znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 199/2010-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti D. C., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., N., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 250/2002, za účasti Okresného súdu Dolný Kubín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 250/2002   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   p r i k a z u j e,   aby v   konaní vedenom   pod sp. zn. 9 C 250/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. C. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 500   €   (slovom dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   jej   j e   Okresný   súd   Dolný   Kubín   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín   j e   p o v i n n ý   uhradiť D. C. trovy konania v sume 382,32   €   (slovom   tristoosemdesiatdva   eur   a tridsaťdva   centov)   na účet   jej   právneho zástupcu JUDr. J. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 199/2010 z 19. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 250/2002 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka podala   12.   augusta   2002   okresnému   súdu návrh   na   zrušenie   a vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len „BSM“).

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň požadovala prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadala priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 422/10 doručeným ústavnému súdu 14. júna 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«K samej veci však považujem za potrebné uviesť nasledovné: Na skutočnosť, že v súčasnosti   je   veľmi   skutkovo   náročné   ustáliť   masu   BSM   účastníkov   (odhliadnuc aj od spornosti ceny jednotlivých vecí vychádzajúc z ich stavu v čase zániku BSM, ale z cien aké   by   tieto   mali   v   súčasnosti,   k   čomu   ale   bude   súd   vykonávať   dôkazy   až   následne po ustálení   samotného   okruhu   vecí)   má   vplyv   aj   to,   že   navrhovateľka   podala   návrh na vyporiadanie   BSM   až   v   posledný   možný   deň   pred   uplynutím   trojročnej   lehoty od právoplatnosti   rozsudku   o   rozvode   manželstva.   Aj   uvedený   časový   odstup   má   vplyv na problémoch v ustálení masy BSM.

Navrhovateľka v rámci masy BSM označila celkovo 104 položiek + tvrdené vklady žalobkyne z jej výlučného vlastníctva do nadobudnutia BSM. V rámci niektorých položiek je uvedených viacero vecí (napr. 9 ks okenné garníže, 12 ks obrusov, 35 ks uterákov a utierok, 50   ks   izbových   kvetín   a   dokonca   150   ks   kníh   malo   byť   podľa   špecifikácie   doloženej na pojednávaní   03. 05. 2010   dokonca   152).   Pritom   je   zrejmé,   že   z   označených   vecí významnejšiu a skutočne reálnu hodnotu mala mať len vec pod položkou 103, o ktorej však bolo právoplatne rozhodnuté, že nepatrí do BSM. Ohľadne niektorých z označených vecí (zrejme ohľadne väčšiny z nich) sa javí, že (ak aj existujú), ide prakticky o bezcenné veci. Takto veľmi široký okruh vecí (hoci ich reálna cena je „problematická“), podliehajúcich dokazovaniu, keď prakticky ohľadne drvivej väčšiny z nich je medzi účastníkmi spor o ich existencii a ak aj existujú, kde sa nachádzajú, či patria do BSM a za tým účelom súd vykonávané dôkazy, je významným dôvodom negatívne ovplyvňujúcim dĺžku tohto konania. Určitým   spôsobom   sa   na   dĺžke   konania   podpísala   aj   nedôvodná   námietka navrhovateľky   ohľadne   miestnej   nepríslušnosti   tunajšieho   súdu   vznesená   podaním z 29. 04. 2008, o ktorej bolo rozhodované v dvoch stupňoch, keď rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28. 10. 2009. Predtým bolo pojednávanie nariadené na deň 19. 05. 2004 pre žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľky   a   nový   termín   pojednávania   bol   určený na 11. 06. 2004.

Pre   ustálenie   masy   BSM   je   veľmi   dôležitá   súčinnosť   samotných   účastníkov. S účastníkmi, viac však s odporcom, je problematická komunikácia ako z dôvodu vzájomne vážne narušených vzťahov. Vo veci je s ohľadom na osoby účastníkov do určitej miery sťažené vykonávanie dokazovania, o čom svedčí napr. aj obsah zápisnice o pojednávaní z 05. 12. 2005.

Je pravdou, že sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní, ale urobila tak až listom z 22. 02. 2009, t. j. v čase, kedy sa už vo veci konalo bezprieťahovo, dokonca už v tom   čase   bolo   ako   navrhovateľke,   tak   aj   jej   zástupcovi   doručené   predvolanie na pojednávanie 02. 03. 2009, keď na pojednávaní práve zástupca navrhovateľky ako prvý navrhol   prerušiť   toto   konanie   až   do   právoplatného   skončenia   konania   o   ďalšej   žalobe navrhovateľky,   ktorou sa táto o. i.   domáhala určenia,   že rodinný dom súp.   č. 555 k. ú. Liesek   patrí   do   BSM   účastníkov.   Uvedené   konanie   pritom   začalo   prebiehať   ešte   pred začatím   tohto   konania   (žaloba   bola   podaná   na   súd   už   11. 01. 2002   a   bola   vedená na tunajšom   súde   pod   sp. zn.   9 C/50/2002).   Zrejme   by   preto   mohlo   byť   opodstatnené prerušenie tohto konania už skôr v súvislosti s prebiehajúcim konaním naposledy vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 5 C/424/2008 a z tohto pohľadu vyznievajú inak aj obdobia nečinnosti súdu v tomto konaní od jeho začiatku až do r. 1997, ak ohľadne rozhodujúcej položky z hľadiska hodnoty už pred začatím tohto konania prebiehalo iné konanie.

Prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku nie sú. S   poukazom   na   uvedený   prehľad   procesných   úkonov   vo   veci,   konštatujem,   že v doterajšom   priebehu   konania   v   jednotlivých   obdobiach   a   to   od   12. 08. 2002 do 13. 03. 2003,   od   21. 03. 2003   do   19. 05. 2004,   od   11. 06. 2004   do   21. 10. 2005, od 3. 02. 2006 do 27. 03. 2007 vznikli prieťahy. Ich príčinou však boli v rozhodujúcej miere objektívne okolnosti spočívajúce v dlhodobo zlom personálnom stave na tunajšom súde. Vplyv na priebežnosť vykonávania jednotlivých úkonov v tejto veci mala aj viacnásobná zmena jej zákonného sudcu.»

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   bol   aj   tento   prehľad   procesných   úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:

„Právna vec vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 9 C/250/2002 napadla na tunajší súd   dňa   12. 08. 2002.   Zákonnou   sudkyňou   vo   veci   sa   stala   JUDr.   M.   B.   Prípisom doručeným súdu 7. 3. 2003 právny zástupca navrhovateľa požiadal súd o vytýčenie termínu pojednávania   vo   veci.   Výzvou   zo   dňa   13. 03. 2003   bola   vyzvaná   navrhovateľka na zaplatenie   súdneho   poplatku   z   návrhu   vo   výške   1. 000,-   Sk,   ktorý   bol   zaplatený 21. 03. 2003 kolkovými známkami. Prípismi doručenými súdu 30. 06. 2003, 21. 08. 2003, 21. 10. 2003,   03. 12. 2003,   12. 01. 2004,   16. 01. 2004,   16. 02. 2004,   25. 02. 2004, 17. 03. 2003,   25. 03. 2004,   19. 04. 2004   požiadala   navrhovateľka   ako   aj   jej   právny zástupca o vytýčenie termínu pojednávania vo veci. V súvislosti so vzdaním sa funkcie sudcu   zákonnej   sudkyne   JUDr.   M.   B.,   dňom   09. 10. 2003   sa   vo   veci   stala   zákonnou sudkyňou JUDr. K. P. Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 19. 05. 2004. Dňa 11. 05. 2004 odporca osobne doručil súdu listinné dôkazy, ktorých kópie boli založené do spisu   pod   čl. 42-57.   Faxovým   podaním   doručeným   súdu   18. 05. 2004   požiadal   právny zástupca navrhovateľky o zrušenie termínu pojednávania. Vo veci bol vytýčený nový termín pojednávania na deň 11. 06. 2004. Pojednávanie dňa 11. 6. 2004 bolo odročené na neurčito za účelom predloženia listinných dôkazov.   Prípismi doručenými súdu dňa   05. 08. 2004, 22. 09. 2004, 06. 05. 2005, 23. 05. 2005, 15. 07. 2005, právny zástupca navrhovateľky ako i samotná navrhovateľka požiadali súd o vytýčenie termínu pojednávania vo veci. Právny zástupca navrhovateľky dňa 08. 06. 2005 doručil súdu návrh navrhovateľky na vykonanie dokazovania vo veci. Nakoľko zákonná sudkyňa v uvedenej veci bola preložená na výkon funkcie na iný súd, vo veci sa dňom 01. 09. 2004 do 20. 09. 2004 stal zastupujúcim sudcom JUDr. P. B. Dňa 20. 09. 2004 sa vo veci stal zákonným sudcom JUDr. R. S. Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 21. 10. 2005. Pojednávanie bolo odročené na deň 05. 12. 2005   z   dôvodu   zabezpečenia   vyjadrenia   odporcu   a   zabezpečenia   účasti navrhovaných svedkov. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o námietky   zaujatosti,   ktorú   vzniesol   odporca.   Spisový   materiál   bol   dňa   19. 12. 2005 zaslaný Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti. Krajský súd   uznesením   zo   dňa   02. 01. 2006   rozhodol,   že   sudca   Okresného   súdu   Dolný   Kubín JUDr. R.   P.   je   vylúčený   z   prejednávania   rozhodovania   tejto   veci   a   ostatní   sudcovia Okresného súdu v Dolnom Kubíne nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Spisový materiál bol tunajšiemu súdu vrátený 13. 02. 2006. Prípismi doručenými súdu 05. 05. 2006,   28. 07. 2006,   31. 08. 2006,   28. 09. 2006,   14. 12. 2006,   29. 12. 2006, 25. 01. 2007,   21. 02. 2007   právny   zástupca   navrhovateľky   požiadal   o   vytýčenie   termínu pojednávania   vo   veci.   Vo   veci   bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   27. 03. 2007. Pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   29. 05. 2007   z   dôvodu   časovej   tiesne   za   účelom ďalšieho   dokazovania.   Pojednávanie   zo   dňa   29. 05. 2007   bolo   odročené   na   deň 04. 09. 2007   za   účelom   ďalšieho   dokazovania,   ktoré   bolo   taktiež   odročené   na   deň 27. 11. 2007   z   dôvodu   zabezpečenia   účasti   svedkýň   na   pojednávaní,   ako   aj   z   dôvodu pripojenia spisu   tunajšieho súdu   sp. zn.   9 C 50/2002.   Na   pojednávaní odporca vzniesol námietku   zaujatosti   voči   konajúcemu   sudcovi,   preto   bolo   pojednávanie   odročené na neurčito. Dňa 13. 12. 2007 bol spis zaslaný Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o vznesenej   námietke.   Krajský   súd   uznesením   zo   dňa   13. 12. 2007   rozhodol,   že   sudca JUDr. R.   S.   nie   je   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   predmetnej   veci.   Spisový materiál bol z krajského súdu vrátený 11. 1. 2008. Na základe Dodatku č. 2 Rozvrhu práce na rok 2008 (Spr. 59/08) sa vo veci stal zákonným sudcom JUDr. F. P. Prípisom doručeným súdu   25. 02. 2008   právny   zástupca   navrhovateľky   požiadal   súd   o   vytýčenie   termínu pojednávania vo veci. Dňa 27. 02. 2008 súd požiadal Okresný súd Námestovo o zapožičanie spisu   9 C 50/2002,   ktorý   bol   postúpený   na   vybavenie   na novovytvorený   Okresný   súd Námestovo. Spis bol tunajšiemu súdu zapožičaný 07. 03. 2008. Dňa 29. 04. 2008 právny zástupca   navrhovateľky   doručil súdu   námietku miestnej nepríslušnosti   súdu na konanie vo veci. Súd uznesením zo dňa 06. 05. 2008 rozhodol, že námietka miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Dolný Kubín pre toto konanie vznesená zástupcom navrhovateľky nie je dôvodná. Proti uvedenému uzneseniu podala navrhovateľka odvolanie. Spisový materiál bol dňa 02. 06. 2007 zaslaný Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd uznesením   zo   dňa   26. 8. 2008   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Spisový   materiál   bol z krajského súdu vrátený 08. 10. 2008. Keďže zákonný sudca JUDr. F. P. bol preradený na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Žiline, predmetná vec na základe Dodatku č. 7 Rozvrhu práce na rok 2008 (Spr. 486/08) bola daná do prerozdelenia a vo veci sa stal zákonným sudcom JUDr. R. P. Predseda súdu Opatrením č. 19 zo dňa 16. 10. 2008 pridelil predmetnú   vec   na   ďalšie   konanie   náhodným   výberom   inému   sudcovi   tunajšieho   súdu, nakoľko sudca JUDr. R. P. bol uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 02. 01. 2006 vylúčený z prejednania a rozhodovania predmetnej veci. Vo veci sa dňa 17. 10. 2008 stal zákonným sudcom JUDr. P. B. Dňa 24. 10. 2008 boli vyzvaní právni zástupcovia účastníkov konania, aby v lehote 10 dní oznámili súdu aké konkrétne dôkazy žiadajú vo veci vykonať a zároveň   bol   požiadaný   Okresný   súd   Námestovo   o oznámenie   stavu   konania   vo   veci pôvodne vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 9 C 50/2002. Okresný súd Námestovo prípisom doručeným súdu 12. 11. 2008 oznámil, že vo veci t. č. vedenej na ich súde   pod   sp. zn.   5 C 42/2008   nebolo   urobené   žiadne   meritórne   rozhodnutie.   Prípisom doručeným súdu 01. 12. 2008 právny zástupca odporcu oznámil súdu, že nemajú žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie. Vo veci bol dňa 13. 01. 2009 vytýčený termín pojednávania na deň 02. 03. 2009. Na pojednávaní súd uznesením konanie prerušil až do právoplatného skončenia   konania,   vedeného   na   Okresnom   súde   Námestovo   pod   sp. zn.   5 C 42/2008. Následne súd v pravidelných intervaloch zisťoval stav uvedeného konania. Po tom ako bol 29. 03. 2010 tunajšiemu súdu doručený právoplatný rozsudok Okresného súdu Námestovo v ich veci 5 C/42/2008 (právoplatný dňom 05. 03. 2010), tunajší súd už dňa 30. 03. 2010 rozhodol   o   pokračovaní   v   konaní   a   toho   istého   dňa   určil   termín   pojednávania na 03. 05. 2010, na ktorom súd zistil, že napriek tomu, že došlo v rámci konania Okresného súdu   Námestovo   5 C/42/2008   k   vyriešeniu   dôvodnosti   položky   č. 103,   dohoda   ohľadne zvyšnej   masy   BSM   pre   diametrálne   odlišné   predstavy   účastníkov   nie   je   možná a pojednávanie bolo odročené na 07. 07. 2010 za účelom výsluchu svedkov navrhnutých navrhovateľkou.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 7. júla 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

«Odporca vo svojom vyjadrení... priznal prieťahy v tomto konaní v období odo dňa 12. 8. 2002 do dňa 13. 3. 2003 /t. j.   po dobu 7 mesiacov/,   odo dňa 21. 3. 2003 do dňa 19. 5. 2004   /t. j.   po   dobu   14   mesiacov/,   odo   dňa   11. 6. 2004   do   dňa   21. 10. 2005   /t. j. po dobu 16 mesiacov/ a odo dňu 13. 2. 2006 do dňa 27. 3. 2007 /t. j. po dobu 13 mesiacov/. Celkovo ide podľa údajov samotného odporcu o prieťahy v konaní v trvaní 50 mesiacov. Z vyjadrenia odporcu... je pritom zrejmé, že toto konanie je po 8 rokoch jeho trvania iba   na   začiatku,   pretože   do   dnešného   dňa   nie   je   ustálené,   ktoré   konkrétne   veci   patria do BSM   účastníkov   konania   a   o   týchto   skutočnostiach   sa   stále   vykonáva   dokazovanie. Po ustálení masy BSM bude potrebné zistiť cenu jednotlivých vecí patriacich do masy BSM. Pri doterajšej rýchlosti postupu súdu v tomto konaní odôvodnene predpokladám, že toto konanie bude trvať ešte niekoľko rokov.

Tvrdenie   odporcu,   že   predĺženie   tohto   konania,   pretože   v súčasnosti   je   skutkovo náročné ustáliť masu BSM je dané aj tým, že som podala návrh na vyporiadanie BSM až v posledný   možný   deň   pred   uplynutím   3-ročnej   lehoty   od   právoplatnosti   rozsudku o rozvode manželstva... je nepravdivé. Takýto postup je v súlade s § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka a ja som takto postupovala, pretože som sa počas tejto 3-ročnej zákonnej lehoty snažila o uzavretie dohody o vyporiadaní BSM s J. K.

Do masy nášho BSM patrí 104 položiek, čo nie je žiadny neobvyklý počet ako to tvrdí odporca. Všetky tieto položky /veci/ patria do nášho BSM a nachádzajú sa u J. K. Ja nemám v mojej držbe žiadnu z týchto položiek a ani žiadnu inú vec patriacu do nášho BSM. Všetky tieto veci majú pre mňa reálnu materiálnu a citovú hodnotu. V čase začatia tohto konania t. j. dňa 12. 8. 2002 nešlo o bezcenné veci, ako tvrdí odporca vo svojom vyjadrení. Vinou neprimeranej   dĺžky   tohto   konania   došlo   k   vytvoreniu   stavu,   že   cena   vecí   /položiek/ patriacich do nášho BSM je v súčasnosti veľmi nízka. Moja námietka miestnej príslušnosti odporcu zo dňa 28. 4. 2008 na konanie v tejto veci bola vznesená opodstatnene vzhľadom na   nejasnosť   ustanovenia   §   18b   ods.   1   zákona   č.   511/2007   Z. z.   V tejto   súvislosti poukazujem na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „realizácia relevantných   procesných   prostriedkov   účastníka   konania,   resp.   jeho   právneho   zástupcu na presadzovanie   jeho   práv   a   oprávnených   záujmov,   ktoré   sú   v   súlade   s Občianskym súdnym poriadkom, nemôže byť v súvislosti s predĺžením konania pripísaná na ťarchu tohto účastníka konania“.

Z vyjadrenia odporcu vyplýva, že vinu na predlžovaní konania mám ja, pretože som sa s J. K. nedohodla na vyporiadaní BSM. Z obsahu tohto spisu odporcu je pritom zrejmé, že J. K sa odmieta so mnou akokoľvek dohodnúť o vyporiadaní nášho BSM. Konanie v tejto veci   prebieha   už   takmer   8   rokov,   čo   je   neprimeranou   dĺžkou   konania.   Odporca   mal za 8 rokov   dostatok   času   na   rozhodnutie.   Vec   by   bola   už   rozhodnutá,   ak   by   odporca netoleroval   obštrukcie   J.   K,   ktorých   cieľom   je   predĺžiť   toto   konanie.   Ja,   sťažovateľka v tomto súdnom konaní vystupujem aktívne, mojím konaním som nezavinila predlžovanie tohto konania...

Môj   zdravotný   stav   sa   počas   tohto   8-ročného   súdneho   konania   v   dôsledku pretrvávajúcich prieťahov v konaní podstatne zhoršil. Dôkazom toho sú lekárske správy o mojom zdravotnom stave, ktoré som zaslala súdu spolu s mojou ústavnou sťažnosťou v tejto veci...

Súdne   konanie   prebiehajúce   na   Okresnom   súde   Dolný   Kubín   pod   č. k. 9 C 50/2002 /neskôr na Okresnom súde Námestovo pod č. k. 5 C 424/2008/ nespôsobilo prieťahy v tomto konaní, pretože až do vydania uznesenia zo dňa 2. 3. 2009, ktorým bolo toto konanie prerušené, sa vo veci konalo...

Z   obsahu   spisu   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   č. k.   9 C 250/2002   je   zrejmé,   že odporca vo veci riadne nekoná i napriek tomu, že som podala 26 žiadostí o nariadenie termínu pojednávania vo veci. Tento spis sa neustále presúval medzi zákonnými sudcami, keďže zákonnými sudcami vo veci boli postupne JUDr. M. B., JUDr. K. P., JUDr. P. B., JUDr. R. S., JUDr. F. P., JUDr. R. P. a JUDr. P. B.

Ja, sťažovateľka nemôžem žiadnym spôsobom ovplyvniť „dlhodobo zlý personálny stav“ odporcu a ani „viacnásobné zmeny zákonného sudcu“ v priebehu tohto konania, ktoré sú podľa odporcu dôvodom prieťahov v tomto konaní.

Zlé   personálne   obsadenie   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   sudcami   je   zapríčinené štátom a nesprávnou činnosťou vedenia súdu, ktoré nezabezpečilo dostatočné personálne obsadenie súdu sudcami. Táto skutočnosť nemôže byť na moju ujmu a ani na ujmu iných účastníkov konaní na Okresnom súde Dolný Kubín...

Na základe týchto skutočností v celom rozsahu trvám na mojej ústavnej sťažnosti zo dňa   30. 4. 2010   pre   porušenie   môjho   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach vydal nález, ktorým mojej ústavnej sťažnosti v celom rozsahu vyhovie.»

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení zo 7. júna 2010, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je vyporiadanie BSM. Ústavný súd uznáva, že takéto spory sú skutkovo zložitejšie a svojou povahou náročné na dokazovanie, pretože treba nielen zistiť okruh vecí patriacich do zaniknutého BSM účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho zániku a zohľadniť aj viacero skutočností, ktoré vyplývajú z § 150   Občianskeho   zákonníka,   najmä   pokiaľ   ide   o   komplexnosť   vyporiadania   tohto majetkového spoločenstva. Faktická zložitosť veci bola v tomto konaní vyvolaná počtom a povahou vecí tvoriacich predmet BSM a tiež súhlasným alebo nesúhlasným stanoviskom účastníkov konania k veciam, ktoré majú tvoriť predmet BSM. Ide však o konanie, ktoré nie je   právne zložité.   Uplatňovanie   tejto   úpravy   je stabilizované v   rozsiahlej   judikatúre všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania takých majetkových sporov, takže podľa názoru ústavného súdu pri sústredenejšom postupe mohol okresný   súd   v napadnutom   konaní   postupovať   plynulejšie   bez   ohľadu   na početnosť označených vecí (104 položiek) tvoriacich masu BSM.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní došlo   k   zbytočným   prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania   v   procesnom   postavení   navrhovateľky.   Okrem   neodôvodnenej   námietky sťažovateľky   týkajúcej   sa   miestnej   nepríslušnosti   okresného   súdu   konať   a rozhodovať v predmetnej   veci   (o   tejto   námietke   uplatnenej   sťažovateľkou   29.   apríla   2008   rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 5 Co 169/2008 z 26. augusta 2008 tak, že vyslovil, že nie je dôvodná) ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľky v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Vychádzajúc z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd v doterajšom priebehu napadnutého konania zistil jedno obdobie krátkodobejšej nečinnosti okresného súdu, a to od 12. augusta 2002 (doručenie návrhu okresnému súdu) do 13. marca 2003 (výzva okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku), t. j. 7 mesiacov nečinnosti, a tri obdobia dlhodobejšej nečinnosti:

-   od   21.   marca   2003   (uhradenie   súdneho   poplatku)   do   19.   mája   2004   (termín nariadeného pojednávania), t. j. v trvaní takmer 14 mesiacov,

- od 11. júna 2004 (uskutočnené pojednávanie na okresnom súde) do 21. októbra 2005 (termín nariadeného pojednávania), t. j. v trvaní viac ako 16 mesiacov,

- od 13. februára 2006 (vrátenie súdneho spisu okresnému súdu) do 27. marca 2007 (termín nariadeného pojednávania), t. j. v trvaní viac ako 13 mesiacov.

V   doterajšom   priebehu   napadnutého   konania   predstavovala   nečinnosť   okresného súdu bez relevantnej zákonnej prekážky viac ako 4 roky.

Z prehľadu   procesných   úkonov   realizovaných   v priebehu   napadnutého   konania okrem iného vyplýva aj to, že okresný súd uznesením z 2. marca 2009 prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania vedeného pôvodne okresným súdom pod sp. zn. 9 C 50/2002, neskôr Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. 5 C 42/2008. Výsledok tohto konania bol určujúci z pohľadu, či rodinný dom, ktorý predal odporca novým vlastníkom, má byť zahrnutý ako najdôležitejšia položka do masy BSM prerokovávanej v napadnutom konaní.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   okrem   iného   poukázal   na   to,   že napadnuté   konanie   bolo   jeho   uznesením   z 2.   marca   2009   prerušené   na   základe   návrhu účastníkov   konania   a súčasne   vyslovil   názor,   že   bolo   zrejme   opodstatnené   v uvedenej súvislosti prerušiť konanie už skôr berúc do úvahy najmä význam „rozhodujúcej položky z hľadiska hodnoty“.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu...

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že bez ohľadu na návrh účastníkov konania bol okresný súd oprávnený rozhodnúť o prerušení konania už skôr, a preto je nutné na jeho ťarchu pripísať skutočnosť, že tak urobil až 2. marca 2009, pričom až do tohto momentu   nesie   plnú   zodpovednosť   za   priebeh   preskúmavaného   konania   v súvislosti s posudzovaním jeho doterajšej dĺžky.

V súvislosti   s prerušením   konania   už   ústavný   súd   vyslovil   názor,   že   „Dobu prerušenia   konania   podľa   § 109   ods. 2   písm. c)   OSP   na   základe   procesných   úkonov účastníkov konania nemožno považovať za zbytočné prieťahy, ktoré by boli spôsobené činnosťou   (nečinnosťou)   súdu   v občianskoprávnom   konaní.   Platí   to   predovšetkým v prípadoch, v ktorých je konanie prerušené preto, lebo výsledok iných sporov začatých na podnet účastníka konania (ďalšie žaloby) môže relevantne ovplyvniť výsledok   iného sporu, toho, v ktorom konanie bolo prerušené. Osobitne to má význam vtedy, ak spory začne účastník konania v úzkej časovej spojitosti s konaním, v ktorom namieta zbytočné prieťahy, a tieto spory vecne súvisia s týmto sporom, resp. môžu ovplyvniť jeho výsledok“ (II. ÚS 422/00, IV. ÚS 205/04).

Pokiaľ   okresný   súd   v súvislosti   s doterajšou   dĺžkou   napadnutého   konania argumentuje   dlhodobo   zlým   personálnym   obsadením   súdu,   resp.   viacnásobnou   zmenou zákonného sudcu, ústavný súd už vo svojej stabilizovanej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti   za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že nemožno v žiadnom prípade prenášať technicko-organizačné problémy všeobecných súdov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to môže mať za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd (II. ÚS 311/06, IV. ÚS 383/08).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 250/2002 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € z dôvodov   uvedených   vo svojej sťažnosti.   Poukázala najmä na to,   že „už iba samotná skutočnosť, že konanie v tejto veci trvá viac ako 7 rokov a 8 mesiacov, je dôkazom porušenia môjho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takáto dĺžka konania predlžuje stav mojej právnej neistoty do tej miery, že moje právo na súdnu ochranu sa stáva iluzórnym právom.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 9 C 250/2002   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   okrem   iného aj na mieru   narušenia   vzájomných   vzťahov   medzi   účastníkmi   konania   a   jej   reflexiu na sťaženie priebehu vykonávania dokazovania, ako aj na skutočnosť, že konanie vo veci nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. J. V. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, t. j. 3 x 120,23 €) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 360,69 € a 3 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 382,32 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010