znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 199/07-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť R.   B., B., ktorou   namietal porušenie svojho základného práva   zúčastňovať   sa   na   správe   vecí   verejných   podľa   čl. 30   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   ustanovením   § 2   ods. 1   zákona   č. 303/2001   Z. z.   o voľbách   do   orgánov samosprávnych   krajov   a   o   doplnení   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   zákona č. 335/2007 Z. z. a porušenie základného práva na slobodnú voľbu povolania podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2007 doručená   sťažnosť R.   B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva zúčastňovať   sa   na   správe   vecí   verejných   podľa   čl. 30   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ustanovením § 2 ods. 1 zákona č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku v znení   zákona   č. 335/2007   Z. z. (ďalej   len   „zákon č. 303/2001   Z. z.)   a porušenie základného práva na slobodnú voľbu povolania podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   uviedol,   že   mu   bol   doručený   odpis   z Registra   trestov   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky,   v ktorom «...„je   vykázaný   počet   záznamov 1“   a síce za zákon Trest. zák., ktorý bol zrušený v r. 1991, resp. v súčastnej dobe neexistuje, ergo sa nepoužíva!».

Sťažovateľ poukazuje na to, že takýto odpis si mohol vyžiadať jeho zamestnávateľ, ktorý mal zo zákona právo sa s ním oboznámiť.

Ďalej   sa   sťažovateľ   zmieňuje   o tom,   že   aj   keď   väčšinu   života   prežil   v B., až do minulého roku   bol prihlásený na trvalý pobyt v R.,   v dôsledku   čoho „... nemohol kandidovať vo voľbách do mestského zastupiteľstva a voľbách do VÚC“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   na   ozrejmenie   uviedol,   že   mal   záujem   kandidovať „... v meste svojho rodiska a dlhodobého pobytu, kde ma poznali a mal som určité šance, nie v meste, kde som mal formálny trvalý pobyt a nezdržiaval som sa tam. Logicky som nebol úspešný“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vyniesol takýto nález:„Add:   1.   zápisom   v   Registri   trestov   Generálnej   prokuratúry   v   súčastnosti v Slovenskej   republike   neexistujúceho   zákona   je   sťažovateľovi   upierané   ústavné   právo slobodne vykonávať niektoré zamestnania Slovenská republika prijme zákon na vymazanie tohto   zápisu.   Ďalej   sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 5 000 000 Sk (slovom päť miliónov slovenských korún), ktoré mu je Slovenská republika povinná vyplatiť do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.

Add: 2. Paragrafom 2 zákona č. 303/2001 Z. z. o voľbách bolo žalovateľovi odopreté ústavné   právo   zúčastňovať   sa   na   správe   verejných   vecí   a   byť   volený   do   orgánov samosprávy v inom okrese ako okrese jeho trvalého pobytu za čo mu priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 000 Sk (slovom päť miliónov slovenských korún), ktoré mu je Slovenská republika povinná vyplatiť do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Bez toho, aby sťažovateľ preukázal, či spĺňa podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, požiadal, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti „pridelený advokát“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľa zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 ústavy ustanovením § 2 ods. 1 zákona č. 303/2001 Z. z. K porušeniu označeného základného práva došlo podľa sťažovateľa tým, že nemohol byť volený do orgánov samosprávy v inom okrese ako okrese jeho trvalého pobytu.

Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

Podľa   označeného   ustanovenia   zákona   č. 303/2001   Z. z.   právo   voliť   do   orgánov samosprávnych krajov majú občania Slovenskej republiky a cudzinci,   ktorí majú trvalý pobyt   v   obci,   ktorá   patrí   do   územia   samosprávneho   kraja,   alebo   majú   trvalý   pobyt vo vojenskom obvode, ktorý patrí na účely volieb do orgánov samosprávneho kraja do jeho územia.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z obsahu sťažnosti nevyplýva, postupom ktorého orgánu malo dôjsť k porušeniu uvedeného základného práva, keďže sťažovateľ ako porušovateľa svojich práv označuje Slovenskú republiku. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína,   že   ochrana   základných   práv   a slobôd   v konaní   pred   ústavným   súdom je poskytovaná   proti   konkrétne   vymedzeným   porušovateľom   označených   práv   a slobôd, ktorí   majú   právomoc   (kompetenciu)   konať   a rozhodovať   o otázkach   spojených so základnými   právami   a slobodami   v zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Z tohto   dôvodu nepostačuje,   ak sťažovateľ   uvedie   ako   porušovateľa   svojich   základných   práv   a slobôd Slovenskú republiku. Je na sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je   v jeho   veci   oprávnený   a povinný   chrániť   základné   práva   a slobody   v rozsahu vymedzenom   konkrétnymi   všeobecnými   záväznými   právnymi   predpismi,   predovšetkým zákonmi. Povinnosť označiť konkrétny orgán verejnej moci ako porušovateľa základných práv a slobôd je dôležitá aj z hľadiska subsidiarity právomoci ústavného súdu, pretože len v takom prípade sa dá uzavrieť otázka právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy, prípadne podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, t. j. či v posudzovanom prípade je   alebo   nie   je   iný   súd   na   ochranu   základných   práv   a slobôd   alebo   či   sú   tu   právne prostriedky takej ochrany podľa osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov.

V okolnostiach daného prípadu by v kontexte argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho   sťažnosti   prichádzalo   do   úvahy   posudzovať   postup   zákonodarcu   pri   prijímaní ustanovenia   § 2   ods. 1 zákona   č. 303/2001   Z. z.   Tento   postup   sa   však   podľa   názoru ústavného súdu nemohol dostať do žiadneho takého súvisu s namietaným porušením čl. 30 ods. 1 ústavy, ktorý by mohol vyústiť do záveru o jeho porušení.

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v konaní   o sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   oprávnený   rozhodnúť   (v prípade,   že sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené podmienky), či konaním, opomenutím alebo iným aktom označeného orgánu verejnej moci došlo k porušeniu jej základného práva alebo slobody,   nie   je   však   v jeho   rámci   súčasne   oprávnený   posudzovať   súlad   toho   právneho predpisu,   na   základe   ktorého   označený   orgán   postupoval,   s právnym   predpisom   vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou a v závislosti od výsledku takéhoto posúdenia následne rozhodnúť o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   pokiaľ   sa   sťažovateľ   domáhal   aj vyslovenia nesúladu § 2 ods. 1 zákona č. 303/2001 Z. z. s čl. 30 ods. 1 ústavy, nejde o návrh na začatie   konania,   pretože   sťažovateľ   ako   fyzická   osoba   nepatrí   do   okruhu   osôb oprávnených na podanie takého návrhu podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 18 ods. 1 písm. a) až f)   zákona   o ústavnom   súde.   Okrem   toho   v konaní   o sťažnosti   nie   je   ústavne   prípustné napádať súlad zákona, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia s ústavou, pretože takýto postup   neumožňuje   ústava   (čl. 127)   ani   zákon   o ústavnom   súde   (§ 49   a nasl.   zákona o ústavnom súde); (napr. IV. ÚS 11/04).

Preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Navyše   ústavný   súd   dodáva,   že   zo   sťažnosti   nevyplýva, v akých   súvislostiach sťažovateľ porušenie označeného základného práva namieta. Pokiaľ bolo jeho zámerom podať   volebnú   sťažnosť,   jej   podanie   by   muselo   zodpovedať   ustanoveniam   § 59   a nasl. zákona   o ústavnom   súde,   pričom   ju   bolo   možné   podať   v lehote   10 dní   po oznámení výsledku volieb.

2. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je aj tvrdenie o porušení jeho základného práva na   slobodnú   voľbu   povolania   podľa   čl. 35   ods. 1 zápisom   v Registri   trestov   vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa § 18 ods. 1 zákona 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o registri   trestov“)   súčasťou   evidencie   v   registri trestov sú aj údaje o trestných činoch a osobách právoplatne odsúdených súdmi, ktoré boli zhromaždené podľa doterajších predpisov a aj údaje odovzdané registru trestov na základe medzinárodnej zmluvy s Českou republikou.

Sťažovateľ   nekonkretizoval,   v súvislosti   s akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením   alebo   iným   zásahom   malo   dôjsť   k porušeniu   uvedeného   základného   práva a rovnako ako v prípade namietaného porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy neuviedol, postupom ktorého orgánu malo dôjsť k porušeniu uvedeného základného práva.

Jedným   z predpokladov   uplatnenia   právomoci   ústavného   súdu   v konaní o sťažnostiach   je tvrdenie   o porušení   základného práva.   Na   vznik   právomoci   ústavného súdu   nepostačuje   len   tvrdenie   o tom,   že   sťažovateľovi   je „upierané“ základné   právo. Na konanie   o potenciálnom   ohrození   základného   práva   bez   konkretizácie právoplatného rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   malo   dôjsť   k   porušeniu   základného práva, ústavný súd nie je oprávnený, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto v časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Čo sa týka požiadavky sťažovateľa v petite jeho sťažnosti, aby Slovenská republika prijala zákon, na základe ktorého by došlo k výmazu jeho trestu v registri trestov, ústavný súd uvádza, že ako štátny orgán   (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) musí mať na zreteli jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2   ústavy,   a   vyjadruje,   že   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   sa   preto   musí dôsledne   riadiť   vymedzením   svojich   právomocí   vyplývajúcich   z čl. 125   a nasl.   ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde. Ústavný súd v rámci ústavou taxatívne vymedzenej právomoci nezaujíma stanoviská k zákonom alebo k iným všeobecne záväzným právnym predpisom a nemá zákonodarnú iniciatívu. Možnosť vyvolať zákonodarný proces formou   predkladania   návrhov   zákonov   Národnej   rade   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „národná rada“), tak ako to zakotvuje ústava a rokovací poriadok národnej rady, majú podľa čl. 87 ods. 1 ústavy iba výbory národnej rady, poslanci (jednotlivo alebo skupina) a vláda Slovenskej republiky. Ústavný súd preto nemôže prikazovať národnej rade, o čom má konať a rozhodovať, resp. aké zákony má prijímať.

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľovi v podstate   ide   aj   o to,   aby   ústavný   súd   preskúmal,   či   relevantné   ustanovenia   zákona č. 303/2001 Z. z. a zákona o registri trestov sú alebo nie sú v súlade s ústavou. Na podanie takéhoto návrhu však chýba aktívna legitimácia sťažovateľa, pretože podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov   podať   len   osoby   taxatívne   uvedené   v čl. 130   ods. 1   písm. a)   až   f)   ústavy (najmenej jedna pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky,   vláda   Slovenskej   republiky,   súd   a generálny prokurátor   Slovenskej   republiky a za splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok   aj   verejný   ochranca   práv   vo   veciach súladu   právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ods. 1   ústavy).   Ústavný   súd   v súvislosti s uvedeným nad rámec odôvodnenia záverom poznamenáva, že v tejto časti je sťažnosť navyše   podaná   vo veci,   ktorá   sa   prerokúva   v konaní   o súlade   právnych   predpisov, t. j. v inom type konania pred ústavným súdom, než je konanie o ochrane základných práv a slobôd. Z toho dôvodu zároveň prichádza do úvahy aj odmietnutie tejto časti ako podanej zjavne neoprávnenou   osobou   a bez náležitostí   vyžadovaných   zákonom   o ústavnom   súde pre takýto návrh.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti   uplatnených   v   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (v   petite   sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2007