znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 2/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. C., D., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 Sž 78/2005 z 29. mája 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. C. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2009 doručená sťažnosť Ľ. C., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl. 2   ods.   2 a čl. 152   ods.   4   ústavy   a jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 78/2005 z 29. mája 2006.

Národný   bezpečnostný   úrad   (ďalej   len   „NBÚ“)   svojím   rozhodnutím   č.   p. PB-1850-1/2005-Ž-25417 z 30. marca 2005 rozhodol podľa § 26 ods. 2 a § 29 zákona č. 215/2004   Z. z.   o ochrane   utajovaných   skutočností   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   215/2004   Z.   z.“)   tak,   že sťažovateľa   nemožno   považovať   za   bezpečnostne   spoľahlivú   osobu,   a preto   nespĺňa predpoklad na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   sa   sťažovateľ   odvolal.   Odvolacia   komisia   zriadená zákonom   č.   215/2004   Z.   z.   jeho   odvolanie   zamietla   rozhodnutím   č.   p.   PK-131-1/2005 z 27. júna 2005. Sťažovateľ sa preto obrátil na najvyšší súd žalobou o preskúmanie tohto rozhodnutia.

Najvyšší   súd   rozhodnutie   žalovanej   (t.   j.   odvolacej   komisie)   rozsudkom   sp.   zn. 4 Sž 78/2005 z 29. mája 2006 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal žalovanú (odvolaciu komisiu) zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 35 229 Sk na účet jeho právneho zástupcu. Toto rozhodnutie sa stalo právoplatným 7. júla 2006 a vykonateľným 21. júla 2006.

V nadväznosti na vykonateľnosť označeného rozsudku sťažovateľ 22. januára 2008 podal návrh na výkon exekúcie uplatnený voči odvolacej komisii a týkajúci sa vyplatenia trov konania priznaných označeným rozsudkom najvyššieho súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:„Právny zástupca sťažovateľa 22. 1. 2008 podal súdnemu exekútorovi JUDr. J. S. so sídlom   K.,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   podľa   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 78/2005 zo dňa 29. 5. 2005, aby mu povinný uhradil priznané trovy konania vo výške 35 229,- Sk.

Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 3Er 185/2008-8, Ex 02/2008 zo dňa 27. 2. 2008   návrh   na   vykonanie   exekúcie   zamietol   z   dôvodu,   že   neboli   predložené   doklady preukazujúce skutočnosť, že vymáhaná pohľadávka má byť uhradená povinným označeným v tomto exekučnom konaní a že označený povinný má pasívnu legitimáciu. Navyše exekučný titul nebol opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti. Právny zástupca sťažovateľa sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 17 CoE/121/2008-14 zo dňa 15. júla 2008 napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I   sp.   zn.   3Er 185/2008-8,   Ex 02/2008 zo dňa 27. 2. 2008 potvrdil.“

Pritom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesenie Okresného súdu Bratislava   I svojím   uznesením   č.   k.   17   CoE/121/2008-14,   1108204960   z 15.   júla   2009 potvrdil z dôvodu, že napadnuté uznesenie je vecne správne. V nadväznosti na novú právnu úpravu účinnú od 11. mája 2006, a to ústavný zákon č. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   preskúmavanie   rozhodnutí   Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „zákon č. 254/2006 Z. z.“) konštatoval, že v čase vydania rozsudku najvyššieho súdu (29. mája 2006) už neexistoval subjekt v rozsudku označený ako žalovaný, a táto skutočnosť zakladá ďalší dôvod, pre ktorý žiadosti nemožno vyhovieť.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením ním označených práv rozsudkom najvyššieho súdu uvádza:

«Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 4Sž 78/2005 zo dňa 29. 5. 2005 je opatrený potvrdením jeho právoplatnosti a vykonateľnosti dňom 11. 7. 2006. Napriek tomu, rozsudok je nevykonateľný o čom svedčí uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Er 185/2008-8, Ex 02/2008 zo dňa 27. 2. 2008 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 17 CoE/121/2008-14 zo dňa 15. júla 2008, pretože ním bolo porušené základné právo sťažovateľa.

Podľa   nášho   názoru   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   Bratislave   napadnutým rozsudkom porušil právo   sťažovateľa   na   spravodlivú súdnu ochranu zaručenú   v čl.   46 ods. 1 ústavy, v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, lebo nekonal na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu   a   spôsobom   ktorý   stanoví   zákon   č.   254/2006   Z.   z.,   §   30   ods.   3   zákona č. 215/2004   Z.   z.,   a   ďalej   porušil   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).»

Sťažovateľ argumentuje tým, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je konečným rozsudkom, proti ktorému nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.

Zachovanie dvojmesačnej lehoty odvodzuje sťažovateľ od toho, že až z uznesenia krajského súdu č. k. 17 CoE/121/2008-14 z 15. júla 2008 (správne má byť 15. júla 2009, pozn.) sa dozvedel, že rozsudok najvyššieho súdu, aj keď je opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti 11. júla 2006, je nevykonateľný z dôvodu, že subjekt označený v rozsudku ako žalovaný už v čase vyhlásenia rozsudku neexistoval, čo je v rozpore s § 30 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.

Sťažovateľ ďalej uvádza:„Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky vyniesol rozsudok proti ktorému sťažnosť smeruje v rozpore s § 30 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z., tým sa dostal do rozporu s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány ku ktorým patria aj súd, môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Dvojmesačná   lehota   sa pri   opatrení alebo inom zásahu počíta   odo dňa,   keď   sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ   dôveroval   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4Sž 78/2005 z 29. 5. 2006 o to viac, že bol opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti dňom 11. 7. 2006 a toto potvrdenie bolo na rozsudku vyznačené 15. 4. 2008.

Dňa 28. 8. 2009 sťažovateľ prevzal uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 17 CoE/121/2008-14   zo   dňa   15.   júla   2008,   a   tým   sa   dozvedel   o   nevykonateľnosti napadnutého   rozsudku,   preto   dvojmesačná   lehota   je   zachovaná   pre   podanie   ústavnej sťažnosti, lebo uplynie až dňa 28. 10. 2009.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   Bratislave   sp.   zn.   4   Sž 78/2005 zo dňa 29. 5. 2006 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu spravodlivú ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy v spojitosti s čl. 2 ods. 2 a článku 152 ods. 4 Ústavy, a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 4 Sž 78/2005 zo dňa 29. 5. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   právo   na   primerané finančné zadosťučinenie podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v sume 2000 Eur, ktoré je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažovateľovi do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia za dva právne úkony ( prevzatie veci a príprava, spracovanie a podanie sťažnosti) vo výške 245,70 Eur, (odmena z výpočtového základu 695,41 €, t. j. 115,90 € a režijný paušál 6,95 €, teda spolu za jeden právny úkon 122,85 €), ktoré je povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky uhradiť na účet právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Skôr,   ako   môže   ústavný   súd   pristúpiť   k predbežnému   prerokovaniu   sťažnosti a následnému meritórnemu rozhodnutiu, musí preskúmať, či sú splnené všetky formálne podmienky ustanovené pre sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, I. ÚS 24/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojitosti s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd preskúmaval napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv.

V odôvodnení   napadnutého   rozsudku   najvyšší   súd   uviedol,   že „skutočnosť,   že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané odvolacou komisiou, ktorá bola konštituovaná podľa   ustanovení § 30 ods.   4 až 7 zákona (t.   j.   zákonom č. 215/2004 Z.   z. o ochrane utajovaných   skutočností   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov), ktoré vyhlásil ústavný súd za nesúladné s ústavou a ktoré stratili účinnosť, má za následok nezákonnosť jej rozhodnutia“. (Nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 6/04-67 z 19. októbra 2005 bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 30. decembra 2005   pod   č. 638/2005   Z.   z.,   t.   j.   v čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu   už   relevantné ustanovenia, a to § 30 ods. 4 až 7 tohto zákona, stratili platnosť a aj účinnosť).

Podľa názoru najvyššieho súdu «ide o takú vadu správneho procesu, ktorá nemohla byť žalobcovi známa, a preto nemohol ju uplatniť v žalobe. Súd bol povinný na túto vadu prihliadnuť z úradnej moci („ex offo“), bez ohľadu na žalobné námietky.

S poukazom   na   uvedené   súd   dospel   k názoru,   že   v konaní   žalovaného   správneho orgánu   bola   zistená   taká   vada,   ktorá   mohla   mať   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého správneho   rozhodnutia   (§   250j   ods.   2   písm.   e/   O.   s.   p.),   v dôsledku   čoho   napadnuté rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom. Preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie žalovanej odvolacej komisie zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie, keďže zriadenie a teda i existencia odvolacej komisie v zmysle § 30 ods. 3 zák. č. 215/2004 Z. z. zostali nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 6/04-67 nedotknuté.».

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že najvyšší súd sťažovateľovi ako úspešnému žalobcovi   priznal   náhradu   trov   konania,   pritom   zaviazal   žalovanú   ich   zaplatiť   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa, hoci v čase rozhodovania najvyššieho súdu už bol § 30 zákona č. 215/2004 Z. z. novelizovaný, a to zákonom č. 255/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 215/2004 Z. z. (ďalej len zákon č. 255/2006 Z. z.), ktorý odvolaciu komisiu, ktorá bola v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 78/2005 žalovanou, nahradil orgán oprávnený   rozhodnúť   o odvolaní.   Túto   novelu   Národná   rada   Slovenskej   republiky zrealizovala v nadväznosti na prijatie ústavného zákona č. 254/2006 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 11. mája 2006 (t. j. bol už účinný v čase rozhodovania najvyššieho súdu), ktorý v čl.   6   ods.   3   uvádza,   že   sa   konanie   o preskúmavaní   rozhodnutí   NBÚ   začatých   podľa osobitného   zákona   (zákona   č. 215/2004   Z.   z.),   kde   odvolacím   orgánom   bola   odvolacia komisia, dokončí už podľa ústavného zákona č. 254/2006 Z. z.

Bez   ohľadu   na   zaujatie   stanoviska   k otázke   právneho   nástupníctva,   ktorú   zákon č. 254/2006 Z. z. explicitne nerieši, ústavný súd posudzoval, či v danej situácii sťažovateľ ako úspešný účastník konania pred najvyšším súdom vedeného pod sp. zn. 4 Sž 78/2005 mal k dispozícii prostriedok na ochranu svojich práv, ktorým mohol vymôcť náhradu trov konania.

Podľa názoru ústavného súdu vychádzajúc z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa, prostredníctvom ktorej sa domáha ochrany svojich práv v súvislosti s nevymožiteľnosťou   trov   konania   sp.   zn.   4 Sž 78/2005   priznaných   mu   v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, nespadá pod inštitút ústavnej ochrany. Sťažovateľ má v danom prípade účinný prostriedok nápravy, a to podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. možno uplatniť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, pričom za výkon verejnej moci sa považuje tak rozhodovanie, ako aj úradný postup   orgánu   verejnej   moci   o právach,   právom   chránených   záujmoch   a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Orgánom verejnej moci pritom je štátny orgán, a teda aj všeobecný súd. Zodpovednosť štátu možno uplatniť za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím aj nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci.

Sám sťažovateľ označil rozhodnutie najvyššieho súdu za nezákonné. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rešpektujúc svoju   subsidiárnu   právomoc vo   vzťahu   k všeobecným súdom   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   aj   pre   nedostatok   právomoci   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010