znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 20/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1, čl.   47   ods.   2   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/2005 a jeho uznesením zo 17. júla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/2005 a jeho uznesením č. k. 20 C 88/2005-199 zo 17. júla 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ „... podal na okresnom súde satisfakčnú žalobu dňa 30. 3. 2005, ale súd namiesto toho aby vo veci konal, súd sťažovateľa iba šikanoval a doteraz, ani po 5. rokoch šikanácii, súd nedospel k spravodlivému záveru...

Prvé pojednávanie bolo dňa 8. 11. 2005, prebehlo bez pojednávania. Súd rozbehol vojnu o poplatky, hoci v tom čase mal žalobca jediný príjem dávky v núdzi a tak mal byť od poplatku oslobodený automaticky...

Po   protizákonnom   neoslobodzovaní   od   poplatkov   došlo   k   šikanovaniu o splnomocnenie   pre   advokáta.   Nasledovali   protizákonné   pokuty   vo   výške   10.000.-   Sk, a 25.000,- Sk. Toto je štýl súdu provokovať, konať protizákonne a pokutovať! Meritum veci sa vyparilo a stratilo v súdnych machináciach...

Sťažovateľ podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní dňa 23. 01. 2008 a neskôr 21. 11. 2008...

Napokon   do   konania   vstúpila   sudkyňa   JUDr.   O.   N.,   ktorá   pokračovala v protizákonnom vyčínaní uznesením 20 C 88/2005-199.“.

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti uvádza, že „... mal byť oslobodený od súdnych poplatkov pretože jeho jediný príjem boli dávky v núdzi 4.060.- Sk, čo bolo menej ako životné minimum, ktoré v tom čase bolo cca 6.000.- Sk. Súd však vyrobil z veci horor a pyšne   v   ňom   pokračuje.   Nie   je   schopný   sebareflexie.“. Zároveň   sťažovateľ „žiada o ustanovenie advokáta na konanie pred Ústavný súdom zo známych dôvodov. Sociálny status sťažovateľa je stále ponižujúci s nezmenený.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„II.A. Okresný súd Bratislava II hrubo porušuje základné práva D. B. garantované čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13Dohovoru, súd sťažovateľa šikanoval.

II.B. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 50.000 Euros v lehote 15 dní od doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.C.   Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   20   C/88/2005-199   zo   dňa   17.   07.   2009 a oslobodzuje D. B. od poplatkov a zároveň prikazuje OS BA I ustanoviť sťažovateľovi advokáta ex offo.

II.D.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   II bezodkladne konanie 20 C/88/2005 ukončiť v lehote 30 dní, od doručenia Nálezu Ústavného súdu.“

Sťažovateľ   doručil   28.   decembra   2010   ústavnému   súdu   ďalšie   podanie z 23. decembra   2010   označené   ako „Sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky“, ktoré je obsahovo zhodné so sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. marca 2010, v oboch z nich totiž sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   88/2005   (z hľadiska navrhovaného petitu je v nich rozdiel len vo výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia). Ústavný súd preto podanie z 23. decembra 2010 považuje len za doplnenie skôr podanej sťažnosti.

Sťažovateľ v oboch podaniach požiadal o ustanovenie advokáta pre konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Z citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že jeho súčasťou je jednak právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98). Ústavný súd zároveň konštatuje, že právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru obsahuje porovnateľné komponenty ako základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/05 a jeho uznesením zo 17. júla 2009

Sťažovateľ v sťažnosti výslovne namieta len postup okresného súdu v konaní sp. zn. 20 C 88/05. Z obsahu priloženej dokumentácie, ako aj obsahu spisu okresného súdu ale možno vyvodiť, že sťažovateľ v skutočnosti namieta, že k porušeniu ním označených práv došlo nielen postupom, ale aj uznesením okresného súdu č. k. 20 C 88/2005-199 zo 17. júla 2009.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ak   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo   slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený   podať   proti   namietanému   uzneseniu   okresného   súdu,   ako   aj   jeho   postupu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/05 odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj   povinný   rozhodnúť   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/2005

Na   účely   predbežného   prerokovania   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/2005, si ústavný súd vyžiadal príslušný spis okresného súdu, z ktorého zistil:

Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v sume 50 000 Sk, proti odporkyni A. B., B. Žaloba bola   okresnému   súdu   doručená   30. marca   2005   a je   vedená   pod   sp.   zn.   20 C 88/2005. Namietané konanie bolo uznesením okresného súdu č. k. 20 C 88/2005-60 z 8. novembra 2005 zastavené potom, ako sťažovateľ na výzvu okresného súdu nezaplatil súdny poplatok za podaný návrh, a to i napriek tomu, že o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku bol riadne   poučený.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k. 8 Co 209/2008-139   z   28.   novembra   2008   tak,   že napadnuté uznesenie potvrdil. Sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu doručené 19. januára 2009. Uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2009, t. j. sťažovateľom namietané konanie je právoplatne skončené.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   sťažnosť   9.   marca   2010,   pričom   namietané konanie bolo právoplatne skončené 19. januára 2009. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal 20. januára 2009 proti jeho uzneseniu o zastavení konania z 8. novembra 2005 v spojení s uznesením krajského súdu z 28.   novembra   2008   dovolanie   a v tejto   súvislosti   požiadal   o ustanovenie   právneho zástupcu pre dovolacie konanie.

Keďže Občiansky súdny poriadok ustanovuje súdu prvého stupňa určité povinnosti aj v súvislosti   s predkladaním   spisu   dovolaciemu   súdu,   ústavný   súd   preskúmal   aj   postup okresného   súdu   súvisiaci   s predkladaním   spisu   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolaciemu súdu z toho hľadiska, či v rámci tohto postupu mohlo   dôjsť   k   prieťahom,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti a spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 88/2005 vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 20 C 88/2005-199 zo 17. júla 2009 nevyhovel žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov   pre   dovolacie konanie. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie 27. augusta 2009.   Dňa   14.   septembra   2009   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní   sťažovateľa   (predmetné   konanie   je   krajským   súdom   vedené   pod   sp.   zn. 7 Co 209/2009), kde sa nachádzal až do 10. decembra 2010, keď ho krajský súd vrátil okresnému   súdu   z dôvodu,   že   mu   vec   bola   predčasne   predložená,   pretože   nastali nové právne skutočnosti, o ktorých je oprávnený rozhodnúť vecne príslušný okresný súd.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v čase,   keď   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   svoju sťažnosť (9. marca 2010), sa vec nachádzala pre účely rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa v dispozícii krajského súdu, a teda v tom čase už okresný súd nemohol porušovať svojím postupom sťažovateľom označené práva.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,   že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo   dochádzať   alebo   porušenie   v   tom   čase   ešte   mohlo   trvať   (m.   m.   I.   ÚS   34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená,   už   nemôže   dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Vzhľadom na uvedené a vychádzajúc zo zistenia, že v čase doručenia sťažnosti bola vec v dispozičnej sfére krajského súdu, a teda okresný súd v tom čase nemohol porušovať označené   práva   sťažovateľa,   ústavný   súd   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   postup okresného   súdu   súvisiaci   s predkladaním   spisu   vedeného   pod   sp.   zn.   20   C   88/05 dovolaciemu súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/2005

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Už   z povahy   práva   upraveného   v čl.   13   dohovoru   vyplýva,   že   k jeho   porušeniu v zásade   nemôže   dôjsť   postupom   súdu   prvého   stupňa,   teda   v danom   prípade   postupom okresného   súdu.   O právnych   prostriedkoch   nápravy,   ktorými   sú   podľa   Občianskeho súdneho   poriadku   najmä   sťažnosť,   odvolanie   a dovolanie,   sú   oprávnené   rozhodovať nadriadené súdy, t. j. v danom prípade krajský súd, resp. najvyšší súd ako dovolací súd. Za daných   okolností   nemohlo   dôjsť   postupom   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa k porušeniu práva garantovaného čl. 13 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2011