znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 199/04-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., bytom N., ktorou namietal porušenie jeho základného práva   ako   zamestnanca   na spravodlivé   a   uspokojujúce   životné   podmienky   zaručeného v čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 242/00 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 37/03, za účasti Okresného súdu Nitra a Krajského súdu v Nitre, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2004 doručená sťažnosť R. P., bytom N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   ako   zamestnanca   na spravodlivé   a   uspokojujúce   životné   podmienky zaručeného v čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 242/00 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 37/03.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   30. novembra 2000 na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti výpovede danej mu jeho zamestnávateľom   listom   z   23. júna 2000   podľa   v   tom   čase   platného   znenia   §   46 ods. 1 písm. f)   Zákonníka   práce.   Sťažovateľ   v sťažnosti   chronologicky   opisuje, čo predchádzalo   súdnemu   sporu,   a   spochybňuje   skutočnosti,   v ktorých   videl   jeho zamestnávateľ dôvody na to, aby s ním rozviazal pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej   disciplíny.   Výpoveď   považuje   za   neplatnú   aj   pre   neurčitosť   tohto   právneho úkonu,   keďže   podľa   neho   nie je dôvod   výpovede   v označenej   listine   vymedzený   tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom.   Namieta aj to, že mu výpoveď nebola doručená   do   vlastných   rúk,   a v spojitosti   s tým   poukazuje   na   rozpory   vo   výpovediach svedkov,   ktorí   tvrdili,   že   sa   tak   stalo.   Ďalším   dôvodom   neplatnosti   výpovede   je   podľa názoru sťažovateľa aj to, že nebola podpísaná riaditeľom podniku, ale inou osobou.

Sťažovateľ kritizuje okresný súd za to, že ho opakovane vyzýval na doplnenie jeho návrhu, a to aj napriek tomu, že mu požadované doplnenie zaslal v pôvodne určenej lehote. Nadväzne na to okresný súd uznesením z 3. júla 2001 konanie v jeho právnej veci čiastočne zastavil.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 242/00 z 22. augusta 2002 žalobu sťažovateľa zamietol. Tento rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 Co 37/03 z 25. septembra 2003 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ vyčíta krajskému súdu najmä to, že rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. („Krajský súd v Nitre sa nezaoberal skutočnosťou, že rovnopis výpovede odporca nebol schopný predložiť.“)

Z uvedeného   sťažovateľ   vyvodzuje   záver,   že   bol   postupom   okresného   súdu a krajského   súdu   diskriminovaný   pri   domáhaní   sa   práva   podľa   zákona,   a ďalej   uvádza, že „Týmto konaním súdov dochádza k porušeniu ľudských práv a slobôd, čo je v rozpore s medzinárodnou chartou ľudských práv pri vytváraní pracovných podmienok a k porušeniu čl. 36 ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd označený rozsudok krajského súdu „... zrušil v plnom   znení   a   vrátil   späť   prvostupňovému   súdu   v Nitre.“ Žiada   tiež,   aby   mu   bola uhradená suma 500 000 Sk ako „nemajetková ujma“.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

K porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 36 ústavy v predmetnej veci malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 242/00 v spojení s postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   37/03.   Ústavný   súd   2. júna 2004 na okresnom   súde   zistil,   že   rozsudok   sp. zn.   15   C   242/00   z 22.   augusta   2002   v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   9 Co 37/03   z   25. septembra 2003   nadobudol právoplatnosť 21. novembra 2003.

Sťažnosť   sťažovateľa,   ako   už   bolo   uvedené,   bola   ústavnému   súdu   doručená 31. mája 2004.

Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu doručená   po   uplynutí   lehoty   stanovenej   pre   podanie   sťažnosti   v   § 53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Z toho   dôvodu   sťažnosť   po   predbežnom   prerokovaní   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2004