znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 198/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 162/2010 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2010, ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 To 89/2011 a jeho rozsudkom z 10. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2012 doručená sťažnosť J. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Z.   M.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   3   T   162/2010   a   jeho rozsudkom   z   28.   októbra   2010   (ďalej   aj   „namietaný rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 89/2011 a jeho rozsudkom z 10. mája 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 162/2010   z 28.   októbra   2010   uznaný   za   vinného zo   spáchania   obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Sťažovateľovi bol taktiež uložený trest prepadnutia veci.

Proti namietanému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 To 89/2011 z 10. mája 2011 tak, že zrušil výrok namietaného   rozsudku   okresného   súdu   o   spôsobe   výkonu   trestu   odňatia   slobody a sťažovateľa   zaradil   do   ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   so   stredným   stupňom stráženia. V ostatných častiach krajský súd ponechal napadnutý rozsudok nezmenený.

Rozsudok   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   dovolaním,   ktoré   podal   z   dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   v   dovolaní   namietal   nezákonnosť   domovej   prehliadky,   ktorá   sa   mala konať   bez   predchádzajúcej   výzvy,   s   tým,   že   zápisnica   o   domovej   prehliadke   obsahuje nepravdivé údaje a nie je ním podpísaná, pričom tiež tvrdil, že sa nepreukázalo žiadne z podozrení, ktoré by odôvodňovalo výkon domovej prehliadky. Sťažovateľ tiež dôvodil, že nebol oboznámený s obsahom príkazu na domovú prehliadku a s podkladmi, ktoré mali odôvodňovať   túto   prehliadku.   Príkaz   na   domovú   prehliadku   podľa   názoru   sťažovateľa neobsahoval   opis   skutku,   ale len   právnu   kvalifikáciu.   Namietal   tiež,   že   súdy   v   konaní nevykonali ním navrhované dôkazy (výsluchy niektorých svedkov) a svedecké výpovede, ktoré   boli   v   prospech   sťažovateľa,   súdy   takto   nevyhodnotili.   Sťažovateľ   tiež   tvrdil,   že v priebehu konania nebolo preukázané naplnenie objektívnej stránky trestného činu, keďže jej existenciu v jeho veci konajúce súdy odvodzovali len z nezákonne vykonaného dôkazu – domovej prehliadky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 2 Tdo 50/2011 z 29. novembra 2011 dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol „s odôvodnením, že chyby vytýkané v dovolaní nepredstavujú naplnenie dovolacieho dôvodu“.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uvádza dôvody, pre ktoré odvolaním napadol   namietaný   rozsudok   okresného   súdu,   a   následne   uvádza   dôvody,   pre   ktoré dovolaním napadol rozsudok krajského súdu.

Sumarizujúc   svoju   argumentáciu   sťažovateľ   uvádza,   že „Na   základe   vyššie uvedených skutočností má sťažovateľ za to, že postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici a postupom a rozhodnutím Okresného súdu v Lučenci došlo k porušeniu základného   ľudského práva domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1.)   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   (právo   na   súdnu   ochranu), garantované ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom súde v Lučenci pod č. 3 T/162/2010 a rozsudkom Okresného súdu v Lučenci zo dňa z 28. 10. 2010 sp. zn. 3 T/162/2010, porušené.

2.) Základné právo sťažovateľa, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (právo na súdnu ochranu), garantované ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom súdu v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici, pod č. 5 To/89/2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. 05. 2011, sp. zn. 5 To/89/2011, porušené.

3.) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu v Lučenci zo dňa z 28. 10. 2010, sp. zn. 3 T/162/2010, a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4.) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici   zo   dňa   10.   05.   2011,   sp.   zn.   5   To/89/2011,   a   vec   vracia   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

5.)   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 3.000, ktoré sú Okresný súd v Lučenci a Krajský súd v Banskej Bystrici   povinní   spoločne   a   nerozdielne   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto rozhodnutia.

6.) Okresný súd v Lučenci a Krajský súd v Banskej Bystrici sú sťažovateľovi povinní uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   323,50   Eur,   a   to   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je ústavný súd   viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).

Zo sťažnosti vyplýva, že v sťažovateľovej trestnej veci rozhodoval na základe jeho dovolania aj najvyšší súd ako dovolací súd, ktorý o tomto dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tdo 50/2011 z 29. novembra 2011 tak, že ho odmietol. Sťažovateľ sa v petite sťažnosti   ale   nedomáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv   označeným uznesením najvyššieho súdu ani postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal. Ústavný súd preto   mohol   sťažnosť   predbežne   prerokovať   len   v rozsahu   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným rozsudkom okresného   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a namietaným   rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 162/2010 a jeho rozsudku z 28. októbra 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 To 89/2011 a jeho rozsudku z 10. mája 2011

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že sťažovateľ sa v nej v zásade obmedzuje len na uvedenie skutočností, ktoré namietal   v   odvolacom   a   dovolacom   konaní.   Z toho   možno   vyvodiť,   že   tieto   námietky (skutočnosti) sú zároveň aj obsahom jeho argumentácie v konaní pred ústavným súdom, keďže sťažnosť okrem toho obsahuje už len odkazy na doterajšiu judikatúru ústavného súdu a citáciu príslušných článkov ústavy a Trestného poriadku.

Na tomto základe možno konštatovať, že všetky námietky sťažovateľa smerujúce proti namietanému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli predmetom   súdneho   prieskumu   najvyšším   súdom   v rámci   dovolacieho   konania,   pričom tento prieskum dopadol pre sťažovateľa neúspešne, keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo   50/2011   z   29.   novembra   2011   jeho   dovolanie   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku odmietol „s odôvodnením, že chyby vytýkané v dovolaní nepredstavujú naplnenie dovolacieho dôvodu“. Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ sa v podstate domáha, aby ústavný   súd   opätovne   preskúmal   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   a postup,   ktorý predchádzal jeho vydaniu, v rozsahu, v akom ho napadol svojím dovolaním, hoci ho už preskúmal najvyšší súd ako dovolací súd, a to bez toho, aby namietal touto sťažnosťou aj dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu.

Za daných okolností by vzhľadom na obsah sťažnosti a okolnosti, ktoré predchádzali jej   podaniu,   nepochybne   bola   daná   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 50/2011 z 29. novembra 2011, ktorým ako dovolací súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Keďže označené uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ nenamietol v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, nemohlo byť (vzhľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) úlohou ani povinnosťou ústavného súdu zaujať k nemu meritórne závery.   Navyše,   z už   spomínaného   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu nepochybne vyplýva, že ústavný súd svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže uplatniť len vo vzťahu k takému (právoplatnému) rozhodnutiu všeobecného súdu, ktoré už sťažovateľ nemôže napadnúť žiadnym opravným prostriedkom (riadnym ani mimoriadnym) v rámci sústavy všeobecných súdov. Ak sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 To 89/2011   z   10.   mája   2011   dovolaním   a s výsledkom   dovolacieho   konania   nebol spokojný,   mohol   a mal napadnúť sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   aj   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 50/2011 z 29. novembra 2011, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté. Ak tak neurobil, nemá ústavný súd právomoc preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu z tých istých dôvodov, z akých ho už preskúmal najvyšší súd ako dovolací súd.

Ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ mohol napadnúť rozsudok krajského súdu   sp.   zn. 5 To 89/2011 z 10. mája 2011 a postup, ktorý   predchádzal   jeho vydaniu, nad rámec dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom bolo ale jeho povinnosťou takýto návrh odôvodniť a navrhnúť dôkazy (§ 20 ods. 1 druhá veta zákona o ústavnom súde).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   v nej   neuviedol   žiadne   ďalšie   dôvody   (nad   rámec   tých,   ktoré   uplatnil v dovolaní), na základe ktorých by namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 89/2011 z 10. mája 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, t. j. z tohto hľadiska nie je sťažnosť odôvodnená. Ústavný súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   zdôrazňuje (napr.   IV.   ÚS   359/08),   že nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania   skutkových   okolností musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a právne   posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho ústavou garantovaných práv označeným rozsudkom krajského súdu nemôže byť dostatočným dôvodom na záver, že mohlo   dôjsť   k ich   namietanému   porušeniu,   ak   chýbajú   objektívne   okolnosti,   ktoré   by umožňovali dospieť k takémuto záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť   sťažovateľa   teda   v časti   týkajúcej   sa   označeného   rozsudku   krajského   súdu neobsahuje   kvalifikované   odôvodnenie   (nad   rámec   dôvodov   uplatnených   v dovolaní), a preto nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012