znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 2/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., a A. T., K., zastúpených advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 289/2010 a jeho rozsudkom z 21. decembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. a A. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011 doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a A. T., K., (ďalej len „sťažovateľky“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   G.,   Advokátska   kancelária,   P.,   ktorú doplnili   podaním   z 25.   októbra   2011   označeným   ako „Spresnenie   petitu   sťažnosti“. Sťažovateľky   v súlade   s podaním   z 25.   októbra   2010   namietajú   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 289/2010 a jeho rozsudkom z 21. decembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že F. T. a J. T., obaja bytom K. (ďalej len „žalobcovia“), sa na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhali proti sťažovateľkám ako žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia zmluvnej pokuty v sume 50 000 Sk s príslušenstvom za porušenie zmluvnej povinnosti z kúpnej zmluvy uzavretej 22. novembra 2002. Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 15 C 10/2005.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 10/2005 z 27. júna 2007 zaviazal sťažovateľky spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom sumu 50 000 Sk s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 16. apríla 2003 do zaplatenia. V časti úroku z omeškania vo výške 13 % zo sumy 50 000 Sk za obdobie do 16. apríla 2003 okresný súd konanie zastavil. Na základe včas podaného odvolania sťažovateľky v 1. rade krajský súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 291/2007 z 29. apríla 2008 zmenil prvostupňový rozsudok a žalobu žalobcov zamietol.

Potom, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe dovolania   žalobcov   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   161/2008   z   29.   apríla   2009   napadnutý rozsudok krajského súdu z 29. apríla 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 3 Co 246/2009 z 18. januára 2010 následne zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 15 C 10/2005 z 27. júna 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd podľa sťažovateliek dospel k záveru, že „... súd prvého stupňa rozsudok súdu zdôvodnil právnymi závermi, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto je toto odôvodnenie rozsudku nejasné a nepreskúmateľné... Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku konštatuje zistený skutkový stav /str. 2 ods. 4-6/. v rámci tohto konštatovania súd uvádza aká zmluva bola medzi účastníkmi dohodnutá. V druhom odstavci konštatuje, že pri uzavretí zmluvy dňa 22.   11.   2002 bol vyhotovený   aj   zoznam vecí na vypratanie,   ktorý prevzal JUDr. M. ako zástupca žalovaných. Už tento záver súdu prvého stupňa nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolaciemu súdu sa javí, že tento zoznam nebol vyhotovený súčasne s kúpnou zmluvou, lebo kúpnu zmluvu podpísala J. B. dňa 19. 11. 2002, A. T. dňa 20. 11. 2002 a to v P. pred notárom JUDr. M., aj keď v zmluve je uvedený dátum 22. 11. 2002, kedy ju zrejme podpísali kupujúce. tento zoznam teda nebol spísaný po vzájomnej dohode a to ani s právnym zástupcom žalovaných, pretože takáto skutočnosť zo zoznamu nevplýva.   Z   tohto   dôvodu   tento   záznam   bolo   potrebné   považovať   len   ako   požiadavku kupujúcich a neprikladať mu iný význam. Pokiaľ súd prvého stupňa v poslednom odstavci na strane 2 v dôvodoch rozsudku konštatuje, že žalovaná predložila súdu zápis zo dňa 25. 1. 2003, v ktorom je uvedené, že je potrebné byt vypratať, v tejto časti súd konštatuje, že tento zápis   prevzal   zástupca   žalovaných   a   že   žalobkyne   si   túto   svoju   povinnosť   vypratať nehnuteľnosť   nesplnili   a   preto   porušili   ustanovenie   §5   kúpnej   zmluvy.   Záver   súdu konštatovaný v predchádzajúcej vete je podľa odvolacieho súdu predčasný a založený na nejasnom   odôvodnení.   Súd   prvého   stupňa   totiž   nevysporiadal   s   obranou   žalovaných /tvrdenie právneho zástupcu v zápisnici na pojednávaní dňa 13. 4. 2007/ v tom smere, že podľa   zápisu   z   25.   1.   2002   právny   zástupca   JUDr.   M.   aj   kupujúci   podpísali   zápis   z odovzdania   nehnuteľností   v   tom   zmysle,   že   všetky   podmienky   zmluvy   boli   bezvýhradne splnené a že s takýmto znením súhlasili aj žalobcovia... Dodatok podpísaný rukou bol dopísaný bez jeho súhlasu, pričom svoj nesúhlas s týmto dodatkom vyjadril pred žalobcami tak, že tento neakceptuje. Napriek tejto obrane súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku na strane 8 v odseku 3 konštatuje, že medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že dňa 22. 11. 2002 bol vyhotovený zoznam vecí na vypratanie, medzi ktorými bola aj plechová kuchynská linka v 2 izbovom byte a že tento zoznam prevzal JUDr. M. ako právny zástupca oboch odporkýň, čo potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom a že k tomuto zoznamu nemali odporkyne ani ich právny zástupca žiadne výhrady. Takýto záver súdu prvého stupňa je evidentne v rozpore s tvrdeniami právneho zástupcu žalovaných a s týmto rozporom sa súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nevysporiadal. Naopak súd prvého stupňa v dôvodom napadnutého rozsudku uvádza skutočnosti, ktoré nie sú obsahom spisu.“.

Okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 15 C 10/2005 zo 4. augusta 2010 opäť zaviazal sťažovateľky spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom sumu 1 659,70 € s úrokom z omeškania, t. j. obdobne ako v prvom rozsudku z 27. júna 2007.

Sťažovateľky v odvolaní proti predmetnému rozsudku súdu prvého stupňa namietali, že „zápis zo dňa 22. 11. 2011 (správne má byť „22. 11. 2002“, pozn.) bol spísaný až po spísaní kúpnej zmluvy, nebol jej prílohou a ani zmluva na neho neodkazovala. Tento zápis je len akousi požiadavkou žalobkýň, no nie vzájomnou dohodou strán.“.

O odvolaní sťažovateliek rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom (v poradí tretím) tak,   že prvostupňový   rozsudok   zo   4. augusta   2010   ako vecne   správny   potvrdil. Sťažovateľky sa nestotožňujú so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku z 21. decembra 2010 a predovšetkým namietajú, že sa „nezaoberal skutočnosťou nezákonne získaného dôkazu Okresného súdu namietanou v odvolaní žalovaných a to najmä v   telefonickom   zisťovaní   sudkyne   o   dátume   zaplatenia   kúpnej   ceny   za   prevádzaný spoluvlastnícky podiel. Č., a. s. zaslal do súdneho spisu potvrdenie, že žalobcovia zaplatili žalovaným kúpnu cenu dňa 15. 3. 2003. Bez akéhokoľvek iného písomného potvrdenia si sudkyňa sama prisvojila záver, že uvedený dátum je 15. 1. 2003 a nie 15. 3. 2003. Sudkyňa Okresného   súdu   to   v   odôvodnení   rozsudku   odôvodnila   tak,   že   sa   spojila   s nejakou pracovníčkou banky telefonicky a tá jej uviedla, že takéto potvrdenie nemôže byť správne, lebo peniaze nemôžu ísť dva mesiace. Tento nezákonný dôkaz hrubo odporujúci zásadám občianskeho súdneho konania, logického myslenia napádali sťažovateľky v odvolaní, no Krajský súd v Košiciach   sa   týmto   protizákonne získaným názorom   sudkyne   bez   výhrad stotožnil a nijakým spôsobom neodôvodnil ako k nemu došiel...“.

V   súvislosti   s   uvedenými   námietkami   k   záverom   krajského   súdu   sťažovateľky zároveň tvrdia, že „Krajský súd sa odchýlil od svojho predošlého právneho názoru v tom, že sám uviedol vo svojich predošlých odôvodneniach, že žalované sťažovateľky splnili všetky body zmluvy zo dňa 22. 11. 2002, čo v konečnom dôsledku vyplýva zo samotného zápisu o odovzdaní   časti   nehnuteľnosti,   ktorú   v   prítomnosti   advokáta   žalovaných   žalobcovia podpísali.   Odvolací   súd   bol   toho   názoru,   že   dodatočné   výhrady   uvedené   v   zápise o odovzdaní časti nehnuteľnosti sú dopisované žalobkyňou v druhom rade, sú irelevantné a nie   je   možné   na   ne   v   tomto   konaní   prihliadať.   Pokiaľ   ide   o   zoznam   vecí   zo   dňa 22. 11. 2002,   tento   je   pre   posúdenie   opodstatnenosti   nároku   právne   bezvýznamný,   lebo jednak   nie   je   súčasťou   zmluvy   a   jednak   bol   vyhotovený   potom,   čo   žalované   zmluvu podpísali.

Vzhľadom   k   tomu   nie   je   možné   prihliadať   ani   na   tento   zoznam   vecí   a   tento   je posúdenie nároku nepodstatný. Okrem toho mal odvolací súd za to, že v konaní nebolo preukázané, že kuchynská linka je vlastníctvom žalovaných a preto nemohla byť im uložená povinnosť vypratania.

Odvolací   súd   poznamenal,   že   pred   vyprataním   nehnuteľnosti   o   uzavretí   zmluvy o predaji   časti   nehnuteľnosti   boli   žalobcovia   aj   žalované   podielovými   spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Za tejto situácie potom sa žalobcovia nemôžu proti žalovaným oprávnene domáhať   aby   žalované   vypratali   z   nehnuteľnosti   veci,   ktorých   sú   aj   žalobcovia spoluvlastníkmi.   Nesplnenie   takejto   požiadavky   nemôže   byť   sankcionované   zmluvnou pokutou, pretože pri najmenšom ide o rozpor s dobrými mravmi.

Krajský   súd   sa   vôbec   ani   nevysporiadal   s   odvolacím   dôvodom,   že   zmluva   bola zmluvou o prevode spoluvlastníckeho podielu a nie zmluvou o prevode celej nehnuteľnosti. Odvolací súd sám konštatuje vo svojom predošlom rozhodnutí že pokiaľ bol predmetom prevodu spoluvlastnícky podiel, je prinajmenšom v rozpore s dobrými mravmi požadovať vypratanie spoločných vecí. Takáto povinnosť nie je totiž splniteľná. Krajský súd taktiež konštatuje, že ak sťažovateľky- žalované tvrdia, že kuchynská linka nie je ich vlastníctvom, a žalobcovia nepreukázali vlastníctvo žalovaných k dôvodu zmluvnej pokuty - kuchynskej linke, tak žalobný nárok nie je dôvodný.“.

Podľa   názoru   sťažovateliek   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Co 289/2010 a jeho rozsudkom z 21. decembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu   prvého   stupňa   sp.   zn.   15   C   10/2005   zo   4.   augusta   2010,   došlo   k   porušeniu   ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a s čl. 2 ods. 2 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   pretože   je „nemysliteľné a v rozpore s logikou   veci   aby   krajský   súd odôvodnil svoje rozhodnutie o odvolaní tak stroho, že sa v plnej miere stotožnil s právnymi a   skutkovými   závermi   okresného   súdu,   pričom   krajský   súd   šiel   absolútne   proti   svojim pokynom a právnym záverom ako odvolacieho súdu“.

Na základe uvedeného sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:

„Základné práva J. B., bytom P. a A. T., bytom: K., podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny ako aj práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/289/2010

1. porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu Košiciach zo dňa 21. 12. 2010, sp. zn. 3 Co/289/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy konania na účet advokáta:   JUDr.   J.   G.,   P.,   č.   ú.:  ...   v Č.,   a.   s.,   pobočka   P.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, ktoré vyčíslime v lehote troch dní od vyhlásenia rozhodnutia.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovateľky, a to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich   naplnením je len   víťazstvo   v takomto spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský   súd   v   namietanom   rozhodnutí   najskôr   poukázal   na   obsah   odvolaním napadnutého   (v   poradí   druhého)   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   boli   sťažovateľky zaviazané spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom sumu 1 659,70 € s úrokom z omeškania 13   %   ročne   od   16. apríla 2003 do   zaplatenia, pričom   okrem   iného v ňom uviedol,   že „na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalované nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu z článku 5 kúpnej zmluvy zo dňa 22. 11. 2002 riadne a včas, teda obe žalované porušili zmluvnú povinnosť, sú preto povinné dohodnutú sankciu za   porušenie   zmluvnej   povinnosti,   t.   j.   zmluvnú   pokutu   vo   výške   1.659,70   eur   zaplatiť. Obrana žalovaných, že kuchynská linka tvorila súčasť alebo príslušenstvo bytu nepovažoval súd za relevantnú, pretože kuchynská linka netvorí neoddeliteľnú súčasť bytu, ani jeho príslušenstvo, ale samostatnú hnuteľnú vec, ktorá nebola predmetom kúpnej zmluvy ani predmetom   dedenia   po   zomrelom   P.   T.   otcovi   žalovaných,   ani   predmetom   dedenia   po zomrelej G. T., starej matke žalovaných. Námietku premlčania nároku žalobcov vznesenú žalovaným súd považoval za nedôvodnú. Žalobcovia uplatnili svoj nárok včas v zákonnej trojročnej premlčacej lehote plynúcej od 16. 4. 2003, keďže žalobu podali na súd 8. 10. 2004.   Keďže   žalovaní   nezaplatili   dohodnutú   zmluvnú   pokutu   v   lehote   30   dní   od   výzvy žalobcov   z   3.   3.   2003   t.   j.   v   lehote   dohodnutej   v   článku   8   zmluvy   do   15.   4.   2003 nasledujúcim dňom t. j. 16. 4. 2003 sa dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu a preto v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka súd priznal žalobcom aj úrok z omeškania vo výške 13 % ročne z istiny 1.659,70 € od 16. 4. 2003 do zaplatenia. Žalované majú povinnosť splniť spoločne a nerozdielne v súlade s ust. § 511 Občianskeho zákonníka, keďže účastníkmi bolo dohodnuté v článku 5 kúpnej zmluvy povinnosť oboch žalovaných fyzicky vypratať svoje nehnuteľnosti a ani jedna z nich túto povinnosť nesplnila. Konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania do 16. 4. 2003 súd zastavil podľa § 96 ods. 1, 3 O. s. p.   na   základe   čiastočného   späťvzatia   návrhu,   tejto   časti   žalobcovi   pred   začatím konania.

Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov t. j. zápisu zo dňa 25. 1. 2003, kde za kupujúcich tento   zápis   podpísali   obidvaja   žalobcovia   a   za   predávajúcich   ich   právny   zástupca JUDr. M., súd prvého stupňa sa pri hodnotení stotožnil s argumentáciou právneho zástupcu žalobcov, že žalobcovia ako osoby právne nevzdelané si neuvedomili, že podpísali zápis 25. 1. 2003 predčasne, keď podpisom potvrdili splnenie všetkých podmienok zmluvy a až po podpise zistili, že v skutočnosti kuchynská linka nachádzajúca sa v tejto časti bytu, ktorú mali žalovaní vypratať podľa zmluvy ostala nevyprataná. Táto okolnosť však sama o sebe nemení nič na tej skutočnosti,   že žalované vypratali nehnuteľnosť dňa 24.   1.   2003 len čiastočne (výpoveď žalovanej v 1. rade pred súdom dňa 13. 4. 2007). Nevypratanie linky žalovanej v konaní nepopierali a kuchynskú plechovú linku nevypratali kvôli tomu, že táto nie je ich vlastníctvom, ale patrila ich starej mame. Na druhej strane žalovaná v 2. rade pred súdom tvrdila, že nevedeli u niektorých vecí, či patria ich rodičom alebo nie. Počas konania účastníci neprodukovali žiadny hodnoverný dôkaz na preukázanie komu vlastnícky patrila predmetná plechová kuchynská linka a tvrdenie žalovaných si odporujú keď dňa 23. 11. 2001 oznámili žalobcom, že všetko zariadenie nachádzajúce sa v byte na prízemí na ul.... patrí im, vo veci linky podali aj návrh na dodatočné prejednanie dedičstva po G. T. a v tomto konaní tvrdia opak, teda, že linku predali žalobcom spolu s nehnuteľnosťou, lebo tá je súčasťou bytu, resp. príslušenstvom bytu. Ako potvrdil pred súdom prvého stupňa aj svedok M. kuchynská plechová linka nebola zo strany žalovaných vyprataná a doposiaľ sa nachádza v dome, ktorého časť odkúpili žalobcovia od žalovaných. Súd prvého stupňa dal za pravdu argumentácii žalobcov, že tvrdenie žalovaných, že linka nebola ich vlastníctvom a preto ju nemohli vypratať je účelové, pretože žalovaným muselo byť známe už zo zoznamu na vypratanie veci 22.   11.   2002,   že žalobcovia nie sú vlastníkmi linky, ak ju do tohto zoznamu obsiahli a nepochopiteľne vychádzali z dojmu, že by ich žalobca prípadne mohol obviniť z krádeže linky, ak by ju vypratali. Ani po zhodnotení vykonaného dokazovania súd nezistil také skutočnosti, ktoré by smerovali k inému záveru, ako tomu, že žalovaní nesplnili svoju zmluvnú povinnosť vyplývajúcu z článku 5 zmluvy, pretože nevypratali fyzicky svoje nehnuteľnosti v dohodnutej lehote do 7 dní od zaplatenia kúpnej ceny ani doposiaľ. Súd prvého stupňa považoval za nesporné, že žalované mali vedomosť, čo majú odkiaľ vypratať a na podporu tejto skutočnosti, že vedeli čo majú vypratať svedčí zoznam vecí na vypratanie z 22. 11. 2002, ktorý prevzal ich právny zástupca a odovzdal im na oboznámenie. Žalované teda vedeli o tom, že z dvojizbového bytu je potrebné vypratať plechovú kuchynskú linku ešte skôr ako dňa 25. 1. 2003, vtedy bol spísaný zápis o odovzdaní nehnuteľnosti. Žalované v konečnom dôsledku pred súdom priznali, že mali vedomosť o tom, že kuchynská linka nie je vyprataná aj z tej výhrady dopísanej žalobkyňou v 2. rade na zápise z 25. 1. 2003.“.

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   formuloval   krajský   súd   svoje vlastné   právne   závery   k   námietkam   sťažovateliek   vyjadreným   v   odvolaní,   keď   najmä uviedol:

„Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne,   výstižné   a   presvedčivé   sú   aj   dôvody   tohto   rozsudku   na   ktoré   v   celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom smere, že žalované si nesplnili povinnosť na vypratanie nehnuteľnosti tak, ako sa zmluvne zaviazali   a   preto   správne   súd   prvého   stupňa   rozhodol,   pokiaľ   im   uložil,   aby   v   súlade so zmluvnými dohodami uhradili žalobcom zmluvnú pokutu.

Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil. K odvolaniu žalovaných odvolací súd stručne poznamenáva, že odvolacie námietky sú nedôvodné a súd prvého stupňa sa s odvolacími námietkami vzťahujúci sa k predmetu konania v celom rozsahu vyporiadal. Pokiaľ sa v odvolaní nachádzajú aj iné skutočnosti, ktoré   nesúvisia   s   predmetom   konania   a   to   najmä   text   odvolania   na   strane   224   a 225 ohľadom úhrady kúpnej ceny resp. prevzatia finančných prostriedkov právnym zástupcom tieto skutočnosti nie sú predmetom tohto konania, preto sa s nimi odvolací súd bližšie nezaoberal.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateliek so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v namietanom rozsudku stotožnil) a predovšetkým právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov v ich právnej veci.

Po   preskúmaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   so   skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení v poradí druhého rozsudku okresného súdu (sp. zn. 15 C 10/2005 zo 4. augusta 2010) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil (pri posudzovaní nesplnenia povinnosti sťažovateliek ako žalovaných na vypratanie nehnuteľnosti tak, ako sa zmluvne zaviazali), boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani právne   názory   krajského   súdu   vychádzajúce   zo   skutkových   zistení   a   vyjadrené   v   jeho rozsudku sp. zn. 3 Co 289/2010 z 21. decembra 2010, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa   názoru   ústavného   súdu,   aj   keď   stručne,   ale   ústavne   akceptovateľným   spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie, vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového   rozsudku   a   druhostupňového   rozsudku   (II.   ÚS   78/05),   nesignalizuje porušenie   základného   práva   sťažovateliek   na   súdnu   ochranu,   a   to   predovšetkým   na   už zdôraznený právny záver okresného súdu vo veci sťažovateliek. Napokon, akceptovateľnosť uvedeného stručného odôvodnenia potvrdzuje aj ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol povinný vo svojom rozhodnutí opakovať právne závery okresného súdu týkajúce sa vecnej podstaty predmetu súdneho konania vo veci sťažovateliek, ak sa s týmito závermi výslovne stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak   prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho   a   dovolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo vnútorne protirečivé, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.   Ústavný   súd   v   takomto   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a   ani   oprávnenie na prehodnocovanie   záverov   tohto   súdu.   Tvrdenia   sťažovateliek   preto   podľa   názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre nich nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať   s   porušením   ich   základných   práv garantovaných   ústavou   a   listinou   ani   s   porušením   práva   garantovaného   dohovorom. K porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   totiž   nemôže   dôjsť   takým   rozhodnutím príslušného   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc   v   súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný súd   konštatoval,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci (§ 544 Občianskeho zákonníka), ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne a právne akceptovateľné.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateliek   s   namietaným   rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku   krajského súdu a priloženej dokumentácie rovnako nezistil   žiadne skutočnosti, ktoré by signalizovali, že ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   289/2010   a   jeho   rozsudkom z 21. decembra 2010 a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených   sťažovateľkami   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateliek z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľky namietajú aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, ktoré majú   charakter   ústavných   princípov,   resp.   všeobecných   interpretačných   pravidiel,   a   nie konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou, resp. listinou. Uvedené ustanovenie ústavy (resp.   listiny) je vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť   k   porušeniu   konkrétnych   základných   práv   alebo slobôd,   príp.   práv   vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tohto ustanovenia ústavy, resp. listiny.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateliek aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateliek na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012