znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 199/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   J.,   P.,   zastúpenej   A.,   s.   r.   o.,   T.,   konajúca prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   JUDr.   K.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 154/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. J., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej A., s. r. o., T., konajúca prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. K. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 154/2011 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu na vrátenie daru; sťažovateľka je v namietanom konaní v procesnom postavení odporkyne. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 29. septembra 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«... návrh   na   začatie   konania   bol   sťažovateľke   doručený   až   24. 01. 2012, sťažovateľka   sa   k   nemu   písomne   vyjadrila   podaním   doručeným   prvostupňovému   súdu dňa 27. 01. 2012, v ktorom navrhovala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť... vo veci boli do dnešného   dňa   nariadené   celkovo   tri   pojednávania.   Konali   sa   neefektívne,   lebo na skončenie tejto veci by podľa názoru sťažovateľky stačilo jedno pojednávanie, na ktorom malo byť vydané rozhodnutie vo veci samej.

Prvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené na 22. 05. 2012. Sťažovateľka dňa 04. 05. 2012   písomne   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   z   dôvodu   pracovnej zaneprázdnenosti,   vyjadrila   sa   k   veci   a   ubezpečila   súd,   že   na   svojich   právach   nebude neúčasťou na pojednávaní dotknutá, nakoľko jej právny zástupca sa pojednávania zúčastní. V podaní vzniesla námietku premlčania práva dovolať sa vrátenia daru u oboch žalobcov, nakoľko žaloba bola podaná oneskorene. Na pojednávaní dňa 22. 05. 2012 súd uznesením pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom   ďalšieho   dokazovania   ako   i   vypočutia sťažovateľky, ktorá sa však tohto práva výslovne vzdala. Dňa 25. 05. 2012 sťažovateľka predložila konajúcemu súdu písomné stanovisko k zápisnici z pojednávania ako í žiadosť o vytýčenie   termínu   pojednávania   za   účelom   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Sťažovateľka sa ďalej   vzdala   práva   na   verejné   prejednávanie   veci   a   oznámila   súdu,   že   sa   ďalšieho pojednávania nezúčastní.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   bolo   vytýčené   na   11.   09.   2012,   a   zúčastnili sa ho navrhovatelia   i   právna   zástupkyňa   sťažovateľky.   Obe   strany   trvali   na   svojich návrhoch a tvrdeniach, pričom žiadna strana nenavrhla doplnenie dokazovania a nežiadala vypočúvať   žiadnych svedkov.   Súd   napriek tomu   znova   odročil   pojednávanie na   20.   09. 2012, za účelom výsluch P. G. a neoveril si vopred, aké informácie svedok má a či sú pre výsledok sporu podstatné.

Dňa 12. 09. 2012 sa sťažovateľka písomne vyjadrila k pojednávaniu z 11. 09. 2012, pričom   žiadala,   aby   súd   vyhodnotil   výpoveď   svedka   ako   zaujatú,   neposkytujúcu   žiadne relevantné dôkazy k skutkovému ani k právnemu stavu prejednávanej veci. Postup súdu hodnotí ako nehospodárny, pretože doposiaľ vo veci samej nerozhodol. Podľa sťažovateľky ide od začiatku sporu o zmätočnú žalobu s poukazom na sťažovateľkou dôvodne vznesenú námietku premlčania a skutočnosť, že navrhovatelia neuviedli žiaden relevantný právny dôvod, ktorý by predstavoval hrubé porušenie dobrých mravov sťažovateľkou.

Napriek   týmto   skutočnostiam   súd   vo   veci   meritórne   nerozhodol   ani   na   treťom, pojednávaní dňa 20. 09. 2012, ktoré odročil za účelom „vyčkania“ do rozhodnutia súdu vo veci   17   C/66/2010   o   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k   tým   istým nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom daru bez prerušenia konania.

Z   toho   dôvodu   sa   sťažovateľka   obrátila   so   sťažnosťou   na   prieťahy   v   konaní na predsedu Okresného súdu v Prievidzi JUDr. R. Š. (28. 09. 2012), na ktorú predseda súdu reagoval dňa 04. 10. 2012 pod Spr/1367/2012 upovedomením o vybavení sťažnosti, pričom ubezpečil sťažovateľku, že konajúci sudca procesný nedostatok, vyčkať na skončenie iného konania postupom podľa § 109 O. s. p., bezodkladne odstráni. Z toho dôvodu súd dňa 02. 10. 2012, č. k. 9 C/154/2011-89 vydal uznesenie o prerušení konania do právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu v Prievidzi vo veci vedenej pod. sp. zn. 17 C/66/2010 (5 Co/145/2011). Sťažovateľka proti uzneseniu v zákonnej lehote odvolala. Podľa názoru sťažovateľky totiž na prerušenie konania nebol daný žiadny zákonný dôvod, lebo v konaní 17 C/66/2010 sa nerieši žiadna otázka,   ktorá   môže   mať   význam   pre   rozhodnutie   súdu   vo veci   o   vrátenie   daru a poznamenáva, že v konaní 17 C/66/2010 (5 Co/145/2011) nemôže súd rozhodnúť vo veci vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva,   keď   ďalšie   osoby   spochybňujú   okruh podielových spoluvlastníkov. Od podaného odvolania sťažovateľky je vec 9 C 154/2011 bez úkonu.»

Podľa sťažovateľky «... podstata sporu tkvie v okolnostiach, ktoré nie sú náročné, aby muselo konanie trvať tak neprimerane dlhý časový úsek. Súd vo veci konal zdĺhavo už od   začiatku.   Súd   nedodržiava   procesné   predpisy,   bezdôvodne   sťažovateľku a jej právneho   zástupcu   preháňa   a   zavinene   zvyšuje   trovy   konania.   Koná   bez   prípravy a neefektívne.   Zbytočne   boli   nariadené   celkove   tri   pojednávania,   hoci   vec   mohla byť rozhodnutá   na   prvom   pojednávaní   a   rozhodnutie   o   prerušení   konania   bolo   vydané až na nátlak sťažovateľky, aby sa mala proti čomu odvolať a tým dosiahnuť aby súd vo veci „nevyčkával“ ale konal a rozhodol.».

Sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť podaním z 8. marca 2013, v ktorom okrem iného upravila jej petit.

Na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   a jej   doplnení   sťažovateľka   žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje porušenie základného ústavného práva sťažovateľky   JUDr.   M.   J...   upraveného   v   čl.   48   ods.   2)   Ústavy   vzniknutého   z dôvodu zbytočných   prieťahov   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Prievidza pod sp. zn. 9 C/154/2011 a zaväzuje odporcu aby sťažovateľke zaplatil primerané peňažné zadosťučinenie   vo   výške   2.500,-   €   (slovom   dvetisíc   päťsto   eur)   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a v rovnakej lehote i náhradu trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu vo výške 237,41 €.

Zároveň žiada, aby Ústavný súd SR nariadil Okresnému súdu Prievidza, aby vo veci 9 C 154/2011 konal a rozhodol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C   154/2011   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Pre   účely   preskúmania   opodstatnenosti   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   súdny spis sp. zn. 9 C 154/2011, z ktorého zistil tieto skutočnosti:

Návrh navrhovateľov na začatie konania, ktorým sa domáhajú proti sťažovateľke ako odporkyni vrátenia daru, bol okresnému súdu doručený 29. septembra 2011 a je vedený pod sp. zn. 9 C 154/2011.

Okresný súd vyzval 4. októbra 2011 navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol uhradený 25. októbra 2011.

Dňa   23.   decembra   2011   bola   vec   pridelená   novej   zákonnej   sudkyni,   ktorá   dala 18. januára   2012   pokyn   na   doručenie   návrhu   sťažovateľke,   ktorá   sa   k nemu   vyjadrila v podaní z 27. januára 2012, pričom navrhla vypočuť celkom 14 svedkov.

Zákonná sudkyňa 28. marca 2012 nariadila termín pojednávania na 22. máj 2012 s tým,   že   na   pojednávanie   boli   predvolaní   navrhovatelia,   sťažovateľka   a   jej   právna zástupkyňa.

V podaní zo 7. mája 2012 sťažovateľka uviedla, že sa na pojednávaní nezúčastní, pričom žiadala, aby okresný súd vec prerokoval v jej neprítomnosti, keďže je zastúpená advokátkou. Dňa 9. mája 2012 navrhovatelia zaujali stanovisko k vyjadreniu sťažovateľky.Dňa 22.   mája   2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočutí navrhovatelia   v 1.   a 2.   rade,   pričom   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   na   účely obstarania listinných dôkazov.

V podaní z 28. mája 2012 sa odporkyňa opätovne vyjadrila, že sa na pojednávanie nedostaví, pričom sa vyjadrila i k dôkazom vykonaným na pojednávaní 22. mája 2012. Zákonná sudkyňa nariadila   21.   júna 2012 termín   pojednávania na 11.   september 2012,   na   ktoré   boli   predvolaní   navrhovatelia,   sťažovateľka   a   jej   advokátka   (ešte   pred pojednávaním zabezpečil okresný súd vyšetrovací a priestupkový spis a 22. augusta 2012 navrhovatelia súdu predložili ďalšie listinné dôkazy).

Vo vyjadrení doručenom okresnému súdu 6. septembra 2012 odporkyňa oznámila, že sa na pojednávanie nedostaví.

Dňa 11. septembra 2012 sa konalo pojednávanie, na ktorom neboli vykonané žiadne dôkazy; pojednávanie bolo odročené na 20. september 2012 na účely výsluchu sťažovateľky a svedka navrhnutého navrhovateľmi.

Sťažovateľka   okresnému   súdu   opätovne   17. septembra 2012   oznámila, že sa na pojednávanie nedostaví.

Okresný   súd   prerokoval   vec   na   pojednávaní   20.   septembra   2012,   na   ktorom bol vypočutý   svedok   (sťažovateľka   sa   pojednávania   nezúčastnila);   pojednávanie   bolo odročené   na neurčito   s   tým,   že   súd   vyčká   na rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Trenčíne, v ktorom   sa   rozhoduje   o   odvolaní   vo   veci   vedenej   Okresným   súdom   Prievidza sp. zn. 17 C/66/2010   (predmetom   tohto   konania   je   rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľky, ktorým sa domáha vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorých je spoluvlastníčkou,   pričom   práve   tento   spoluvlastnícky   podiel   v namietanom   konaní žiadajú navrhovatelia vrátiť, pozn.).

Uznesením z 2. októbra 2012 okresný súd rozhodol o tom, že konanie prerušuje do skončenia   konania   vedeného   Okresným   súdom   Prievidza   pod   sp.   zn.   17   C/66/2010. Odporkyňa proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala 15. októbra 2012 odvolanie. Okresnému súdu bolo 18. decembra 2012 doručené rozhodnutie odvolacieho súdu o tom, že uznesenie o prerušení konania sa zrušuje. Zákonná sudkyňa dala 19. decembra 2012   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   a 23. januára   2013   nariadila pojednávanie   na   5.   marec   2013,   na   ktoré   boli   predvolaní   navrhovatelia,   sťažovateľka a jej právna   zástupkyňa.   Podaním   zo   14.   februára   2013   sťažovateľka   okresnému   súdu oznámila, že sa na pojednávanie nedostaví.

Ústavný súd v nadväznosti na svoje zistenia zo súdneho spisu konštatuje, že okresný súd v namietanom konaní postupoval v zásade plynulo (v zákonom ustanovených lehotách rozhodoval   o   procesných   návrhoch   účastníkov   konania),   aj   keď   jeho   činnosť   mohla byť efektívnejšia.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukázal   na   svoju   judikatúru,   z   ktorej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré by bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy, sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných   prieťahoch.   Osobitne   to   platí   o   sporových   konaniach,   v   ktorých   stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013