znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 2/2011-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Obce V.; M. H., V.; N. H., V., a D. S., V., zastúpených advokátom JUDr. M. K., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20   ods. 1   a 3,   čl. 44   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Sžp 2/2010 z 13. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obce V., M. H., N. H. a D. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2010   doručená   sťažnosť   Obce   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka 1“);   M.   H.,   V.   (ďalej   len „sťažovateľ 2“);   N.   H.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka 3“),   a D.   S.,   V.   (ďalej   len „sťažovateľ 4“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“, ktorou   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a 3,   čl. 44   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   3 Sžp 2/2010   z   13.   mája   2010   (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“). Namietaným rozsudkom najvyšší súd   ako   odvolací   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľov 1 až   3   v správnom   súdnictve potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S/88/2008-153 z 22. septembra 2009 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľov 1 až 3, ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Slovenskej inšpekcie   životného   prostredia,   ústredie   –   útvaru   integrovaného   povoľovania   a kontroly (ďalej   len   „odvolací   správny   orgán“)   č. 8621-35860/27/2008/Haš   z 30.   októbra   2008 vo veci vydania integrovaného povolenia na vykonávanie činnosti v prevádzke „Skládka pre nie nebezpečný odpad Š.“.

Podstatou   sťažnosti   je   namietaná   arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku   najvyššieho súdu   a s tým   súvisiace   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej podľa obsahu sťažnosti   malo   napadnutým   rozsudkom   dôjsť   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky 1   na priaznivé   životné   prostredie   podľa   čl. 44   ods. 1   ústavy,   porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľky 3 podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy v dôsledku neprerušenia príslušného konania v zmysle § 88a ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“).

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd ich sťažnosti vyhovel a po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľov na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na priaznivé životné prostredie zaručené v čl. 44   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, č. k. 3 Sžp 2/2010 zo dňa 13. mája 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 2/2010 z 13. mája 2010   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Zároveň sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a   odložil   vykonateľnosť namietaného rozsudku.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   priložených   písomností   vrátane   napadnutého   rozsudku a vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

II.A Zhrnutie konania pred správnymi orgánmi a krajským súdom

Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Košice, (ďalej   len   „prvostupňový   správny   orgán“)   vydala   svojím   rozhodnutím č. 1725-25663/2008/Mil/571280106   z   30.   júla   2008   integrované   povolenie   pre prevádzkovateľa   E.,   s. r. o.,   na   vykonávanie   činností   v prevádzke   „Skládka   pre   nie nebezpečný odpad Š.“. Sťažovatelia 1 až 3 boli účastníkmi príslušného konania a podali proti   uvedenému   rozhodnutiu   prvostupňového   správneho   orgánu   odvolanie,   ktoré   bolo rozhodnutím odvolacieho správneho orgánu č. 8621-35860/27/2008/Haš z 30. októbra 2008 zamietnuté.   Zároveň   bolo   potvrdené   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu. Rozhodnutie   odvolacieho   orgánu   napadli   sťažovatelia 1   až   3   žalobou   podľa   § 247 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Sťažovatelia vo svojej žalobe poukázali v prvom rade na to, že v ich právnej veci rozhodujúce   správne   orgány   porušili   v predmetných   konaniach   svoju   povinnosť   presne a úplne   zistiť   skutočný   stav   veci   podľa   § 16   zákona   č. 245/2003   Z. z.   o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia   a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 245/2003   Z. z.“).   Námietka smerovala   proti   skutočnosti,   že   navrhovaná   skládka   sa   nachádza   v ochrannom   pásme vodárenského zdroja L. slúžiaceho ako zdroj pitnej vody pre obyvateľov mesta S. Táto oblasť   je   podľa   sťažovateľov   náchylná   na   svahové   pohyby,   pričom   v posudzovanom projekte   chýbajú   efektívne   opatrenia   na   ich   elimináciu,   ktoré   by   mohli   mať   negatívne vplyvy na tesnenie skládky, a teda i kvalitu vôd tohto vodného zdroja. V správnom konaní nemala byť podľa názoru sťažovateľov jednoznačne preukázaná ani vhodnosť umiestnenia skládky   z hľadiska   geologického   podložia.   Na   tieto   problémy   podľa   sťažovateľov upozorňovalo záverečné stanovisko č. 459/2005-1.6.1 hp vydané Ministerstvom životného prostredia   Slovenskej   republiky   v rámci   procesu   posudzovania   vplyvov   navrhovanej činnosti   podľa   zákona   č. 24/2006   Z. z.   o posudzovaní   vplyvov   na životné   prostredie a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   a sťažovatelia vzhľadom na to v prospech svojho tvrdenia navrhli ako dôkaz odborný geologický posudok spracovaný RNDr. J. O... na základe obhliadok na tvári miesta vykonaných 16. novembra 2008.

Vyhodnotenie uvedených rizík a efektívnosti navrhovaných opatrení na elimináciu svahových   pohybov   možno   podľa   sťažovateľov   uskutočniť   len   na   základe   výsledkov spomínaného   podrobnejšieho   inžiniersko-geologického   a hydrologického   prieskumu lokality,   ktorý   si   správny   orgán   rozhodujúci   vo   veci   pred   vydaním   rozhodnutia nezabezpečil. V zmysle § 29 ods. 1 Správneho poriadku mal preto správny orgán prerušiť správne konanie až do vyhodnotenia výsledkov takéhoto prieskumu lokality. Sťažovatelia rozhodnutiu   vytýkali   i nedostatočné   zdôvodnenie,   na   základe   akých   úvah   a skutočností dospel   odvolací   orgán   k záveru,   že   v rámci   konania   o integrovanom   povolení   nebolo potrebné   predložiť   niektoré   štandardne   požadované   dôkazy   a hodnotenia,   napr.   výpočet stability   svahu   so   zohľadnením   váhy   skládky.   Za   neprípustný   označili   zároveň   kladný postoj k povoleniu výstavby navrhovanej skládky, ktorý vychádzal aj z toho, že v danom prípade nejde o skládku priemyselných odpadov, ale iba komunálnych, keďže riziká spojené s prevádzkou tohto typu skládky môžu byť obdobné alebo dokonca väčšie než v prípade priemyselných odpadov.

Ďalšie   námietky   smerovali   proti   tvrdeným   nedoriešeným   vlastníckym   vzťahom k pozemkom,   na   ktorých   malo   dôjsť   k výstavbe   skládky.   Sťažovateľ 2   tvrdil,   že   je spoluvlastníkom   parcely,   na   ktorej   sa   nachádza   rozostavená   stavba.   Z tohto   dôvodu prvostupňový správny orgán prerušil konanie svojím rozhodnutím č. 2286-36642/2007/Wit/571280106   z   12.   novembra   2007   do   doby   usporiadania   občianskoprávnych   vzťahov. Uvedený sťažovateľ následne podal žalobu, ktorou sa domáhal od stavebníka odstránenia stavby. Konanie o tejto žalobe bolo vedené Okresným súdom Svidník (ďalej len „okresný súd“)   pod   sp. zn.   4 C 27/2008.   Správny   orgán   ale   konštatoval,   že   uvedený   súd   vydal predbežné   opatrenie   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 C 152/2008,   ktorým   bola sťažovateľovi 2   uložená   povinnosť   strpieť   pokračovanie   v stavebných   prácach na predmetnom   pozemku.   Uvedené   konanie bolo   vedené   vo   veci   žaloby   Obce   Š.   proti žalovanému Š. H. a sťažovateľovi 2 o určenie čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Keďže správny orgán neprihliadol na jeho žalobu, dopustil sa tým podľa sťažovateľov porušenia § 88a ods. 3 stavebného zákona, keďže napriek pôvodnému prerušeniu konania nevyčkal na konečné rozhodnutie vo veci a vo svojom rozhodnutí odkázal na predbežné opatrenie v úplne inom konaní.

Sťažovatelia s ohľadom na vydané predbežné opatrenie ukladajúce povinnosť strpieť pokračovanie   v stavebných   prácach   upozorňujú   na   určitú   paradoxnú   situáciu.   Odvolací správny   orgán   totiž   následne   napriek   predloženiu   rozhodnutia   krajského   súdu   sp. zn. 7 Co 139/2008   z 29.   septembra   2008,   ktorým   bolo   nariadenie   predbežného   opatrenia zrušené,   uviedol,   že   predmetné   rozhodnutie   nemá   žiadny   vplyv   na   vecnú   správnosť rozhodnutia   inšpektorátu.   Vo   svojom   odôvodnení   pritom   mylne   citoval   námietky sťažovateľov   uvedené   v odvolaní,   keď   poukázal   na   to,   že   nie   predbežné   opatrenie,   ale právoplatné   rozhodnutie   príslušného   stavebného   úradu   je   predpokladom   na   splnenie pokračovania v stavebných prácach. Podľa sťažovateľov malo byť s ohľadom na zrušenie predbežného   opatrenia   zrušené   i rozhodnutie   Štátnej   inšpekcie   životného   prostredia o povolení stavebných prác, pričom s konečným rozhodnutím o povolení alebo nepovolení stavby bolo treba počkať až do právoplatných rozhodnutí okresného súdu vo veciach sp. zn. 3 C 52/2008 a sp. zn. 4 C 27/2008.

Porušenie   uvedeného   ustanovenia   stavebného   zákona   tvrdila   tiež   sťažovateľka 3, ktorá sa žalobou podanou 24. októbra 2008 okresnému súdu domáhala proti Obci Š. určenia svojho vlastníckeho práva k parcele č. 339/4... (ďalej len „parcela č. 339/4). Sťažovateľka 3 ako dedička po svojom otcovi J. M. namietala neplatnosť kúpnej zmluvy k predmetnému pozemku uzavretej medzi ním a Obcou Š., pretože nemala byť podpísaná zo strany jej právneho   predchodcu.   Konanie   bolo   vedené   pod   sp. zn.   2 C/177/2008.   Na   základe osvedčenia   o dedičstve   bola sťažovateľka 3 účastníčkou   príslušného stavebného konania s ohľadom na predloženie uvedenej kúpnej zmluvy z 10. apríla 2004 stavebníkom, podľa ktorej vlastnícke právo malo prejsť na Obec Š., však správny orgán rozhodol 30. júla 2008 o vydaní   integrovaného   povolenia.   Vo   svojom   rozhodnutí   v otázke   vlastníckeho   práva k predmetnej   parcele   odvolací   správny   orgán   uviedol,   že   sťažovateľka 3   je   len „spoluvlastníčka   časti   parcely, pričom   zákonná   požiadavka   preukázania   iného   práva k nehnuteľnosti podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona bola splnená poskytnutím súhlasu zo strany   väčšinového   spoluvlastníka.   Podľa   sťažovateľov   malo   i v tomto   prípade   ostať prerušené konanie až do právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov vo veci vedenej pod sp. zn.   2 C/177/2008.   Rozhodnutím   odvolacieho   orgánu   však   nastal   právny   stav,   keď sťažovateľ 2   a sťažovateľka 3   nebudú   mať   v prípade   úspešnosti   svojich   žalôb   možnosť dobrovoľne realizovať svoje vlastnícke právo.

Krajský   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   správneho   orgánu č. 8621-35860/27/2008/Haš   z 30.   októbra   2008   a vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č. k. 1 S/88/2008-153   z   22.   septembra   2009   tak,   že   žalobu   zamietol.   V odôvodnení   svojho rozsudku uviedol, že sťažovateľka 1 namietala, že predmetná stavba je iba 500 m vzdialená od jej územia a že bude predstavovať zdroj znečistenia životného prostredia a ohrozí zdroj pitnej   vody.   Túto   námietku   však   krajský   súd   považoval   za   nedôvodnú,   pretože   nebolo preukázané,   že   by   bola   preskúmavaným   rozhodnutím   v spojení   s prvostupňovým rozhodnutím   ukrátená   na   subjektívnych   právach   ako   právnická   osoba.   Na   základe citovaného   obsahu   administratívneho   spisu   s poukazom   na   obsah   rozhodnutia   oboch správnych orgánov totiž nebolo preukázané tvrdenie o znečistení zdroja pitnej vody. Navyše ani nešlo o subjektívne právo sťažovateľky 1, pretože starosta ako štatutárny orgán obce jednoznačne uviedol, že v obci nie je zriadená vodovodná sieť. Rozhodná bola i skutočnosť, že sťažovateľka 1 nevzniesla žiadne konkrétne námietky v územnom konaní, i keď podľa § 36   stavebného   zákona   mala   na to   priestor   až   do   ústneho   pojednávania   v príslušnom správnom konaní. Krajský súd vyslovil nesúhlas i s právnym názorom, že by sťažovateľku 1 ako obec bolo možné považovať za zainteresovanú verejnosť v zmysle § 10 ods. 3 zákona č. 245/2003 Z. z.

Podľa   názoru   krajského   súdu   bolo   nepochybné,   že   správne   orgány   pri   postupe a vydávaní   rozhodnutí   vychádzali   z odborných   posudkov,   stavebno-technickej dokumentácie   a sťažovateľkou 1   predložené   odborné   posudky   nespochybnili,   lebo vypracovať posudok so záverom, že povoľovaná stavba je ekologickou časovou bombou bez projektovej dokumentácie, považoval za nevhodné, ako aj nepresvedčivé. Krajský súd ďalej   v odôvodnení   svojho   zamietavého   rozsudku   uviedol,   že   s ohľadom   na   vyhlášku Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   č. 29/2005   Z. z.,   ktorou   sa ustanovujú podrobnosti o určovaní ochranných pásiem vodárenských zdrojov, opatreniach na   ochranu   vôd   a technických   úpravách   v ochranných   pásmach   vodárenských   zdrojov prílohy č. III   časti C. I.3.7.,   nešlo o skládku nebezpečných odpadov. Zároveň dodal, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správne orgány v konaní dôsledne aplikovali aj § 24 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 283/2001 Z. z. o vykonaní niektorých ustanovení zákona o odpadoch v znení neskorších predpisov, keď zohľadnili v ňom ustanovené kritériá pri výbere lokality na skládku odpadov, okrem iného bezpečnú vzdialenosť hranice budúcej skládky odpadov od obytných a rekreačných oblastí, vodných   tokov,   vodných   nádrží   a vodných   zdrojov,   ďalej   geologické,   hydrologické, hydrogeologické a inžiniersko-geologické podmienky oblasti či únosné zaťaženie územia.

Krajský   súd   napokon   preskúmal   i námietky   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu § 88a ods. 3 stavebného zákona. Sťažovateľ 2 namietal, že okresným súdom sú vedené dve konania   o odstránenie   stavby   a o určenie   vlastníckeho   práva.   Z podania   sťažovateľa 2 krajský súd zistil, že nie je spoluvlastníkom parcely č. 339/4, pretože svoj podiel previedol na inú osobu, čo vyplynulo z jeho výpovede na pojednávaní uskutočnenom 22. septembra 2009.   V dôsledku   tejto   nespornej   skutočnosti   tak   sťažovateľ 2   prestal   byť   účastníkom správneho konania, a teda nemôže ďalej tvrdiť, že jeho subjektívne práva boli porušené rozhodnutím správneho orgánu. Dôvodná preto nie je ani jeho námietka, že prvostupňový správny   orgán   15.   januára   2008   prerušil   konanie   a vyzval   ho   ako   podielového spoluvlastníka uvedenej parcely, aby v lehote 30 dní odo dňa doručenia výzvy doložil, že podal   na   okresnom   súde   žalobu   vo   veci   ochrany   svojich   vlastníckych   práv.   Poukázal na znenie   § 250i   ods. 3   OSP,   podľa   ktorého   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia a postupu správneho orgánu súd prihliada len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Aj keď je nepochybné, že sťažovateľ 2 previedol svoj spoluvlastnícky podiel na inú osobu, a preto, že v čase vydania rozhodnutí   oboch   správnych   orgánov   išlo   o vadu   konania,   táto   vzhľadom   na   zmenu vlastníckych vzťahov už podľa názoru krajského súdu „nemohla mať vplyv na zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia“.

Porušenie § 88a ods. 3 stavebného zákona namietala i sťažovateľka 3, a to v dôsledku toho, že pred všeobecným súdom prebieha konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú uzavrela Obec Š. a jej právny predchodca. Krajský súd zo sťažovateľkou predloženej žaloby zistil, že sa domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k parcele č. 339/4 o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 22400/1915200 (výmera pripadajúca na spoluvlastnícky podiel 393   m2).   Podľa   jeho   názoru   bolo   pritom   nepochybné,   že   s ohľadom   na   § 137   ods. 2 stavebného   zákona   nebolo   povinnosťou   správnych   orgánov   prerušiť   konanie   z dôvodu vedenia súdneho konania sťažovateľkou 3, pretože nešlo o námietku, ktorej opodstatnenosť by znemožnila realizovať predmetnú stavbu.

V závere odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd poukázal na to, že dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 250i ods. 3 OSP môže byť iba taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť a zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či   výhodnejšie   rozhodnutie   pre   účastníka   konania.   Takúto   vadu   v predmetnom   konaní predstavovalo, že sťažovateľ 2 nemal byť vzhľadom na zmenu vlastníckych pomerov ďalej ani účastníkom správneho konania. Krajský súd navzdory niektorým formálnym vadám dospel   k záveru,   že   postup   správnych   orgánov   v preskúmavanej   veci   bol   v súlade s citovanými ustanoveniami stavebného zákona a rozhodnutia boli dostatočne odôvodnené a vydané   na   základe   dostatočne   zisteného   skutkového   stavu.   Z týchto   dôvodov   žalobu zamietol.

II.B   Zhrnutie   konania   vedeného   najvyšším   (odvolacím)   súdom   a obsahu napadnutého rozsudku

Proti   označenému   zamietavému rozhodnutiu   krajského súdu   podali sťažovatelia 1 až 3   odvolanie,   v ktorom   zopakovali svoju   argumentáciu   obsiahnutú v pôvodnej   žalobe. Ďalej v ňom vyslovili nesúhlas so záverom krajského súdu, že sťažovateľ 2 prestal byť účastníkom   správneho   konania,   a teda   nemôže   tvrdiť,   že   jeho   subjektívne   práva   boli rozhodnutím   správneho   orgánu   porušené.   Poukázali   pritom   na   vymedzenie   účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku, podľa ktorého má postavenie účastníka nielen ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, ale i ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom   chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do okamžiku, kedy sa preukáže opak.   V druhom   prípade   sa   uplatní   prezumpcia   účastníctva   v správnom   konaní,   pričom správny orgán nemôže takúto osobu ako účastníka opomenúť, pretože takéto postavenie jej priznáva priamo   zákon.   V prípade,   že tieto   osoby   nemôžu byť rozhodnutím   vo   svojich právach, právom   chránených záujmoch   alebo povinnostiach   priamo dotknuté,   musí túto skutočnosť preukázať správny orgán a vydať rozhodnutie o neexistencii takéhoto postavenia účastníka   konania.   Proti   takémuto   rozhodnutiu   sa   pritom   možno   odvolať,   pričom až do nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   o odvolaní   sa   považuje   fyzická   osoba za účastníka konania.

Podľa   názoru   sťažovateľov   prvostupňový   súd   rozhodol   nad   rámec   svojho oprávnenia, pokiaľ konštatoval, že na základe zmeny vlastníckych vzťahov namietaná vada konania spočívajúca v existencii dvoch žalôb na okresnom súde už nemôže mať vplyv na zákonnosť   rozhodnutia.   Uvedený   záver   totiž   bolo   možné   vyložiť   tak,   že   rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu síce v čase jeho vydania trpelo vadou a bolo nezákonné, avšak v dôsledku dodatočnej zmeny vlastníckych vzťahov táto vada nemá vplyv na jeho zákonnosť.   Sťažovatelia 1   až   3   zdôraznili,   že   v prípade   dôležitej   zmeny   spoločnej   veci môžu   prehlasovaní   spoluvlastníci   žiadať,   aby   o nej   rozhodol   súd,   pričom   postupom krajského   súdu   bolo   toto   právo   odopreté.   Taktiež   mal   krajský   súd   vyčkať   na konečné rozhodnutie o odstránení stavby. K tomu napokon uvádzajú, že mal tiež podľa § 250 ods. 1 OSP   pribrať   do konania   nového   vlastníka,   o ktorom   vedel   na   základe   oznámenia sťažovateľa 2, a následne rozhodnúť vo veci.

Sťažovatelia 1   až   3   namietali   v odvolaní   aj   porušenie   základných   práv sťažovateľky 1.   Tá   mala byť dotknutá   rozhodnutím   žalovaného (odvolacieho   správneho orgánu),   pretože   spodná   voda   nachádzajúca   sa   pod   skládkou,   ktorá   bude   v budúcnosti v súvislosti   so   skládkou   znečistená,   ohrozuje   život   a zdravie   jej   občanov,   keďže   steká do spodných vôd nachádzajúcich sa v jej katastri, ktoré sú nimi užívané. Ďalej zdôraznili, že sťažovateľka 1 bola celý čas v postavení účastníka konania, pričom táto skutočnosť nebola spochybňovaná   zo   strany   žiadneho   z rozhodujúcich   orgánov.   Nemožno   preto   vysvetliť záver krajského súdu, s ktorým sa stotožnil aj najvyšší súd a ktorý je v rozpore s konaním správnych orgánov, že sťažovateľka 1 nemôže byť ukrátená na svojich právach.

Sťažovatelia   súčasne   upozornili   na   ďalšiu   z ich   pohľadu   zásadnú   vadu   konania, a to poukazom   na   nájomnú   zmluvu   č. 44010306   z   5.   júna   2006,   na   základe   ktorej Slovenský pozemkový fond prenajal Obci Š. parc. č. 339/4 trvalé trávne porasty o výmere..., ktorá bola vytvorená geometrickým plánom č... (celková prenajímaná plocha...). Zmluva bola   uzavretá   v súlade   so zákonom č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,   poľnohospodárskeho   podniku   a lesných   pozemkov   a o zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa tejto zmluvy malo byť povinnosťou nájomcu nedopustiť   na prenajímanom pozemku   vznik skládky   odpadu   a v prípade,   že by napriek tomu skládka vznikla, odstrániť ju na vlastné náklady. Táto zmluva umožňovala nájomcovi pozemok ďalej prenajať s predchádzajúcim písomným súhlasom prenajímateľa na základe písomnej žiadosti predloženej prenajímateľovi. K tomu došlo zmluvou o nájme z 1. júna 2007   medzi   prenajímateľom   Obcou   Š.   a nájomcom   E.,   s. r. o.,   i keď,   ako   dodávajú sťažovatelia, súhlas s takouto zmluvou sa nenachádza v spise. Platnosť tejto zmluvy bola obmedzená   do   termínu   zápisu   parcely   č. 339/4   na   list   vlastníctva.   V čase   vydania rozhodnutia   správneho   orgánu   preto   už   nemohla   byť   účinná,   a stavebník   tak   nemal vlastnícke alebo iné právo k nehnuteľnosti.

Najvyšší súd ako odvolací súd svojím rozsudkom č. k. 3 Sžp 2/2010-251 z 13. mája 2010,   proti   ktorému   smeruje   predmetná   sťažnosť,   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu. V odôvodnení   rozsudku   konštatoval,   že   po   vyhodnotení   rozsahu   a dôvodov   odvolania, oboznámením sa s obsahom spisu a s prihliadnutím na § 219 ods. 1 OSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov zisteného skutkového stavu prvostupňovým súdom, ako aj relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Výnimku v tomto smere predstavovala pisárska chyba v označení účastníkov (iné poradie účastníkov konania v procesnom označení žalobcov uvedené v záhlaví rozsudku a v jeho odôvodnení).

Podľa názoru odvolacieho súdu bolo v prvom rade nepochybné, že sťažovateľka 1 porušenie svojich subjektívnych práv žiadnym spôsobom nekonkretizovala, ale namietala všeobecné porušenie ochrany životného prostredia. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodnosťou námietky uplatnenej v odvolaní, že sťažovateľka 1 je zainteresovanou osobou v zmysle § 10 ods. 3 zákona č. 245/2003 Z. z., keďže je, alebo môže byť dotknutá konaním pri vydávaní povolenia   pre   novú   prevádzku.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   sťažovateľka 1   však v konaní „nepreukázala ukrátenie vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach   priamo   dotknutá   konaním   pri   vydávaní   povolenia“.   Samotné   tvrdenie možného   znečistenia   zdroja   pitnej   vody   nepostačuje,   navyše   v situácii,   keď   na   území sťažovateľky 1 nie je zriadená obecná vodovodná sieť. Tvrdené znečistenie studní v obci mohli namietať len samotní vlastníci či užívatelia vody zo studní, nie však obec. Záver geotechnického posudku, ktorý predložila sťažovateľka 1 a podľa ktorého by za súčasného stavu stavebných prác na skládke odpadov mala táto skládka negatívny vplyv na životné prostredie   a ohrozovala   by   stabilitu   dotknutého   územia,   považoval   odvolací   súd za všeobecný,   pretože   i sám   autor   posudku   uviedol,   že   nemal   k dispozícii   projektovú dokumentáciu   skládky,   podľa   ktorej   by   mali   byť   vyriešené   parametre   takejto   stavby. Z týchto dôvodov vyhodnotil odvolací súd námietky sťažovateľky 1 ako neopodstatnené.

Vo   vzťahu   k ďalším   námietkam   uviedol,   že   za   zásadnú   považuje   otázku,   či sťažovateľ 2 predal sťažovateľovi 4 svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti, na ktorej sa   mala   realizovať   predmetná   skládka.   Odvolací   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ 2   bol účastníkom   správneho   konania,   a z tohto   dôvodu   aj účastníkom   súdneho   konania,   ktorý podľa   vlastného   tvrdenia   predal   predmetný   spoluvlastnícky   podiel,   ale   nespĺňa   v tomto štádiu súdneho konania zákonnú podmienku podľa § 250 ods. 1 druhej vety OSP, že by zrušením   napadnutého   správneho   rozhodnutia   mohli   byť   dotknuté   jeho   práva   alebo povinnosti.   Odvolacie   dôvody,   ktorých   podstatou   bola   tvrdená   nezákonnosť   rozhodnutí správnych orgánov v dôsledku toho, že konanie o vydaní integrovaného povolenia nebolo prerušené   až   do   právoplatnosti   rozhodnutí   vydaných   v súdnych   konaniach   vedených sťažovateľom 2, preto odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené. V konečnom dôsledku totiž tieto dôvody nemajú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože vlastným konaním   sťažovateľa 2   uvedené   dôvody   nezákonnosti   zanikli,   keďže   sťažovateľ 2 „previedol svoje vlastnícke práva k predmetnej nehnuteľnosti, od ktorého možno odvodiť úspešnosť aj v predmetnom správnom i súdnom konaní“.

Odvolací súd posúdil i odvolacie dôvody vo vzťahu k sťažovateľke 3. Predovšetkým zistil,   že   predmetná   skládka   sa   realizuje   na   parcele   č. 339/4,   ktorá   bola   vytvorená z viacerých pozemkov vrátane pozemku registra E č. 143... Táto parcela bola podľa LV č... vo vlastníctve Obce Š. v spoluvlastníckom podiele 1483110/1915200, ďalej sťažovateľa 2, a to v spoluvlastníckom podiele 8400/1915200 a ďalšími podielovými spoluvlastníkmi boli fyzická   osoba   (J. V.)   a Správa   slovenského   pozemkového   fondu   Bratislava.   Pôvodná parcela č. 143 bola podľa LV č... vlastnená viacerými spoluvlastníkmi, z nich jeden bol i J. M.,   otec   sťažovateľky 3.   Na   základe   kúpnej   zmluvy   z   15.   apríla   2004   sa spoluvlastníkom i jeho podielu stala Obec Š., pričom vklad vlastníckeho práva na základe tejto zmluvy bol povolený 10. augusta 2004. Neskôr sa vlastníkom tejto nehnuteľnosti stala obchodná spoločnosť E., s. r. o.

Z uvedených skutočností odvolací súd usúdil, že pokiaľ sťažovateľka 3 odvodzuje svoje   spoluvlastníctvo   k parcele   č. 339/4   z osvedčenia   o dedičstve   v dedičskej   veci po svojom otcovi J. M., ktorý zomrel 3. októbra 2007, tak ten v tejto dobe už nebol jej vlastníkom.   Sťažovateľka   preto   neosvedčila   svoje   vlastnícke   právo   k predmetnému pozemku, a teda nebol dôvod, aby v jej veci došlo k prerušeniu konania podľa § 88a ods. 3 stavebného zákona, keďže tento postup, teda prerušenie konania z dôvodu podania žaloby o preskúmanie   dodatočného   stavebného   povolenia,   sa   uplatní   len   v prípade   vlastníka zastavenej nehnuteľnosti.

Súčasne odvolací súd zistil, že sťažovateľka 3 vzala 14. augusta 2009 späť svoju žalobu o určenie vlastníckeho práva proti Obci Š. a spoločnosti E., s. r. o., v dôsledku čoho bolo   uznesením   okresného   súdu   č. k.   2 C/177/2008-122   z   11.   marca   2010   zastavené príslušné konanie, a to i v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 3. marca 2009   uzavretej   oboma   žalovanými   týkajúcej   sa   kúpy   parcely   č. 339/4   v podiele 1486470/1915200.

III.

Sťažovatelia   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   a 3   ústavy,   základného   práva na priaznivé   životné   prostredie   podľa   čl. 44   ods. 1   ústavy   a základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Napadnutý rozsudok podľa ich   názoru   porušuje   princípy   a znaky   právneho   štátu,   vykazuje   znaky   arbitrárnosti a svojvoľného   postupu,   nemôže   prejsť   ani   testom   verejného   záujmu   a sťažovateľov neodôvodnene obmedzuje vo výkone ich vlastníckych práv a v práve na priaznivé životné prostredie. Porušené malo byť tiež „právo sťažovateľov na spravodlivé rozhodnutie podľa ústavy“ a všeobecné   právne   zásady   vyplývajúce   zo   zásady   právneho   štátu,   ktoré   sú akceptované   aj ako   výkladové   pravidlá   Európskej   únie,   a to   najmä   zásada   rovnosti a nediskriminácie, ochrany nadobudnutých práv, legitímnej dôvery, právnej istoty, zásady proporcionality a nevyhnutnosti.

Aj   keď   ústavný   súd   vyslovil,   že   nie   každé   rozhodnutie   musí   byť   formálne zdôvodnené,   z jeho   rozhodovacej   činnosti   vyplýva,   že   by   z rozhodnutia   a procesu   jeho prijatia   mali   byť   zrejmé   dôvody   jeho   prijatia,   a malo   by   tak   byť   preskúmateľné. Sťažovatelia pritom plne odkazujú na dôvody uvedené vo svojom odvolaní z 19. novembra 2009 proti prvostupňovému rozsudku.

V dôsledku   napadnutého   rozsudku   malo   dôjsť   k porušeniu   práva   sťažovateľky 1 na priaznivé životné prostredie. Nepreskúmateľnosť rozsudku najvyššieho súdu bola podľa sťažovateľov   spôsobená   tiež   tým,   že   sa   tento   súd   žiadnym   spôsobom   nevyjadril k predloženým zmluvám o nájme z 5. júna 2006 a 1. júna 2007, ktoré mali a majú zásadný význam vo vzťahu k zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. Vlastnícke právo sťažovateľky 3 nadobudnuté na základe osvedčenia o dedičstve z 5. mája 2008 malo byť   porušené „z   vyššie   uvedených   dôvodov“.   Napokon   mala   byť   sťažovateľovi 4   ako právnemu   nástupcovi   sťažovateľa 2   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   čím   došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

V   závere   sťažnosti   sťažovatelia   uvádzajú,   že   ďalšie   dôvody   a okolnosti   budú doplnené v priebehu ústneho pojednávania.

IV.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   prerokuje   každý   návrh predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené   v ustanovení   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   prijatiu   návrhu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v napadnutej veci spoločne namietajú arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, pričom svoju argumentáciu zakladajú jednak poukazujúc na niektoré ústavné princípy a základné práva, ktoré mali byť v dôsledku tohto rozhodnutia porušené, tak aj na nesprávnosť skutkových i právnych záverov najvyššieho súdu odkazujúc na svoju argumentáciu   obsiahnutú   už   v odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Ústavný   súd pristúpil k predbežnému posúdeniu sťažnosti najprv vo vzťahu k tejto všeobecnej námietke a postupne   sa   zaoberal   i ďalšími   namietanými   porušeniami   základných   práv   vo   vzťahu k jednotlivým sťažovateľom.

IV.A   Namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľov 1   až   3   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (napr.   I. ÚS 17/01).   Predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   môžu   byť   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   len z hľadiska prípadného porušenia základného práva alebo slobody. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti došlo predovšetkým vtedy, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri   výklade a aplikácii   právnej   normy,   ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené (napr. IV. ÚS 102/08).

Sťažovatelia 1   až   3   síce   tvrdia,   že   namietaný   rozsudok   je   arbitrárny a nepreskúmateľný,   táto   ich   námietka   však   obsahovo   smeruje   k nesúhlasu   s právnymi závermi   najvyššieho   súdu   v napadnutom   rozsudku.   V   odôvodnení   svojej   sťažnosti   sa obmedzujú   len   na   konštatovanie   porušenia   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu a reprodukujú   svoju   argumentáciu   obsiahnutú   už   v ich   odvolaní.   Za   týchto   okolností ústavný   súd   pripomína,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania (porov. napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, IV. ÚS 209/09). Tento záver sa pritom uplatní predovšetkým vo   vzťahu   k právnym   záverom   odvolacieho   súdu   týkajúcim   sa   rizikovosti   skládky a vecného   posúdenia   splnenia   podmienok   na   vydanie   integrovaného   povolenia,   ako aj vo vzťahu   k   záveru,   že   sťažovateľ 2   nemohol   byť   ukrátený   na   svojich   vlastníckych právach, keďže prestal byť spoluvlastníkom predmetnej parcely. V tomto rozsahu nemožno námietkam sťažovateľov priznať žiadnu ústavnoprávnu relevanciu.

V prípade   ostatných   námietok   ústavný   súd   pristúpil   k ich   podrobnejšiemu vyhodnoteniu.   V prvom   rade   posúdil   námietky   smerujúce   výlučne   k základnému   právu na súdnu ochranu. Sťažovatelia tvrdili nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu, že   najvyšší   súd   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   s údajnou   absenciou   vlastníckeho alebo iného práva spoločnosti E., s. r. o., k predmetným pozemkom, pretože v čase vydania rozhodnutia správneho orgánu už predmetná nájomná zmluva medzi Obcou Š. a uvedenou spoločnosťou nemohla byť účinná.

Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu v sebe zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Súčasne však   ústavný   súd   konštatuje,   že   toto   právo neznamená, že na každý argument sťažovateľov je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, II. ÚS 197/07).

V tejto   súvislosti   možno   poukázať   aj na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaoberajúcu sa požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že tento článok dohovoru zaväzuje síce súd   odôvodniť   svoje   rozhodnutie,   to   však   neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Na základe uvedeného možno skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu, podľa záverov ESĽP   posúdiť   len   so zreteľom   na   okolnosti   daného prípadu   (rozhodnutie   z 9. decembra 1994 vo veci sťažnosti č. 18390/91 – Ruiz Torija proti Španielsku, bod 29). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku,   pripomienku   alebo   návrh,   ak   ide   o   takú   otázku,   ktorá   nie   je   relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

Na posúdenie uvedenej námietky bolo podľa ústavného súdu rozhodujúce to, že bola zo   strany   sťažovateľov   uplatnená   až   v odvolacom   konaní.   Odvolací   súd   v správnom súdnictve pritom na túto námietku nemohol prihliadnuť, pretože išlo o nový žalobný dôvod, ktorý mal byť uplatnený už v rámci žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu, resp. mohol byť dodatočne uplatnený len do uplynutia lehoty na podanie žaloby podľa § 247 ods. 1 OSP (k tomu   pozri   Štefček   M.,   Ficová   S.   a kol.:   Občiansky   súdny   poriadok,   Komentár, 1. vydanie, Praha: C. H. Beck 2009, s. 50). Ústavný súd si je vedomý, že táto skutočnosť bez ďalšieho neznamená, že sa s predmetnou námietkou nemal odvolací súd aspoň stručne vysporiadať. V   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľov   o   nedostatkoch   v   odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v takýchto prípadoch kritériom na jeho rozhodovanie musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, či v okolnostiach daného prípadu ide   o   zásah, ktorý   zjavne viedol   k   obmedzeniu,   resp.   odopretiu   základných   práv alebo slobôd (mutatis mutandis IV. ÚS 238/07, III. ÚS 1/08).

Sťažovateľmi   vytýkané   pochybenie   najvyššieho   súdu   nemohlo   ale   podľa   názoru ústavného súdu najmä s ohľadom na koncentračnú zásadu v správnom súdnictve svojou intenzitou   založiť   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu,   a preto námietku   sťažovateľov   bolo   z tohto   dôvodu   potrebné   vyhodnotiť   ako   zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietol.

IV.B   Namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky 1   na   priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy

Sťažovateľka 1   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   priaznivé   životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy bez toho, aby toto porušenie vo svojej sťažnosti ďalej špecifikovala.   S ohľadom   na   obsah   sťažnosti   a predovšetkým   opakovanie   argumentácie z predchádzajúcich   podaní   sťažovateľov   ústavný   súd   vyvodil,   že   sťažovateľka   zrejme považovala za porušenie tohto práva to, že odvolací súd sa nestotožnil s jej argumentáciou vo   vzťahu   k rizikovosti   skládky,   a preskúmal   v tomto   zmysle   jej   námietku   z hľadiska základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na priaznivé životné prostredie.

Ústavný   súd   už   uzavrel,   že   odvolací   súd   sa   náležitým   spôsobom   vysporiadal s námietkami   sťažovateľov   týkajúcimi   sa   nedostatočného   skutkového   zhodnotenia podmienok   na   vydanie   integrovaného   povolenia.   K samotnému   základnému   právu na priaznivé životné prostredie   pritom   konštatuje, že tohto práva sa môžu domáhať len fyzické   osoby,   nie   osoby   právnické   (III. ÚS 95/08,   III. ÚS 100/08).   Tento   záver   je nevyhnutné vztiahnuť aj na sťažovateľku 1, pretože ani z jej postavenia ako obce nemožno vyvodiť, že sa na ňu tiež vzťahuje základné právo podľa čl. 44 ods. 1 ústavy. Pritom je namieste pripomenúť, že táto skutočnosť nebola rozhodná ani pre jej účastníctvo v konaní o vydaní integrovaného povolenia, keďže tým bola ako dotknutý vlastník v zmysle § 10 ods. 2 písm. b) zákona č. 245/2003 Z. z., nie s ohľadom na jej postavenie samosprávneho celku. Sťažnosť vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy preto ústavný súd vyhodnotil ako podanú zjavne neoprávnenou osobou a z toho dôvodu ju v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

IV.C Namietané porušenie základného práva sťažovateľky 3 vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy

Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy tvrdí sťažovateľka 3 vo vzťahu k dedičstvu nadobudnutému na základe osvedčenia z 5. mája 2008   v súvislosti   s už   popísaným   postupom   správnych   a súdnych   orgánov.   S ohľadom na takto   formulovanú   námietku   je   zrejmé,   že   v jej   prípade   prichádzalo   porušenie   tohto základného   práva   do úvahy   len   v súvislosti   s porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   v prípade,   že   by   táto   sťažovateľka osvedčila svoje vlastnícke právo k predmetnej parcele.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 278/2010)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo   vyplývajúce   z   čl. 20   ods. 1   a 3   ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20   ods. 1   a 3   ústavy   možno   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len v spojení   s   namietaním   porušenia   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom   jeho   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu,   ako aj dôvody uvádzané v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky 3 podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Ústavný   súd   však   navyše   ani   v tomto   prípade   nezistil,   že   by   právny   záver odvolacieho   súdu   o tom,   že   sťažovateľka 3   nepreukázala   svoje   vlastnícke   právo k nehnuteľnosti, bolo možné označiť za arbitrárny. Odvolací súd dostatočným spôsobom odôvodnil svoj záver, že prvostupňový správny orgán nemal povinnosť prerušiť konanie podľa   § 88a   ods. 3   stavebného   zákona,   ako   aj   to,   prečo   sťažovateľku 3   nepovažoval za podielového spoluvlastníka parcely.

Z týchto dôvodov sa nemohol ani ústavný súd stotožniť s tvrdením sťažovateľky 3 a dospel k záveru, že v tejto časti bola jej sťažnosť zjavne neopodstatnená, a z toho dôvodu ju pri jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol.

IV.D Namietané porušenie základného práva sťažovateľa 4 na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ 4   sa   sťažnosťou   domáhal ochrany   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu, pretože mu namietaným rozsudkom mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je   výlučným   orgánom   povolaným   na   ochranu ústavnosti,   ale   táto   právomoc   je   súčasne   zverená   aj   všeobecným   súdom.   Právomoc ústavného   súdu   je   pritom   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/2001). Ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v ktorých   sa   navrhovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (napr. I. ÚS 85/97, IV. ÚS 176/2010).

Podľa   § 250   ods. 1   OSP   sú   účastníkmi   konania   o žalobách   proti   rozhodnutiam a postupom správnych orgánov žalobca, teda fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach, a žalovaný správny orgán. Taktiež môže súd aj bez návrhu pribrať do konania iného účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť   zrušením   správneho   rozhodnutia   dotknuté.   Pokiaľ   teda   sťažovatelia   vo   svojom odvolaní, na odôvodnenie ktorého odkazujú aj v sťažnosti, poukazujú na možnosť súdu pribrať aj bez návrhu do konania účastníka správneho konania v zmysle § 250 ods. 1 druhej vety   OSP,   vychádzajú   z nesprávneho   predpokladu,   pretože   sťažovateľ 4   účastníkom správneho konania nebol.

Na posúdenie danej veci ale bolo rozhodné, že ak sa sťažovateľ 4 domnieval, že s ním malo byť konané ako s účastníkom správneho konania, avšak správne orgány s ním takto nekonali, mal podľa § 250 ods. 2 OSP podať proti rozhodnutiam správneho orgánu žalobu. Sťažovateľ mal teda možnosť podať takýto návrh a domôcť sa ochrany svojho práva priamo   v správnom   súdnictve.   V danej   veci   preto   ústavný   súd   nemohol   prehliadnuť skutočnosť, že sťažovateľ 4 takýto postup nevyužil, resp. v sťažnosti sa nezmienil, že by bol využil postup podľa § 250 ods. 2 OSP, a preto ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k sťažovateľovi 4 a jeho námietke je potrené sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Po   odmietnutí   sťažnosti   nebol   už   právny   dôvod   zaoberať   sa   ostatnými   návrhmi sťažovateľov,   t. j.   predovšetkým   návrhom   na   vydanie   dočasného   opatrenia,   zrušenie namietaného rozsudku a priznanie úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011