znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 2/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Petra   Kováčika,   bytom   T.,   t.   č.   vo   väzbe   v L., zastúpeného advokátom JUDr. K. B., N., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín sp. zn. 5 Tp 103/2004 z 22.   júla 2004 v spojení s uznesením   Krajského súdu   v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 79/04 z 12. augusta 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Petra Kováčika o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2004   doručená   sťažnosť   Ing.   Petra   Kováčika   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 5 Tp 103/2004 z 22.   júla 2004 v spojení s uznesením   Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 79/04 z 12. augusta 2004.

Ústavný   súd   26.   októbra   2004   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov sťažnosti. Ústavnému súdu bolo 11. novembra 2004 doručené doplnenie sťažnosti s kópiami uznesení okresného súdu a krajského súdu.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol tak, že:„rozhodnutím   Okresného   súdu   v Trenčíne   z   22.   7.   2004   sp.   zn. 5 Tp 103/2004,   ktorým bol obvinený Ing.   Peter Kováčik podľa §-u 68 ods.   1 Tr.   por. z dôvodov §-u 67 ods. 1 písmeno b)c) Tr. por. vzatý do väzby, ktorá sa začína dňom 19. 7. 2004   o 17.15   hod.   a bude   sa   vykonávať   v Ústave   na   výkon   väzby   L.   ako   i rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne z 12. 8. 2004 sp. zn. 5 Tp 103/04, ktorým podľa §-u 148   ods.   1   písmeno   c)   Tr.   por.   sťažnosť   obvineného   Ing.   Petra   Kováčika   bola zamietnutá,

-   boli   porušené   práva   Ing.   Petra   Kováčika   nar.   2.   3.   1965   a zároveň   tieto rozhodnutia ruší. S poukazom na ust. článku 127 ods. 3 Ústavy priznáva sa Ing. Petrovi Kováčikovi nar. 2. 3. 1965 finančné zadosťučinenie v sume 100.000.- Sk.“

K skutkovému   stavu   v odôvodnení   sťažnosti   a v jej   doplnení   sťažovateľ   uviedol, že je trestne stíhaný pre trestný čin podľa § 185 a) ods. 1 a § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona a na základe návrhu Krajskej prokuratúry v Trenčíne bol uznesením okresného súdu sp.   zn.   5   Tp   103/2004   z   22.   júla   2004   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 3 Tpo 79/04 (sťažovateľ uvádza nesprávne sp. zn. 5 Tpo 79/04) z 12. augusta 2004 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“).   Jeho   väzba   začala   19.   júla   2004.   Uvedené   dôvody   väzby   sa   v napadnutom uznesení okresného súdu opierali podľa sťažovateľa iba o to, že „ návrh prokurátorky je dôvodný..., a je dôvodná obava, že obvinený bude pôsobiť na spoluobvinených, svedkov a ďalšie osoby, ktoré sa na páchaní trestnej činnosti podieľali alebo že bude inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, ničiť dôkazy vzťahujúce sa na firmy prevedené na ešte doposiaľ nestotožnené osoby. V ďalšom dokazovaní bude potrebné vypočutie množstva svedkov a je preto obava u obvineného Ing. Petra Kováčika, že bude zakrývať a ničiť dôkazy vo vzťahu k vyšetrovacím úkonom na svojom pracovisku sám, alebo prostredníctvom   ďalších   pracovníkov   daňového   úradu,   ktorí   doposiaľ   neboli   vypočutí. Čo sa týka dôvodu väzby podľa §-u 67 ods. 1, písmeno c) Tr. por. dospel súd k záveru, že je daná dôvodná obava,   že by obvinený pokračoval v trestnej činnosti,   resp.   vykonal trestné   činy,   ktoré   pripravoval,   nakoľko   organizovaná   skupina   vytvorila   za   účelom páchania trestnej činnosti väzby na orgány štátnej správy, je dôvodný predpoklad, že ešte v súčasnosti existujú uplatnené požiadavky na vyplatenie nadmerných odpočtov DPH a je zrejmé, že existujú fiktívne faktúry za účelom zníženia daňových povinností.“

Proti   citovanému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   v ktorej uviedol, že v danom prípade nie sú dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pretože vo veci neboli preukázané „konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že   budem   pôsobiť   na   svedkov   alebo   spoluobvinených,   prípadne,   že   budem   pokračovať v trestnej činnosti“.

Ďalej   uviedol,   že   „v   súčasnej   dobe   došlo   k rozhodnutiu   o zmene štátnozamestnaneckého   pomeru,   čo   prakticky   znamená,   že   počas   platnosti   tohto rozhodnutia nemôžem vykonávať prácu, ktorá ma podľa súdu zakladať obavu, že v trestnej činnosti budem pokračovať“.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa,   podľa   sťažovateľa   vyplýva,   že „podľa odvolacieho súdu sú dané dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por. a plne sa stotožňuje s názorom prvého stupňa. V danom prípade je potrebné môj návrh posúdiť podľa čl. 17) Ústavy...“.

Namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 17 ods. 5 ústavy sťažovateľ odôvodnil tým, že „... ani v jednom z rozhodnutí nie je uvedená konkrétna   skutočnosť   odôvodňujúca   obavu,   či   už   môjho   pôsobenia   na   svedkov   alebo spoluobvinených alebo odôvodňujúca, že budem pokračovať v trestnej činnosti. Takýmito konkrétnymi   skutočnosťami   sa   podľa   komentára   k trestnému   poriadku   rozumejú   také konkrétne   skutočnosti,   ktoré   reálne   odôvodňujú   takúto   obavu.   Súd   musí   vo   svojom odôvodnení   túto   obavu   konkretizovať.   V   danom   prípade   návrh   prokuratúry   všeobecne uvádza určité skutočnosti, ktoré v konečnom dôsledku ako odôvodnenie prokurátorského návrhu obsahuje aj prvostupňové rozhodnutie. Zásadne však v tomto rozhodnutí absentuje konkrétne odôvodnenie dôvodu väzby ako ho vidí súd. Samotné zdôvodnenie mojej väzby tým, že som členom organizovanej skupiny, že budem pôsobiť na spoluobvinených a svedkov ničiť dôkazy je nič nehovoriaciou fádnou argumentáciou. V odôvodnení tohto uznesenia sa uvádza, že bude potrebné vypočuť množstvo svedkov a je preto obava, že budem zakrývať a ničiť dôkazy. Už táto samotná skutočnosť je v rozpore s tým čo má na mysli zákonodarca. Zákonodarca   mal   na   mysli   konkrétnu   skutočnosť,   pred   aplikáciou   ustanovenia   §-u   67 Tr. por. Pritom nepostačuje len termín obavy ale musí sa tu jednať o konkrétnu skutočnosť v čase pred rozhodnutím o väzbe. Napadnuté uznesenie žiadnu takúto konkrétnu skutočnosť neuvádza.

Čo sa týka dôvodov väzby podľa §-u 67 ods. 1 písmeno c) Tr. por. opäť súd konkrétne skutočnosti neuvádza, vychádza z názoru, že existujú uplatnené požiadavky na vyplatenie nadmerných   odpočtov   DPH.   Ja   som   predložil   súdu   rozhodnutie   o   zmene štátnozamestnaneckého pomeru - zaradenie mimo činnej štátnej služby. Súd prvého stupňa toto správne rozhodnutie obišiel tým, že v čase jeho rozhodovania ešte nebolo právoplatné. Odhliadnuc od toho, že toto rozhodnutie je vykonateľné dňom jeho vyhotovenia následne som predložil - ešte pred rozhodovaním odvolacieho súdu takéto právoplatné rozhodnutie. V praxi to znamená toľko, že nesmiem vstúpiť na daňový úrad. Aplikácia tohto rozhodnutia je použiteľná do skončenia trestného konania. Znamená to, ale že v čase, keď už súd prvého alebo druhého stupňa o veci rozhodoval bolo jasné, že nebudem mať možnosť rozhodovať o uplatnených požiadavkách na vyplatenie nadmerných odpočtov a podobne. Podčiarkujem však aj tú skutočnosť, že aj v tomto prípade absentuje konkrétna skutočnosť, odôvodňujúca takúto obavu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až 56 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z týchto podmienok je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o väzobné   súdy   rozhodujúce   v trestnom   prípravnom   konaní)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy uzneseniami okresného súdu sp. zn. 5 Tp 103/2004 z 22. júla 2004 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 79/04 z 12. augusta 2004.

Z konštantnej   rozhodovacej   činnosti   a judikatúry   ústavného   súdu   (napr. II. ÚS 122/03)   vyplýva,   že   v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ   môže   uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy len vtedy, ak ho nechráni iný súd, a to len   v rozsahu   svojej   ústavnej   právomoci   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy.   Ďalej   musí   ísť o porušenie základného práva alebo slobody, ktoré súvisí s tým, že osoba bola vzatá do väzby   bez zákonom   uznaného a v odôvodnení   všeobecného   väzobného súdu   uvedeného dôvodu opretého o konkrétne skutkové okolnosti (II. ÚS 76/02), resp. musí ísť o reálnu možnosť porušenia základného práva alebo slobody, ktorú by ústavný súd mohol preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný   súd   je   oprávnený   skúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval   zákonné predpoklady   na   uvalenie   väzby   ustanovené   Trestným   poriadkom   a či   jeho   rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd zákonné postupy dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci iba kvôli preskúmaniu jeho myšlienkových   úvah   a hodnotení   o existencii   alebo   neexistencii   skutkových   okolností odôvodňujúcich   obmedzenie   osobnej   slobody   vzatím   do   väzby.   Taktiež   platí,   že   ak všeobecný   súd   dôjde   k záveru,   že   prepustením   obvineného   na   slobodu   by   mohlo   byť zmarené   alebo   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   taký   záver   nie   je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov, ktoré   upravujú   také   obmedzenie   osobnej   slobody,   akým   je   väzba   v trestnom   konaní. Vstupovanie ústavného súdu do procesu vzatia obvineného do väzby z iných dôvodov ako pre porušovanie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do väzby a nadväzne   aj   skúmanie   dôvodov   väzby   je   ústavne   prijateľným   spôsobom   zabezpečené zákonným   oprávnením   obvineného   žiadať   o prepustenie   z väzby   kedykoľvek,   najmenej každých   štrnásť   dní   od   právoplatnosti   predchádzajúceho   rozhodnutia   o takej   žiadosti. Navyše,   povinnosťou   súdov   je   skúmať   v každom   období   trestného   stíhania,   či   dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili, a tento prístup sa podľa zákona uplatňuje v celom trestnom konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 124/03).

Všeobecné   súdy   sú   garantom   dodržiavania   týchto   ústavných   princípov. Rešpektovanie týchto princípov   musia vyjadriť vo všetkých rozhodnutiach i opatreniach súvisiacich s väzbou obvinenej osoby tak, aby ich rozhodnutia a opatrenia vo väzobných veciach boli preskúmateľné najprv v konaní pred opravným súdom a potom aj v konaní pred ústavným súdom, ktorý je oprávnený a povinný preskúmať existenciu dôvodov väzby v súlade s ich   zákonným vymedzením, či sú   tieto dôvody   opreté o konkrétne okolnosti, ktoré musia byť uvedené v odôvodnení každého rozhodnutia vo väzobnej agende a tvoria základ pre záver o ich subsumovaní pod konkrétny zákonný dôvod väzby, v posudzovanom prípade pod § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. poriadku.

Z príloh   k sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   na   základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 103/2004 z 22. júla 2004 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 79/04 z 12. augusta 2004 tak, že ju zamietol.

Z uznesenia okresného súdu vyplýva, že:

„Súd po preskúmaní návrhu prokuratúry ako aj celého vyšetrovacieho spisového materiálu, pripojeného k spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 Tp 91/2004 a ITP príloh zistil, že návrh prokurátorky je dôvodný a preto mu vyhovel v celom rozsahu. Z doposiaľ vykonaného vyšetrovania je zrejmé, že obvinený je členom organizovanej skupiny, ktorá sa dopúšťala   trestnej   činnosti,   konkrétne   trestného   činu   podvodu   podľa   § 250   ods.   1,   5 Tr. zákona   a   je   daná   dôvodná   obava,   že   obvinený   bude   pôsobiť   na spoluobvinených, svedkov a ďalšie osoby, ktoré sa na páchaní trestnej činnosti podieľali, alebo že bude inak mariť   objasňovanie   skutočností,   závažných   pre   trestné   stíhanie,   napr.   ničiť   dôkazy vzťahujúce   sa   na   firmy   prevedené   na   ešte   doposiaľ   nestotožnené   osoby.   V   ďalšom dokazovaní   bude   potrebné   vypočutie   množstva   svedkov   a   je   preto   obava   u   obvineného Ing. Petra Kováčika, že bude zakrývať a ničiť dôkazy vo vzťahu k vyšetrovacím úkonom na svojom pracovisku sám, alebo prostredníctvom ďalších pracovníkov daňového úradu, ktorí doposiaľ neboli vypočutí.

Čo sa týka dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. dospel súd k záveru, že je daná dôvodná obava, že by obvinený pokračoval v trestnej činnosti, resp. vykonal trestné   činy,   ktoré   pripravoval,   nakoľko   organizovaná   skupina   vytvorila   za   účelom páchania trestnej činnosti väzby na orgány štátnej správy, je dôvodný predpoklad, že ešte v súčasnosti existujú uplatnené požiadavky na vyplatenie nadmerných odpočtov DPH a je zrejmé, že existujú fiktívne faktúry za účelom zníženia daňových povinností.“

Z uznesenia krajského súdu vyplýva, že:

„Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal podľa § 147 ods. 1 Tr. por. správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia   i konanie,   ktoré   mu   predchádzalo a zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Zistenia   sudkyne   okresného   súdu   a z nich   vyvodený   záver,   podľa   ktorého u obvineného Ing. Petra Kováčika je na podklade doteraz vykonaných dôkazov dané nielen dôvodné podozrenie, že skutky, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie a ktoré boli právne posúdené   ako   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. a trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák., spáchal, ale že sú dané tiež konkrétne skutočnosti odôvodňujúce jeho vzatie do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., sú vecne správne a v napadnutom uznesení náležite odôvodnené. Povaha trestných činov, pre ktoré je obvinený dôvodne stíhaný, spôsob, akým mali byť podľa doterajších zistení spáchané, ako aj ďalšie okolnosti, na ktoré poukázala sudkyňa okresného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia,   tvoria   aj   podľa   zistenia   krajského   súdu   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce obavu z následkov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. a zakladajú u obvineného   Ing.   Petra   Kováčika   dôvody   väzby   podľa   citovaného   zákonného ustanovenia.“

Ústavný   súd   preskúmal   obsah   oboch   rozhodnutí   väzobných   súdov   z hľadiska ústavných kritérií a dospel k názoru, že všeobecné súdy rozhodovali o väzbe sťažovateľa na základe existencie skutkových zistení a konkrétnych skutočností postačujúcich pre záver, že sú dané dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. poriadku. Tieto skutkové zistenia   v spojení   s konkrétnymi   skutočnosťami,   ako   aj   zákonné   dôvody   väzby   uviedli v odôvodnení svojich rozhodnutí spôsobom, ktorý sa nedá označiť ako vnútorne rozporný alebo odporujúci požiadavkám Trestného poriadku na odôvodnenie uznesení.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že oba väzobné súdy sa podrobne oboznámili   s   celým   spisovým   materiálom   vzťahujúcim   sa   na   vznesené   obvinenie a vychádzali   z toho,   že   vyšetrovanie   veci   vo   vzťahu   k obvineniu   sťažovateľa   je   iba v počiatočnom štádiu a dosiaľ produkované dôkazy nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise v   čase   rozhodovania   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   nerozptyľujú   vo   vzťahu k sťažovateľovi ani ďalším spoluobvineným podozrenie zo spáchania skutkov, za ktoré sú trestne stíhaní. Tým je daná aj dôvodnosť väzby podľa § 67 ods.   1 písm. b) a tiež c) Tr. poriadku.

Sťažnosť   neobsahuje   také   tvrdené   porušenie   ústavnoprocesných   princípov obmedzenia   osobnej   slobody   väzbou,   ktorých   reálnosť   porušenia   by   bolo   možné posudzovať   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie.   Všeobecné   súdy   sa   v dostatočnej   miere vysporiadali so skutočnosťami, ktoré sťažovateľ v konaní pred nimi uplatnil, a sťažovateľ dostal na svoje námietky primeranú, zákonu (Trestnému poriadku) a ústave zodpovedajúcu odpoveď v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí. Podľa názoru ústavného súdu nie je potrebné,   aby   odôvodnenia   väzobných   súdov   dávali   odpoveď   na   každú   námietku obsiahnutú v sťažnostiach obvinených, postačuje, ak tieto odôvodnenia obsahujú odpoveď na   zásadné   otázky,   ktoré   majú   vplyv   na   rozhodnutie   o vzatí   do   väzby   v súlade s vymedzenými ústavnými princípmi.

Ústavný   súd   pripomína,   že   na   záver   o príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutými uzneseniami   a porušením   čl.   17   ods.   5   ústavy   v žiadnom   prípade   nepostačuje   tvrdenie o tom, že všeobecné súdy vo väzobnom konaní nechránili toto základné právo v súlade s predstavou sťažovateľa. Sťažovateľ súčasne nie je oprávnený požadovať, aby ústavný súd opakoval   alebo   nahradzoval   činnosť   prvostupňového   súdu   alebo   opravného   súdu o rozhodovaní o väzbe.

Ústavný   súd   zistil   z uznesení   predložených   sťažovateľom,   že   všeobecné   súdy (okresný   súd   a krajský   súd)   postupovali   pri   uvaľovaní   väzby   na   sťažovateľa   v súlade s vymedzenými   ústavnoprocesnými   princípmi   a ustálenou   súdnou   praxou   všeobecných súdov   a ich   rozhodnutia   nie sú   v žiadnej   reálnej spojitosti   s tvrdeným porušením čl. 17 ods. 5 ústavy, a preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd   už   nerozhodoval   o návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   zrušenia   napadnutých uznesení   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   rovnako   tak   ani   o návrhu   na   priznanie „finančného zadosťučinenia“.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2005