znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 2/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   106/2007   a jeho uznesením z 31. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2008 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“) a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 106/2007 a jeho uznesením z 31. júla 2007.

Z obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   6.   júna   2007 okresnému súdu žalobu proti Slovenskej republike, ktorou sa domáha zaplatenia 200 000 Sk z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným postupom orgánu verejnej moci. Uznesením z 31. júla 2007 okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov napriek tomu, že v žiadosti poukazoval aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 360/05-97 z 22. septembra 2006, ktorým mu v inom súdnom konaní priznal oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom sociálna situácia sťažovateľa sa oproti situácii v čase rozhodnutia krajského súdu ešte zhoršila.

Podľa   sťažovateľa „Zákonná   sudkyňa   však   zvolila   JUSTIČNÚ   VOJNU   na výpalníctvo   poplatkov   uznesením   15C/106/07-50   zo   dňa   31.   07.   2007.   Vynútila   si   tak odvolacie konanie – čo je nutné posudzovať ako úmyselné vynútené prieťahy.“.

Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 106/2007 a jeho uznesením z 31. júla 2007 k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto žiada, aby ústavný súd vyslovil, že jeho práva boli porušené, a v nadväznosti na tento výrok, aby prikázal okresnému súdu konať bez ďalších prieťahov, aby zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 15 C 106/2007-50 z 31. júla 2007 a rozhodol, že „súčasne oslobodzuje D. B. od súdnych poplatkov až do zmeny jeho majetkových pomerov“. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie 200 000 Sk a uložil okresnému súdu uhradiť trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 15 C 106/2007-50 z 31. júla 2007, ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd je nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu   završuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je daná iba vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrí do právomoci iného súdu. Iný súd je každý súd, ktorý má všeobecnú právomoc podľa čl. 142 ods. 1 ústavy a táto právomoc sa uplatňuje pri ochrane základného práva alebo slobody na zákonnom základe vykonávajúcom ústavnú úpravu základných práv a slobôd. Iným súdom je preto celá sústava všeobecného súdnictva (III. ÚS 241/06).

Proti uzneseniu okresného súdu z 31. júla 2007 bolo prípustné odvolanie. Sťažovateľ odvolanie podal a domáha sa ním preskúmania rozhodnutia okresného súdu. Existuje teda všeobecný súd, v ktorého právomoci je poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa, ktorého   porušenie   namieta   aj   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy je preto vylúčené, aby o tejto časti sťažnosti rozhodoval   ústavný   súd.   Sťažovateľ   musí   rešpektovať inštančný   postup   súdnej   ochrany v rámci   systému   všeobecného   súdnictva,   ako   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu ustanovený   v čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   nemôže   zasahovať   do   právomoci všeobecných   súdov   takým   spôsobom,   aby   nahrádzal   ich   rozhodnutia,   ako   to   žiada sťažovateľ v petite svojej sťažnosti.

2.   Sťažnosť   sťažovateľa   vo   zvyšnej   časti,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. I.   ÚS   7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,   ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Z obsahu sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že konanie začalo 6. júna 2007, okresný súd 11. júna 2007 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a 16. júla 2007   ho   vyzval   na   doplnenie   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   O žiadosti sťažovateľa rozhodol uznesením z 31. júla 2007 a po podaní odvolania sťažovateľom vec predložil 31. augusta 2007 na rozhodnutie krajskému súdu. Ústavný súd zistil, že uznesením z 30.   septembra   2008   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   a spis   vrátil okresnému súdu 14. novembra 2008. Okresný súd 12. decembra 2008 rozhodol o žiadosti sťažovateľa   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   tak,   že   jeho   žiadosti   nevyhovel. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie a spis bol 13. januára 2009 predložený krajskému   súdu.   Znamená   to,   že   tak   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti sťažovateľa,   ako   aj   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   sa   spis   nachádzal   na krajskom súde.

Ústavný súd súc viazaný návrhom sťažovateľa (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) posudzoval sťažovateľom namietané porušenie jeho práv len postupom okresného súdu, tak ako to žiadal sťažovateľ.

Konanie okresného súdu trvalo ku dňu podania sťažnosti jeden rok a štyri mesiace, z toho   sa   vec   nachádzala   na   okresnom   súde   tri   mesiace,   počas   ktorých   okresný   súd vykonával úkony potrebné pre vedenie konania.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku a priebeh konania a jeho aktuálny stav ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 106/2007 zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už na predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009