znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 20/05-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Márie Achbergerovej, bytom S. J., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 449/00 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 98/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Márie Achbergerovej o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2004 doručená sťažnosť Márie Achbergerovej, bytom S. J. (ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa   čl. 14 ods.   1 Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný pakt“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 449/00 v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 98/03.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: «Sťažovateľka   spolu   so   svojím   teraz   už   nebohým manželom J. A. nadobudli za svojho spolužitia novovytvorením veci – postavením stavby vlastníctvo k rodinnému domu a tiež k pozemnoknižným parcelám. Ešte za života manžela sťažovateľky jej syn J. A. mladší donútil otca J. A. staršieho k podpísaniu ním pripravenej listiny o vydedení, v ktorej obvinil svoju sestru A. (...), že otcovi neposkytla potrebnú pomoc, ktorú od nej vyžadoval a že sa o nebohého nestarala. A. T. poslala návrh na súd, v ktorom žiadala,   aby   súd   vyslovil   neplatnosť   vydeďovacej   listiny.   Konanie   o   tom   sa   viedlo na bývalom súde Bratislava – vidiek pod sp. zn. 11 C 179/89 a bolo právoplatne skončené dňa 30. 7. 1990 úspechom navrhovateľky (...).

Po právoplatnom ukončení tohto konania, t. j. po 30. 7. 1990 sa uskutočnilo dedičské konanie po manželovi sťažovateľky a na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. D 744/89 zo dňa 27. 3. 1992 sa sťažovateľka stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, pretože jej syn trval na tom, aby sestra (...) nechala svoj dedičský podiel matke, čo urobil aj on. Tento jeho prejav (...) viedol syna sťažovateľky k tomu, že už 31. 8. 1992 sám vybavil znalecký posudok na   ocenenie   nehnuteľnosti,   ktorý   bol   súčasťou   „kúpnej   zmluvy“   s   overeným   podpisom zo dňa 23. 9. 1992. Hneď dňa 24. 9. 1992 požiadal príslušné Štátne notárstvo o registráciu zmluvy a tá sa aj v ten istý deň uskutočnila. Syn sťažovateľky tak v období od 3. 7. 1992 do 23. 9. 1992, t. j. v priebehu 2 mesiacov a 20 dní, dosiahol, že celé existujúce vlastníctvo jeho   rodičov   získal   do   výlučného   vlastníctva.   Tieto   údaje   sa   sťažovateľka   dozvedela postupne   (niektoré   až   v   priebehu   súdneho   sporu   o   neplatnosť   kúpnej   zmluvy),   pričom o existencii samotnej kúpnej zmluvy sa dozvedela až v januári 2000 za pomoci dcéry, ktorú splnomocnila na prešetrenie na katastri nehnuteľností, čo je s jej vlastníctvom k rodinnému domu a s príslušenstvom. (...)

Dňa   3.   5.   2000   sťažovateľka   požiadala   o   právnu   pomoc   advokátsku   kanceláriu a po zhromaždení potrebných skutkových zistení bol podaný návrh o určenie absolútnej neplatnosti   kúpnej   zmluvy.   Uvedeným   návrhom   sa   sťažovateľka   domáhala   v   podstate ochrany svojho vlastníckeho práva najmä k rodinnému domu, ktorý nikdy nemala v úmysle speňažiť, lebo bol jej jediným obydlím. (...) O kúpe domu sa so synom nikdy nerozprávala.»

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 449/00 z 29. januára 2003 návrh sťažovateľky na určenie   absolútnej   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   zamietol,   čo   odôvodnil   tým,   že   sa   jej nepodarilo preukázať nedostatok slobodnej vôle pri uzatváraní zmluvy ani že právny úkon nebol urobený vážne. Podľa názoru okresného súdu sa sťažovateľka predmetnou kúpnou zmluvou snažila realizovať svoj zámer, aby v prípade dedičského konania nededila jej dcéra a aby ani jej nevesta si nemohla uplatňovať nárok na dom. Okresný súd taktiež nezistil, že by napadnutú kúpnu zmluvu bolo možné považovať za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi.

Sťažovateľka tvrdí, že „Pre tento svoj záver prvostupňový súd vybral z dôkazov náhodilé   a   neúplné   časti   a   v   konaní   zhromaždený   materiál   jednotlivo   ani   vcelku nevyhodnotil. Hodnotiaca úvaha súdu z hľadiska hodnovernosti a pravdivosti dôkazov je len okrajová a je ľubovoľná. Súd nerešpektoval pri hodnotení dôkazov ust. § 132 OSP, keď nevychádzal zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci“.

Sťažovateľka   vyčíta   okresnému   súdu   aj   to,   že   nevykonal   ňou   navrhnuté   dôkazy dedičskými spismi tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   má   výhrady   aj   voči   spôsobu   zapisovania   do   zápisnice z pojednávania konaného 29. januára 2003 a namieta, že jej nebolo umožnené vyjadriť sa k „vykonaným“ dôkazom listinami.

Sťažovateľka   napadla   označený   prvostupňový   rozsudok   odvolaním,   o   ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 98/03 z 21. októbra 2003 tak, že rozsudok súdu   prvého   stupňa   v   celom   rozsahu   potvrdil.   Podľa   sťažovateľky «Krajský   súd nepostupoval   v   súlade   s   ust.   §   212   ods.   1   a   ods.   3   OSP,   ust.   §   213   OSP,   keď   sa nevysporiadal   s   dôvodmi   odvolania   sťažovateľky   a   hlavne   s   vadami   prvostupňového konania, na ktoré aj v odvolaní poukázala, pričom išlo o vady, ktorými prvostupňový súd „zmaril“   dôkazy   predkladané   sťažovateľkou,   keď   ich   vykonal   spôsobom,   ktorým   nie   je zrejmé, čo vlastne oboznámením sa so spismi konkrétne zistil».

Sťažovateľka žiada ústavný súd, aby vydal toto rozhodnutie:

„Okresný súd v Pezinku v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 449/00 a Krajský súd v Bratislave v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Co 98/03 porušili právo sťažovateľky na   poskytnutie   súdnej   ochrany   zaručenej   v čl.   46   ods.   1,   47   ods.   3,   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   sťažovateľky   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, a to najmä tým, že súdy vykonali dôkaz listinou v rozpore so zákonom, účastníkom   nedali   možnosť   vyjadriť   sa   k všetkým   vykonaným   dôkazom,   porušili   zásadu rovnosti   účastníkov   konania,   neposúdili   všetky   skutočnosti,   ktoré   vyšli   v konaní   najavo a boli   pre   rozhodnutia   vo   veci   podstatné,   nevykonali   všetky   navrhnuté   dôkazy a nevyhodnotili   dôkazy   v súlade   so zákonom.   Ďalej   týmto   súdy   porušili   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   nerešpektovaním   procesných   predpisov   pri   hodnotení   dôkazov, ustanovenie o vykonaní dôkazov § 129 ods. 1 OSP a toho, čo v konaní vyšlo najavo podľa § 132 OSP a neodôvodnením rozsudkov v súlade s § 157 ods. 2 a 3 OSP a Krajský súd v Bratislave   ustanovenia   § 212,   § 213   OSP   tým,   že   sa   vôbec   nezaoberal   rozsahom a dôvodmi odvolania. Napokon bol uvedeným postupom súdov porušený taktiež čl. 14 ods. 1 časti III Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach o práve na spravodlivý súd. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Okresného   súdu   v Pezinku č. k. 5 C 449/00-164   zo   dňa   29. 1. 2003   a rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 5 Co 98/03-188 zo dňa 21. 10. 2003 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Pezinku na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...)

Podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   sú   všetci   účastníci   v   konaní   pred   všetkými   orgánmi verejnej moci uvedenými v čl. 47 ods. 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 14 medzinárodného paktu sú si všetky osoby pred súdom rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje (...) o jeho právach a povinnostiach (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 1 a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 449/00 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 98/03.

K námietke porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre   zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02).

Sťažovateľka   tvrdila,   že   bolo   porušené   jej   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie „najmä tým, že súdy vykonali dôkaz listinou v rozpore so zákonom (...), neposúdili všetky skutočnosti,   ktoré   vyšli   v   konaní   najavo   a   boli   pre   rozhodnutia   vo   veci   podstatné, nevykonali všetky navrhnuté dôkazy a nevyhodnotili dôkazy v súlade so zákonom“.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidí sťažovateľka aj v nerešpektovaní procesných predpisov pri hodnotení dôkazov, v neodôvodnení rozsudkov v súlade s § 157 ods.   2   a   3   OSP   a v   postupe   krajského   súdu,   ktorý   sa   podľa   nej   nezaoberal rozsahom a dôvodmi odvolania.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu a z predložených rozhodnutí ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 449/00 z 29. januára 2003 bol zamietnutý návrh sťažovateľky   na   určenie   absolútnej   neplatnosti   právneho   úkony   –   kúpnej   zmluvy z 22. septembra 1992, ktorou ako predávajúca previedla na svojho (v čase podania návrhu už nebohého) syna nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území S. J. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 14. marca 2003 odvolanie.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP na odvolacom pojednávaní 21. októbra 2003 podľa § 214 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky (žalobkyne) nie je dôvodné, na základe čoho rozsudkom sp. zn. 5 Co 98/03 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil. V odôvodnení svojho rozsudku okrem iného konštatoval, že „Vykonaným dokazovaním nebolo vôbec preukázané, že by právny úkon (zmluva)   bol   urobený   žalobníčkou   pod   hrozbou   násilia   alebo   pod   tlakom   bezprávnej vyhrážky, teda neslobodne. Skutočnosti v tomto smere tvrdené žalobníčkou neboli potvrdené žiadnym   zo   svedkov,   okrem   svedkyne   T.,   ktorá   sa   však   tieto   skutočnosti   dozvedela od žalobníčky. (...) Aj podľa názoru odvolacieho súdu je úmysel žalobníčky v súvislosti s týmto   konaním   zrejmý,   a   to   z   obsahu   listín   (výzvy,   vyjadrenia)   písaných   žalobníčkou v období od začiatku roku 2000, teda v období, kedy opätovne po dlhej dobe obnovila styk s dcérou a táto prevzala starostlivosť o žalobníčku a jej opateru. Podľa žalobníčky táto sa vzhľadom   na svoj   zlý   zdravotný   stav   a   vysoký   vek   rozhodla   odčiniť   krivdu,   spáchanú na dcére. Avšak absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi nie je možné vyvodzovať z okolností, ktoré nastali po jej uzatvorení a s obsahom ani s účelom zmluvy nesúvisia. Rovnako nie je dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy skutočnosť, že nebola zaplatená kúpna cena (...)“.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. K odňatiu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 22/03, I. ÚS 52/03, PL. ÚS 139/02).

Stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) je taktiež názor, podľa ktorého právo na súdnu ochranu sa však nestotožňuje s procesným úspechom.

Z obsahu sťažnosti ústavný súd vyvodzuje, že porušenie svojho označeného práva vidí sťažovateľka predovšetkým v spôsobe, akým všeobecné súdy uplatňovali v konaní v jej právnej veci ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje   na   judikatúru   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva   (sťažnosť   č.   6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris), v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a po výklade   a   použití   relevantných   právnych   noriem   rozhodnú   za   predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   doterajšej   judikatúry   nie   je zásadne   oprávnený   ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí   (m. m.   II. ÚS 54/02).   Rovnako   stabilnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti ústavného súdu je názor, podľa ktorého vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, I. ÚS 83/03).

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   vyhodnotil   túto   argumentáciu   sťažovateľky zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými postupmi okresného súdu a krajského súdu a namietaným porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí aj právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého   spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   ako   účastník   konania   (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). V nadväznosti na uvedené považuje za potrebné zdôrazniť, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   z   medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl.   7   ústavy (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Len výnimočne by otázka   splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody. S poukázaním na dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že v danej veci o takýto prípad nejde.

K   námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   spôsobu   zapisovania   do   zápisnice na pojednávaní   konanom   na   okresnom   súde   29.   januára   2003   ústavný   súd   uvádza, že z obsahu   predmetnej   zápisnice   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka,   resp.   jej   právna zástupkyňa   boli   vzniesli   akékoľvek   výhrady   voči   spôsobu   zapisovania   do   zápisnice v priebehu predmetného pojednávania.

Ak   sťažovateľka   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   nevyslovila   nesúhlas so spôsobom zapisovania do zápisnice a túto námietku uplatnila až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnila základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. Nevyužitie tejto možnosti v konaní pred všeobecným súdom nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   §   157   ods.   2   OSP   v   odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy, a ako posúdil zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil (ods. 2).

V záujme výchovného pôsobenia rozsudku dbá súd na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a zaoberalo sa príčinami sporu (ods. 3).

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vykladať   a   uplatňovať   s   ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz   v. Španielsko   z   21. januára 1999,   § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   obsahovať dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaného článku ústavy však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (m. m. I. ÚS 56/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   neuviedla   žiadnu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   rozsudok   okresného   súdu a rozsudok krajského súdu sú postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o tom, že by tieto rozhodnutia boli neodôvodnené, čím malo podľa sťažovateľky taktiež dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka   bola   žalobkyňou   v   označenom   spore,   všeobecné   súdy   v   jej   veci na základe jej návrhov konali a rozhodli, svoje rozhodnutia náležite odôvodnili na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd na základe toho dospel k záveru, že z napadnutých postupov okresného súdu   a krajského súdu v označených konaniach nevyplývajú také skutočnosti,   ktoré by poukazovali na príčinnú súvislosť s možnosťou porušenia uvedených základných práv alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy).

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   skutkových   okolností,   ktoré   vyplynuli   z   obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu a z právnych východísk a záverov všeobecných súdov oboch stupňov, preto ohľadne tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   dospel   k záveru   o jej   zjavnej   neopodstatnenosti   a tiež   o   nedostatku   svojej právomoci.

K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 1 a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Predmetom sťažnosti je tiež tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd a krajský súd porušili v označených konaniach svojím postupom jej základné právo rovnosti postavenia účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu. Zásada   rovnosti   strán   v   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných podmienok   a   rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré   zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka spravodlivého   procesu   v sebe   obsahuje zásadu   zaručujúcu   pre   každú   stranu   v   procese   mať   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.

Obsah   práva   rovnosti   ako   jedného   z   určujúcich   ústavnoprávnych   princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania   (osobitne   sporového   konania),   ako   aj   iného   civilného   procesu   majú   rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).

Táto   zásada   vyjadrujúca   „právo   na   spravodlivý   proces“,   nutnosť   rovnakých „pravidiel   hry“   alebo   tiež   „princíp   rovnosti   zbraní“   pre   všetkých   účastníkov   súdneho konania je ďalej rozvedená v zákone č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“), ale predovšetkým v Občianskom súdnom poriadku a v Trestnom poriadku (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov).

Zákon o súdoch a sudcoch (§ 7 ods. 1 prvá veta) deklaruje, že „Všetci sú si pred zákonom aj pred súdom rovní“. Podľa druhej vety tohto zákonného ustanovenia „Každý má právo na ochranu svojich práv, slobôd a právom chránených záujmov pred súdom, pokiaľ zákon nezveruje túto ochranu iným orgánom“.

Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 OSP, podľa ktorého „Účastníci majú v občianskom súdnom   konaní   rovnaké   postavenie...   Súd   je   povinný   zabezpečiť   im   rovnaké   možnosti na uplatnenie ich práv“. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania.

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza,   nevyplýva   žiadna   možnosť   porušenia   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   čl.   14   ods.   1 medzinárodného paktu, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie, a ani sťažovateľka, ktorá je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátkou, teda kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že by napadnuté konania okresného súdu a krajského súdu boli postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o nerešpektovaní rovnosti účastníkov konania.

Pokiaľ   ide   o   rovnosť   procesných   prostriedkov,   ktoré   mali   účastníci   konania v súdnom   konaní na ochranu svojich   práv a oprávnených   záujmov k dispozícii,   možno konštatovať,   že   oba   súdy   svojimi   postupmi   nepriznali   účastníkom   konania   na   strane žalovaných   viac   práv,   než   mala   v konaní   pred   súdmi   oboch   stupňov   k dispozícii sťažovateľka, ale predovšetkým jej neodňali (resp. neobmedzili) možnosť uplatnenia jej procesných námietok ani ju nijakým iným spôsobom oproti účastníkom konania na strane žalovanej neznevýhodnili. To platí aj vo vzťahu k celému priebehu konania.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   subjektívny   názor   sťažovateľky,   že   bola v napadnutých konaniach diskriminovaná, nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť   k   takémuto   diskriminačnému   postupu,   ak   chýbajú   objektívne   okolnosti,   ktoré   by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (IV. ÚS 210/04).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, z jej príloh a z obsahu dotknutého súdneho spisu nie je podľa názoru ústavného súdu možné akceptovať názor, že by postupom všeobecných súdov bola sťažovateľke odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, čo jej ako účastníčke konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka mala možnosť byť prítomná na všetkých súdnych pojednávaniach, mala možnosť ústne i písomne podať svoje vyjadrenie ku všetkým vykonaným dôkazom, čo v priebehu konania aj v plnej miere bez akéhokoľvek obmedzenia využívala.

Vzhľadom   na   to   v   preskúmavanej   veci   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel ústavný súd k záveru o nedostatku priamej príčinnej súvislosti   medzi   napadnutými   postupmi   okresného   súdu   a   krajského   súdu   a   možným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a tým o zjavnej neopodstatnenosti jej sťažnosti v tejto časti.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd po predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2004