znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 2/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. D. T., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 24/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 24/2011 (ďalej len „namietané konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   doplnenia,   ako   aj   z   obsahu   spisu   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tdo V 24/2011 ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 15/2005 z 30. novembra 2006 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd tak, že ho uznesením sp. zn. 2 Toš 2/2007 z 9. septembra 2008 zamietol. Sťažovateľ podal proti   označenému uzneseniu   dovolanie, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Tdo Vš 1/2009 zo 17. septembra 2009 odmietol.

Následne sťažovateľ podal 7. decembra 2009 dve sťažnosti ústavnému súdu, ktorými namietal porušenie v sťažnostiach označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru   uzneseniami   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Toš   2/2007   z   9.   septembra   2008 a sp. zn. 1 Tdo Vš 1/2009 zo 17. septembra 2009. Ústavný súd obe sťažnosti sťažovateľa prijal na ďalšie konanie a v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 129/2010 o nich spoločne nálezom č. k. I. ÚS 129/2010-33 z 9. marca 2011 rozhodol tak, že vyslovil, že označenými uzneseniami najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom oba uznesenia zrušil a vrátil ich na ďalšie konanie najvyššiemu súdu.

Spis bol po rozhodnutí ústavného súdu doručený najvyššiemu súdu 1. júna 2011 a 26. júla 2011 bol pridelený JUDr. J. S. ako predsedníčke dovolacieho senátu, ktorá si spis vzhľadom na čerpanie dovolenky fyzicky prevzala až 5. septembra 2011; vec je vedená pod sp.   zn.   1   Tdo   V   24/2011.   Vo   veci   bol   nariadený   termín   verejného   zasadnutia na 28. november 2011, ktorý bol ale zrušený z dôvodu, že sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti štyrom sudcom dovolacieho senátu, ako aj jeho zapisovateľke. V ďalšom období   najvyšší   súd   rozhodoval   o   týchto   námietkach   sťažovateľa.   V   čase   doručenia sťažnosti ústavnému súdu o nich ešte nebolo právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„... Od rozhodnutia Ústavného súdu SR uplynula doba viac ako jeden rok. Za celé obdobie NS SR vykonal úkon, ktorým určil na rozhodovanie vo veci senát ktorého členmi bola...

Po   rozhodnutí   Ústavného   súdu   som   viackrát   požiadal   predsedu   trestnoprávneho kolégia   NS   SR   aby   mi   oznámil   členov   senátu,   ktorí   budú   vec   rozhodovať.   Tento   moje žiadosti ignoroval.   Následne   mi   vyšetrovateľ   v trestnej veci,   kde podal na moju osobu podnet   na   trestné   stíhanie   JUDr.   K.   povedal,   že   v   mojej   pôvodnej   veci   je   už   určený predseda senátu JUDr. S. a tá mu povolila v mojej prítomnosti, aby sme nahliadli do listín, ktoré som mal do spisu podať. Na základe tejto informácie som viackrát požiadal JUDr. S., aby mi oznámila   členov   senátu.   Táto   tak   ako   predseda   trestnoprávneho   kolégia   moje žiadosti ignorovala a na tieto neodpovedala.   Asi 14 dní pred vytýčeným pojednávaním mi oznámila, členov senátu, pričom ma vyzvala, aby som sa k ich osobám obratom vyjadril. Ja som voči týmto osobám vzniesol námietku zaujatosti, pretože senát tak ako v minulosti bol   tvorený   nezákonnou   formou,   pričom   som   uviedol   i   skutočnosť,   že   touto   vecou sa už zaoberal i ústavný súd.   Členovia senátu zdôvodnenie rozhodnutia ústavného súdu ignorovali a rozhodli, že nie sú zaujatí. V spojení s mojim odvolaním sa proti takémuto rozhodnutiu   Najvyšší   súd   SR   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   V   24/2011   zo   dňa   10.   1.   2012 rozhodol že sudcovia JUDr. S., JUDr. F., JUDr. S., JUDr. H. sú vylúčení z rozhodovania, pretože ide o prípad ktorý predpokladá ust. § 31 ods. 3 Tr. por.

Opäť som požiadal NS o oznámenie členov senátu. Predsedá   trestnoprávneho   kolégia   NS   SR   mi   listom   z   22.   3.   2012   oznámil, že predseda NS SR požiadal Sudcovskú radu pri najvyššom súde o zaujatie stanoviska. Pri   sledovaní   programu   Sudcovskej   rady   takáto   požiadavka   nebola   zaradená do jej programu.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že predmetné trestné konanie „sa začalo vznesením obvinenia v septembri roku 2004, v roku 2006 rozhodol prvostupňový   súd.   Odvolací   súd   rozhodol   v   roku   2008   (odvolací   súd   na   rozhodnutie potreboval 2 roky). Dovolací súd od ustanovenia senátu do rozhodnutie potreboval 2 dni. Od rozhodnutia ústavného súdu prebehlo viac ako rok. Za rok NS SR vykonal také úkony že určil   na   rozhodnutie   nezákonný   senát.   Tento   nezákonný   senát   svojim   rozhodnutím rozhodol, že je zákonný. Odvolací senát rozhodol, že rozhodnutie o nezaujatosti senátu je nezákonné.

Z konania je zrejmé, že odsúdený sa domáhal konania, pričom dovolací senát mohol bez akýchkoľvek prieťahov mu   oznámiť   zloženie senátu   nie 10   dní pred pojednávaním, ale viac   ako   4   mesiace   predtým.   Senátu   v   zmysle   vyššie   citovaného   zákona   o   sudcoch a prísediacich   muselo   byť   známe,   že   pre   jeho   členov   nie   sú   splnené   podmienky pre rozhodovanie   veci.   V   danom   prípade   nešlo   len   o   názor,   či   má   alebo   nemá   vzťah k odsúdenému, ale išlo o striktné ustanovenie zákona že sudca, ktorý rozhodoval v tej istej veci   na   úrovni   nižšej,   nemôže   rozhodovať   následne   ako   odvolací   orgán.   Napriek   tomu sudcovia   JUDr.   S.,   JUDr.   S.,   JUDr.   H.,   JUDr.   F.   vyslovili,   že   nič   im   nebráni, aby rozhodovali vec. Takouto činnosťou spôsobili, že musel zasadať odvolací senát. V neposlednom rade mám za to, že postup predsedu NS SR o zaujatie stanoviska Sudcovskou radou nie je v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ani už citovaným Dohovorom.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa JUDr. P. P., bytom P..., s adresou na doručovanie B..., na   prerokovanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavného   zákona č. 460/1992   Zb.   v   znení   zmien   a doplnkov   (Ústava   SR)   a   článku   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   pred   NS   SR sp. zn. 1 Tdo V 24/11 porušené bolo.

NS SR pod sp. zn. 1 Tdo V 24/11 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi JUDr. P. P. primerané zadosťučinenie v sume 10.000.- Eur, ktoré je povinný NS SR vyplatiť do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia právo právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania požiadal predsedu najvyššieho   súdu   o   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Z   poverenia   predsedu   najvyššieho   súdu sa k sťažnosti   vyjadril   predseda   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   v   prípise č. KP 4/2012-51 z 3. októbra 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„Spis bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručený 1. júna 2011. Predseda   pôvodne   vo   veci   konajúceho   senátu   JUDr.   J.   K.   už   nebol   sudcom najvyššieho súdu, preto v zmysle čl. IV, bod 2 písm. a) Rozvrhu práce NS SR na rok 2011 prichádzalo   do   úvahy,   aby   predsedom   senátu   bol   ďalší,   zastupujúci   predseda   senátu. Predsedníčkou dovolacieho senátu tak bola určená JUDr. J. S.

Spis jej bol pridelený 26. júla 2011, avšak vzhľadom na čerpanie riadnej dovolenky v období od 1. augusta do 31. augusta 2011, spis fyzicky prevzala 5. septembra 2011. Opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. októbra 2011, bolo rozhodnuté o zložení dovolacieho senátu:

- JUDr. J. S. - predsedníčka senátu

- JUDr. P. S. - člen senátu

- JUDr. Ing. A. J. - člen senátu

- JUDr. P. F. - člen senátu

- JUDr. D. H. - člen senátu Po   prípravných   úkonoch   realizovaných   10.   októbra   2011,   bol   určený   termín verejného   zasadnutia,   na   ktorom   malo   byť   rozhodnuté   o   dovolaní   obvineného na 28. novembra 2011 o 9.00 hod. Tento termín bol zrušený v dôsledku námietky zaujatosti obvineného,   ktorú   vzniesol   proti   predsedníčke   senátu   JUDr.   J.   S.   a   členom   senátu JUDr. Ing. A. J., JUDr. P. S. a JUDr. P. F. a tiež aj proti zapisovateľke pani K. C. O vznesenej námietke zaujatosti bolo rozhodnuté na neverejnom zasadnutí uznesením z 9. novembra 2011, sp. zn. 1 Tdo V 24/2011.

Na základe sťažnosti obvineného JUDr. P. proti tomuto uzneseniu rozhodol iný senát najvyššieho   súdu   uznesením   z   10.   januára   2011,   sp.   zn.   1   Tdo   V   24/2011,   v   ktorom konštatoval, že z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci sú vylúčení aj vyššie menovaní sudcovia dovolacieho senátu. Vec bola preto, po prerokovaní v Sudcovskej rade NS SR 2. apríla 2012, opatrením z 11. apríla 2012 zapísaná do správneho kolégia a tu bola vedená pod sp. zn. 1 Sdo 9/2012. Uvedené opatrenie bolo následne iným opatrením z 18. júla 2012 zrušené   ako   predčasne   vydané,   nakoľko   vo   veci   bolo   potrebné,   aby   znovu   rozhodol päťčlenný dovolací senát trestnoprávneho kolégia o sťažnosti JUDr. P. P. proti uzneseniam o nevylúčení predsedníčky senátu, členov senátu a zapisovateľky.

Spis   bol   zo   správneho   kolégia   opätovne   pridelený   predsedníčke   senátu na rozhodnutie   24.   júla   2012.   Vo   veci   bol   určený   termín   neverejného   zasadnutia na 19. septembra 2012 (1. - 3. augusta 2012 - dovolenka predsedníčky senátu, 3. augusta - 1. septembra 2012 - práceneschopnosť predsedníčky senátu, 10. - 14. septembra 2012 - dovolenka člena senátu JUDr. P. S.), na ktorom bolo doposiaľ neprávoplatne rozhodnuté o nevylúčení predsedníčky senátu a členov senátu JUDr. P. S., JUDr. P. F. a JUDr. Ing. A. J. Na základe uvedeného, sťažnosť obvineného JUDr. P. P. považujeme za nedôvodnú, vo veci sa plynulé koná, o podanom dovolaní malo byť rozhodnuté už 28. novembra 2011, no   nestalo   sa   tak   pre   námietku   zaujatosti   vznesenú   obvineným,   o ktorej   bolo   potrebné rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky neprijal sťažnosť obvineného na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 24/2011.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje,   aby   preukázali,   že   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu podali sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch totiž ústavný súd považuje v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom na konanie bez zbytočných prieťahov. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 v spojení s § 116 ods. 1 písm. b)]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia   „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že sťažnosť   je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“ (m. m. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   už   viackrát   vo   svojich   rozhodnutiach   uviedol   (m.   m.   I.   ÚS   21/99, I. ÚS 20/05, IV. ÚS 74/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru),   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu využil svoje právo podať sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažovateľ vo svojej sťažnosti nepreukázal, že podal sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o ústavnom súde, ústavný súd ho na túto skutočnosť upozornil a v prípise z 23. júla 2012 ho vyzval na doplnenie sťažnosti. Sťažovateľ v reakcii na výzvu ústavného súdu v podaní doručenom mu 13. augusta 2012 okrem iného uviedol, že sa prostredníctvom podaní z 27. októbra 2011 a 21. februára 2012 adresovaných predsedovi najvyššieho súdu „domáhal nápravy konať bez zbytočných prieťahov...

Po podaní z 21. 2. 2012... mi bola doručená odpoveď z 22. 3. 2012 kde mi bolo oznámené, že na NS nie je možné zostaviť päťčlenný senát v zmysle kritérií uvedených v Rozvrhu práce z dôvodu vylúčenia sudcov trestnoprávneho kolégia.

Od predsedu NS SR som nedostal žiadnu odpoveď. Je preto zrejmé, že moje podania na zabezpečenie konania bez prieťahov dal vybaviť predsedovi trestnoprávneho kolégia a ten dal vybaviť uvedené svojej asistentke. Podľa uvedenej odpovede mal predseda NS SR vybaviť moje podanie o konanie bez prieťahov formou predloženia žiadosti Sudcovskej rade pri NS SR o zaujatie stanoviska. Vzhľadom na špecifickosť veci – konanie predsedu NS SR o predložení požiadavky na Sudcovskú radu a nevytvorenie senátu na rozhodovanie vo veci samej mi neprináležalo predkladať sťažnosť predsedovi NS SR...“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   spisovej   dokumentácie   zistil,   že   v   podaniach z 27. októbra   2011   a   21.   februára   2012   adresovaných   predsedovi   najvyššieho   súdu sa sťažovateľ domáhal oznámenia zloženia dovolacieho senátu, ktorý má rozhodovať o jeho odvolaní, t. j. nemožno ich považovať za sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch. Naopak, z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ bez relevantného dôvodu takúto sťažnosť pred podaním   sťažnosti   ústavnému súdu   nepodal, a teda   nevyčerpal účinný prostriedok ochrany svojich práv, ktorých porušenie namieta v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľovi   nič   nebránilo   a   nebráni   v   tom, aby v namietanom konaní podal sťažnosť podľa § 62 zákona o súdoch, pričom až po jej podaní sa v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu bude môcť účinne uchádzať o ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k názoru, že nie sú splnené podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   neprípustnú   (§   25   ods.   2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013