znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 2/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. O., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   11/04 z 28. januára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. O. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007 doručená sťažnosť JUDr. I. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 11/04 z 28. januára 2004.Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   4.   augusta   1998   Okresnému   súdu Bratislava   V návrh   na   začatie   konania   proti   E.   T.   a JUDr.   M.   K.   o ochranu   osobnosti. Uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   9   Nc   43/2000 zo 16. októbra 2000 bola vec prikázaná na konanie Okresnému súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“), kde bola vedená pod sp. zn. 6 C 152/2000. Okresný súd prípisom z 15. augusta 2001 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu pod hrozbou zastavenia konania.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   svojimi   podaniami „zo   4.   9.   a 7.   11.   2001   vyvrátil odôvodnenosť tohoto postupu sporového súdu“, ktorý napriek tomu „uznesením z 1. júla 2002 sp. zn. 6 C 152/2000 konanie zastavil“, pričom v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že proti nemu nie je prípustné odvolanie. Sťažovateľ napriek tomu podal proti označenému uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 10 C 113/2003 z 28. augusta 2003 tak, že ho odmietol.

Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené až 17. mája 2007, pričom ústavný súd zistil, že ďalšiemu účastníkovi konania bolo doručené až 12. júna 2007.

Podľa názoru sťažovateľa „súdy nemali oprávnenie v spore zahájenom 4. augusta 1998   postupovať   s poukazom   na   zák.   č.   501/2001   Z.   z.   /novely   o.   s.   p./   a nepripustiť odvolanie   proti   rozhodnutiu   o zastavení   konania,   pretože   je   retroaktivita   v zásade neprípustná. Odvolací a dovolací súd mali povinnosť pochybenie 1. st. súdu v tomto smere napraviť. Ak tak neučinili, účastníkovi konania sa postupom súdov odňala možnosť konať pred súdom. /§ 237 písm. f/ o. s. p./ Navrhujem preto, aby Ústavný súd na základe tejto ústavnej   sťažnosti   zrušil   uznesenie   Najvyššieho   súdu   z 28.   januára   2004   sp.   zn. 5 Cdo 11/04“.

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa vyžiadal k nej vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 5. septembra 2007. Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ   namieta,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorý   rozhodoval v napadnutom rozhodnutí ako dovolací súd porušil jeho právo na súdnu ochranu tým, že odmietol jeho dovolanie ako neprípustné. V sťažnosti uvádza, že dovolací súd aplikoval ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, ktoré bolo pre zrejmú protiústavnosť zrušené. Má za to, že nenapravením pochybenia prvostupňového súdu súdom dovolacím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Cdo 11/04 zo dňa 28. januára 2004   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Trnave   zo   dňa 28. augusta 2003 sp. zn. 10 Co 13/2003 ako neprípustné, pretože neboli splnené podmienky prípustnosti   uvedené   v ustanovení   §   237   a   §   239   O.   s.   p.   Z odôvodnenia   označeného rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že správnosť postupu odvolacieho súdu, pokiaľ odmietol odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa o zastavení konania pre neodstránenie   vád   návrhu,   bola   posudzovaná   podľa   právneho   stavu   platného   do 31. augusta   2003.   Pokiaľ   dovolací   súd   dospel   k záveru,   že   tento   postup   bol   v súlade s platnou   úpravou   a dovolanie   pre   neprípustnosť   odmietol,   nemohol   sa   zaoberať správnosťou rozhodnutia súdu prvého stupňa z hľadiska meritórneho, teda, či boli alebo neboli   dané   podmienky   pre   zastavenie   konania   pre   neodstránenie   vád   návrhu.   V tomto rozsahu nemohol preskúmať vec ani odvolací súd, práve pre neprípustnosť odvolania ako riadneho opravného prostriedku.

Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade s doteraz   zaužívanou   praxou   najvyššieho   súdu,   preto   navrhujem,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“

Keďže sťažnosť sťažovateľa v predloženom znení neobsahovala všetky náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd sťažovateľa vyzval, aby   v lehote   do   10   dní   od   doručenia   svoju   sťažnosť   doplnil   o chýbajúce   náležitosti a zároveň,   ak   to   uzná   za   vhodné,   zaujal   v rovnakej   lehote   aj   stanovisko   k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu.

Na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   sťažovateľ   najprv   podaním   doručeným 28. septembra   2007,   ktorým   požiadal   o predĺženie   lehoty   na   doplnenie   svojej   sťažnosti a k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu uviedol:

«K   listu   p.   JUDr.   K.   len   toľko:   ako   mohol   byť   v konaní   legislatívnom   /vrátane u Národnej   rady/   a pred   p.   prezidentom   /ktorý   vždy   má   právnych   poradcov/   odobrený vytknutý   zákon   č.   501/2001   Z.   z.,   ktorým   bolo   znemožnené   podať   odvolanie   proti rozhodnutiu súdu o zastavení konania /platil v dobe od 1. 1. 2002 do 31. 8. 2003/ keď členovia legislatívnej rady, poslanci NR a PK vo veľkom počte sa honosia titulmi doktorov a magistrov práv??? A ak by Ústavný súd nemal možnosť /údajne v Českej republike takéto právo   má/   zasiahnuť   proti   zjavne   protiústavnému   zákonu   /právom   by   vyvstala   otázka u práva neznalého obyčajného ľudu v podobe: „Načo potom takýto právny poriadok vôbec existuje?“/

Pán JUDr. K. sa vôbec nevyjadruje k obsahu mojej sťažnosti z 15. 7. 2007 v znení: „podľa názoru sťažovateľa súdy nemali oprávnenie v spore zahájenom dňa 4. augusta 1998 postupovať s poukazom na zák. č. 501/2001 Z. z. /novely o. s. p./ ktorý nadobudol účinnosť až dňom 1. januára 2002 a nepripustiť odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení konania, pretože je retroaktivita právneho predpisu v zásade neprípustná. Aj odvolací a dovolací súd mali povinnosť pochybenie 1. st. súdu v tomto smere napraviť.»

Následne   25.   októbra   2007   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   riadne   vyplnené a potvrdené potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od   súdnych   poplatkov   a na   ustanovenie   právneho   zástupcu   v právnej   veci,   a zároveň požiadal   o nové   doručenie   výzvy   ústavného   súdu,   keďže „mi   nebola   platne   doručená z dôvodu vtedajšieho pobytu   v nemocnici...“. Ústavný   súd žiadosti   sťažovateľa   vyhovel. Sťažovateľ   už   následne   v určenej   lehote   ani   do   dňa   predbežného   prerokovania   jeho sťažnosti na výzvu ústavného súdu nereagoval.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   je   preto   možné   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   36   ods.   1   listiny   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 10 Co 13/03 z 28. augusta 2003, keďže podľa jeho názoru mu najvyšší súd odňal možnosť konať pred súdom z dôvodu, že na jeho vec uplatnil znenie dotknutého ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [§ 202 ods. 3 písm. l)] zavedené novelizáciou vykonanou zákonom č. 501/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktoré   bolo   platné   len   do   31.   augusta   2003,   a podľa   názoru   sťažovateľa   bolo   zjavne neústavné.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:„Prípustnosť   dovolania   podľa   §   239   O.   s.   p.   v predmetnej   veci   neprichádza   do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce a ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu.

Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z hľadísk   uvedených   pod písmenami a) až g) ustanovenia § 237 O. s. p., pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti   dovolania   uvedenej   v tomto   zákonnom   ustanovení.   Nezistil   ani   podmienku prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.  ,   na   ktorú   poukazoval   dovolateľ. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi konať   pred   súdom,   by   mohla   byť   daná   aj   v prípade   rozhodnutia   súdu   o odmietnutí odvolania, ak by pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhoduje podľa § 43 ods. 2 /§ 202 ods. 3 písm. l) O. s. p. v znení do 31. 8. 2003/.

Odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné /§ 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v znení platnom do 31. 8. 2003/. Citované   ustanovenie   §   202   ods.   3   písm.   l)   O.   s.   p.   v znení   platnom   v čase rozhodovania súdu prvého stupňa i v čase rozhodovania odvolacieho súdu nepripúšťalo odvolanie proti uzneseniu, ktorým bolo zastavené konanie podľa § 43 ods. 2 O. s. p., teda pre neodstránenie vád návrhu. Odvolací súd preto správne v súlade s platným právnym stavom   odvolanie   žalobcu   podľa   ustanovenia   §   218   ods.   1   písm.   c)   O.   s.   p.   odmietol. Rozhodnutím o odmietnutí odvolania, pre ktoré boli splnené zákonné podmienky, nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.“

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   považoval   za potrebné   poukázať   predovšetkým   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatoval, že je primeraným spôsobom odôvodnené a nie je arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska akceptovateľné   a udržateľné.   Zároveň   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   postupom všeobecného súdu, ktorý pri svojej rozhodovacej činnosti uplatní právny predpis (právnu normu)   v znení,   ktoré   bolo   v čase   rozhodovania   platné   a účinné,   nemôže   vzhľadom   na prezumpciu   ústavnosti   právnych   predpisov   porušiť   základné   práva   alebo   slobody účastníkov konania, a teda ani základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Dovolací súd v dovolacom konaní okrem iného posudzuje, či súd, proti ktorého rozhodnutiu smeruje dovolanie, správne interpretoval a aplikoval dotknuté právne normy, čo   v danom   prípade   najvyšší   súd   urobil,   ako   to   vyplýva   z citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Základné   právo   vyjadrené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   (a   tiež   v čl.   36   ods.   1   listiny) zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým   a   nestranným   súdom,   inak   povedané   právo   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 233/04). Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež podľa čl. 36 ods. 1 listiny) by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde (prístup   k   súdu),   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 159/05, IV. ÚS 95/07). Podľa názoru ústavného súdu základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež čl. 36 ods. 1 listiny) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Na základe toho ústavný súd po predbežnom prerokovaní konštatoval, že vzhľadom na   uvedené   najvyšší   súd   nemohol   napadnutým   uznesením   porušiť   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený rozhodovať o ústavnosti právnych predpisov, ich častí alebo niektorých   ich   ustanovení.   Túto   svoju   právomoc   môže   uplatniť   len   v konaní   o súlade právnych predpisov, ktoré je opierajúc sa o východiská vyjadrené v čl. 125 ústavy podrobne upravené v ustanoveniach § 37 až § 41b zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008