znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 2/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o   sťažnosti J.   B.,   bytom   B.,   a K.   H.,   bytom   Kanada,   zastúpených   advokátom JUDr. Š. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 56/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo J.   B.   a K.   H. na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 56/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu Bratislava III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C 56/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100 000 Sk   (slovom jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. K.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100 000 Sk   (slovom jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť J. B. a K. H. trovy konania spolu v sume 8 603 Sk (slovom osemtisíc šesťstotri slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. Š. H., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 2/06-13 z 5. januára 2006 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľka“) a K. H. (ďalej len „sťažovateľ“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 56/97.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 56/97 vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi súdneho konania vedeného pred   okresným   súdom,   ktoré   bolo   začaté   10. marca 1997   na   základe   podanej   žaloby o zaplatenie sumy 50 360 Sk proti P.

Dňa   26. marca 2001   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho poplatku a žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe. Dňa 11. apríla 2001 bol súdny poplatok zaplatený.

Dňa   20. marca 2002   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov, aby oznámil, či na žalobe trvajú. Dňa 19. apríla 2002 bolo vyjadrenie doručené okresnému súdu. Dňa 7. novembra 2002 okresný súd určil termín pojednávania na 21. november 2002, ktoré   bolo   pre   neúčasť   žalovaného   odročené   na   3. december 2002.   Toto   pojednávanie okresný   súd   pre   neúčasť   žalovaného   odročil   na   28. január 2003.   Právny   zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu „úpravu návrhu“ z 29. novembra 2002, na základe čoho   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   doplatenie   súdneho   poplatku,   ktorý   zaplatila 16. decembra 2002.

Na   pojednávaní   28. januára 2003   okresný   súd   pripustil   zmenu   žalobného   návrhu a odročil   ho   pre   neúčasť   právneho   zástupcu   žalovaného   na   4. marec 2003.   Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu neúčasti právneho zástupcu sťažovateľov.

Dňa   13. februára 2004   okresný   súd   určil   termín   pojednávania na   30. marec 2004, na ktorom vykonal dokazovanie vypočutím účastníkov konania, a za účelom predloženia dokladov   ho   odročil   na   18. máj 2004.   Na   pojednávaní   18. mája 2004   pripustil   zmenu návrhu,   vypočul   právnych   zástupcov   účastníkov,   vyzval   sťažovateľov   na   doplatenie súdneho poplatku (zaplatený 19. mája 2004) a odročil ho na 3. jún 2004. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom predvolania svedkov. Dňa 7. októbra 2004 právny zástupca sťažovateľov predložil „úpravu návrhu“.

Dňa 6. decembra 2005 okresný   súd určil   termín   pojednávania na 31. január 2006, vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov   na   predloženie   aktuálneho   listu   vlastníctva a dedičského   rozhodnutia   a   doplatenie   súdneho   poplatku   za   zmenu   (rozšírenie)   návrhu. Na pojednávaní   31. januára 2006   vypočul   účastníkov   a   odročil   ho   na   2. marec 2006. Na tomto pojednávaní okresný súd vykonal dokazovanie a odročil ho na 18. máj 2006.

Právny zástupca sťažovateľov doplnil sťažnosť na základe výzvy ústavného súdu z 29. marca 2006   podaním,   ktoré   bolo ústavnému   súdu   doručené   6. apríla 2006   (datoval ho 8. decembra 2005, ide zrejme o pisársku chybu) a v ktorom okrem vyjadrenia ku konaniu ústneho pojednávania špecifikoval a vyčíslil trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby (dva úkony v decembri 2005 - prevzatie a príprava a podanie sťažnosti a jeden úkon 4. apríla 2006 - „Vyjadrenie   a   špecifikácia   trov“)   spolu   s   režijným   paušálom   vo   výške 13 554 Sk.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. Od 1. marca 2006, v súlade s rozvrhom práce na rok 2006, sa sudca spravodajca Ján Auxt stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Ján Auxt, sa prejednávajú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec... bola v primeranej lehote prejednaná...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03),   v súlade s ktorou   možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétne posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej   judikatúry   (napr.   II. ÚS 813/00,   IV. ÚS 74/02)   skúma   vždy   s   ohľadom na konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa   troch   základných   kritérií,   ktorými   sú:   1)   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania, 3) spôsob, akým   v konaní   postupoval   súd.   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa   považuje   aj   povaha prejednávanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   konanie vedené pred okresným súdom   o   zaplatenie   nájmu   za   užívanie   nehnuteľností   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej činnosti súdov a nie je právne ani fakticky zložité (napr. IV. ÚS 211/05). Spory o takéto nároky nie sú výnimočné a všeobecné súdy majú dostatok skúseností s ich prerokúvaním a rozhodovaním a existuje k nim dostatok judikatúry. Právna a skutková zložitosť veci preto nemohla mať vplyv na doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní   o   tom,   či   v   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom.   Ústavný   súd vychádzajúc zo   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorá   v   konaní   pred   okresným   súdom   zastupuje aj sťažovateľa, a po preskúmaní súdneho spisu zistil aktívny prístup k súdnemu konaniu a záujem   oň   zo   strany   sťažovateľky   (žalobkyne   v prvom   rade),   ktorá   v   septembri   2002 podala sťažnosť na zbytočné prieťahy, aj keď jej možno čiastočne vytknúť to, že súdny poplatok   bol   zaplatený   až   na   základe   výzvy   okresného   súdu,   a nie   pri   podaní   žaloby. Táto skutočnosť ale nemala výrazný vplyv na spomalenie konania, pretože súdny poplatok sťažovatelia uhradili ihneď po výzve okresného súdu a takisto zaplatili aj ďalšie doplatky súdneho   poplatku   po   zmenách   (rozšírení)   ich   návrhu.   Neúčasť   právneho   zástupcu sťažovateľov na pojednávaní 4. marca 2004 tiež nemala vplyv na predĺženie tohto konania, pretože na tomto pojednávaní boli sťažovateľka a právny zástupca žalovaného prítomní a napriek tomu okresný súd pojednávanie odročil bez vykonania dokazovania na neurčito.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 56/97, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa vyskytli v určitých obdobiach zbytočné   prieťahy,   v   niektorých   prípadoch   bolo   jeho   konanie   málo   efektívne   a minulo sa svojim   účinkom.   I keď   okresný   súd   v   danej   veci   vykonal   veľký   počet   procesných úkonov, v priebehu konania však nepostupoval podľa zásady vyplývajúcej z prvej vety ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V postupe okresného súdu nemožno nájsť ani paralelu   medzi   ustanovením   § 114   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   pojednávanie   pripraví predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

O   tom,   že   okresný   súd   v   rámci   svojho   postupu   nemal   na   zreteli   príslušné zákonné ustanovenia, svedčí skutočnosť, že hoci v priebehu viac ako 9-ročného konania nariadil 10-krát pojednávanie a dvakrát (v januári 2003 a v máji 2004) pripustil zmenu (rozšírenie)   žalobného   návrhu,   napriek   tomu   vo   veci   dosiaľ   meritórne   nerozhodol. Stav právnej neistoty účastníkov nebol do dnešného dňa odstránený.

Nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako 48 mesiacov, hoci jeho postupu v konaní nebránila žiadna zákonná prekážka, bola zistená už v období od 10. marca 1997, keď mu bola doručená žaloba, do 26. marca 2001, keď vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku a zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanému (tieto jednoduché úkony mal okresný súd vykonať hneď po podaní žaloby, a nie až o 4 roky po jej doručení).

Nečinnosť bola zistená i od 26. marca 2001 do 7. novembra 2002, keď určil termín pojednávania na 21. november 2002 (nečinnosť viac ako 19 mesiacov). V tomto období okresný súd urobil iba jeden neefektívny úkon, keď vyzval právneho zástupcu sťažovateľov (v marci 2002) na oznámenie, či na podanom žalobnom návrhu trvajú. Ďalšia nečinnosť bola zistená aj od 4. marca 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu neúčasti právneho   zástupcu   sťažovateľov   a   žalovaného,   do   13. februára 2004,   keď   určil   termín pojednávania na 30. marec 2004 (nečinnosť viac ako 11 mesiacov), ako aj od 3. júna 2004, keď odročil pojednávanie na neurčito za účelom predvolania svedkov, do 6. decembra 2005, keď určil termín pojednávania na 31. január 2006 (nečinnosť viac ako 18 mesiacov). Doba nečinnosti v konaní pred okresným súdom predstavuje celkom 96 mesiacov.

Okrem   toho,   že   okresný   súd   bol   v   priebehu   konania   v   jednotlivých   obdobiach nečinný, jeho úkony boli aj neefektívne a nesústredené. Výsledkom takejto činnosti, ktorá v okolnostiach   prípadu   spôsobila   vznik   zbytočných   prieťahov   v konaní,   bolo   najmä   to, že hoci nariadil niekoľko pojednávaní (od novembra 2002 do marca 2006 celkovo deväťkrát pojednával),   nerešpektoval   pritom   zásadu   hospodárnosti   konania.   Tieto   pojednávania odročil   väčšinou   pre   neprítomnosť   právneho   zástupcu   žalovaného   a   prvé   relevantné pojednávanie,   na   ktorom   urobil   dokazovanie,   sa   uskutočnilo   až   30. marca 2004,   teda po uplynutí siedmich rokov od začatia konania.

Ústavný   súd   je toho   názoru,   že doterajšiu   dĺžku   predmetného   konania   vedeného na okresnom súde, najmä obdobie nečinnosti v trvaní 96 mesiacov, nemožno považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru za ústavne akceptovateľnú, a preto dospel   k   záveru,   že   základné   právo   sťažovateľov   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 56/97 porušené.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci sp. zn. 8 C 56/97 konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   žiadali   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   pre   každého   z nich vo výške 100 000 Sk,   ktoré odôvodnili najmä tým, že počas deväťročnej   doby súdneho konania sa nachádzajú v stave právnej neistoty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľov   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia ústavný súd vychádzal aj z toho, že sťažovatelia si uplatnili nárok na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného   súdu   nemožno   spravodlivo   žiadať   od sťažovateľov,   aby   čakali   na   výsledok súdneho sporu, v ktorom sa riešia ich nároky súvisiace so zaplatením nájmu za užívanie ich nehnuteľnosti, viac ako deväť rokov a stav konania bol taký, aký zistil ústavný súd v konaní pred   ním.   Sťažovatelia   oprávnene   z takéhoto   postupu   okresného   súdu   pociťujú   právnu neistotu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   a   stav   konania   okresného   súdu,   ktoré   je   na   ňom vedené pod sp. zn. 8 C 56/97, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 100 000 Sk pre každého zo sťažovateľov, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   Š.   H.,   B. Sťažovatelia požadovali úhradu trov konania spolu vo výške 13 554 Sk.

Pri určení výšky náhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena pre každého sťažovateľa v sume 2 501 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“.   Spolu   s   režijným paušálom k tomuto úkonu vo výške 150 Sk v prípade dvoch sťažovateľov tvorí táto náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2005 sumu 4 301,60 Sk. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia pre dvoch sťažovateľov za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 v celkovej výške 8 603 Sk (každému po 4 301,60 Sk).

Nárok   právneho   zástupcu   sťažovateľov   na   úhradu   tretieho   úkonu   právnej   služby ústavný súd nepriznal, pretože   jeho vyjadrenie   doručené ústavnému   súdu   6. apríla 2006 neobsahovalo   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   slúžili   ako   podklad   pre   rozhodnutie ústavného súdu.

Úhradu   trov   konania   je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2006