znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 199/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namietal porušenie   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   základných   práv   zaručených   Ústavou   Slovenskej republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava V   sp. zn.   4 T 2/04   z   12.   januára   2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To 23/05 zo 6. apríla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2005 doručená   sťažnosť   J. H.,   t. č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   Želiezovce   (ďalej   len „sťažovateľ), ktorou namietal porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“) a základných   práv   zaručených   Ústavou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   4 T 2/04 z 12. januára 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 23/05 zo 6. apríla 2005.

Z   obsahu   sťažnosti   a vyžiadaného   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 2/04 z 12. januára 2005 uznaný za vinného   z   trestného   činu   falšovania   a   pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“) a trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a písm. d) Tr. zák., za čo mu bol podľa § 187 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere   5 rokov.   Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľ   podal v zákonnej lehote odvolanie, čo odôvodňoval tým, že sa necíti byť vinným ani z jedného z uvedených trestných činov, pretože ich nespáchal.

Krajský   súd   odvolanie   sťažovateľa   na   verejnom   zasadnutí   6. apríla 2005   podľa ustanovenia § 256 Trestného poriadku uznesením sp. zn. 1 To 23/05 zamietol.

Sťažovateľ podrobne opisuje okolnosti predchádzajúce jeho vzatiu do väzby tvrdiac, že jeho obvinenie   bolo zmanipulované políciou   na základe   vykonštruovaných dôkazov. Podáva vlastnú verziu skutkového stavu veci, ako aj s ním súvisiacich širších okolností prípadu.   Spochybňuje   výpovede   svedkov   a   poukazuje   na   niektoré   rozpory   v   ich výpovediach   pred   súdom   oproti   tomu,   čo   uviedli   v   prípravnom   konaní,   a   podrobne vysvetľuje, prečo a v ktorých častiach sú podľa jeho názoru skutkové zistenia a právne závery okresného súdu a krajského súdu nesprávne. Pokiaľ na verejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu čiastočne priznal spáchanie jedného zo skutkov podľa obžaloby, tvrdí, že urobil tak po dohode s novým obhajcom „... rozhodnutý prijať menšie zlo...“, keďže nevidel iné východisko.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd konštatoval, „... že rozsudkom KS v Bratislave v spojení   s   rozsudkom   OS   v Bratislave V   boli   porušené   moje   ľudské   práva,   napr.   čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorý   garantuje   práva na spravodlivé súdne konanie, plus príslušné články Ústavy SR. Ďalej žiadam Ústavný súd SR, aby zrušil mnou napadnuté rozsudky OS BA V a KS v Bratislave“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 15. júla 2005 sťažovateľ požiadal, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti ustanovený advokát, „... pretože advokátka Mgr. Z. K., podstúpila v uplynulom čase operáciu, čiže je a bude dlhodobo práce neschopná“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   prvej   vety   čl. 142   ods. 1   ústavy   súdy   rozhodujú   o   občianskoprávnych a trestných veciach.

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdené porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, ako aj bližšie neoznačených základných práv zaručených ústavou rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 2/04 z 12. januára 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 23/05 zo 6. apríla 2005, čo sťažovateľ odôvodňuje nesúhlasom s hodnotením skutkových a právnych náležitostí rozhodnutí oboch všeobecných súdov v jeho trestnej veci.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu, treba poukázať na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane   práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu k rozsudku okresného súdu rozhodol v odvolacom konaní krajský súd, a preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   4 T 2/04 z 12. januára 2005.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   bolo   treba   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv citovaným uznesením krajského súdu,   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   I. ÚS 127/03).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo rozhodnutím   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   výnimočne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02, I. ÚS 140/03, I. ÚS 127/03).

Ústavný   súd   si   vyžiadal   súvisiaci   spis   okresného   súdu,   ktorý   mu   bol   doručený 5. augusta 2005,   a   oboznámil   sa   podrobne   s   jeho   obsahom   a   s   rozhodnutiami   ako prvostupňového, tak aj odvolacieho súdu.

Ústavný súd zistil, že krajský súd (ako súd odvolací) si osvojil skutkové a právne závery prvostupňového súdu, pričom v potrebnom rozsahu doplnil a rozšíril jeho právnu argumentáciu. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd taktiež náležite preskúmal skutkovú právnu stránku veci.

Čo sa týka sťažovateľových námietok prednesených na verejnom zasadnutí, pokiaľ ide   o   údajné nezrovnalosti   a nedostatočné   vysporiadanie   sa   okresného   súdu   vo   vzťahu ku koncentrácii   a   množstvu   jednotlivých   dávok,   ktoré   boli   obsahom   u   neho   nájdených umelohmotných   striekačiek,   krajský   súd   k   tomu   uviedol: „Čo   bolo   obsahom   dvoch umelohmotných striekačiek bolo zistené KEÚ PZ SR v Bratislave; išlo o metamfetamín, ako drogy zaradenej do II. skupiny psychotropných látok v zmysle zákona č. 134/1998 Z. z. o omamných   látkach,   psychotropných   látkach,   jedoch   a prípravkoch.   V prvej   striekačke bolo 29,8 ± 1,6 % hmotnostných a v druhej 51,9 ± 0,6 hmotnostných, čo predstavovalo 0,24 g 29,8 % metamfetamínu s obsahom 72 mg čistej 100 % drogy (v 1. striekačke) a 0,38 g 51,9 % metamfetamínu s obsahom 0,2 g (nie mg, ako je omylom nesprávne uvedené v napadnutom rozsudku) čistej 100 % drogy (v 2. striekačke), čo celkovo zodpovedalo 2 až 4 (v 1. striekačke), resp. 5 až 10 (v 2. striekačke), spolu 7 až 14 priemerných jednotlivých dávok drogy.

Metamfetamín   patrí   medzi   psychotropné   látky   zneužívané   pre   svoje   stimulačné pôsobenie. Látka sa aplikuje injekčne. Po aplikácii stimuluje centrálny nervový systém, dostavujú sa neobyčajne silné a jasné vnemy, myslenie je subjektívne vnímané ako rýchle a prenikavé, v skutočnosti je však neproduktívne. Z hľadiska fyziologického metamfetamín zvyšuje   psychomotorické   tempo,   dynamogéniu,   odstraňuje   potrebu   spánku,   pocit   únavy a znižuje chuť do jedla.

Pri   dlhodobom   užívaní   dochádza   ku   chronickej   intoxikácii,   ktorá   sa   navonok prejavuje   depresiami,   podozrievavosťou   a vzťahovačnosťou,   častokrát   so   suicidálnymi (samovražednými) tendenciami.

Podľa ustálenej súdnej praxe s prihliadnutím aj na prepočty protidrogových agentúr, za jednu jednotlivú dávku metamfetamínu sa považuje 10 mg čistej látky. (...)

Vzhľadom   k odvolacím   námietkam   obžalovaného   k právnemu   posúdeniu   jeho konania v bode 2.) prvostupňového rozsudku, ani podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné celkové množstvo drogy, čo predstavovalo 7-14 priemerných jednotlivých dávok, považovať   za   neoprávnené   prechovávanie   drogy   pre   vlastnú   potrebu   v zmysle   § 186 Tr. zák., vzhľadom k vyššie uvedeným argumentom.“

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa zaoberal námietkami sťažovateľa. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov a bola by popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd poznamenáva, že nie je jeho úlohou ani právom opätovne vyhodnotiť dôkazy, ustáliť nanovo skutkový stav a sformulovať právne závery, keď to už pred ním primerane urobili všeobecné súdy.

Na   základe   uvedeného   a   tiež   na   základe   preskúmania   dotknutého   súdneho   spisu dospel   ústavný   súd   k   názoru,   že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadnu skutočnosť, ktorá by umožňovala prijatie záveru, že predmetné rozhodnutie, ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti, a preto v konečnom dôsledku   nezistil existenciu   žiadnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   porušením   práv   sťažovateľa a označeným rozhodnutím krajského súdu v predmetnej veci.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu ohľadom zistenia skutkového stavu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru.

Keďže sťažovateľ v podstate žiadal, aby ústavný súd preskúmal vecnú správnosť vykonaného dokazovania v rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu, ústavný súd neopovažoval   za   potrebné   vyzývať   ho,   aby   doplnil   svoju   sťažnosť   o   presné   označenie základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, ktoré mali byť podľa neho namietanými rozhodnutiami   taktiež   porušené.   Ústavný   súd   totiž   nemenne   zastáva   právny   názor, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak je ich konanie alebo rozhodnutie zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 15/01, III. ÚS 23/04), čo, ako už bolo uvedené, v okolnostiach tohto prípadu nezistil.

Vzhľadom na tieto skutočnosti bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, považoval už za bezpredmetné rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 25. augusta 2005