znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 2/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť N., zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   JUDr. Henrich   Dušek,   s.   r.   o.,   Vajnorská   8/A,   Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Henricha Dušeka, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 221/2010 z 21. apríla 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 87/2011 z 30. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2013   doručená   sťažnosť   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 8 Co 221/2010 z 21. apríla 2012 (správne 21. apríla 2011, pozn.) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 87/2011 z 30. októbra 2012.

Zo sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že sťažovateľ ako prenajímateľ a nezisková organizácia   N...   (ďalej   len   „nájomca“   alebo   „navrhovateľ“),   uzavreli   18.   apríla   2005 nájomnú   zmluvu,   predmetom   ktorej   bolo   užívanie   v nej   identifikovaných   hnuteľných a nehnuteľných   vecí   v   areáli   nemocnice   v T.,   na   účely   poskytovania   zdravotnej starostlivosti.

„Dňa 03. 11. 2009 prenajímateľ nájomcovi vypovedal nájomnú zmluvu z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti v zmysle bodu 5.1 nájomnej zmluvy, nakoľko navrhovateľ nezabezpečí] na vlastné náklady dodávku tepla do prenajatých priestorov, keďže neuhradil dodávateľovi   tepla   zmluvne   dohodnutú   cenu   za   dodávku   tepla   napriek   upozorneniu dodávateľ,   že   nezačne   vykurovaciu   sezónu.   Keďže   nájomca   porušil   svoje   zmluvné povinnosti,   vykurovacia   sezóna   sa   v   objektoch   v   užívaní   nájomcu   nezačala,   čím   došlo k ohrozeniu poskytovania zdravotnej starostlivosti a priamemu ohrozeniu života a zdravia hospitalizovaných pacientov. K obnove dodávok tepla došlo až na základe intervencie N., ktorý za účelom zabezpečenia vykurovania schválil poskytnutie finančnej výpomoci vo výške 760.000,- EUR.“

Následne   nájomca   podal   Okresnému   súdu   Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“) návrh na určenie neplatnosti výpovede z 3. novembra 2009 a na určenie, že nájomný vzťah na základe predmetnej nájomnej zmluvy naďalej trvá. O tomto návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 27/2010-264 z 11. júna 2010 tak, že návrh zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   navrhovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 221/2010-300 z 21. apríla 2011 tak, že vo veci samej rozsudok   okresného   súdu   zmenil   a   určil,   že   výpoveď   sťažovateľa   z   nájomnej   zmluvy z 18. apríla 2005 v znení neskorších dodatkov daná navrhovateľovi listom z 3. novembra 2009 je neplatná a že nájomný vzťah na základe tejto nájomnej zmluvy naďalej trvá.Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Cdo   87/2011   z   30.   októbra   2012   tak,   že   dovolanie zamietol.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu na tom základe, že krajský súd ako odvolací súd postupoval svojvoľne (arbitrárne) pri výklade nájomnej zmluvy, keď dospel k záveru, že nebol naplnený výpovedný dôvod podľa čl. III 3.2 písm. a) nájomnej zmluvy, pretože navrhovateľ neporušil svoje povinnosti podľa čl. V 5.1 nájomnej zmluvy. Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti poukazuje na svoju argumentáciu vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa a vo svojom dovolaní, a na svoj výklad čl. V 5.1 nájomnej zmluvy. Podľa sťažovateľa čl. V 5.1 nájomnej zmluvy je potrebné vykladať tak, že primárna povinnosť navrhovateľa spočívala v „zabezpečení dodávok energií a služieb“, pričom zabezpečenie znamená „dosiahnutie reálnych nerušených dodávok energií a služieb“. Pre účely splnenia tejto   primárnej   povinnosti   mal   navrhovateľ   sekundárnu   povinnosť „uzatvoriť   zmluvné vzťahy s príslušnými dodávateľmi.

… hrubým   porušením   zmluvy   je   tak   porušenie   primárnej   povinnosti   –   reálneho zabezpečenia   dodávok   energií   a   služieb,   ako   aj   porušenie   sekundárnej   povinnosti   – zazmluvnenia dodávok energií a služieb s príslušnými dodávateľmi.

Odvolací súd veľmi necitlivo poukázal len na splnenie formálnej povinnosti uzatvoriť príslušné   zmluvy   a   zabudol   na   zabezpečenie   potreby   reálnych   dodávok   energií do zdravotníckeho zariadenia.“.

Sťažovateľ   poukazuje   tiež   na   to,   že   dodávateľ   tepla   –   E...,   listom   oznámil navrhovateľovi, že napriek začiatku vykurovacej sezóny 2009/2010 kúrenie v nemocnici v T.   nebolo   spustené.   Z   uvedeného   listu   tiež   vyplýva,   že navrhovateľ   bol   opakovane upozornený   na   to,   aby   uhradil   svoje   záväzky,   pričom   tento   tak   neurobil   a   nepristúpil ani na možnosť postupnej úhrady záväzkov. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:

„V   dôsledku   nezačatia   vykurovania   pre   nesplnené   záväzky   navrhovateľa   voči dodávateľovi tepla vznikla v N... krízová situácia, kedy viacero oddelení vrátane lôžkových nebolo vykurovaných. V zápisnici z vykonaného zdravotného dozoru, ktorá bola taktiež prílohou   vyjadrenia   k   žalobe,   bolo   konštatované,   že nedodržaním   požadovaných   teplôt vo vnútornom prostredí budov dochádza k priamemu ohrozeniu zdravia, ktoré môže mať bezprostredne   za   následok   riziko   vážneho   poškodenia zdravia   pacientov, ako i zamestnancov zdravotníckeho zariadenia N...

Z uvedeného dôvodu bolo uložené opatrenie uzatvorenia prevádzky v tých častiach zdravotníckeho   zariadenia,   v   ktorých   nevyhovovala   teplota,   a   to   až   do   doby   splnenia stanovených   teplôt   v   uvedených   priestoroch   podľa   všeobecne   záväzných   právnych predpisov. Je celkom zrejmé, že navrhovateľ nezabezpečil dodávku tepla do zdravotníckeho zariadenia,   čím   zjavne   nie   len   hrubo   porušil   svoju   zmluvnú   povinnosť,   ohrozil   chod zdravotníckeho zariadenia, ktorého efektívne prevádzkovanie bolo účelom nájomnej zmluvy, ale najmä ohrozil život a zdravie pacientov a zamestnancov zdravotníckeho zariadenia.“

Podľa sťažovateľa navrhovateľ porušil svoju zmluvnú povinnosť zabezpečiť dodávku energií na vlastné náklady, pričom v tejto súvislosti uvádza:

«V záujme zachovania poskytovania zdravotnej starostlivosti v regióne bol vtedy odporca doslova nútený zabezpečiť dodávky tepla na svoje náklady. Zo strany navrhovateľa pritom   nešlo   o   ojedinelú   situáciu.   Systematické   neuhrádzanie   záväzkov   v   rokoch   2008 a 2009   opakovane   odôvodňovalo   hrozbu   odpojenia   od   dodávok   tepla   a   ohrozovalo poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti,   čoho   dôkazom   bolo   aj   písomné   vyjadrenie spoločnosti E... založené do súdneho spisu.

Len   na   vďaka   intervencii   NSK,   ktorý   uznesením   Zastupiteľstva   NSK č. 292/2009 zo dňa 02.   11.   2009 schválil krátkodobú finančnú výpomoc spoločnosti E... bola obnovená dodávka tepla do zdravotníckeho zariadenia v T.

Taktiež upriamujeme pozornosť na skutočnosť, že nájomca bol povinný zabezpečiť si dodávky energií „na vlastné náklady“. Táto povinnosť celkom zjavne porušená taktiež bola,   nakoľko   len   vďaka   uvedenému   zásahu   N.   bola   obnovená   dodávka   tepla   do zdravotníckeho zariadenia. Bez ohľadu na formu akou bol zo strany N... urobený tento krok, je   celkom   zjavné,   že   nie   konaním   nájomcu,   ale   iniciatívou   N...   boli   dodávky   tepla dodávateľom   −   spoločnosťou   E...   obnovené.   O   zabezpečení   dodávok   tepla   „na   vlastné náklady“ tak v tomto prípade rozhodne nemôže byť reč.»

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa názoru sťažovateľa aj tým, že krajský súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania. V predmetnej veci bolo potrebné v odvolacom konaní doplniť dokazovanie, prípadne ho opakovať, preto mal krajský súd podľa § 214 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   na   prejednanie   odvolania   nariadiť pojednávanie.   Nariadiť   pojednávanie   bolo   podľa   sťažovateľa   tiež   potrebné   z   dôvodu, že si to vyžadoval dôležitý verejný záujem. Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza:«„Odvolací   súd   v   odôvodnení   rozsudku   na   strane   6   konštatoval,   že   rozsah a existencia výluky v dodávke tepla do jednotlivých nehnuteľností tvoriacich predmet nájmu v čase výpovede odporcu z nájmu nebol skúmaný a preukázaný...“ Máme za to, že rozsah výluky   v prvostupňovom   konaní   preukázaný   bol,   pričom   odvolací   súd   celkom   zjavne ignoroval dôkazy predložené v prvostupňovom konaní, a to menovite zápisnicu zo štátneho zdravotného dozoru zo dňa 16. 10. 2009 a taktiež list od dodávateľa tepla − spoločnosti E... zo dňa 14.   10.   2009.   Ak bolo napriek tomu vo veci potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, mal odvolací súd vo veci nariadiť pojednávanie.

Nakoľko   odvolací   súd   dospel   k   záverom,   že   súd   prvého   stupňa   na   základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, mal v súlade s ustanovením § 213 ods. 3 dokazovanie v potrebnom rozsahu sám opakovať.

Máme   za   to,   že   rozhodnutie   o   platnosti   resp.   neplatnosti   výpovede   z   nájmu v prípade zariadenia   poskytujúceho   zdravotnú   starostlivosť   v   regióne   okresu   T., t. j. v spádovej oblasti s viac ako 70.000 obyvateľmi, ktoré by mohlo následne spôsobiť kolaps   poskytovania   zdravotnej   starostlivosti   v   regióne,   je   vecou   verejného   záujmu, a aj z tohto   dôvodu   mal   odvolací   súd   vo   veci   nariadiť   pojednávanie,   nakoľko   N...   bola predmetná nemocnica s poliklinikou v T. zverená do majetku zo zákona a z tohto dôvodu je v nej povinný zabezpečiť poskytovanie zdravotníckej starostlivosti, či už vo vlastnej réžii alebo prostredníctvom tretích osôb.

Rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom...»

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2012 sťažovateľ poukazuje na to, že

„Dovolací súd konštatoval, že odvolací súd správne nenariadil pojednávanie vo veci, nakoľko si to nevyžadoval verejný záujem. Dovolací súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že rozhodnutím vo veci sa neriešila otázka existencie zdravotníckeho zariadenia v danom regióne,   ale   výhradne   otázka   platnosti   nájomnej   zmluvy   medzi   dvomi   subjektmi súkromnoprávneho vzťahu. Súd však v danej veci opomenul skutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý v príkrom rozpore s logickým a jazykovým výkladom sporných ustanovení   nájomnej   zmluvy   zmenil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   spôsobil   zásadné ohrozenie poskytovania zdravotnej starostlivosti v regióne tvoriacom spádovú oblasť s viac ako   70.000   obyvateľmi.   Ako   uvádza   v   odôvodnení,   pojem   verejného   záujmu   je   právne vymedziteľný, ak daná vec sa netýka iba účastníkov konania, ale vzťahuje sa na širší okruh subjektov (rozhodnutie môže mať dopad aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú účastníkmi   predmetného   konania),   čo   v   tomto   prípade   celkom   jednoznačne   splnené   je. Ide totiž tak   o   potenciálny dopad na pacientov odkázaných   na   poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ako aj na aktuálneho poskytovateľa, poskytujúceho zdravotnú starostlivosť na základe platne vydanej licencie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, užívajúceho hnuteľné a nehnuteľné veci v areáli nemocnice v T. N... je povinný zabezpečiť poskytovanie zdravotnej   starostlivosti   v   regióne.   Za   týmto   účelom   prenechal   hnuteľný   a   nehnuteľný majetok v areáli nemocnice v T. nájomnou zmluvou do užívania novému poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti neziskovej organizácii N... Určenie neplatnosti výpovede nájomnej zmluvy a rozhodnutie o tom, že nájomný vzťah naďalej trvá, by zasiahlo nie len platnosť vyššie uvedenej zmluvy s novým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ale aj množstva podnájomných vzťahov a iných záväzkov odvodených od tohto primárneho záväzku. Navyše pôvodný prevádzkovateľ N... už nie je schopná prevádzkovať toto zdravotnícke zariadenie, nakoľko   je   v   konkurze,   prebehlo   voči   nemu   viacero   exekučných   konaní   a   nemá   ani personálne   a   materiálne   predpoklady   na   to,   aby   mohlo   opätovne   toto   zdravotnícke zariadenie prevádzkovať. Uvedené skutočnosti teda sa teda celkom zjavne dotkli verejného záujmu a ohrozili prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v regióne. Rozhodnutie vo veci sa dotklo okrem navrhovateľa a odporcu celého radu fyzických a právnických osôb, a teda boli celkom jednoznačne naplnené predpoklady pre nariadenie pojednávania vo veci.“.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„... Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súd v Nitre sp. zn. 8 Co/221/2010-300 zo dňa 21. 04. 2012 (správne 21. apríla 2011, pozn.)   a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 87/2011 zo dňa 30. 10. 2012 porušené bolo.

... Rozsudok Krajského súd v Nitre sp. zn. 8 Co/221/2010-300 zo dňa 21. 04. 2012 (správne 21. apríla 2011, pozn.) a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 87/2011 zo dňa 30. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súd v Nitre na ďalšie konanie.... Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 221/2010 z 21. apríla 2011

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 21. apríla 2011 na tom základe, že krajský súd sa podľa neho

- dopustil svojvôle pri výklade čl. III 3.2 a čl. V 5.1 nájomnej zmluvy vo vzťahu k tomu, či bol daný výpovedný dôvod, a tiež tým, že

- rozhodol   o odvolaní   bez   nariadenia   pojednávania   v   rozpore   s   §   214   OSP, čím sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom.

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ podal proti namietanému rozsudku krajského súdu   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   z   30.   októbra   2012. Z odôvodnenia   tohto   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   odôvodnil prípustnosť dovolania s poukazom na § 238 ods. 1 OSP, keďže krajský súd ako odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej. Z vecného hľadiska svoje dovolanie založil na námietke, že „postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom... tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, aj keď si to vyžadoval dôležitý verejný záujem“ (s. 6 rozsudku najvyššieho súdu, pozn.). Rovnako tak v   dovolaní   argumentoval,   že „odvolací   súd   mal   v   súlade   s... § 213   ods.   3   O.   s.   p. dokazovanie v potrebnom rozsahu sám opakovať“, a to vo vzťahu k rozsahu a existencii výluky (s. 4 a 5 rozsudku najvyššieho súdu, pozn.). Sťažovateľ tiež tvrdil, že konanie na odvolacom súde bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] vzhľadom na to, že „odvolací súd ignoroval dôkazy vykonané v prvostupňovom   konaní podporujúce argumentáciu odporcu“ (s.   5 rozsudku najvyššieho   súdu,   pozn.).   Sťažovateľ   napokon   namietal,   že odvolací   súd   vec   nesprávne právne posúdil [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], „keď rozhodol, že výpovedné dôvody v zmysle článku III. bod 3.2 písm. a) v spojitosti s bodom 5.1. nájomnej zmluvy naplnené neboli a výpoveď nájomnej zmluvy je neplatná“ (s. 5 rozsudku najvyššieho súdu, pozn.).

Najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie rozsudkom z 30. októbra 2012 zamietol podľa § 243b ods. 1 OSP. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že vecne prerokoval dovolaciu argumentáciu   sťažovateľa   (ktorá   je   zhodná   s   argumentáciou   uvedenou   v sťažnosti). Na tomto základe nemôže byť daná aj právomoc ústavného súdu posúdiť túto argumentáciu vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 21. apríla 2011 a súhlasiť s jeho   argumentáciou   uvedenou   v jeho   sťažnosti,   podľa   ktorej „je   daná   právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o porušení práva sťažovateľa... rozsudkom Krajského súdu v Nitre...“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 87/2011 z 30. októbra 2012 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Vychádzajúc   z princípu   subsidiarity   ústavného   súdu   zakotvenej   v čl.   127   ods.   1 ústavy   a z toho, že najvyšší   súd dovolanie po jeho vecnom   preskúmaní zamietol podľa § 243b ods. 1 OSP, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 87/2011 z 30. októbra 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd   o   namietaných   zásahoch   do   týchto   práv   alebo   slobôd   rozhoduje   len   v   prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2012,   pričom   vyslovuje   nesúhlas   s   tým,   ako   najvyšší   súd   posúdil   otázku   existencie dôležitého verejného záujmu ako podmienky na nariadenie pojednávania na rozhodnutie o odvolaní podľa § 214 ods. 1 písm. d) OSP.

Najvyšší   súd   v   súvislosti   s   dovolacou   argumentáciou   sťažovateľa   o   existencii podmienky   dôležitého   verejného   záujmu   podľa   §   214   OSP   v   odôvodnení   namietaného rozsudku z 30. októbra 2012, ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol, uviedol:

„Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., pretože postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tvrdil že mu bola odňatá možnosť tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie,   aj   keď   si   to   vyžadoval   dôležitý   verejný   záujem.   Bol   totiž   toho   názoru, že rozhodnutie   o   platnosti   resp.   neplatnosti   výpovede   z   nájmu   v   prípade   zariadenia poskytujúceho zdravotnú starostlivosť v regióne okresu T., t. j. v spádovej oblasti s viac ako 70.000 obyvateľmi, je vecou verejného záujmu.

Z… citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O. s. p. vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených   v   §   214   ods.   1   O.   s.   p.   je   odvolací   súd   povinný   nariadiť   pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O. s. p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

Obligatórne okrem iného musí byť nariadené pojednávanie ak to vyžaduje dôležitý verejný   záujem.   Dôležitý   verejný   záujem   zákon   používa   len   ako   pojem   bez   bližšieho naplnenia jeho obsahu; ide o pojem právny, ktorý nie je pojmom legálne definovaným, pretože vyjadruje okamžitosť stavu záujmov a ich vzájomnú hierarchiu. Z toho vyplýva, že verejný záujem je časovo a miestne premenný stav,   a preto sa musí posudzovať len v konkrétnej situácii, v konkrétnom mieste a čase. Je preto vecou súdu posúdiť, či vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu ide v danej veci o dôležitý verejný záujem, alebo nie. Pojem   verejného   záujmu   je   právne   vymedziteľný   ak   daná   právna   vec   sa   netýka   iba účastníkov konania, ale vzťahuje sa na širší okruh subjektov (rozhodnutie môže mať dopad aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú účastníkmi súdneho konania).

V preskúmavanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie sa týka platnosti nájomnej zmluvy   medzi   dvoma   subjektmi   súkromnoprávneho   vzťahu,   teda   či   bude   mať   v   nájme predmetné   priestory   navrhovateľ   alebo   nie.   Týmto   rozhodnutím   sa   neriešila   otázka existencie   zdravotníckeho   zariadenia   v   danom   regióne.   Rozhodovanie   o   jeho   existencii nebolo predmetom konania a ani by nepatrilo do právomoci súdu v občianskom súdnom konaní.

Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu boli účastníci riadne upovedomení spôsobom, ktorý určuje zákon (§ 156 ods. 3 O. s. p.) − viď č. l. 297 spisu.

Postupom odvolacieho súdu,   ktorý sa nepriečil zákonu,   nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti   dovolateľa   konať   pred   súdom.   Neopodstatnená   je   preto   jeho námietka, že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku vysporiadal   aj   s   dovolacou   argumentáciou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd   mal dokazovanie   podľa   §   213   ods.   3   OSP   sám   opakovať,   a   tiež   s   námietkou   nesprávneho právneho posúdenia veci v súvislosti s výkladom čl. III 3.2 písm. a) a čl. V 5.1 nájomnej zmluvy, pričom vyslovil svoje právne závery k týmto otázkam. Sťažovateľ v odôvodnení svojej   sťažnosti   však   tieto   právne   závery   najvyššieho   súdu   priamo   nespochybňuje, nepodrobuje   ich   kritike   a   neodvodzuje   z   nich   námietku   porušenia   ním   v sťažnosti označených práv, a preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia najvyššieho súdu s posúdením otázky existencie dôležitého verejného záujmu.

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu o tom, že prerokúvaný prípad sa netýkal dôležitého verejného   záujmu,   preto   krajský   súd   ako   odvolací   súd   nebol   povinný   nariadiť na prerokovanie odvolania pojednávanie podľa § 214 ods. 1 OSP.

V   predmetnej   veci   bolo   rozhodujúce   posúdenie   toho,   či   sa   vec   týka   dôležitého verejného   záujmu   a   či   tak   bola   splnená   podmienka   podľa   §   214   OSP   pre   obligatórne nariadenie pojednávania odvolacím súdom.

Dôležitý   verejný   záujem   nemá   pre   účely   §   214   OSP   svoju   legálnu   definíciu, obsahové vymedzenie   tohto pojmu je preto vecou   aplikácie,   t.   j. rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, v ktorej má osobitné postavenie aplikačná činnosť najvyššieho súdu. Obsahové   vymedzenie   takéhoto   všeobecného   právneho   pojmu   sa   spravidla   v   každom jednotlivom prípade bude do určitej miery líšiť, a to v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.   Rozhodujúce   však   je,   aby   jednotlivé   obsahové   vymedzenia   právneho   pojmu na seba nadväzovali a dopĺňali sa, prípadne aby vyjadrovali postupný (evolučný) vývoj svojho obsahu. Spravidla by sa malo predísť takým obsahovým vymedzeniam právneho pojmu, ktoré sa vzájomne logicky vylučujú, prípadne sú obsahovo protichodné. Výskyt úplne protichodnej judikatúry týkajúci sa obsahového vymedzenia určitého právneho pojmu však nemôže automaticky viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu účastníka. Rozdielna judikatúra v skutkovo podobných veciach je prirodzenou súčasťou súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva, ku ktorej prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty   je   ale   dôležité,   aby   najvyššia   súdna   inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007; m. m. IV. ÚS 342/2010].

Najvyšší súd pojem dôležitého verejného záujmu v zmysle § 214 OSP vymedzil napr. v uznesení sp. zn. 1 Cdo 8/2011 z 29. apríla 2011, v ktorom uviedol, že dôležitý verejný záujem „nie   je   daný   iba   tým,   že   v   osobe   účastníka   (žalobkyne)   ide   [o]   verejnoprávnu inštitúciu“. V uznesení sp. zn. 2 Cdo 133/2011 z 29. septembra 2011 napr. konštatoval: „Doposiaľ   ESĽP   nejudikoval,   čo   je   dôležitý   verejný   záujem…   Spravidla   pôjde   o   veci týkajúce   sa   v   rôznych   súvislostiach   väčšieho   okruhu   osôb,   napr.   spory   týkajúce sa územného   celku,   sídliska   a   pod.“ V   ďalšom   uznesení   sp.   zn.   4   Obdo   17/2011 z 30. septembra 2011 uviedol: „Zákon pojem verejný záujem bližšie nedefinuje a záleží na posúdení súdu, či v danej veci ide o verejný záujem. Ako interpretačné pravidlo slúži definícia verejného záujmu obsiahnutá v čl. 3 ods. 2 Ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. (o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, pozn.), v zmysle ktorého verejný záujem prináša majetkový alebo iný prospech všetkým občanom, alebo mnohým občanom.“ Vo všetkých týchto prípadoch predmetom konania bolo posudzovanie obsahu, prípadne existencie dvojstranného právneho úkonu (zmlúv), pričom najvyšší súd konštantne   dospel   k záveru,   že   nebola   splnená   podmienka   dôležitého   verejného   záujmu v zmysle   §   214   OSP.   Právne   závery   najvyššieho   súdu   vyjadrené   v   uzneseniach z 29. septembra 2011 a z 30. septembra 2011 boli predmetom skúmania ústavným súdom, ktorý ich považoval za ústavne udržateľné (porovnaj I. ÚS 92/2012). Konkrétne okolnosti danej veci nie sú také, aby ústavný súd „prelomil“ svoju doterajšiu judikatúru.

V prerokúvanom   prípade   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   poukázal   explicitne na to,   že dôležitý   verejný   záujem   v   zmysle   §   214   OSP   je   pojmom   právnym, ktorý nie je legálne definovaný. Uviedol, že otázku dôležitosti verejného záujmu je potrebné posudzovať v konkrétnych časových a vecných súvislostiach, pričom spravidla pre splnenie tejto podmienky je potrebné, aby sa prerokúvaný prípad týkal širšieho okruhu subjektov, nielen   účastníkov   konania.   Po   takomto   vymedzení   konštatoval,   že   v   predmetnej veci sa posudzovala platnosť nájomnej zmluvy medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektmi s tým, že predmetom konania nebola existencia zdravotníckeho zariadenia v danom regióne.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta predmetné vymedzenie dôležitého verejného záujmu   s   tým,   že   najvyšší   súd   nenapravil   ním   namietané   pochybenie   krajského   súdu ako odvolacieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za dôležité poukázať na to, že najvyšší   súd   sa predmetnou   dovolacou   námietkou   sťažovateľa   v   odôvodnení   svojho rozsudku vysporiadal a svoje právne závery vysvetlil. Relevantné je tiež to, že sťažovateľ nenamietal rozpor obsahového vymedzenia dôležitého verejného záujmu s predchádzajúcou judikatúrou najvyššieho súdu. Sťažovateľ výlučne vyjadril svoj nesúhlas s tým, ako najvyšší súd vymedzil obsah dôležitého verejného záujmu, a tiež s jeho záverom, že v predmetnom prípade táto zákonná podmienka podľa § 214 OSP nebola splnená.

Právny   záver   najvyššieho   súdu   o   tom,   že   nie   je   daný   dôležitý   verejný   záujem v prípade,   ak   všeobecný   súd   posudzuje   platnosť   nájomnej   zmluvy   týkajúcej sa nehnuteľností,   v   ktorých   sa   poskytuje   zdravotná   starostlivosť   pre   spádovú   oblasť so 70 000 obyvateľmi, pričom predmetom konania nie je samotná existencia zdravotného zariadenia, nepovažuje ústavný súd za arbitrárny, ale podľa jeho názoru predstavuje jeden z možných spôsobov právneho posúdenia predmetnej zákonnej podmienky podľa   § 214 OSP.   Najvyšší   súd   svoj   právny   záver   primerane   odôvodnil,   preto   nie   je   ani   zjavne neodôvodnený a je aj ústavne udržateľný. K predmetnému právnemu záveru možno dospieť aplikáciou a výkladom príslušného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   ktorej   konštatoval,   že   postup súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2012. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad § 214 OSP najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014