znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 20/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť mjr. Ing. P. M., bytom Z., a pplk. Ing. P. P., bytom Z., zastúpených advokátom JUDr. J. K., Z., vo veci porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 26 ods. l a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. l a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Vojenského obvodového súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 3/03 a Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To-26/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mjr. Ing. P. M. a pplk. Ing. P. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2003   doručená   sťažnosť   mjr.   Ing.   P.   M.   a pplk.   Ing.   P.   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. K., ktorou namietajú porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 26 ods. l a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7 ods. l a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupmi   Vojenského   obvodového   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 3/03 a Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To-26/2003.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uvádzajú,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Okresného   úradu vyšetrovania Policajného zboru vo Zvolene z 24. mája 2001 sp. zn. ČVS: OUV-357/10-ZV-2001-Dec bolo začaté trestné stíhanie vo veci a zároveň sťažovateľom vznesené obvinenie pre   trestný   čin   podnecovania   k národnostnej   a rasovej   nenávisti   podľa   §   198   ods.   1 Trestného   zákona,   pretože   počas   diskusie   v pléne   vykrikovali   výroky   ako   „cigáňov postrieľať, vyhladiť ich, nie sú to ľudia, 97% je neprispôsobivých – postrieľať ich, 3% sú prispôsobiví, ale čo s nimi, aj tých postrieľať”, a podobne, čím mali verejne podnecovať k nenávisti k rómskemu etniku.

Dňa   17.   januára   2003   prokurátor   vojenskej   obvodnej   prokuratúry   podal na sťažovateľov obžalobu pre trestný čin podnecovania k národnostnej a rasovej nenávisti podľa § 198a ods. 1 Trestného zákona.

Vojenský obvodový súd v Banskej Bystrici sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou obžaloby   a konanie sťažovateľov   kvalifikoval   ako   trestný   čin   «hanobenia   národa,   rasy a presvedčenia podľa § 198 ods. 1 písm. a) Trestného zákona „vtedy účinného“», za ktorý boli sťažovatelia rozsudkom z 29. apríla 2003 sp. zn. 2 T 3/03 uznaní vinnými.

Proti   uvedenému   rozsudku   podali   sťažovatelia   a   vojenský   obvodný   prokurátor v Banskej Bystrici (ďalej len „vojenský prokurátor“) odvolanie.

Vyšší   vojenský   súd   v Trenčíne   odvolania   sťažovateľov   a vojenského   prokurátora uznesením z 2. júla 2003 sp. zn. 1 To 26/2003 zamietol.

Sťažovatelia   v sťažnosti   ďalej   uvádzajú,   že   „obmedziť   slobodu   prejavu   a   právo vyhľadávať a šíriť informácie môže orgán verejnej moci iba pri splnení troch podmienok stanovených v ods.   4 čl. 26 ústavy, ktoré musia byť splnené súčasne. Podľa judikatúry Európskej komisie pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva sa vymedzenie týchto zásahov netýka súkromných osôb a nevládnych organizácií“.

Sťažovatelia sa domáhajú vydania nasledovného rozhodnutia ústavného súdu:

„Vojenský obvodový súd v Banskej Bystrici svojím konaním a rozhodnutím zo dňa 29. 04. 2003 vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 3/03 porušil základné právo navrhovateľov upravené v čl. 17 ods. 2 a čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 a 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vyšší vojenský súd v Trenčíne svojím konaním a rozhodnutím zo dňa 02. 07. 2003 vo veci vedenej pod sp. zn. 1 To 26/2003 porušil ústavné právo navrhovateľov upravené v čl. 17 ods. 2 a čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 a 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň zrušuje rozsudok Vojenského obvodového súdu   v Banskej   Bystrici   zo   dňa   29.   04.   2003   sp.   zn.   2   T   3/03   a uznesenie   Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 02. 07. 2003 sp. zn. 1 To 26/2003 a ukladá Vojenskému obvodovému súdu v Banskej Bystrici, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Zároveň žiadam Ústavný súd, aby navrhovateľom priznal právo na náhradu trov právneho   zastupovaniu   nimi   zvoleným   právnym   zástupcom   JUDr.   J.   K.,   advokátom, vo výške 3.416,- Sk za každý úkon právnej pomoci podľa ustanovenia § 13 ods. 8 a § 17 ods. 2 vyhl. č. 163/2002 Z. z. a režijný paušál vo výške 128,- Sk podľa ustanovenia § 19 ods. 3 vyhl.   č.   163/2002   Z.   z.   na   účet   právneho   zástupcu   navrhovateľov   podľa   vyčíslenia a špecifikácie podanej pri vynesení rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

2. Podľa obsahu sťažnosti Vojenský obvodový súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 2 T 3/03 z 29. apríla 2003 uznal sťažovateľov vinnými z trestného činu „hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 198 ods. 1 písm. a) Trestného zákona“, proti ktorému podali   sťažovatelia   a vojenský   prokurátor odvolanie.   Vyšší   vojenský   súd   v Trenčíne uznesením sp. zn. 1 To- 26/2003 z 2. júla 2003 odvolania zamietol.

Podľa čl. 142 ods. l ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach.   Táto   všeobecná   právomoc   trestného   súdnictva   zahŕňa   výlučné   oprávnenie na rozhodovanie   najmä   o   otázkach   viny   a   trestu   (okrem   konania   o   obžalobe   proti prezidentovi   republiky,   kde   koná   a rozhoduje   ústavný   súd).   Zo   subsidiárnej   štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00). Ústavný súd je oprávnený a povinný vstupovať do právomoci trestného súdnictva len vtedy, ak by konkrétnym trestným súdom vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by tieto závery boli v príčinnej súvislosti s porušením základného práva alebo slobody. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam alebo účinky   takejto   interpretácie   a aplikácie   by   boli   nezlučiteľné   s ústavou,   prípadne s medzinárodnou zmluvou, ktorou je viazaná Slovenská republika.

S poukazom   na   uvedené   a obsah   sťažnosti   sťažovateľov   sa   ústavný   súd   sústredil najskôr na preskúmanie námietky porušenia práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Dôvody a spôsob trestného stíhania ustanovuje zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a zákon   č.   141/1961   Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov.

Pokiaľ   ide   o spôsob   stíhania   sťažovateľov,   z predložených   rozhodnutí   orgánov činných   v trestnom   konaní   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   stíhaní   na   základe   uznesenia o začatí   trestného   stíhania   a stíhaní   sťažovateľov   z 24.   mája   2001   sp.   zn.   ČVS:   OUV-357/10-ZV-2001-Dec,   podanej   obžaloby,   o ktorej   rozhodoval   prvostupňový   aj   odvolací trestný   súd,   naposledy   uznesením   z 2.   júla   2003   sp.   zn.   1   To-26/2003.   Tento   spôsob trestného stíhania netrpí žiadnym nedostatkami, ktoré by zakladali záver o ich spojitosti s porušením čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Dôvodom na trestné stíhanie sťažovateľov bol skutok, ktorý bol uvedený vo všetkých rozhodnutiach   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   od   začatia   trestného   stíhania až po uvedené   právoplatné uznesenie   odvolacieho   súdu.   Tento   skutok   podľa   konečného rozhodnutia odvolacieho súdu bol kvalifikovaný ako trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 198 písm. a) Trestného zákona účinného ku dňu spáchania skutku. Táto kvalifikácia bola riadne odôvodnená vrátane odpovedí na námietky sťažovateľov.

Prvostupňový aj odvolací trestný súd riadne odôvodnili závery svojich rozhodnutí vo výrokoch   o vine   aj   treste   a vyrovnali   sa   aj   s námietkami   sťažovateľov   uvedenými v odvolaní proti rozsudku z 29. apríla 2003 sp. zn. 2 T 3/03.

Z uvedeného   vyplýva,   že   rozhodnutia   trestných   súdov   v tejto   veci   nemôžu   byť v žiadnej   príčinnej   súvislosti   s tvrdeným   porušením   čl.   17   ods.   2   ústavy   a čl.   7 ods.   1 dohovoru z dôvodov, ktoré uviedli sťažovatelia, ktorí v podstate argumentovali skutkovými okolnosťami, ktoré sa nedajú spájať s námietkou, že boli stíhaní a odsúdení bez dôvodu a spôsobu upravených v zákone.

Okrem toho ústavný súd pripomína, že aj na úrovni výkonnej moci sú Rómovia považovaní za etnickú skupinu. Interpretácia „Rómovia ako etnická skupina“, je v súlade s uznesením vlády SR č. 153/1991 Zb. z 9. apríla 1991, najmä jeho prílohou označenou ako „Zásady vládnej politiky Slovenskej republiky k Rómom“, z ktorej jednoznačne vyplýva charakteristika Rómov ako rómskej etnickej minority.

Takáto   interpretácia   (aj   výklad   použitý   v trestnej   veci   sťažovateľov)   je   v súlade aj so záväzkami vyplývajúcimi z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy), v danom   prípade   najmä   s Medzinárodným   dohovorom   o   odstraňovaní   všetkých   foriem rasovej   diskriminácie,   ktorý   sa   stal   súčasťou   nášho   právneho   poriadku   už   jeho publikovaním v Zbierke zákonov pod č. 95/1974 Zb. Z tohto medzinárodného dohovoru treba upozorniť na čl. I.1. ods. 1, kde sa uvádza: «Výraz „rasová diskriminácia“ v tomto dohovore   znamená   akékoľvek   rozlišovanie,   vylučovanie,   obmedzovanie,   alebo zvýhodňovanie   založené   na   rase,   farbe   pleti,   rodovom   alebo   na   národnostnom   alebo etnickom   pôvode,   ktorého   cieľom   alebo   následkom   je   znemožnenie   alebo   obmedzenie uznania, používania alebo uskutočňovania ľudských práv a základných slobôd na základe rovnosti v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej alebo v ktorejkoľvek inej oblasti verejného života.»

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   skutkové   závery   a aplikáciu   príslušných ustanovení   Trestného   zákona   všeobecnými   súdmi   (Vojenský   obvodový   súd   v Banskej Bystrici,   Vyšší   vojenský   súd   v Trenčíne)   nemožno   považovať   za   svojvoľnú   alebo arbitrárnu.   Účinky   takejto   interpretácie   a   aplikácie   sú   zlučiteľné   s ústavou,   prípadne s namietaným dohovorom. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti názoru všeobecných súdov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. Ústavný súd preto konštatuje, že nebolo možné, aby označenými rozhodnutiami všeobecných súdov (Vojenský obvodový súd, Vyšší vojenský súd) došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 7 ods. l dohovoru.

Za takýchto okolností bolo bez právneho významu skúmanie porušenia čl. 26 ods. l a 2 ústavy a čl. 10 ods. l dohovoru.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak navrhovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. III. ÚS 45/03).

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2004