znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 198/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   O.   M.,   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 511/12 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 511/12.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania prečinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť R. M.

Uznesením   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   odboru kriminálnej polície K., sp. zn. ČVS: ORP-383/KP-KK-2011 z 26. októbra 2011 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) bolo trestné oznámenie sťažovateľa podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného   poriadku   odmietnuté.   Označené   uznesenie   vyšetrovateľa   napadol   sťažovateľ sťažnosťou,   ktorá   bola   uznesením   Okresnej   prokuratúry   K.   (ďalej   len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 1 Pn 316/11 z 2. januára 2012 zamietnutá.

Následne sa sťažovateľ domáhal viacerými podnetmi podľa príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) preskúmania označeného uznesenia okresnej prokuratúry z 2. januára 2012, keďže zastával názor, že prokurátori okresnej prokuratúry mali byť vylúčení z rozhodovania o jeho trestnom oznámení, a teda vo veci rozhodovala prokurátorka, u ktorej sú pochybnosti o   jej   nezaujatosti.   Sťažovateľ taktiež vo svojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa, ako aj   vo   svojich   podnetoch   na   preskúmanie   postupu   prokurátora   namietal   nesprávne vymedzenie skutku, pre ktorý podal trestné oznámenie.

Posledný, opakovaný podnet sťažovateľa vybavila generálna prokuratúra prípisom sp. zn. IV/1 Gn 511/12 zo 4. mája 2012, v ktorom mu oznámila, že jeho podnet odkladá ako nedôvodný.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   generálnej   prokuratúry   vo   veci   vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 511/12 došlo k neprípustnému zásahu do jeho práv, a to z dôvodov, ktoré uvádzal už uviedol vo svojej sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa, ako aj vo svojich podnetoch na preskúmanie postupu prokurátora.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/1 Gn 511/12 bolo porušené.

2.) Prikazuje sa Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, aby vo veci opätovne konala a rozhodla.

3.)   JUDr.   O.   M.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20.000,-   eur (dvadsaťtisíc),   ktorú   sumu   je   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   povinná mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   v   zásade nie je oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne   názory   príslušného   orgánu   verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).   Z   ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného   práva   alebo   slobody,   resp.   také,   kde   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody   došlo   v   konaní,   ktoré   vydaniu   samotného   rozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové a právne   závery   príslušného   orgánu   verejnej   moci   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   postavení oznamovateľa   podal   trestné   oznámenie   pre   podozrenie   zo   spáchania   prečinu   krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa bolo jeho trestné oznámenie podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietnuté bez toho, aby bolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Generálna prokuratúra vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 511/12 prípisom zo 4. mája 2012 vybavila opakovaný podnet sťažovateľa   z   29.   februára   2012,   v   ktorom   vyjadril   nespokojnosť   s   vybavením   svojho trestného oznámenia vyšetrovateľom, ako aj prokurátormi okresnej prokuratúry a Krajskej prokuratúry   v P.,   ktorí   sa   s   postupom   a   uznesením   vyšetrovateľa   stotožnili.   Sťažovateľ zároveň namietal zaujatosť všetkých prokurátorov okresnej prokuratúry, ako aj nezákonnosť rozhodnutia   námestníka   krajskej   prokuratúry,   ktorý   uznesením   č.   k.   1   Kn   323/11-5 z 8. februára   2012   rozhodol   o   neodňatí   jeho   veci   okresnej   prokuratúre.   Z   obsahu označeného   prípisu   generálnej   prokuratúry   (jeho   fotokópia   tvorí   súčasť   dokumentácie predloženej   sťažovateľom,   pozn.)   vyplýva,   že   prokurátorka   generálnej   prokuratúry sa opakovaným   podnetom   sťažovateľa   riadne   zaoberala   a   po   preskúmaní   kompletného spisového materiálu dospela k záveru, že je nedôvodný, a preto ho odložila.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   pripomenúť, že v obdobných prípadoch, ako je aj vec sťažovateľa, už viackrát vyslovil právny názor, v zmysle ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného   trestného   oznámenia   alebo   na   podanie   obžaloby   voči   nej   na   súde prokurátorom nie   je súčasťou   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (napr.   II.   ÚS   42/00,   II. ÚS 238/02,   III. ÚS 198/03).   Uvedený   článok   ústavy   garantuje ochranu   pred protiústavným   postupom   orgánov   verejnej   moci   v   konaniach,   v   ktorých sa rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú   osobu   vyrozumieť.   Súčasťou   tohto   práva   dotknutej   osoby   nie   je   ale   právo, aby príslušné   orgány   prokuratúry   jej   podnetu,   resp.   opakovanému   podnetu   vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   nemožno   považovať   samo   osebe   skutočnosť, že prokuratúra   podnetu,   resp.   opakovanému   podnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva, že čl. 6 dohovoru nie je vôbec aplikovateľný na poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným poškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa (Duchoňová proti Českej republike, rozhodnutie z 2. októbra 2006, č. 29858/03, oddiel 1).

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   v   posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   keďže   generálna   prokuratúra   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   zaoberala   opakovaným   podnetom   sťažovateľa   a   na   základe   svojich   zistení ho prípisom č. k. IV/1 Gn 511/12-7 zo 4. mája 2012 odložila. Rovnako tak nemohlo dôjsť ani   k porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorý   nie   je   v   súlade s judikatúrou ESĽP na jeho vec aplikovateľný.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013