znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 199/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   T.,   bytom   B.,   vo   veci   porušenia   základných   práv postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 129/95 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. T.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2003 doručená sťažnosť R. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 129/95.

Zo sťažnosti vyplýva, že dôvodom na podanie sťažnosti je rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 129/95-38 z 30. apríla 1999, v ktorom boli porušené základné práva.

Sťažovateľ uvádza, že porušovanie jeho práv vidí predovšetkým v tom, že rozsudok okresného súdu bol vyhlásený v čase jeho pobytu mimo územia Slovenskej republiky v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho syna ako splnomocneného zástupcu.

Sťažovateľ poukazuje na to, že na základe rozsudku okresného súdu došlo 8. januára 2001 k postúpeniu pohľadávky GROM, spol. s r. o., na JUDr. J. L., ktorý ako oprávnený podal   okresnému   súdu   návrh   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia   zrážkami   z dôchodku povinného, na základe čoho Sociálna poisťovňa vykonáva zrážku z dôchodku sťažovateľa. Dňa   24.   júna   2002   podal   Krajskému   súdu   v Bratislave   návrh   na   zrušenie   rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 129/95-38 a 12. mája 2003 podal sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu „... zrušiť rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. vedený pod číslom 4 C 129/95-38 so všetkými dôsledkami, náležitosťami a kompenzáciou“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúmal jej náležitosti upravené v § 20 ods. 1 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde omeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť.

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 129/95-38 z 30. apríla 1999, ktorým   mali   byť   porušené   základné   práva   sťažovateľa,   bol   doručený   30.   júna   1999 splnomocnenému   zástupcovi   sťažovateľa   R.   T.   ml.,   ktorý   14.   júla   1999   zásielku   vrátil okresnému   súdu.   Zástupca   zásielku   vrátil   súdu   napriek   tomu,   že   na   jej   prevzatie   bol 27. apríla 1999 riadne splnomocnený sťažovateľom. Potvrdzuje to splnomocnenie, ktoré predložil sám sťažovateľ. Podľa obsahu splnomocnenia (časovo neobmedzeného) bol syn sťažovateľa splnomocnený na preberanie a podávanie písomností bez toho, aby sa obmedzil okruh týchto písomností. Rozsah splnomocnenia na preberanie rozsudkov vyplýva aj z toho, že syn sťažovateľa bol oprávnený podať odvolania. Z tohto úkonu sťažovateľa vyplýva, že napadnutý rozsudok bol riadne doručený jeho zástupcovi (splnomocnenie nebolo v dobe doručovania   odvolané).   Preto   v skutočnosti   rozsudok   okresného   súdu   nadobudol právoplatnosť uplynutím 15. dňa po doručení synovi sťažovateľa, a nie ako to vyznačil okresný súd po doručení rozsudku opatrovníkovi. Ustanovenie opatrovníka bolo v tomto prípade   nadbytočné   a nemení   nič   na   tom,   kedy   došlo   k účinnému   doručeniu   rozsudku sťažovateľovi, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   s prihliadnutím   na   deň   doručenia   rozsudku okresného   súdu   splnomocnenému   zástupcovi   sťažovateľa,   ktorým   mali   byť   porušené základné   práva   sťažovateľa,   t.   j.   30. jún   1999,   resp.   deň,   keď   sa   sťažovateľ   dozvedel o rozhodnutí okresného súdu – 28. jún 2001, a deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 14.   august   2003,   ústavný   súd   uzavrel,   že   lehota   ustanovená   pre   tento   druh   konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podal túto sťažnosť, a preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Ústavný   súd   pripomína,   že   ak   by   nebol   napadnutý   rozsudok   riadne   doručený doposiaľ, musel by sťažovateľ postupovať iným spôsobom než zvolil, keď podal sťažnosť ústavnému súdu, t. j. musel by požiadať o jeho riadne doručenie a preukázať, že k riadnemu doručeniu   nedošlo   napriek   vyznačenej   právoplatnosti.   Taký   stav   veci   by   však   súčasne vylučoval zatiaľ právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2003