva č. 2/95. Výnos z úveru č. 1/95 mal byť použitý na refinancovanie úveru poskytnutého v roku 1994, ktorý ale podľa sťažovateľa nebol vôbec poskytnutý. Sťažovateľ tvrdí, že „... úverová zmluva č. 2/95 opätovne určovala spôsob použitia úveru na vyplatenie úveru z úverovej zmluvy č. 1/95 a úverová zmluva č. 3/95 na vyplatenie úveru z úverovej zmluvy č. 2/95. Skutočnosť, že prvostupňový súd ako aj súd dovolací sa vo svojich odôvodneniach venovali otázke spôsobu, akým môže byť úver poskytnutý,   je   pre   hmotnoprávne   posúdenie   žaloby   dôležité   iba   v   prípade,   ak   by   bolo preukázané, že úverová zmluva č. 1/95 (a následne aj 2/95 a 3/95) skutočne refinancovala úver poskytnutý sťažovateľovi v roku 1994 – ako však už sťažovateľ uviedol, takýto úver nebol sťažovateľovi v roku 1994 poskytnutý a žalobca túto skutočnosť nepreukázal. V tejto súvislosti je rovnako dôležité poukázať na skutočnosť spôsobu poskytnutia úveru – na základe vyššie uvedených úverových zmlúv mal byť na refinancovanie staršieho úveru použitý iba výnos z úveru (článok II bod 2 písm. d) úverovej zmluvy č. 1/95, článok II bod 2 úverovej zmluvy č. 2/95 a článok II bod 2 úverovej zmluvy č. 3/95) – ak bol úver poskytnutý   iným   spôsobom,   nedošlo   ku   poskytnutiu   úveru,   ale   teoreticky   iba k bezdôvodnému obohateniu..

Obsahom uvedenej námietky je v podstate tvrdenie, že postupne boli uzatvorené tri úverové zmluvy, z ktorých každá nasledujúca nahrádzala predošlú (č. 1/95 vrátane jedného dodatku, č. 2/95 a č. 3/95), pričom, ako zistil ústavný súd z priložených podkladov, všetky boli   zabezpečené   záložným   právom   k nehnuteľnostiam   patriacim   sťažovateľovi,   a to na účely financovania staršieho záväzku, ktorý však podľa sťažovateľa nikdy neexistoval.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku vychádzal z toho, že uvedené úverové zmluvy boli   skutočne   uzatvorené   a na   ich   základe   došlo   k plneniu,   a   uviedol,   že „poskytnutie peňažných   prostriedkov   dlžníkovi   (žalovanému)   na   zaplatenie   jeho   skoršieho   záväzku v peňažnom ústave, dlžníka nezbavuje povinnosti tieto prostriedky peňažnému ústavu vrátiť a takýto postup neodporuje žiadnemu právnemu predpisu“. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu,   je potrebné zohľadniť aj odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, podľa ktorého: „Keďže   sa   účastníci   v zmluve   dohodli,   akým   spôsobom   bude   úver   (zo   zmluvy   č. 3/95, poznámka)   čerpaný,   pričom   je   zrejmé,   že   záväzok   vyplývajúci   z ÚZ   (úverovej   zmluvy, poznámka)   č. 2/95   na   základe   úveru   poskytnutého   na   základe   ÚZ   (úverovej   zmluvy, poznámka)   č. 3/95   zanikol,   súd   obrany   odporcu   (sťažovateľa,   poznámka)   v tom,   že v skutočnosti   mu   peniaze...   poskytnuté   neboli,   považoval   za   účelové.   Je   na   dohode účastníkov, akým spôsobom sa bude realizovať povinnosť veriteľa poskytnúť v prospech dlžníka peňažné prostriedky.“

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu v tejto časti za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Práve naopak, výklad, podľa ktorého poskytnutie   peňažných   prostriedkov   dlžníkovi   aj na krytie   jeho skoršieho záväzku   voči veriteľovi neodporuje žiadnemu právnemu predpisu, je plne v súlade so zmyslom a účelom súkromného   práva,   ako   aj   § 497   a nasl.   Obchodného   zákonníka   upravujúcich   zmluvu o úvere.   Ani   odpoveď   na   námietku   sťažovateľa,   že   je   sporné,   či   sa   na   refinancovanie skoršieho úveru mal použiť iba výnos z úveru (č. 1/95, č. 2/95 a č. 3/95) alebo celý úver, nemá vplyv na právny záver o existencii záväzku sťažovateľa z týchto úverových zmlúv, a tým ani na posúdenie možnosti, či mohlo byť napadnutým rozsudkom porušené v petite sťažnosti označené základné právo.

2. Druhou námietkou sťažovateľ poukazuje na nedostatočné odôvodnenia prechodu záväzkov zo zmlúv uzatvorených pred 1. januárom 1987 na neho (dve zmluvy o poskytnutí dlhodobého investičného úveru uzatvorené 18. novembra 1986) po pôvodnom dlžníkovi z týchto úverových zmlúv, t. j. z JRD M. Sťažovateľ „v súdnom konaní opakovane uvádzal, že nie je právnym nástupcom JRD M. Túto námietku sťažovateľa súd prvého stupňa neuznal a odvolal sa na skutočnosť, že o rozdelení JRD M., v dôsledku ktorého vznikol aj sťažovateľ, rozhodla   členská   schôdza   JRD   M.   a   členská   schôdza   sťažovateľa,   a tým   bolo   pre   súd prvého stupňa skutkovo a právne ustálené, že záväzky z úverových zmlúv JRD M. prešli na sťažovateľa.   Otázke   právneho   nástupníctva   sa   dovolací   súd   vo svojom   rozhodnutí nevenoval, a to napriek skutočnosti, že odvolací súd, v rozpore s názorom súdu prvého stupňa   mal   za   preukázané,   že sťažovateľ   nie   je   v   rozsahu   záväzkov   z úverových   zmlúv právnym   nástupcom   JRD   M.“.   Dôvodom,   pre   ktorý   nemal   byť   sťažovateľ   právnym nástupcom   pôvodného   dlžníka   JRD   M.,   je   nepreukázanie súhlasu   vyššej   družstevnej organizácie,   ktorý   je   podľa   sťažovateľa   v zmysle § 91   ods. 1   Hospodárskeho   zákonníka v znení   účinnom   v   čase   uzatvorenia   úverových   zmlúv   podmienkou   platnosti   uznesenia členskej schôdze družstva, ktorá o rozdelení hlasovala. Podľa sťažovateľa bolo preukázané iba prerokovanie rozdelenia JRD M. nadriadeným orgánom, nie však schválenie uznesenia členskej   schôdze   JRD   M.   nadriadeným   orgánom.   Rozdelenie   JRD   M.   a finančné vysporiadanie odčlenenia sťažovateľa od neho z 27. februára 1987 tak nemohlo mať také právne následky, ako určil najvyšší súd.

Pri   odôvodnení   svojho rozhodnutia   najvyšší   súd sumarizoval uzatvorené zmluvy, z ktorých mal vyplynúť záväzok sťažovateľa, a navyše uviedol:

„Na   záver   je   potrebné   zdôrazniť,   že   povinnosť   zaplatiť   dlh   z   úverových   zmlúv žalovaný uznal v zápisnici z 12. septembra 1996, tak ako to konštatoval aj dovolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí. Je nepochybné, že aj poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi (žalovanému) na zaplatenie jeho skoršieho záväzku v peňažnom ústave, dlžníka nezbavuje povinnosti tieto prostriedky peňažnému ústavu vrátiť a takýto postup neodporuje žiadnemu právnemu predpisu. Preto rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá, nie je vecne správne a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“

Z   reprodukovanej   časti   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého záväzok sťažovateľa v dôsledku jeho uznania   a   nepreukázania   opaku   trvá.   Je   úlohou   všeobecného   súdu   posúdiť,   či   uznanie povinnosti zaplatiť dlh z úverových zmlúv (vrátane úverových zmlúv spred 1. januára 1987) sťažovateľom v zápisnici (zázname z rokovania) z 12. septembra 1996, resp. ako uvádza krajský súd, aj v zázname z rokovania z 25. októbra 1996, spĺňa podmienky uznania dlhu podľa   § 132   Hospodárskeho   zákonníka,   § 327   Obchodného   zákonníka   v znení   účinnom v relevantnom čase alebo podľa iných na vec aplikovateľných právnych predpisov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy a ich posúdenie všeobecným súdom tak, ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup   ústavného   súdu   by bol   nielen v   rozpore s jeho už spomínaným postavením,   ale popieral   by   základné   zásady   ústnosti   a   bezprostrednosti   súdneho   konania   (m. m. I. ÚS 118/2011).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Odpoveď   na   otázku,   či   záväzky   zo   zmlúv   uzatvorených   pred   1.   januárom   1987 (dve zmluvy o poskytnutí dlhodobého investičného úveru uzatvorené 18. novembra 1986) prešli   na   sťažovateľa   samotným   delimitačným   protokolom   (finančné   vysporiadanie odčlenenia sťažovateľa z JRD M. z 27. februára 1987), nebola ani podľa krajského súdu a ani podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu jedinou rozhodujúcou pre rozhodnutie vo veci samej. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku odôvodnil svoje rozhodnutie inak, ako navrhoval sťažovateľ, nie je bez ďalšieho dôvodom na prijatie záveru o neústavnosti postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu, ak je toto odôvodnenie samo osebe ústavne udržateľné pre rozhodnutie vo veci.

Pre posúdenie argumentov najvyššieho súdu   v odôvodnení napadnutého rozsudku považuje   ústavný   súd   za   potrebné   ozrejmiť   stav   týkajúci   sa   predmetných   čiastkových úverových zmlúv o poskytnutí dlhodobého investičného úveru uzatvorených 18. novembra 1986.

Ústavný   súd   vychádzal   zo   skutkového   stavu   zisteného   všeobecnými   súdmi a aj z priložených   dokumentov   a   zistil,   že   čiastková   úverová   zmluva   o poskytnutí dlhodobého   investičného   úveru   uzatvorená 18.   novembra   1986   medzi   JRD   M.   a ŠBČS na financovanie   investičnej   akcie   „Vinica   M.“   bola   zmenená   a doplnená   viacerými dodatkami, z ktorých už všetky uzatvoril priamo sťažovateľ prostredníctvom osôb na to oprávnených.   Konkrétne   ide   o zmenu   zmluvy   dodatkami   č. 1   (30.   marca   1987,   ktorý potvrdzoval   prechod   záväzkov   z úverovej   zmluvy   na   sťažovateľa   a bol   podpísaný aj osobami oprávnenými konať za sťažovateľa a osobami oprávnenými konať za JRD V. ako druhého nástupcu JRD M.), č. 2 (28. júna 1989), č. 3 (11. decembra 1990), č. 4/94 (7. marca 1994), č. 5/94 (14. apríla 1994), č. 6/94 (8. decembra 1994) a č. 7/94 (s údajom o dátume uzatvorenia 10. novembra 1994).

Ústavný súd rovnako zistil, že čiastková úverová zmluva o poskytnutí dlhodobého investičného úveru uzatvorená 18. novembra 1986 medzi JRD M. a ŠBČS na financovanie investičnej   akcie   „Vinica   Ž.“   bola zmenená   a doplnená   viacerými   dodatkami,   z ktorých taktiež   už všetky   uzatvoril   priamo   sťažovateľ   prostredníctvom   osôb   na to   oprávnených. Konkrétne ide o zmenu zmluvy dodatkami č. 1 (30. marca 1987, ktorý potvrdzoval prechod záväzkov z úverovej zmluvy na sťažovateľa a bol podpísaný osobami oprávnenými konať za sťažovateľa a osobami oprávnenými konať za JRD V. ako druhého nástupcu JRD M.), č. 1/90 (11. decembra 1990), č. 2 (28. júna 1989), č. 2/94 (7. marca 1994), č. 3/94 (14. apríla 1994), č. 4/94 (8. decembra 1994) a č. 5/94 (s údajom o dátume uzatvorenia 10. novembra 1994).

Ústavný súd ďalej dodáva, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/6/2011 z 31. mája 2011 bol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdený ako vecne správny. Preto je potrebné prihliadnuť aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu. Krajský   súd sporné   nástupníctvo   sťažovateľa   odôvodnil   nielen   samotným delimitačným protokolom   (finančné   vysporiadanie   odčlenenia   sťažovateľa   od JRD   M.   z 27.   februára 1987),   ale aj dodatkami č. 1 z 30. marca 1997 k obom čiastkovým úverovým zmluvám o poskytnutí dlhodobého investičného úveru.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že záver najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sa javí ako vecne správny aj s ohľadom na § 128 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia dodatkov č. 1 z 30. marca 1987 k obom čiastkovým úverovým zmluvám, podľa ktorého povinnosť zo záväzku môže dohodou prevziať iná organizácia len so súhlasom oprávnenej organizácie, pokiaľ nejde o prevzatie na základe rozhodnutia alebo so   súhlasom   nadriadených   orgánov.   Predmetné   dodatky   č. 1,   podľa   ktorých «práva a povinnosti vyplývajúce z uvedenej zmluvy prechádzajú na JRD „L.“ v L. (sťažovateľa, pozn.)»,   boli   podpísané   nielen   veriteľom   z   čiastkových   úverových   zmlúv   ako   osobou oprávnenou   zo   záväzku,   ale   aj   oboma   potenciálnymi   nástupcami   pôvodného   dlžníka. Aj keby   prechod   záväzkov   z   oboch   čiastkových   úverových   zmlúv   na sťažovateľa nevyplýval už zo samotného delimitačného rozhodnutia, nesporne by vyplýval z uvedených dodatkov tak, ako to uviedol aj krajský súd.

Ak s ohľadom na uvedené v okolnostiach danej veci mal najvyšší súd za preukázané, že   čiastkové   úverové   zmluvy   z 18.   novembra   1986   zaväzujú   sťažovateľa,   resp.   že sťažovateľ   nepreukázal   neexistenciu   záväzku z nich   vyplývajúceho,   nekonal, pokiaľ   ide o druhú námietku sťažovateľa, arbitrárne a ani zjavne neodôvodnene.

3. Tretia námietka sťažovateľa je založená na tvrdení, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal pri svojom rozhodovaní, a ani neuviedol, ktoré dôkazy boli navrhnuté a vykonané v rámci konania.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku rozhodol, že dovolaním napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho spočíva na nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu. Zároveň najvyšší súd označil, ktoré zmluvy uzatvorené medzi stranami sporu predstavovali dôvod vzniku záväzkov sťažovateľa, rozsah ich splatenia, ako aj   to,   ktorý   úkon   považuje   za   uznanie   záväzku.   Rovnako   najvyšší   súd   v napadnutom rozsudku   rozsiahlym   spôsobom   rekapituloval   doterajší   priebeh   konania   vrátane   obsahu podaní strán a dôvodov jednotlivých doterajších rozhodnutí. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku navyše odkázal na skutkový stav správne zistený krajským súdom, ktorý podrobne uvádza, z ktorých písomností pri svojich úvahách vychádzal, a to vrátane odkazov na čísla listov   v spise.   Skutočnosť,   že   nie   všetky   navrhnuté   sťažovateľom dôkazy   sú   uvedené v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   sama   osebe   nepostačuje na možnosť vyslovenia porušenia v sťažnosti označeného základného práva sťažovateľa.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a to či už sám osebe, alebo aj s prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu, aj pokiaľ   ide   tretiu   námietku   sťažovateľa,   dostatočne   odôvodnený.   Napadnutý   rozsudok najvyššieho   súdu   tak   podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   v tejto   časti   nevykazuje   znaky zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti.

4. Sťažovateľ svoju štvrtú námietku založil na tvrdení, že krajský súd, ako aj najvyšší súd napadnutými rozhodnutiami priznali v rozpore so zákonom žalobcovi nárok na úroky z omeškania z úrokov z omeškania. sťažovateľ uvádza, že bol „zaviazaný úhradou úrokov z úrokov   z   omeškania,   kedy   v   rámci   istiny   boli   priznané   úroky   z   omeškania   vo   výške 4 499 500,45 SKK, z ktorých bol sťažovateľ rovnako zaviazaný platiť úroky z omeškania. Takýto   postup   je   z   hľadiska   hmotného   práva   neprípustný   –   úroky   z   omeškania   nie   sú súčasťou pohľadávky, ale len jej príslušenstvom. Oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania..

Ústavný súd z príloh (odvolanie z 2. septembra 2003 proti napadnutému rozsudku krajského   súdu)   zistil,   že   namietaná   okolnosť   (povinnosť   platiť   úroky   z úrokov z omeškania)   nebola   sťažovateľom   zahrnutá   do odvolania   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   stabilne   zdôrazňuje,   že   nie   je   ďalšou   inštanciou   súdneho   konania a sťažnosť nie je opravným prostriedkom proti prvostupňovému rozhodnutiu. Dodatočné námietky sťažovateľa, ktoré neboli zahrnuté do odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu a ktoré mali a mohli byť uplatnené v riadnom opravnom konaní, nie sú pred ústavným súdom uplatniteľné (podobne napr. IV. ÚS 100/07).

Konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť prostriedkom, ktorý by nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi   verejnej   moci   a ktorým   by sa   umožnilo prihliadnuť   na   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   právoplatné rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej. Nevyužitie   možnosti   uplatniť   argumentáciu,   ktorá   nebola   zahrnutá   do   odvolania   proti rozhodnutiu prvostupňového súdu v konaní pred všeobecnými súdmi, nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ preto, pokiaľ ide o túto časť jeho sťažnosti, nesplnil základný zákonný predpoklad jej prípustnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (II. ÚS 193/06, IV. ÚS 100/07).

Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné sťažnosť vo vzťahu k predmetnej námietke odmietnuť ako neprípustnú.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   to   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a zároveň aj ako neprípustnú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti a taktiež už neprichádzalo   do   úvahy   zaoberať   sa   jeho   návrhom   na odklad   vykonateľnosti   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/6/2011 z 31. mája 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Cb 10/97-361 z 13. marca 2003.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012