znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 2/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2007 predbežne prerokoval návrh Ing. L. P., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/75/06-K zo 16. októbra 2006,   za   účasti   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť   funkcií, a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. L. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. januára 2007 doručený návrh Ing. L. P. (ďalej len „navrhovateľka“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/75/06-K zo 16. októbra 2006 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím uložil výbor navrhovateľke „... ako verejnej funkcionárke,   členke dozornej rady S. š. p. B.   v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných   funkcionárov   v znení   ústavného   zákona   č. 545/2005   Z. z.   pokutu   v sume zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného   funkcionára   a to   vo   výške   17.274,- Sk...“. Výbor uložil navrhovateľke pokutu na tom základe, že ako verejná funkcionárka porušila povinnosť   podať   v ustanovenej   lehote   oznámenie   podľa   čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej aj „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“).

Navrhovateľka   odôvodnila   svoj   návrh   tým,   že „Ako   zamestnanec   Ministerstva hospodárstva   Slovenskej   republiky   v štátnozamestnaneckom   pomere   som   v roku   2005 vykonávala výkon funkcie predsedníčky dozornej rady S., š. p. Predmetnú funkciu som ako štátny   zamestnanec   vykonávala   bez   akéhokoľvek   nároku na odplatu.   Z dôvodu,   že   som podávala   v lehote   do   30   dní   odo   dňa   vzniku   štátozamestnaneckého   pomeru   majetkové priznanie   v zmysle   ustanovenia   § 54   zák.   č. 312/2001   Z. z.   o štátnej   službe   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   a podľa   stavu   k 31. 12. predchádzajúceho   kalendárneho   roka   Služobnému   úradu   Ministerstva   hospodárstva Slovenskej   republiky   som   nechtiac   opomenula   aj   svoju   oznamovaciu   povinnosť   podať oznámenie   podľa   čl. 7   ústavného   zákona   357/2004   Z. z.   v znení   ústavného   zákona č. 545/2005 Z. z. Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií“.

Ďalej navrhovateľka poukázala na to, že „V danom čase som musela riešiť vážne rodinné problémy týkajúce sa veľmi zlého zdravotného stavu môjho manžela a mojej matky. Od   1.   januára   2006   som   bola   desať   mesiacov   nezamestnaná,   môj   manžel   bol na dlhodobo   práceneschopný   a mám   vyživovaciu   povinnosť   voči   mojej   maloletej nezaopatrenej   dcérke   S.,   (...).   Takže   predmetné   Rozhodnutie   Výboru   NR   SR   pre nezlučiteľnosť funkcií má veľmi tvrdý dopad nielen na moju momentálnu finančnú situáciu ale zároveň má veľmi tvrdý dopad aj na finančnú situáciu celej našej rodiny“.

S odvolaním   sa   na   uvedené   dôvody   navrhovateľka   žiada, „aby   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   Rozhodnutie   Výboru   NR   SR   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   číslo: VP/75/06-K   zmiernil   alebo   zamietol   v časti   výšky   pokuty,   ktorá   mi   bola   stanovená citovaným   rozhodnutím v sume   zodpovedajúcej mesačnému   platu   verejného funkcionára a to vo výške 17.724,- Sk“.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu   do   60 dní   odo   dňa   jeho   doručenia.   Konanie   o preskúmaní takéhoto   rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je konečné.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa   § 73b   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   je   účastníkom   konania   navrhovateľ a výbor.

Podľa   § 73b   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z obsahu   spisu   výboru   sp. zn.   VP/75/06-K   ústavný   súd   zistil,   že   6.   júna   2006 bolo navrhovateľke zaslané oznámenie výboru o začatí konania vo veci ochrany verejného záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov,   a to   na   základe   uznesenia   výboru   č. 182 z 20. apríla 2006.

K uzneseniu výboru č. 182 z 20. apríla 2006 navrhovateľka vo vyjadrení z 24. júla 2006 uviedla, že v lehote 30 dní od ujatia sa funkcie podala zakladateľovi – Služobnému úradu   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky   majetkové   priznanie   podľa   § 54 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Poukázala tiež na to, že funkciu predsedníčky dozornej rady štátneho podniku S. B. vykonávala bez nároku na odmenu. Ku skutočnosti, že oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu nepodala, sa vôbec nevyjadrila.

Následne výbor uznesením č. 103 zo 16. októbra 2006 konštatoval, že tým, že mu navrhovateľka v stanovenej lehote nepodala oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, porušila v tomto článku uloženú povinnosť, za čo jej v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) citovaného ústavného zákona uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára.

Žiadosťou sp. zn. VP/75/06-K z 25. októbra 2006 vyzval predseda výboru likvidátora štátneho podniku S. B. o oznámenie výšky mesačného platu navrhovateľky, ktorý poberala za výkon verejnej funkcie v roku 2005. Z oznámenia likvidátora štátneho podniku S. B. zo 6. novembra 2006 vyplýva, že „... navrhovateľka nepoberala za činnosť v dozornej rade v roku 2005 žiadnu odmenu“.

Po   zistení   relevantných   skutočností   vydal   výbor   7. decembra 2006   rozhodnutie zo 16. októbra   2006,   ktorým   navrhovateľke   v súlade   s čl. 9   ods. 10   písm. a)   citovaného ústavného   zákona   uložil   pokutu   v sume   17 274 Sk.   V odôvodnení   rozhodnutia   výbor uviedol, že je nesporné, že navrhovateľka nesplnila povinnosť, ktorá pre ňu ako verejnú funkcionárku   vyplývala   z   čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu, pretože oznámenie za rok 2005, ktoré mu mala podľa citovaného ústavného zákona podať k 31. marcu 2006, vôbec nepodala.

Rozhodnutie výboru zo 16. októbra 2006 bolo navrhovateľke doručené 15. decembra 2006.

K návrhu   navrhovateľky   na   preskúmanie   namietaného   rozhodnutia   v konaní pred ústavným   súdom   zaujal   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 23.   januára   2007 stanovisko   aj   výbor   prostredníctvom   svojho   predsedu,   a to   vyjadrením   sp. zn. RD-291/2007-PO z 1. februára 2007, v ktorom okrem iného uviedol, že dôvody, ktorými navrhovateľka   argumentuje,   ju   nezbavujú   povinnosti   podať   príslušné   oznámenie   podľa označeného ústavného zákona.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti možno konštatovať, že navrhovateľkine argumenty vo   svojej   podstate   smerujú k ospravedlneniu   jej   konania neznalosťou   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a osobnými dôvodmi,   ktoré by mal podľa   nej ústavný súd zohľadniť ako hodné osobitného zreteľa.

Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania, v rámci ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   výboru,   je   jednoznačne   obmedzený   výlučne   na   posúdenie   konania navrhovateľa   ako   verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym impulzom vzniku tohto   konania   je   konanie   verejného   funkcionára,   ktorý   je   povinný   plniť   povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalším   krokom determinujúcim konanie ústavného súdu o opravnom prostriedku je konkrétne rozhodnutie výboru, a v neposlednom rade je ním návrh navrhovateľa, ktorým žiada, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie preskúmal.

Podľa   čl. 2   ods. 1   písm. zc)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie riaditeľa štátneho podniku a členov dozornej rady štátneho podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát.

Podľa   čl. 3   ods. 1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   je   verejným funkcionárom   na   účely   tohto   ústavného   zákona   každý,   kto   vykonáva   funkciu   uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie a) či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností   podľa   čl. 5   ods. 1   a   2, b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom   pomere   a   akú   podnikateľskú   činnosť   vykonáva   popri   výkone funkcie verejného funkcionára, c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy,   v   orgánoch   právnických   osôb   vykonávajúcich   podnikateľskú   činnosť a v orgánoch   iných   právnických   osôb;   taktiež   uvedie,   z   ktorých   uvádzaných   funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky, d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného   funkcionára, e) svoje   majetkové   pomery   a   majetkové   pomery   manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu oznámenie podľa odseku 1 podáva iný verejný funkcionár určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Navrhovateľka   bola   do   funkcie   predsedníčky   dozornej   rady   štátneho   podniku ustanovená   ministrom   hospodárstva   Slovenskej   republiky   s účinnosťou   od   6.   septembra 2004. Ústavný súd konštatuje, že navrhovateľka ako verejná funkcionárka bola v zmysle citovaných ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu povinná predložiť výboru oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok do 31. marca 2006.

Pretože tak neurobila, začal výbor voči nej konanie, výsledkom ktorého bolo prijatie namietaného rozhodnutia.

Následne navrhovateľka iniciovala na ústavnom súde začatie konania o preskúmaní rozhodnutia výboru zo 16. októbra 2006 vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným. V rámci   tohto   konania   ústavný   súd   zistil,   že   rozhodnutie   výboru,   ktorým   konštatoval porušenie povinnosti navrhovateľkou a v ktorom   jej za porušenie tejto povinnosti uložil pokutu, bolo vydané v súlade s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   v konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov musí navrhovateľ preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore s týmito ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, teda že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z citovaného ústavného zákona neporušil.

Z podaného   návrhu,   ale   aj   z pripojených   listinných   dôkazov   je   zrejmé,   že navrhovateľka   nijako   nespochybňuje   porušenie   povinnosti   vyplývajúcej   z čl. 7   ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a nepopiera, že písomné oznámenie nepodala v stanovenej lehote, t. j. do 31. marca 2006.

Preskúmaním návrhu navrhovateľky, spisu výboru sp. zn. VP/75/06-K, namietaného rozhodnutia   zo   16.   októbra   2006,   ako   aj   s prihliadnutím   na   ďalšie   s vecou   súvisiace skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že návrh navrhovateľky je zjavne neopodstatnený.

Zjavná neopodstatnenosť predmetného návrhu   vyplýva v podstate   z toho,   že jeho odôvodneniu chýba akúkoľvek argumentáciu v tom smere, že by konanie navrhovateľky nebolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými jej ústavným zákonom o ochrane verejného   záujmu,   a teda   neuvádza   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   ústavný   súd   mohol kvalifikovať ako relevantné v rámci konania podľa § 73a zákona o ústavnom súde. Z toho dôvodu   ústavný   súd   návrh   už   po jeho   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený.

Navrhovateľka poukazujúc na negatívny dopad, ktorý by pre ňu a jej rodinu malo zaplatenie pokuty uloženej namietaným rozhodnutím, sa svojím návrhom domáha toho, aby ústavný súd namietané rozhodnutie „... zmiernil alebo zamietol v časti výšky pokuty...“.Z citovaných   ustanovení   § 73a   a 73b   zákona   o ústavnom   súde   však   jednoznačne vyplýva,   že   takýto   návrh   navrhovateľky   je   nad   rámec   právomoci   ústavného   súdu vymedzenej   v jeho   označených   ustanoveniach,   keďže   navrhovateľka   sa   domáha,   aby ústavný súd prijal v konaní o preskúmaní rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom rozhodnutie, na ktoré v tomto type   konania   ústavný   súd   nie   je   oprávnený.   Zákon   o ústavnom   súde   totiž   nepriznáva ústavnému súdu vo vzťahu k pokutám uloženým verejným funkcionárom podľa ústavného zákona   o ochrane   verejného   záujmu   moderačné   oprávnenie   ani   možnosť   zamietnuť napadnuté rozhodnutie v časti uloženej pokuty.

Ústavný   súd   pripomína,   že   je štátny   orgán   (nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti), a jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   sa   preto   musí dôsledne   riadiť   vymedzením   svojich   právomocí   vyplývajúcich   z čl. 125   a nasl.   ústavy a ďalej   konkretizovaných   v zákone   o ústavnom   súde   a   nemôže   sa   zaoberať   podaniami, ktorými sa fyzické osoby domáhajú niečoho, čo podľa ústavy a zákona o ústavnom súde nemôže prerokúvať a rozhodnúť.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že predmetný návrh možno odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jeho prerokovanie.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   o   návrhu   navrhovateľky   po   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že v konaní o preskúmaní   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   rozporu   osobného   záujmu   s verejným záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci samej   buď   uznesením,   ktorým   potvrdí   napadnuté   rozhodnutie   výboru   alebo   nálezom, ktorým napadnuté rozhodnutie výboru zruší. Pretože osobitná úprava konania o preskúmaní rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom obsiahnutá v ustanoveniach § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde neustanovuje, pokiaľ ide povinnosť predbežného prerokovania každého návrhu na neverejnom zasadnutí,   inak (§ 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde), je podľa názoru ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné uplatniť postup podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že senát ústavného súdu   môže   odmietnuť návrh   už po   jeho predbežnom   prerokovaní,   a to v prípade,   že   zistí   existenciu   niektorého   z dôvodov   uvedených   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavom súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že podaný návrh je celkom nedôvodný a evidentne   bez   nutnosti   ďalšieho   skúmania   ho   možno   kvalifikovať   ako   návrh   zjavne neopodstatnený. V takomto prípade nepovažuje ústavný súd za nevyhnutné ani za účelné rozhodovať najskôr o prijatí návrhu na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť.

Záverom ústavný súd dodáva, že návrh navrhovateľky mal aj nedostatky spočívajúce v nesplnení zákonom predpísaných náležitostí podľa § 20 a § 73a a nasl. zákona o ústavnom súde;   týmito   sa   vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   nepovažoval   za   potrebné   osobitne zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2007