znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 20/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. J. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo   veci   namietaného   porušenia   čl. 2   ods. 2   a   čl. 13   ods. 1   písm. a)   Ústavy   Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 178/2008 a jeho uznesením z 30. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PaedDr. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2008   doručená   sťažnosť   PaedDr.   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci   namietaného porušenia   čl. 2   ods. 2   a   čl. 13   ods. 1   písm. a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 178/2008 a jeho uznesením z 30. septembra 2008 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol, že krajský súd:«Uznesením sp. zn. 1 Co/178/2008 z 30. 08. 2008 (správne má byť 30. septembra 2008,   pozn.) v   právnej   veci   20 C 1340/1998   o povinnosti   navrhovateľa   (žalovaného v 2. rade a žalovanej v 3. rade) uzavrieť so žalobcom kúpnu zmluvu, súd potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice I zo 14. mája 2008 o nariadení predbežného opatrenia - na návrh žalobcu z 22. 04. 2008, ktorým zakázal navrhovateľovi (žalovanému v 2. rade a aj žalovanej v 3. rade), aby nehnuteľnosti registrované v EN KN Katastrálny úrad K. - Správa katastra K.,... zaťažili, zriaďovali k nim záložné práva alebo ich scudzovali a to až do právoplatného rozhodnutia súdu v hlavnej veci.

V napadnutom uznesení sp. zn. 1 Co/178/2008 z 30. 09. 2008 súd dospel k právnemu záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné a že súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia vyhovel, keďže zo strany žalobcu boli preukázané podmienky pre takýto procesný postup, a rozhodol bez výsluchu účastníkov podľa   § 75   ods. 7   O. s. p.   Ďalej   dôvodil,   že   pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia   sa   nevykonáva   dokazovanie   (§ 120   a nasl.   O. s. p.),   ale   súd   len skúma   či   je   osvedčený   nárok,   k   ochrane   ktorého   predbežné   opatrenie   smeruje   a   či   je predbežné   opatrenie   nevyhnutné   pre   jeho   ochranu,   t. j.   či   je   osvedčená   aj   naliehavosť potreby   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov.   V   závere   rozhodnutia   uviedol,   že: „Za daného stavu a   to s prihliadnutím   na existenciu žalobcom predloženého   listinného dokladu - zmluvy, lehotu v akej bol uplatnený nárok a charakter predmetného konania mal zato,   že   žalobca   v   tejto   veci   preukázal   splnenie   podmienky   pre   vydanie   predbežného opatrenia“   a   za   takejto   situácie   uzavrel:   „že   dočasná   úprava   pomerov   účastníkov   je dôvodná“.   Konštatoval,   že   vydaním   takéhoto   predbežného   opatrenia   naviac   nedôjde k žiadnemu podstatnému obmedzeniu žalovaných ako vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti a to pri bežnom nakladaní s nehnuteľnosťou až do doby konečného rozhodnutia vo veci samej...

Právne závery súdu v uznesení z 30. 09. 2008 nemajú oporu v zákone, ani v Ústave SR.   Súd   napadnuté   rozhodnutie   Okresného   súdu   Košice I.   zo   14.   mája   2008   riadne neskúmal a nevyhodnotil ani dôkaz, ktorý žalobca predložil. Jeho záver o tom, že žalobca svoj nárok na vydanie predbežného opatrenia osvedčil je v extrémnom rozpore s tým, čo z predloženého dôkazu zistil. Z týchto dôvodov neobstojí ani naliehavosť dočasnej úpravy, ktorú v napadnutom rozhodnutí dôvodil.

Súd na osvedčenie nároku žalobcu - prijal listinu, ktorá z formálneho, vecného, ale ani z právneho hľadiska mu za dôkaz slúžiť nemohol. Súd neodstránil zásadné nedostatky v uznesení   Okresného   súdu   Košice I.,   ktoré   ako   odvolací   orgán   bol   povinný   uviesť   do súladu so zákonom a ústavou. Jeho rozhodnutie je v rozpore so zákonom a Ústavou a bolo prijaté bez právneho dôvodu na škodu navrhovateľa a v prospech žalobcu, ktorý mu svoj právny nárok neosvedčil.

Pri   svojom   postupe - výkone   súdnej   moci   súd   porušil   viaceré   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ale aj základné práva navrhovateľa garantované Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a rovnako právami zaručenými v Základnej listine ľudských práv, ktorými je Slovenská republika viazaná.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že:„Súd vzal za podklad svojho rozhodnutia dôkaz - listinu, ktorý v skutočnosti mal odmietnuť. Túto takmer nečitateľnú fotokópiu listiny bez zákonom stanovených náležitostí - kvalifikoval ako zmluvu o budúcej kúpnej zmluve uzavretú medzi žalobcom a poručiteľkou, tú ani neporovnal s originálom a vyvodil z nej také právne závery, ktoré z nej nevyplývali. Predložená   listina,   ktorú   vzal   za   podklad   svojho   rozhodnutia   -   nespĺňa   ani elementárne náležitosti právneho úkonu tak ako to zákonodarca v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení požaduje.

Naviac   tvrdenia   uvedené   žalobcom   v   jeho   stanovisku   k   odvolaniu   navrhovateľa (žalovaných) nevyhodnocoval vôbec. V predloženej listine absentujú:

- údaje individualizujúce zmluvné strany,

- listina postráda základné znaky právneho úkonu, nie je zmluvou, ani dohodou,

- neobsahuje časový, ani iný údaj o tom, kedy sa účastníci zmluvy zaviazali uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu,

- listina obsahuje vyhlásenie poručiteľky z 2. marca 1992, o prípadnom predaji jej nehnuteľnosti, ktorú žalobca nepodpísal,

- žalobca   opatril   túto   listinu   svojím   podpisom   15. 2. 1997,   pod   vlastnoručne dopísaným návrhom že kúpnu cenu za jej nehnuteľnosti zaplatí v nemeckých markách. Z rozhodnutia súdu nie je identifikovateľné ako sa vysporiadal s otázkou platnosti a účinnosti predloženej listiny, ani s tým, že kedy ju zmluvné strany uzavreli. Aj keď sa súd v potvrdzujúcom uznesení dovoláva § 120 O. s. p.,   -   tým sa nezbavil   povinnosti:   riadne preskúmať a   vyhodnotiť   dôkazy,   ktoré   jej   žalobca   predložil - listinu a   tvrdenia uvedené v stanovisku k odvolaniu žalovaných...

Zmluva o budúcej zmluve - musí mať písomnú formu a musí obsahovať údaj o tom, kedy zmluvné strany uzavrú riadnu zmluvu. Nedostatok určenia doby, do ktorej má byť budúca - hlavná zmluva uzavretá má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy. Žalobcom predložená listina postráda základné atribúty pre záväzkovo- právne vzťahy a všeobecne pri zmluvách tak ako to stanovuje § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluva predpokladá: - návrh - ofertu, - prijatie návrhu - akceptáciu, - vzájomnú zhodu vôle subjektov. Súd potvrdil napadnuté uznesenie Okresného súdu Košice I. bez toho, aby mal dôkaz, ktorý sám v rozhodnutí cituje. Odôvodnenie, že žalobca svoj nárok osvedčil z veci nevyplynulo.

Vyhodnotenie dôkazov tak ako ich súd vykonal odporujú ustanoveniu § 132 O. s. p. Prijal aj tie tvrdenia žalobcu, ktoré síce nie sú u advokátov bežnými, ale ktorými bolo hrubo zasiahnuté do práv žalovaných aj pokiaľ ide o ich osobnú česť.“

Sťažovateľ poukázal aj na to, že na Okresnom súde Košice II prebiehalo v súvislosti s nehnuteľnosťou,   ktorej   sa   týka   napadnuté   konanie,   aj iné   konanie o neplatnosť závetu vedené pod sp. zn. 17 C 1592/1998, ktoré právoplatne skončilo v roku 2007.

Sťažovateľ uviedol aj niektoré okolnosti vyplývajúce z tohto konania, ktoré podľa jeho názoru majú význam pre rozhodovanie v napadnutej veci a v súvislosti s tým okrem iného uviedol:

«Vlastnícke   práva   žalovaných   obmedzil   Okresný   súd   Košice II.   v   konaní   sp. zn. 17 C 1592/98 za aktívnej spoluúčasti žalobcu - nezákonným postupom sudcu konajúceho od 27. 11. 1998   do   31. 03. 2003   a   náprava   trvala   do   roku   2007.   V   spore   si   žalobca prostredníctvom svojej manželky nárokoval tie nehnuteľnosti nebohej o ktorých s ňou ako advokát   konal.   Ako   svedok   svojej   manželky   vypovedal   súdu   o   tom,   že v   roku   1992   sa s poručiteľkou - najprv dohodol o tom, že mu svoje nehnuteľnosti predá a že následne v roku 1993 sa s ňou dohodol, že nehnuteľnosti budú predmetom závetu jeho manželky 17 C 1592/98.

Išlo o stav, kedy sa advokát so svojou mandantkou nedohodol na odmene za právne služby, ale priamo žiadal celý predmet nehnuteľnosti o ktorej s ňou bez zmluvy o právnej pomoci konal.

O činnosti žalobcu v priebehu súdneho procesu 17 C 1592/98 a jeho manželky - žalobkyne svedčia zápisnice zo súdnych pojednávaní.

Žalobca   najprv   žalobou   z   27. 11. 1998   pred   Okresným   súdom   Košice II.   sp. zn. 17 C 1592/98 mienil nadobudnúť nehnuteľnosti svojej nebohej mandantky tým, že svedčil pred súdom o jej duševnej nespôsobilosti - to trvalo 10 rokov. Po neúspechu, následne v konaní   sp. zn.   20 C 1340/1998   žiada   o   tie   isté   nehnuteľnosti   teraz   už   titulom   zmluvy o budúcej   kúpnej   zmluve,   ktorá   nejestvuje   a   ktorú   pred   zahájením   sporu   17 C 1592/98 vlastne sám anuloval. Obe súdne konania považujeme za procesy o ktorých súdy ani konať nemali.

Nároky navrhovateľa v 2. rade (a žalovanej v 3. rade) na náhradu škody vyplývajúcu z   postupu   Okresného   súdu   Košice II.   v   konaní   sp. zn.   17 C 1592/98   sú   predmetom uplatnenia voči Ministerstvu spravodlivosti SR podľa zákona č. 58/1969 Zb. O právnej veci konal aj Ústavný súd SR a Európsky súd pre ľudské práva.

Európsky súd pre ľudské práva vo veci Delcourt z roku 1970 vyriekol: „Právo na spravodlivý proces, či už civilný alebo trestný predpokladá, že každá strana má možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok, ktoré nie sú jasne nevýhodné v porovnaní s protistranou“.»

V závere sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Krajský súd v Košiciach svojím potvrdzujúcim uznesením dal priebeh nezákonnosti, lebo za preukázané a osvedčené mal také nároky žalobcu o ktorých mu dôkazy predložené neboli. A na základe takéhoto postupu zasiahol do práv navrhovateľa.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal vo veci tento nález:

«- Krajský súd v Košiciach v konaní sp. zn. 1 Co/178/2008 o predbežnom opatrení porušil základné práva PaedDr. J. S. zaručených:

- čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, právo na konanie štátnych orgánov iba na základe ústavy a v jej medziach podľa zákonov v spojitosti s čl. 144 Ústavy SR,

- čl. 13a)   právo   na   ukladanie   povinností   na   základe   zákona   v   jeho   medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

- čl. 47 ods. 3 právo na rovné postavenie účastníkov,

- čl. 48 ods. 2 Ústavy SR právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,

- práva zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu o práve na pokojné užívanie majetku,

- čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd na spravodlivé súdne konanie a dodržiavanie princípu „rovnosti zbraní“.

- Ústavný súd ruší   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach zo dňa   1 Co/178/2008 z 30. 9. 2008 a uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn. 20 C/1340/1998 zo 14. mája 2008 o nariadení predbežného opatrenia.»

Sťažovateľ   okrem   uvedeného   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk (6 638 €), ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím z 30. septembra 2008 v označenom konaní

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

V predmetnej veci krajský súd po podaní odvolania proti uzneseniu Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) zo 14. mája 2008 sp. zn. 20 C 1340/1998, ktorým bolo nariadené   predbežné   opatrenie   obmedzujúce   vlastnícke   právo   sťažovateľa,   uznesením sp. zn.   1 Co 178/2008   z 30. septembra 2008   prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil. V odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:

„S   poukazom   na   citované   zákonné   ustanovenia   je   potrebné   uviesť,   že   úpravou predbežného   opatrenia   zákon   umožňuje   rýchle   a   pružné   riešenie   takej   situácie,   keď   je potrebný okamžitý zásah súdu v záujme rýchlej a účinnej ochrany práv a oprávnených záujmov občanov a právnických osôb. Zákon v podstate rozlišuje 2 skupiny predbežných opatrení   a   to   opatrenia,   ktorých   účelom   je   dočasná   úprava   pomerov   účastníkov   a opatrenia, ktoré majú zaistiť výkon rozhodnutia, t. j. uspokojenie nároku už prisúdeného. Obidva druhy predbežných opatrení možno nariadiť tak pred začatím príslušného konania, v ktorom má byť poskytnutá definitívna ochrana (§ 74 a nasl. O. s. p.), ako aj v priebehu konania (§ 102 O. s. p.). Predbežného opatrenia sa môže domáhať ten, kto aspoň osvedčí, že mu nárok patrí, pričom jeho nariadením nie je prejudikované konečné rozhodnutie o nároku oprávnenej osoby, ktoré sa vydáva až po vykonaní príslušného dokazovania vo veci samej. Predbežné opatrenie má len zabezpečovací charakter a nemôže vyriešiť to, čo má byť predmetom konania vo veci samej.

Pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   súd   nevykonáva dokazovanie podľa § 120 a nasl. O. s. p., ale len skúma, či je osvedčený nárok, k ochrane ktorého   predbežné   opatrenie   smeruje   a   či   je   predbežné   opatrenie   nevyhnutné   pre   jeho ochranu t. j. či je osvedčená aj naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Ak ide o predbežné opatrenie vydané v priebehu konania, je pre záver o osvedčení týchto rozhodujúcich   skutočností   rozhodujúci   skutkový   stav   vyplývajúci   z   dôkazov   vykonaných ku dňu rozhodovania o predbežnom opatrení a to vo vzťahu k celému predmetu konania. V danom prípade sa žalobca domáha vydania predbežného opatrenia podľa § 102 O. s. p. t. j. v priebehu konania, v rámci ktorého sa žalobca domáha uloženia povinnosti žalovaným   uzavrieť   s   ním   zmluvu   na   sporné   nehnuteľnosti,   ktoré   vychádzajúc   z   jeho tvrdenia boli predmetom dohody o budúcej zmluve uzavretej s ich právnou predchodkyňou. Ohľadne   tohto   nároku   je   však   ešte   potrebné   vykonať   dokazovanie,   vrátane   posúdenia platnosti ním uvádzaného právneho úkonu. Práve vzhľadom na samotný charakter tohto konania   a   potreby   vykonania   dokazovania   o   základe   tohto   návrhu   v   tomto   konaní   je dôvodný   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   o   zákaze   dispozície   s   predmetnými nehnuteľnosťami,   nakoľko   prípadným   možným   ďalším   prevodom   predmetných nehnuteľností by mohol vzniknúť ťažko zvrátiteľný stav a žalobca by mohol byť poškodený na svojich právach. Žaloba, podaná ešte dňa 23. 12. 1998, by totiž v takom prípade, ak by žalovaní v 2. a 3. rade prestali byť vlastníkmi, musela byť zamietnutá.

Za daného stavu a to s prihliadnutím na existenciu žalobcom predloženého listinného dokladu - zmluvy, lehotu, v akej bol uplatnený nárok a charakter predmetného konania, má odvolací   súd   zato,   že   žalobca   v   tejto   veci   preukázal   splnenie   podmienky   pre   vydanie predbežného opatrenia a za takejto situácie možno uzavrieť, že dočasná úprava pomerov účastníkov je dôvodná. So skutočnosťami, ktoré sa uvádzajú v odvolaní, sa bude musieť súd prvého stupňa vyporiadať pri rozhodovaní vo veci samej.

Vydaním takéhoto predbežného opatrenia naviac nedôjde k žiadnemu podstatnému obmedzeniu žalovaných ako vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti a to pri bežnom nakladaní s nehnuteľnosťou až do doby konečného rozhodnutia vo veci samej.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ust. § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

V tejto súvislosti ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   ku všeobecným   súdom.   Kritériom   na   rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol   k obmedzeniu, resp. odopretiu   základných   práv   alebo   slobôd   (I. ÚS 200/08, II. ÚS 406/08, III. ÚS 286/08, IV. ÚS 234/08).

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia   je   v prvom   rade   vecou   všeobecných   súdov   (čl. 142   ústavy).   Preto   samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, pretože nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom.   Je   taktiež   potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežného opatrenia možno podať aj opakovane.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučne na posúdenie,   či   postup   krajského   súdu   v napadnutom   konaní a pri   vydaní   namietaného uznesenia   bol   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   zásadou   spravodlivého   procesu a základným právom na súdnu ochranu tak, ako to zaručuje čl. 46 a nasledujúcich článkov ústavy (identický text obsahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Požiadavky,   ktoré   sú   z hľadiska   ústavných   aspektov   kladené   na   rozhodnutia o nariadení   predbežného   opatrenia,   možno   sformulovať   do   týchto   dvoch   základných podmienok:

a) musia mať predovšetkým zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy),

b) musia   byť   vydané   príslušnými   orgánmi   a nemôžu   byť   prejavom   svojvôle (čl. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy).

Ústavný   súd   hodnotiac   namietané   uznesenie   krajského   súdu   zastáva   názor,   že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia.

Pokiaľ   sťažovateľ   porušenie   práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru zdôvodňuje tým, že krajský súd „na osvedčenie nároku žalobcu – prijal listinu, ktorá z formálneho, vecného ale ani z právneho hľadiska mu za dôkaz slúžiť nemohla“, ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu vysloveným v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia, že uvedenou námietkou sťažovateľa, ako aj ostatnými tvrdeniami obsiahnutými   v   odvolaní   proti   nariadeniu   predbežného   opatrenia   sa   bude   musieť vysporiadať okresný súd, avšak až pri rozhodovaní o veci samej. Obdobne ústavný súd prisvedčil   konštatovaniu   krajského   súdu,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   ide   iba o dočasnú úpravu pomerov, ktorá má predísť „prípadným možným prevodom predmetných nehnuteľností“, čím by mohol vzniknúť „ťažko zvrátiteľný stav“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   pri   posudzovaní   dvoch   vedľa   seba stojacich   práv   účastníkov   konania   rozhodol   proporcionálne   konkrétnym   okolnostiam prípadu. Jeho rozhodnutie na jednej strane preventívne bráni eventuálnemu poškodeniu práv žalobcu,   ku   ktorému   by mohlo   dôjsť   predajom   predmetnej   nehnuteľnosti   pred   prijatím meritórneho rozhodnutia, no na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa.

Z uvedených   dôvodov,   pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozhodnutím, musel ústavný súd túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Rovnosť   účastníkov   súd   zabezpečuje   vytvorením   rovnakých   procesných   možností na uplatnenie ich   práv   a   plnenie   ich   povinností.   Podstata   tejto   ústavnej   zásady   spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú rovnaké   procesné práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia za rovnakých   procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka,   nie   je   podstatné   ani   to,   ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo..., aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá podľa ústavného súdu ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi konania, aby sa vyjadril ku   každému   dôkazu,   ktorý   súd   vykonal   a ktorý   môže   obsahovať   zistenia   významné pre rozhodnutie súdu (m. m. I. ÚS 75/96).

Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje   návrhy   za   podmienok,   ktoré   nie   sú   podstatne   nevýhodnejšie   než   podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (I. ÚS 49/01).

Účastníci konania počas jeho priebehu mali možnosť uviesť všetky skutočnosti, ktoré boli dôležité pre posúdenie dôvodnosti nariadenia predbežného opatrenia.

V odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   z 30.   septembra   2008,   ktorým   potvrdil nariadenie   predbežného   opatrenia   prvostupňovým   súdom,   boli   okrem   iného   uvedené argumenty,   na   základe   ktorých   sa   sťažovateľ   a   žalovaná   v 3.   rade domáhali   zrušenia prvostupňového rozhodnutia.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   prevažná   väčšina   týchto   argumentov   sa   týka rozhodovania   vo   veci   samej,   teda   nie   rozhodnutia,   ktorým   bolo   nariadené   predbežné opatrenie, proti ktorému vedené odvolacie konanie je predmetom skúmania na ústavnom súde.

Berúc do úvahy aj túto skutočnosť ústavný súd uzavrel, že postup krajského súdu pri rozhodovaní   o odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o nariadení   predbežného opatrenia   vrátane   samotného   rozhodnutia   o odvolaní   nesignalizujú   možnosť   porušenia označených základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému   porušeniu   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   ods. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 1 dodatkového protokolu, pokiaľ ide o ním garantované právo „na ochranu majetku“, a preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. IV. ÚS 233/04).

V súvislosti   s namietaným   porušením   označeného   práva   ústavný   súd   poukazuje na svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   právny   názor,   v zmysle   ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného   charakteru,   ku ktorým   patrí   aj   právo   vyplývajúce   z čl. 20   ústavy,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 50 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   by   bolo   možné   uvažovať   len   vtedy,   ak by   zo strany   všeobecného   súdu primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. m. m. IV. ÚS 123/08, IV. ÚS 138/08), čo však v danej veci, ako už bolo uvedené, ústavný súd nezistil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie   práva   podľa   čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu,   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

V súvislosti s požiadavkou sťažovateľa vysloviť porušenie práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a)   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   1 Co 178/2008 a jeho   rozhodnutím   z 30.   septembra   2008   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou rozhodovacou činnosťou uvádza, že čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy nemá charakter základného práva,   a preto   sa   jeho   porušenia   možno   úspešne   domáhať   len   v spojitosti   s porušením základných práv a slobôd upravených v druhom až siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (I. ÚS 20/00). Keďže ústavný súd takéto porušenie nezistil, odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy

Článok 2 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú všetky orgány verejnej   moci   povinné   rešpektovať   pri   výklade   a uplatňovaní   ústavy,   a preto   je   vždy implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t. j.   aj   jeho   rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní   uvažovať   o porušení   čl. 2   ods. 2   ústavy   len   v spojení   s porušením   konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dôjsť ani k záveru o porušení   čl. 2   ods. 2   ústavy,   a preto   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáhal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Co 171/2008 z 30. septembra 2008, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 20 C 1340/1998 zo 14. mája 2008 o nariadení predbežného opatrenia, ústavný súd poznamenáva,   že   rozhodovanie   o   zrušení   sťažovateľom   označených   právoplatných rozhodnutí   by   bolo   možné   iba   v   tom   prípade,   ak   by   mu   predchádzalo   rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho práv (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy). Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd o tejto časti návrhu   na   rozhodnutie   rozhodoval.   Uvedené   sa   vzťahuje   aj   na   ďalšie   požiadavky sťažovateľa uplatnené v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009