znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 198/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť B. K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd, ako aj porušenia princípu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2 Co 125/2012 a jeho rozsudkom z 29. mája 2013, ako aj uznesením z 8. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2013 doručená sťažnosť B. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   porušenie   princípu   zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co 125/2012 a jeho rozsudkom z 29. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj uznesením z 8. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   spor   v právnej   veci   sťažovateľa   o náhradu   škody a náhradu nemajetkovej ujmy vedený Okresným súdom Spišská Nová Ves „sa ťahá už dlho 8 rokov. Z toho je už 3-tí krát na KS rozhodnutie. KS naposledy vo veci nekonal a tak som listom zo dňa 14. 5. 2012 písal sťažnosť predsedovi KS.“.

Napriek prísľubu predsedu krajského súdu (reagujúceho na sťažnosť sťažovateľa), že rozhodnutie možno očakávať v priebehu III. štvrťroka 2012, sa tak nestalo. Vzhľadom na to sťažovateľ 25. júla 2013 zaslal predsedovi krajského súdu ďalšiu sťažnosť. Hoci krajský súd napokon   meritórne   rozhodol   29.   mája   2013,   rozsudok   nebol   sťažovateľovi   doručený. Potom, ako boli sťažovateľovi 24. augusta 2013 doručené všetky rozhodnutia, krajský súd si 2. októbra 2013 opätovne vyžiadal spis a následne bolo sťažovateľovi doručené opravné uznesenie o trovách konania.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   krajský   súd „vôbec   nebral   v úvahu,   že   som   bol od konania oslobodený a bol mi priznaný bezplatný advokát. Nebral vôbec do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa.“.

Podľa sťažovateľa „prieťahy trvajú – celý spis držia na Krajskom súde v Košiciach“. Na preukázanie tohto tvrdenia predložil ako dôkaz „Oznámenie OS SNV z 11. 10. 2013 k č. 10 C/124/2005 – na môj list zo dňa 9. 10. 2013 žiadosť o zrušenie vykonateľnosti ako aj dovolanie môjho advokáta zo dňa 20. 9. 2013 na NS SR“.

S poukazom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje, „aby ÚS SR   moju   sťažnosť   prijal na ďalšie   konanie   v zmysle   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   čl. 14,   vyhovel   mojej   žiadosti   pred Ústavným súdom a ustanovil mi právneho zástupcu“.

Zároveň   sa   sťažovateľ   domáha, „aby   bolo   rozhodnuté   o odložení   vykonateľnosti rozsudku 2 Co/125/2012-435 z 29. 5. 2013 aj uznesenia zo dňa 8. júla 2013 aj opravného uznesenia   zo   dňa   19.   septembra   2013   o trovách   konania   a v konečnom   dôsledku   ich nepriznania“.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   náležitosti   ustanovené   v   zákone   Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“),   najmä   k nej   nebolo   pripojené   splnomocnenie   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd   prípisom   z 18.   februára   2014   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   jej   nedostatkov. Konkrétne mu určil 14-dňovú lehotu a uložil mu, aby v rámci tejto lehoty preukázal, že podal   Centru   právnej   pomoci   písomnú   žiadosť   o poskytnutie   právnej   pomoci   a určenie advokáta na zastupovanie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. aby mu v lehote 14 dní od právoplatnosti rozhodnutia o jeho žiadosti o poskytnutie právnej pomoci predložil písomné splnomocnenie na jeho zastupovanie pred ústavným súdom.

V nadväznosti na tento prípis bolo ústavnému súdu 19. marca 2014 doručené podanie sťažovateľa označené ako „Žiadosť o prerušenie konania k. č. Rvp 20753/2013“, v ktorom uviedol:

„Z dôvodu môjho zistenia na Okresnom súde Spišská Nová Ves, že súdny spis č. k. 10 C/124/2005, 2 Co 125/2012 KS je toho času na NS SR na naše dovolanie, žiadam toto konanie pred Ústavným súdom SR prerušiť do doby rozhodnutia NS SR. Môj splnomocnený advokát dal v tejto veci dovolanie na NS SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažnosť   z hľadiska   formulácie   jej odôvodnenia   je   všeobecná,   neobsahuje   žiadnu   ústavnoprávnu   argumentáciu,   z ktorej   by bolo   možné   vyvodiť   konkrétne   závery   použiteľné   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu označených práv.

II.1 K namietanému   porušeniu základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. k porušeniu princípu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 125/2012 a jeho rozsudkom z 29. mája 2013, ako aj uznesením z 8. júla 2013

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými   sťažnosťami,   ak   sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 153/2010). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podstatou   námietok sťažovateľa je nesúhlas s postupom   a následným rozsudkom krajského súdu a jeho napadnutým uznesením najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na spravodlivé súdne konanie, v dôsledku tvrdenia o porušení ktorého sa domáha ochrany tak   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   ako   aj   podaním   dovolania   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“).   Podanie   dovolania   proti   napadnutému rozsudku krajského súdu ako aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ústavný súd verifikoval aj na Okresnom súde Spišská Nová Ves, kde bolo potvrdené, že ho sťažovateľ podal 20. septembra 2013. V súčasnosti sa vec nachádza na najvyššom súde, kde je vedená pod   sp. zn.   4 Cdo 463 a 464/2013,   pričom   o dovolaní   sťažovateľa   nebolo   do   dňa predbežného prerokovania jeho sťažnosti rozhodnuté.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sťažovateľ akceptoval jeho subsidiárne postavenie pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto   súvislosti   odkazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (m. m. IV. ÚS 177/05),   podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako   dovolací   súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty   ústavne   akceptovateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí   o   dovolaní.   Zároveň   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej (už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva   z   8. 11. 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Nie je preto ani dôvod na to, aby ústavný súd prerušil konanie, ako to požaduje sťažovateľ, a vyčkával so svojím rozhodnutím až do vydania rozhodnutia dovolacím súdom, pretože sťažovateľ môže podať sťažnosť až po doručení rozhodnutia o uvedenom mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému   porušeniu práva   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 125/2012

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už všeobecný   súd   meritórne   rozhodol   pred   jej   podaním   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty.   Ústavný   súd   preto   poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď   namietané   porušenie   tohto   práva   ešte   mohlo   trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).   Ak   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nemôže   dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnosti   č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   v tejto   časti   je   preskúmavanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom krajského súdu v označenom konaní malo dôjsť aj k porušeniu práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu bol vyhlásený 29. mája 2013 a napadnuté uznesenie 24. júla 2013. Sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 17. októbra 2013 a ústavnému súdu bola doručená 18. októbra 2013. Keďže sťažovateľ podal 20. septembra 2013 proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, vyplýva z toho,   že   obe   rozhodnutia   museli   byť   ku   dňu   podania   dovolania   už   právoplatné. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   krajský   súd   už   v čase   uplatnenia   ochrany   sťažovateľom označeného práva vo veci nemohol konať. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že si krajský súd opätovne vyžiadal spis na účel vydania opravného uznesenia o trovách konania, ktoré bolo vydané 19. septembra 2013, teda ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Preto   ak   už   v čase   podania   sťažnosti   krajský   súd,   ako   už   bolo   konštatované,   vo veci sťažovateľa   nekonal,   nemohol   ani   porušovať   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v celom   rozsahu   odmietol,   nezaoberal   sa   ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí krajského súdu, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosť príjme na ďalšie konanie, resp. jej vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014