znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 198/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 164/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. apríla 2011 doručené podanie K. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., B.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 164/2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Dňa 09. 02. 2004 bol Okresnému súdu Banská Bystrica osobne doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: D. P. a spol. v konaní o náhradu škody za nesprávny úradný postup, v ktorom sťažovateľka vystupovala ako navrhovateľka v 95. rade proti   odporcovi:   Slovenská   republika,   zast.   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky, Ministerstvom financií Slovenskej republiky a Úradom pre finančný trh.

Vzhľadom ku vznesenej námietke miestnej príslušnosti Okresným súdom v Banskej Bystrici, bol rozhodnutím Najvyššieho súdu SR spis postúpený na vybavenie Okresnému súdu Bratislava I., ktorý ho vybavoval pod sp. zn. 14 C 302/2004.

Sťažovateľka,   cestou   svojej   právnej   zástupkyne   efektívne   spolupracovala   aj s Okresným súdom Bratislava I., ktorý po viac ako piatich rokoch vydal dňa 10. 06. 2009 vo veci meritórny rozsudok, proti ktorému sťažovateľka v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie, a to dňa 10. 08. 2009.

Krajský súd Bratislava rozhodol o odvolaní dňa 26. 01. 2011 čiže po skoro jeden a pol roku po podaní odvolania.

Máme   za   to,   že   uplynulá   doba   celého   konania,   čiže   skoro   sedem   rokov,   bola dostatočne dlhá na to, aby súd vo veci konal a vydal právoplatné rozhodnutie vo veci samej s   oveľa   skorším   dátumom.   Neprimeraná   dĺžka   konania   pred   súdom,   oslabuje   dôveru občanov na spravodlivé súdne konanie,   verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov a tým aj v celkový súdny systém....

Dňa 22. 02. 2011 bola Krajskému súdu v Bratislave doručená sťažnosť na postup súdu proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 7 Co 164/2010, ktorým sa sťažovateľka domáhala odstránenia nedostatkov spôsobenými prieťahmi v konaní.

Následne bola dňa 02. 03. 2011 na adresu splnomocnenej právnej zástupkyne, ktorá bola svojim obsahom absolútne zmätočná a nepreskúmateľná, keďže sú v nej obsiahnuté informácie, ktoré v žiadnom prípade nekorešpondujú so skutočným stavom. V neposlednom rade   predsedníčka   Krajského   súdu   Bratislava   nezaujala   k   predmetnej   sťažnosti   žiadne stanovisko, z ktorého by bola zjavná dôvodnosť resp. nedôvodnosť podanej sťažnosti. Sťažovateľka   cestou   svojej   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   podala   dňa 07. 03. 2011   žiadosť   o   vybavenie   sťažnosti   doručenej   Krajskému   súdu   Bratislava   dňa

22. 02.   2011   vo   veci   zbytočných   prieťahov   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Co 164/2010, keďže predchádzajúcu odpoveď na sťažnosť nemožno považovať za jej vybavenie.

Dňa 04. 04. 2011 bola na adresu splnomocnenej právnej zástupkyne doručená už relevantná   odpoveď   na   sťažnosť,   v   ktorej   sa   predsedníčka   Krajského   súdu   Bratislava vyjadrila v tom smere, že sťažnosť je opodstatnená, ale vzhľadom ku skutočnosti, že konanie už   bolo   právoplatne   skončené   doručením   rozhodnutia   dňa   03.   03.   2011,   nepripadá   do úvahy prijatie opatrení za účelom odstránenia nedostatkov. Predsedníčka však nevzala do úvahy, že pôvodná sťažnosť bola na adresu súdu doručená dňa 22. 02. 2011 a Rozsudok Krajského súdu bol doručený sťažovateľke až 03. 03. 2011.

Máme   za   to,   že   doba   od   začatia   konania,   dňa   09.   02.   2011,   až   po   vydanie právoplatného   rozhodnutia   je   neprimerane   dlhá   a   bolo   určite   možné,   aby   Okresný   aj Krajský   súd   Bratislava   vo   veci   konal   a   právoplatne   rozhodol   vo   veci   s   oveľa   skorším dátumom.

Sťažovateľka má za to, že pri prejednávaní jej nároku došlo k zjavným prieťahom v konaní. Tento stav vyvolal sústavné porušovanie jej základného práva, aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Konaním, resp. nekonaním súdu dochádza k strate dôvery sťažovateľky voči justícii a voči spravodlivému a včasnému rozhodnutiu vo veci samej.“

Sťažovateľka   na   základe   uvedených   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po prerokovaní veci takto rozhodol:

„1. Nekonaním Krajského súdu v Bratislave bolo porušené právo sťažovateľky K. K., bytom B. v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. K. K., bytom B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.300 € (slovom tritisíc tristo eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave II povinný zaplatiť k jej rukám v lehote do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   K.   K.,   bytom   B.   trovy   právneho zastúpenia v sume 261,82 €, spísanie sťažnosti a jej podanie á 123,50 €, 2x režijný paušál 7,41 €) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Z. B., B., vedený v T., a. s., č..., do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán (krajský súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   III.   ÚS   263/03,   IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I.   ÚS   22/01,   I.   ÚS   77/02,   I.   ÚS   116/02).   Ak   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o   takej   sťažnosti   už   nie   je   spôsobilé   naplniť   účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti namieta postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 164/2010 o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 10. augusta 2009, v ktorom podľa nej došlo nečinnosťou krajského súdu k porušeniu jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.

Zo samotnej sťažnosti sťažovateľky vyplýva aj to, že krajský súd na pojednávaní uskutočnenom 26. januára 2011 rozhodol rozsudkom o odvolaní sťažovateľky z 10. augusta 2009,   pričom   tento   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   3.   marca   2011.   Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodnutím vo veci ešte pred   doručením   sťažnosti   sťažovateľky   ústavnému   súdu   vykonal   všetky   zákonom predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky, a preto už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne   prieťahy   v   ňom,   a   teda   nemohol   už   ani   porušovať   základné   právo   označené sťažovateľkou.

Keďže   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   sťažnosťou,   ktorá   bola ústavnému súdu doručená 11. apríla 2011, t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci nekonal, a preto k porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť   v   súlade   s   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   nad   rámec   odôvodnenia   k   veci   uvádza,   že   vzhľadom   na   viazanosť petitom sťažnosti a kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky advokátom sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011