znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 198/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   v   konaní o   sťažnosti   V.   Š.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 372/2005, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   43 C 372/2005   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 372/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré   jej   j e   Okresný   súd   Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť V.   Š.   trovy   konania v sume 454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 198/2010 z 19. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 372/2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 13. septembra 2005 okresného súdu návrh na zvýšenie výživného.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   zároveň   tiež   požadovala   prikázať okresnému   súdu   konať   v   napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov   a zakázať   mu pokračovať   v porušovaní   označených   práv.   Napokon   žiadala   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr V/297/2010 doručeným ústavnému súdu   1. júna 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„- spor možno hodnotiť po stránke skutkovej a právnej náročnosti ako adekvátny iným obdobným sporom s totožným predmetom konania.

- chronológia procesných úkonov vo veci od podania návrhu:

- návrh   na   zvýšenie   výživného   bol   sťažovateľkou   na   tunajšom   súde   podaný   dňa 13. 9. 2005.

- dňa 27. 10. 2005 bola sťažovateľka uznesením vyzvaná na odstránenie vád podania a predloženie písomných dokladov.

- na   uznesenie   reagovala   sťažovateľka   písomným   podaním   doručeným   súdu   dňa 16. 11. 2005.

- dňa 22. 12. 2005 bol návrh zasielaný na vyjadrenie odporcovi, ktorý bol zároveň vyzvaný na predloženie daňového priznania za rok 2004. Rovnako bola zasielaná výzva sťažovateľke a zisťovaný príjem od zamestnávateľa matky sťažovateľky.

- dňa 23. 1. 2006 predložila sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne listiny preukazujúce náklady matky sťažovateľky.

- dňa   30. 1. 2006   doručil   svoje   vyjadrenie   odporca,   ktorý   v   ňom   poukázal na skutočnosť, že dňa 22. 6. 2005 podal návrh na zníženie výživného, preto navrhol spojenie daných vecí.

- uznesením zo dňa 27.4. 2006 bolo konanie zastavené v súlade s ust. § 83 O. s. p.

- dňa 26. 5. 2006 podala sťažovateľka proti uvedenému uzneseniu odvolanie, preto bol spis dňa 6. 6. 2006 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

- v období od 6. 6. 2006 do 15. 2. 2007 sa spis nachádzal na odvolacom súde, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bolo uznesenie tunajšieho súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa 6. 3. 2007 bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručované účastníkom konania.

- dňa   11. 5. 2007   bol   predmetný   spis   opakovane   predložený   Krajskému   súdu v Košiciach za účelom odstránenia chyby v písaní v záhlaví rozhodnutia (nesprávny dátum narodenia sťažovateľky).

- dňa 18. 5. 2007 vydal odvolací súd opravné uznesenie.

- dňa 6. 6. 2007 bol Okresný súd Košice–okolie požiadaný o zapožičanie súvisiaceho spisu.

- dňa 7. 8. 2007 určila zákonná sudkyňa termín pojednávania na deň 1. 10. 2007.

- faxovým podaním zo dňa 1. 10. 2007 požiadala právna zástupkyňa sťažovateľky o odročenie pojednávania určeného na uvedený deň z dôvodu kolízie pojednávaní.

- vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo pojednávanie zo dňa 1. 10. 2007 odročené bez prejednania veci na deň 5. 11. 2007.

- neúčasť na pojednávaní dňa 5. 11. 2007 ospravedlnil odporca cestou svojej právnej zástupkyne z dôvodu pobytu na služobnej ceste v uvedenom termíne.

- pojednávanie bolo preto odročené na deň 3. 12. 2007.

- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom predloženia návrhov na doplnenie dokazovania zo strany účastníkov konania.

- na   základe   predložených   návrhov   v   priebehu   mesiaca   december   2007   bol   dňa 11. 1. 2008   zasielaný   dotaz   Daňovým   úradom   Košice   I   a   Košice II,   spoločnostiam A., s. r. o., A. T., s. r. o., odporcovi a zamestnávateľovi matky sťažovateľky.

- žiadané správy boli súdu doručené v priebehu mesiaca január 2008.

- dňa   25. 2. 2008   bol   Okresný   súd   Košice–okolie   opäť   žiadaný   o   pripojenie súvisiaceho spisu.

- dňa 15. 7. 2008 bolo určené pojednávanie na deň 24. 9. 2008.

- napriek neúčasti sťažovateľky, odporcu a jeho právnej zástupkyne sa pojednávanie uskutočnilo a bolo odročené na 29. 10. 2008.

- z   dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   bolo   pojednávanie   zo   dňa 29. 10. 2008 odročené na deň 1. 12. 2008.

- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 19. 1. 2009 za účelom predloženia mzdových listov odporcu a matky sťažovateľky.

- pojednávanie   zo   dňa   19. 1. 2009   bolo   odročené   na   22. 1. 2009   a   telefonicky preročené na 9. 2. 2009 za účelom vyhlásenia rozsudku.

- dňa 9. 2. 2009 bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému sťažovateľka dňa 26. 2. 2009 podala odvolanie.

- dňa 5. 3. 2009 bolo odvolanie zaslané na vyjadrenie odporcovi.

- dňa 26. 3. 2009 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 1. 3. 2010, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa   5. 3. 2010   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupkýň.

- dňa 11. 5. 2010 bolo určené pojednávanie na deň 8. 7. 2010.

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- za   prieťah   spôsobený   sťažovateľkou   možno   považovať   žiadosť   jej   právnej zástupkyne o odročenie pojednávania, určeného na deň 1. 10. 2007.

- z   obsahu   spis   vyplýva,   že   v   danom   konaní   k   žiadnym   dlhodobejším   obdobiam nečinnosti nedošlo. Za jediné obdobie bez vykonaného úkonu možno označiť len časový úsek od 25. 2. 2008 do 15. 7. 2008, jednalo sa však o obdobie ojedinelej nečinnosti, ktorá práve z dôvodu svojej ojedinelosti nebola spôsobilá dĺžku prebiehajúceho konania výrazne ovplyvniť.

- ak ústavný súd dospeje k názoru, že v konaní k prieťahom došlo, posúdenie ich zbytočnosti ponechávam na jeho zvážení.

- záverom si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že obdobia, keď sa spis nachádzal na   odvolacom   Krajskom   súde   v   Košiciach   (6. 6. 2006   –   15. 2. 2007   a   26. 3. 2009   –

1. 3. 2010), nie som oprávnený posudzovať. Tieto obdobia ale podľa môjho názoru nemôžu byť považované za obdobia prieťahov spôsobené okresným súdom.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 10. júna 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

«Priložené   vyjadrenie   Okresného   súdu   Košice II   obsahuje   chronológiu   vedeného konania a nijakým spôsobom nespochybňuje tú skutočnosť, že konanie vo veci od roku 2005, v roku 2010 nie je právoplatne skončené. Konanie trvá takmer 5 rokov, počas ktorých úkony Okresného súdu Košice II nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, ktorá sa s každým rokom zvyšovala. V danom prípade treba prihliadnuť nielen na dobu, ktorá   doteraz   predstavovala   obdobie   takmer   5   rokov,   ale   aj   na   povahu   sporu.   Postup okresného   súdu   preto   nie   je   ničím   ospravedlniteľný   a   je   zásahom   do   základných   práv sťažovateľky,   ktoré   sú   základnou   charakteristikou   postavenia   dieťaťa   v   spoločnosti   a výrazom starostlivosti spoločnosti o vývoj a výchovu detí.

Okresný súd Košice II vo svojom vyjadrení sám konštatuje, že spor možno po stránke skutkovej a právnej náročnosti hodnotiť ako adekvátny iným obdobným sporom s totožným predmetom konania.

Pokiaľ Okresný súd Košice II vo svojom vyjadrení uvádza, že „obdobia, keď sa spis nachádzal   na   odvolacom   Krajskom   súde   v   Košiciach   (06. 06. 2006   –   15. 02. 2007 a 26. 03. 2009 – 01. 03. 2010), nie som oprávnený posudzovať. Tieto obdobia ale podľa môjho názoru nemôžu byť považované za obdobia prieťahov spôsobené okresným súdom“, sťažovateľka si opäť dovoľuje dať do pozornosti to, že ak by Okresný súd Košice II už dňa 09. 02. 2009   rozhodol   na   skutkovom   podklade,   ktorý   je   pre   toto   konanie   rozhodujúci, nemuselo by dôjsť k odvolaciemu konaniu, ktoré opäť predĺžilo konanie o dobu vyše roka, pričom treba zdôrazniť, že Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie, ktoré opäť len predĺži celkovú dĺžku konania.

Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 104/2009-338 zo dňa 29. 01. 2010 je zrejmé, že súd prvého stupňa pochybil, keďže „súd prvého stupňa nezistil dostatočne osobné, príjmové a majetkové pomery odporcu, spoľahol sa len na jeho tvrdenia,   ktoré   neverifikoval   a   predovšetkým   nezistil   skutočnú   výšku   príjmov   odporcu. Úplné   zistenie   skutočných   príjmov   odporcu   je   v   danom   prípade   nevyhnutným   pre rozhodnutie o nároku navrhovateľky na zvýšenie výživného a keďže súd prvého stupňa nevykonal riadne dokazovanie, nemohol ani vec správne posúdiť, a preto odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p.“.

Zo spomínaného uznesenia je ďalej zrejmé, že „odôvodnenie rozsudku (Okresného súdu Košice II sp. zn. 43 C 372/2005-319 zo dňa 09. 02. 2009) postráda úvahy, akými sa súd prvého stupňa riadil pri hodnotení dôkazov a prečo nevykonával aj ďalšie dôkazy za účelom zisťovania skutkového stavu, konkrétne z akých finančných prostriedkov odporca uspokojoval   svoje   vlastné   potreby   a   zhodnocuje   zároveň   aj   svoje   majetkové   pomery výstavbou rodinného domu.“.

Sťažovateľka dáva opäť do pozornosti súdu, že Okresný súd Košice II opakovane nevykonal dokazovanie, o ktoré žiadala, a to od podania návrhu na vykonanie dokazovania zo dňa 10. 12. 2007 až do vynesenia rozsudku zo dňa 09. 02. 2009, dokopy päťkrát, pričom konanie   o   zvýšenie   výživného   vedené   na   Okresnom   súde   Košice II   pod   sp. zn. 43 C 372/2005 sa začalo na návrh sťažovateľky zo dňa 13. 09. 2005.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   poukazuje   na   to,   že   „za   prieťah   spôsobený sťažovateľkou možno považovať žiadosť jej právnej zástupkyne o odročenie pojednávania, určeného na   deň 01. 10. 2007“.   Ja   som   ako   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   požiadala žiadosťou   zo   dňa   01. 10. 2007   o   odročenie   pojednávania   vzhľadom   na   kolíziu   tohto pojednávania   s   pojednávaním   nariadeným   na   deň   01. 10. 2007   na   Okresnom   súde v Michalovciach   v   trestnej   veci   vedenej   pod   sp. zn.   2 T 7/2007,   pričom   predmetného pojednávania som sa musela zúčastniť, pretože poškodená v tomto trestnom konaní trvala na   mojej   osobnej   účasti   a   nesúhlasila   so   substitúciou,   pričom   aj   sťažovateľka   trvala na mojej osobnej účasti na pojednávaní a nesúhlasila so substitúciou.

Sťažovateľka si dovoľuje dať do pozornosti, že to bol jediný prípad v predmetnom konaní, kedy bolo zo strany sťažovateľky požiadané o odročenie pojednávania.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   uvádza,   že   „v   danom   konaní   k   žiadnym dlhodobejším obdobiam nečinnosti nedošlo“ a následne na to však uviedol, že „za jediné obdobie   bez   vykonaného   úkonu   možno   označiť   len   časový   úsek   od   25. 02. 2008 do 15. 07. 2008, jednalo sa však o obdobie ojedinelej nečinnosti, ktorá práve z dôvodu svojej ojedinelosti nebola spôsobilá dĺžku prebiehajúceho konania výrazne ovplyvniť“. Ako vyplýva z chronológie uvedenej vo vyjadrení okresného súdu, dňa 25. 02. 2008 bol Okresný súd   Košice–okolie   opäť   žiadaný   o   pripojenie   súvisiaceho   spisu   a   následne   až   dňa 15. 07. 2008 okresný súd nariadil pojednávanie, a to až na deň 24. 09. 2008.

Sťažovateľka   považuje   za   celkom   absurdnú   tú   skutočnosť,   že   návrh   na   začatie konania   o   zvýšenie   výživného   podala   na   okresný   súd   dňa   13. 09. 2005,   kedy   nastúpila do 1. ročníka   vysokej   školy   v   Košiciach,   pričom   toho   času   vysokoškolské   štúdium   už úspešne   ukončila,   a   toto   konanie   o   zvýšenie   výživného   napriek   tomu   nie je   doposiaľ právoplatne skončené.

Odporca, teda otec sťažovateľky, podal dňa 22. 06. 2005 návrh na začatie konania o zníženie výživného voči sťažovateľke, pričom toto konania sa viedlo na Okresnom súde Košice–okolie   pod   sp. zn.   6 C 160/2005.   Okresný   súd   Košice–okolie   rozsudkom   sp. zn. 6 C 160/2005-138   zo   dňa   16. 01. 2008   návrh   navrhovateľa   zamietol   a   tento   rozsudok nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   ešte   dňa   21. 02. 2008.   Konanie   o   zníženie výživného   medzi   tými   istými   účastníkmi   ako   v   tomto   konaní   je   teda   už   od   roku   2008 právoplatne skončené.

Vzhľadom   na   charakter   sporu   nevie   sťažovateľka   o   skutočnosti,   ktorá   by   mohla ospravedlniť   čas   takmer   5   rokov,   v   priebehu   ktorého   Okresný   súd   Košice II   vo   veci právoplatne nerozhodol, a preto sťažovateľka trvajúc na podanej sťažnosti navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako v nej uvádza.»

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 26. mája 2010, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania, ústavný súd   konštatuje,   že   rozhodovanie   o úprave   výživného   tvorí   bežnú   súčasť   agendy všeobecných súdov a v danom prípade nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti, ktoré by boli dôvodom na vznik prieťahov v napadnutom konaní. S uvedeným názorom ústavného súdu korešponduje aj časť vyjadrenia predsedu okresného súdu k sťažnosti, v ktorej poukázal na to, že „spor možno hodnotiť po stránke skutkovej a právnej náročnosti ako adekvátny iným   obdobným   sporom   s totožným   predmetom   konania“. Z   hľadiska   povahy   veci   ide pritom   o   vec,   ktorá   vo všeobecnosti   vyžaduje   postup   okresného   súdu   s   osobitnou rýchlosťou. V tejto súvislosti už aj Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že ak je predmetom   konania   výživné   (ktoré   je   zdrojom   príjmov),   konaniu   o   týchto   vzťahoch príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu   starostlivosť,   pretože   procesné   omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla 1987, § 85).

2. V správaní sťažovateľky ako účastníčky napadnutého konania ústavný súd nezistil takú skutočnosť, ktorú by v súvislosti s prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na jej ťarchu.   S tvrdením   predsedu   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti,   podľa   ktorého „za prieťah   spôsobený   sťažovateľkou   možno   považovať   žiadosť   jej   právnej   zástupkyne o odročenie pojednávania určeného na deň 1. 10. 2007“, sa ústavný súd nestotožnil a podľa jeho   názoru   uvedená   okolnosť   mala   na   predĺženie   priebehu   napadnutého   konania   iba zanedbateľný vplyv.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní. Ústavný súd zistil, že okrem obdobia ojedinelej nečinnosti (od 25. februára 2008 do 15. júla 2008) bol postup okresného súdu v preskúmavanom konaní v zásade plynulý. Na druhej strane podľa názoru ústavného súdu je však preskúmavané konanie poznačené neefektívnosťou,   čo možno vyvodiť z toho,   že rozhodnutia okresného súdu   museli byť v dvoch   prípadoch   v odvolacom   konaní   zrušené   a vec   bola   okresnému   súdu   vrátená na ďalšie konanie. V jednom prípade išlo o uznesenie okresného súdu z 27. apríla 2006 o zastavení konania, ktoré bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP/181/2006 z 29. decembra 2006, v odôvodnení ktorého je okrem iného uvedené:

„Odvolací súd sa nestotožnil s napadnutým rozhodnutím konajúceho súdu, pretože v tomto prípade nie je daná totožnosť veci a nie je daná ani prekážka litispendencie, pretože hoci ide o konania týkajúce sa tých istých účastníkov a rovnakých skutkových okolností, od ktorých   sa   odvodzuje   právo,   chýba   rovnaký   predmet   konania.   Súd   prvého   stupňa pochybil, keď konanie o zvýšenie výživného zastavil a odňal tak navrhovateľke možnosť konať pred súdom.

Na   záver   odvolací   súd   konštatuje,   že   zastavenie   konania   súdom   prvého   stupňa a následné uplatnenie návrhu na zvýšenie výživného navrhovateľkou, vzájomným návrhom v konaní   o zníženie   výživného,   tak   ako   to   uviedol   odporca   vo   vyjadrení   k odvolaniu, by v tomto   prípade   viedlo   k obmedzeniu   dispozičnej   zásady   konania   v tom   zmysle,   že navrhovateľka   by   bola   zastavením   konania   nútená   podať   nový,   resp.   vzájomný   návrh na zvýšenie výživného, aj keď už tak riadne urobila.“

V ďalšom   priebehu   konania   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 43 C 372/2005-319 z 9. februára 2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie uznesením č. k. 7 CoP/104/2009-338 z 29. januára 2010, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého stupňa nezistil dostatočne osobné, príjmové a majetkové   pomery   odporcu,   spoľahol   sa   na   jeho   tvrdenia,   ktoré   neverifikoval a predovšetkým nezistil skutočnú výšku príjmov odporcu. Odôvodnenie rozsudku postráda úvahy,   akými   sa   súd   prvého   stupňa   riadil   pri   hodnotení   dôkazov   a   prečo   nevykonával aj ďalšie   dôkazy   za   účelom   zisťovania   skutkového   stavu,   konkrétne   z   akých   finančných prostriedkov   odporca   uspokojoval   svoje vlastné potreby a zhodnocuje zároveň   aj   svoje majetkové   pomery   výstavbou   rodinného   domu.   Predovšetkým   nevykonal   dostatočné dokazovanie zamerané na dôsledné zistenie listinných dokladov, aké boli a aké sú skutočné výdavky spoločnosti, v ktorej podniká A. T., s. r. o., či boli primerané a nevyhnutné pre chod spoločnosti, či z týchto výdavkov spoločnosti mal odporca prospech a ak mal, tak v akej výške, a to v prípade potreby, ak sa to preukáže v priebehu prvostupňového konania za nevyhnutné aj znaleckým dokazovaním. Úplné zistenie skutočných príjmov odporcu je v danom   prípade   nevyhnutným   pre   rozhodnutie   o   nároku   navrhovateľky   na   zvýšenie výživného   a   keďže   súd   prvého   stupňa   nevykonal   riadne   dokazovanie,   nemohol   vec   ani správne právne posúdiť, a preto odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p.

Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa dôsledne zistiť všetky príjmy odporcu za celé rozhodné obdobie, zárobkové schopnosti, možnosti a majetkové pomery za preskúmavané   obdobie   a   následne   vyhodnotiť,   do   akej   miery   je   schopný   odporca zabezpečovať prostriedky na svoju osobnú potrebu a na výživu ním odkázaných osôb. Bude povinnosťou súdu prvého stupňa listinnými dôkazmi verifikovať tvrdenia účastníkov, zistiť a porovnať   pomery   súčasné   s   pomermi   v   čase   skoršej   úpravy   o   výživnom,   pretože   iba po takto doplnenom dokazovaní, prípadne aj v širšom rozsahu, ak sa ukáže byť potrebným, je   možné   zákonne   vo   veci   rozhodnúť.   Rovnako   bude   povinnosťou   súdu   prvého   stupňa odôvodniť rozsudok v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutím odvolacieho súdu na novom skutkovom základe by účastníkov zbavil možnosti domáhať sa preskúmavania prijatých skutkových a na ne nadväzujúcich právnych záverov a zároveň by tým porušil princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.“

Ústavný   súd   v zhode   s názorom   sťažovateľky   deklarovaným   v jej   stanovisku k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   k sťažnosti   konštatuje,   že   v dôsledku   uvedených pochybení   okresného   súdu   a ich   následnej   korekcie   rozhodnutiami   krajského   súdu v odvolacom konaní došlo k predĺženiu napadnutého konania o viac ako jeden a pol roka, čo ústavný   súd   berúc   do   úvahy   aj   povahu   danej   veci   (zvýšenie   výživného)   považuje za neprijateľné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   43 C 372/2005   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „pociťuje o to väčšiu ujmu, že predmetom konania je výživné, ktorého výška ovplyvňuje celý ďalší vývoj dieťaťa,   spôsob   jeho   výchovy,   úroveň   jeho   materiálneho,   duchovného   a kultúrneho zabezpečenia. Je preto zrejmé, že konanie o zvýšenie výživného je takým, pri ktorom by mal súd postupovať s výnimočnou starostlivosťou a dbať o to, aby práve takéto konanie bolo rýchle a účinné, pretože je zásadnou otázkou života dieťaťa“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu (takmer 5 rokov ) vedeného pod sp. zn. 43 C 372/2005, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, povahu veci, t. j. čo je pre sťažovateľku „v stávke“, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za tri úkony 360,69 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 382,32 €. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia   vrátane započítania   DPH   a režijného   paušálu   boli   priznané   v celkovej   sume 454,96 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010