znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 198/09-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. V., K., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 6 To 34/08 z 9. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2009 doručená sťažnosť V. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 34/08 z 9. decembra 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 62/05 zo 17. januára 2008 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení neskorších   predpisov   účinného   do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) formou návodu podľa § 10 ods. 1 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 16. mája 2004 okolo 01.50 h dvojčlenná hliadka v zložení npor. K. a práp. P. z Diaľničného oddelenia Krajského riaditeľstva Policajného zboru   v   Prešove zastavila   a kontrolovala   na   parkovisku   pred   obchodným   domom... v Prešove vodiča P. R., ktorý riadil osobné motorové vozidlo... Kontrolou bolo u vodiča zistené požitie alkoholických nápojov v množstve najmenej 0,17 mg/l alkoholu v dychu. Po tomto zistení vodič telefonicky kontaktoval sťažovateľa, aby uvedený priestupok vybavil v jeho   prospech.   Sťažovateľ   potom   telefonicky   kontaktoval   službukonajúcu   hliadku Okresného   dopravného   inšpektorátu   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Košice (členmi ktorej boli ďalší dvaja spoluobžalovaní), aby uvedený dopravný priestupok „odišli do Prešova vybaviť v prospech vodiča P. R.“. Označená hliadka opustila bez súhlasu svoj služobný obvod a po príchode na miesto a po zistení, ako bude uvedený priestupok riešený, naliehala   na   hliadku   Diaľničného   oddelenia   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru v Prešove, aby vec „ututlali a vyriešili iným spôsobom, z dôvodu, že vodič... je ich dobrý známy, že koná v prospech polície, a že potrebuje vodičský preukaz na výkon povolania, pričom hliadka... odmietla priestupok vodiča takýmto nezákonným spôsobom vyriešiť“.

Za   uvedený   skutok   bol   sťažovateľovi   rozsudkom   okresného   súdu   uložený   trest odňatia   slobody   v trvaní   osem   mesiacov,   ktorého   výkon   bol   podmienečne   odložený na skúšobnú   dobu   18   mesiacov,   ako   aj   trest   zákazu   činnosti,   a to   výkonu   služby v ozbrojených zboroch na dobu 18 mesiacov a trest straty policajnej hodnosti. Proti tomuto rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie „čo   do   výroku   o vine   a i čo   do   výroku   o treste“ z dôvodu, že „skutok tak, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, sa nestal“. Krajský súd napadnutým rozsudkom výrok o vine prvostupňového súdu nezmenil, výrok o treste zrušil a sťažovateľovi a ostatným dvom obžalovaným uložil peňažné tresty.

Sťažovateľ uviedol, že krajský súd si v ústnom odôvodnení napadnutého rozsudku „osvojil   dôvody   uvedené   v rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a s vecnou   i právnou argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v odvolaní sa náležite nevyrovnal“. Krajský súd podľa   sťažovateľa „považoval   za   nemožné   s odstupom   času   vykonávať   dokazovanie navrhnuté v odvolacom konaní spoluobžalovanými“. Sťažovateľ poukazuje na neúplnosť a nesprávnosť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   ktorý   sa   nezaoberal   jeho   odvolaním „brojacim   práve   proti   dôvodom   uvedeným   v rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa“. Podľa sťažovateľa „odkaz odvolacieho súdu na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými   sa   stotožnil“,   je   nedostatočný.   Napadnutý   rozsudok   podľa   sťažovateľa   nemá dostatočné a objektívne odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia,   a preto   je   toho   názoru,   že   napadnutým   rozsudkom   došlo   k porušeniu   jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (sťažovateľ v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nemal k dispozícii písomné vyhovenie napadnutého rozsudku, pri argumentácii   vychádzal   iba   z ústneho   odôvodnenia   rozsudku   vyhláseného   na hlavnom pojednávaní 9. decembra 2008, pozn.).

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd prijal tento nález:„Napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. 12. 2008 sp. zn. 6 To 34/08 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 9. 12. 2008 sp. zn. 6 To 34/08 sa zrušuje.“

II.

Podľa   čl. 124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 140/03,   III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd rozhodol bez vykonania všetkého   potrebného   dokazovania, vykonané dôkazy   nevyhodnotil   v súlade so   zákonom a ani   odôvodnenie   jeho   rozsudku   nie   je   dostatočné.   Ústavný   súd   sa   preto   zameral na posúdenie   otázky,   či   v priebehu   trestného   konania   postupoval   krajský   súd   v súlade s predpismi   trestného   práva   procesného   a či   námietky   sťažovateľa   nie   sú   len   jeho subjektívnym názorom v dôsledku nepriaznivého rozhodnutia vo vzťahu k nemu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti   s rozhodovaním   vo   veci   samej   ani   preskúmavanie,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery   zo   skutkového   stavu   všeobecne   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu teda byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS 225/03,   III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Proti   predmetnému   rozsudku   podali   odvolanie   všetci   obžalovaní   ihneď   po   jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní. Prokurátor sa práva podať proti nemu odvolanie vzdal. Rozsudok bol doručený prokurátorovi 7. 3. 2008, obž. C. H. 10. 3. 2008 a jej obhajcom JUDr.   C.   10. 3. 2008 a JUDr.   S.   R.   7. 5. 2008,   obž.   V.   V.   1. 4. 2008 a jeho obhajkyni JUDr. T.   V.   7. 5. 2008   a   obž.   M.   B.   23. 4. 2008   a jeho   obhajkyni   15. 5. 2008.   Dôvody odvolaní   boli   na   vedomie   zaslané   prokurátorovi   18. 4. a   23. 4. 2008.   Vec   bola nadriadenému súdu predložená 22. 5. 2008.

Obž.   V.   V.   prostredníctvom   obhajkyne   JUDr.   T.   V.   v   dôvodoch   odvolania zo 7. 4. 2008 a 9. 4. 2008 uviedol, že nebolo dostatočným spôsobom preukázané, že by boli obžalovaní   C.   H.   a   M.   B.   v   Prešove   a   vykázanie   viac   kilometrov   v knihe   prevádzky služobného vozidla (...) 16. 5. 2004, ako obvykle toho nie je dôkazom. Poukázal na absenciu vysvetlenia   pojmov   obvyklá   a   bežná   služba,   na   základe   čoho   mal   byť   určený   priemer najazdených kilometrov. Použitie služobného vozidla do Prešova nebola zaznamenaná, čo preukazuje, že tam neboli. Svedkovia R. K. a R. P. nespoznali obžalovaných a svedkovia P. R. a I. B. počas kontroly ich vozidla iná hliadka tam neprišla. Zainteresovanosť - svedkov P. R. a I. B. nebola preukázaná a ani preukázaná. Trestnosť návodcu je možná iba vtedy ak došlo k pokusu a pri vážnych pochybnostiach o skutkových zisteniach je spochybnená aj jeho vina. Obsah zaznamenaných hovorov na mobilných telefónoch nebol doložený, preto z nich nie je možné vyvodzovať spáchanie žalovaných skutkov. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju opätovne prejednal a rozhodol... Odvolací   súd   v   prieskumnom   konaní   z   obsahu   trestného   spisu   Okresného   súdu Prešov sp. zn. 1T 62/05 nezistil v prípravnom konaní a v konaní pred súdom také procesné pochybenia,   ktoré   by   mali   za   následok   nezákonnosť   rozhodnutia   vo   veci   samej. V prípravnom   konaní   boli   zákonným   spôsobom   a   v   dostatočnom   rozsahu   zaobstarané dôkazy, s ktorými sa prvostupňový súd na hlavných pojednávaniach bez zvyšku vysporiadal. Okresný súd pri dokazovaní prihliadol aj na návrhy procesných strán. Dokazovanie vykonal   v   rozsahu   nevyhnutnom   pre   správne   a   zákonné   rozhodnutie.   Vykonané   dôkazy obsahovo   v   dôvodoch   napadnutého   rozsudku   sčasti   rozviedol   a   tieto   aj   čiastočne individuálne   a   vo   vzájomných   súvislostiach   vyhodnotil.   Ním   ustálené   skutkové   zistenia aj podľa odvolacieho súdu sú správne, tieto je však potrebné doplniť a to o konštatovania uvedené   nižšie   s   tým,   že   vykonal   oboznámenie   so   správou   riaditeľa   OR   PZ   Košice   I. o prepustení obžalovaných M. B. a V. V. zo služobného pomeru, iné doplnenie dokazovania nebolo   potrebné.   Napokon   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   boli   vykonané   všetky dôkazy, na ktorých procesné strany trvali, pričom ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania z ich strany neboli.

Návrhy obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov až v odvolacom konaní považoval odvolací   senát   za   nadbytočné   a   niektoré   z   nich   už   neuskutočniteľné.   Preverenie   času vykonania orientačnej dychovej skúšky u vodiča je po štyroch rokoch nereálne. Možno sa len domnievať, že na prístroji zrejme nebol správne nastavený čas, keďže ostatné dôkazy, ktorých dôveryhodnosť nebola spochybnená preukazujú iný čas.

Svedkovia R. P. a R. K., ktorých výpovede neboli žiadnym hodnoverným spôsobom spochybnené   v   prípravnom   konaní   opakovane   a   napokon   aj   na   hlavnom   pojednávaní zhodne uviedli, že k riešeniu dopravného priestupku vodiča P. R. došlo okolo 01.50 hod. dňa 16. 5. 2004 a tento čas je uvedený aj v priestupkovom spise s výnimkou orientačnej dychovej skúšky. V dobe riešenia tohto priestupku, po tom čo P. R., resp. jeho priateľka zavolala niekomu z mobilného telefónu sa k nim dostavila dvojčlenná policajná hliadka, z toho jedna žena, ktorí sa ich snažili ovplyvniť v prospech R., ev. č. (...), na ktorom táto hliadka prišla si poznamenali.

Výpovede týchto svedkov ohľadne času riešenia priestupku a volania z mobilného telefónu   P.   R.   sú   potvrdzované   aj   zákonne   získanými   záznamami   o   telekomunikačnej činnosti a výsledok lokalizácie volajúcich a volaných, k čomu bol opakovane vypočutý aj ich spracovateľ svedok I. K. Napokon skutočnosti vyplývajúce z výpovedí svedkov R. K. a R. P. sú v zhode s ich úradným záznamom a výpoveďou ich nadriadeného PhDr. F. L., ktorý im úradný záznam nariadil vyhotoviť.

Z dôvodu uplynutia štyroch rokov od spáchania skutku je nereálne aj zaobstaranie originálu záznamu o telekomunikačnej prevádzke, lebo táto sa uchováva po kratšiu dobu, nehľadiac na to, že ak by aj bola k dispozícii, bola by vyhotovená v zhode s tou, ktorá je založená v spise. Táto prevádzka je totiž zaznamenávaná iba v elektronickej podobe. Obsah hovorov už nie je archivovaný. Preverenie, aká doba je potrebná na prejdenie z Košíc do Prešova   vyšetrovacím   pokusom   je   nadbytočná,   pretože   policajná   hliadka   pri   riešení dopravného   priestupku   vodiča   P.   R.   si   presne   nezaznamenala   príchod   cudzej   hliadky na vozidle (...), tento čas iba odhadla.

Odvolací   súd   ďalej   poukazuje   na   nižšie   rozhodné   skutočnosti   zistené   aj   súdom prvého stupňa. Obžalovaný V. V. v prípravnom konaní a aj na hlavnom pojednávaní využil svoje právo a vo veci nevypovedal. Obžalovaná C. H. v prípravnom konaní vo výpovediach poprela,   aby počas výkonu hliadkovej služby opustila určený jej obvod a na služobnom vozidle (...) odišla do Prešova. Vylúčila, aby do Prešova odišiel sám B. Používa manželov mobilný telefón. Obž. M. B. v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní využil svoje právo a nevypovedal, pri konfrontáciách v prípravnom konaní však uviedol, že v Prešove počas služby nebol.

Obhajoba   obžalovaných   je   v   súlade   so   svedeckými   výpoveďami   P.   R.   -   vodiča priestupcu,   v   prospech   ktorého   mali   obžalovaní   konať   a   jeho   spolujazdkyne   I.   B. Telefonický hovor z mobilného telefónu P. R. na mobilný telefón V. V. v čase riešenia priestupku objasnili tak, že klientovi V. volal, že ho neodvezie. Iná policajná hliadka tam nebola. V prvej výpovedi však svedok P. R. uviedol, že V. V. nepozná a nepamätá, či v tej dobe   niekomu   z   mobilu   volal,   pritom   V.   V.   v tom   období   volal   viackrát.   Nepochybne spočiatku túto skutočnosť tajil z dôvodu, aby nevyšlo najavo, že ho žiadal o pomoc pri riešení   dopravného   priestupku.   Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   obaja   títo svedkovia   sú   zainteresovaní   na   veci   obžalovaných,   pretože   ide   o   priateľku   P.   R.   a obžalovaní konali v jeho prospech.

Dokumentáciou o výkone služby a svedeckými výsluchmi bolo zistené, že uvedené vozidlo   bolo   inkriminovaného   dňa   pridelené   obžalovaným   C.   H.   a   M.   B.,   ktorí   túto skutočnosť žiadnym spôsobom nenamietali. Hliadka v tomto zložení nehlásila opustenie služobného   obvodu,   v   ktorom   bola   povinná   službu   vykonávať.   Nezaznamenanie   jazdy do Prešova v knihe prevádzky tohto vozidla   je pochopiteľné,   lebo nemali   na   to   súhlas a nechceli, aby sa na to prišlo.

Je pochopiteľné, že z týchto dôkazov vyplývajúce časové relácie nie sú úplne presné, čo je logické pre odstup času, ale táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na to, aby bolo možné urobiť záver, že k spáchaniu skutkov nedošlo. Rovnako takýto záver nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že svedkovia pri rekognícii nespoznali obžalovaných. Treba vychádzať z toho,   že   ku   kontaktu   obžalovaných   s   policajnou   hliadkou   došlo   v   nočných   hodinách, počas dažďa,   členovia   policajnej   hliadky   sústredili   pozornosť   na   vodiča   priestupcu a od spáchania skutku uplynula doba takmer jedného roka. Nie je možné vylúčiť ani to, že svedkovia   R.   P.   a   R.   K.   ako   príslušníci   PZ,   neskôr   v   snahe   zo   solidarity   pomôcť obžalovaným, ako svojim kolegom pri rekognícii uviedli, že ich nepoznajú.

Ničím nespochybniteľnou skutočnosťou je, že R. K. a R. P. sa snažili, pri riešení priestupku   vodiča   P.   R.,   ktorý   má   vzťah   ku   V.   V.,   ovplyvniť   dve   osoby   v   policajných rovnošatách, z toho jedna žena, ktorí tam prišli na (...), ktorého evidenčné číslo si zapísali. Pritom bolo zistené, že takéto vozidlo bolo v tej dobe pridelené iba obžalovaným M. B. a C. H. K telekomunikačnej činnosti medzi P. R. a V. V. a medzi V. V. a C. H. došlo dňa 16. 5. 2004 v čase 01.52 až 01.57 hod. Mobilný telefón patriaci P. R., ktorý má číslo (...) a mobilný   telefón   čísla   (...),   ktorý   používala   C.   H.   boli   v dobe   volania   lokalizované v Prešove.   Nočné telefonické hovory medzi V. V., ktorý nebol v službe a C.   H.   na ich súkromných mobilných telefónoch a následné konanie C. H. a M. B. v prospech P. R. sú tiež takými skutočnosťami, ktoré dovoľujú urobiť aj ten záver, že sa tak stalo na podnet V. V., hoci obžalovaní takúto možnosť popierajú. Vykonané a vyhodnotené dôkazy preukazujú súvislosti a časová nadväznosť do tej miery, že umožňujú urobiť iba jeden logicky záver, že obžalovaní žalované skutky spáchali.

Uvedeným bola obhajoba obžalovaných bezpečne vyvrátená. K právnej kvalifikácii žalovaných   skutkov   odvolací   súd   uvádza,   že   obžalovaní   spoločne   ako   verejní   činitelia v úmysle   zadovážiť   inému   neoprávnený   prospech   vykonávali   svoju   právomoc   spôsobom odporujúcim   zákonu.   Obž.   V.   ako   príslušník   policajného   zboru   sa   uvedeného   konania zúčastnil tým, že zavolal a požiadal dvoch kolegov - obžalovaných, aby nezákonne zasiahli do činnosti, mimo pôsobnosti ich krajského riaditeľstva inej policajnej hliadky v prospech priestupcu, čo oni aj urobili. Obž. H. a B. pri tejto trestnej činnosti použili nedovoleným spôsobom pridelené služobné vozidlo, keď na ňom vykonali jazdu do Prešova a späť. Konali tak v priamom úmysle...“

Vychádzajúc   z citovaného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   nemožno   podľa názoru   ústavného   súdu   s námietkami   sťažovateľa   súhlasiť.   Všeobecné   súdy   vykonali vo veci   dokazovanie   v rozsahu,   ktorý   považovali   za   dostačujúci,   a skutkové   závery, ku ktorým   dospeli,   podrobne   a vyčerpávajúcim   spôsobom   zdôvodnili.   Nie   je   úlohou ústavného súdu hodnotiť vykonané dokazovanie, a to tým menej, že ústavný súd sám tieto dôkazy   nevykonal,   a preto   ani   nemohol   nadobudnúť   bezprostredné   poznatky   o veci. Vykonanie potrebného   dokazovania   a jeho   vyhodnotenie   je   úlohou   všeobecných   súdov, a to predovšetkým okresného súdu ako súdu, ktorý dôkazy sám vykonáva.

Podľa   § 2   ods. 12   zákona   č. 141/1961   Zb.   Trestný   poriadok v   znení   neskorších predpisov   účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) súd   hodnotí dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom   uvážení   všetkých   okolností   prípadu   jednotlivo   i v ich   súhrne.   Zákon zakotvuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov a neurčuje a ani nemôže určiť pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať pri hodnotení ich vierohodnosti a vzájomnej súvislosti. Orgán, ktorý vo veci koná, posudzuje vierohodnosť dôkazných prostriedkov a na základe svojho   vnútorného   presvedčenia   rozhodne   o prípadnej   nepravdivosti   či   nevierohodnosti svedeckej   výpovede.   Takéto posúdenie   je výsledkom   logického   myšlienkového postupu vychádzajúceho z posúdenia skutkových   okolností zistených v konkrétnej posudzovanej veci,   ako napr. rozpor vo výpovedi   svedka, ako aj rozpor medzi dôkazmi. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti potom súd dospeje k záveru, ktoré skutočnosti možno považovať za pravdivé (dokázané).

Podľa   § 89   ods. 2   Trestného   poriadku   za   dôkaz   môže   poslúžiť   všetko,   čo   môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

Z kontradiktórnej   povahy   súdneho   konania   v spojení   s právom   obvineného (resp. obžalovaného)   na   obhajobu   vyplýva,   že   v   rámci   dokazovania   v súvislosti s objasňovaním   skutkového   stavu   v trestnom   konaní   bude   súd   spravidla   konfrontovaný s dvomi   skupinami   dôkazov   predkladaných   zástupcom   obžaloby   na   jednej   strane a obhajobou na strane druhej. Samotná existencia takýchto dvoch   protichodných skupín dôkazov však automaticky nezakladá povinnosť súdu rozhodnúť o oslobodení obžalovaného spod obžaloby s ohľadom na zásadu in dubio pro reo. Princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia ukladá súdu povinnosť vykonať dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (nie každý dôkaz navrhnutý niektorou   zo   strán)   objasňujúc   s   rovnakou   starostlivosťou   okolnosti   svedčiace   proti obžalovanému,   ako   aj   okolnosti,   ktoré   svedčia   v   jeho   prospech,   a následne   dôkazy vyhodnotiť   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány   činné   v trestnom   konaní,   alebo   niektorá   zo   strán.   Pokiaľ   v procese   hodnotenia dôkazov dospeje súd k záveru, že väčšina v konaní vykonaných dôkazov svedčiacich proti obžalovanému vo svojom súhrne spoľahlivo vyvracia pravdivosť dôkazov v jeho prospech (teda,   že   dôkazy   vykonané   v konaní   preukazujú   vinu   obžalovaného   mimo   rozumných pochybností),   a svoje   závery   v tomto   smere   dostatočne   odôvodní,   nemožno   jeho rozhodnutie,   ktorým   vysloví   vinu   obžalovaného,   považovať   za   nezákonné   či   neústavné z dôvodu porušenia zásady in dubio pro reo.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že krajský súd porušil jeho základné právo na spravodlivý proces, pretože jeho rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a nedalo odpoveď na jeho námietky   vznesené   v priebehu   konania,   ústavný   súd   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka vrátane   jeho   dôvodov   a námietok.   Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže implikovať   povinnosť   všeobecného   súdu   akceptovať   jeho   návrhy,   procesné   úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.

K   spôsobu   odôvodnenia   rozhodnutia,   v ktorom   krajský   súd   podľa   sťažovateľa odkázal „na skutkové právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil“, považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že v napadnutom rozsudku krajského súdu takúto formu odôvodnenia   nevzhliadol   (ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľ   v čase   podania   sťažnosti ústavnému   súdu   nemal   k dispozícii   písomné   vyhotovenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu).   A aj   pokiaľ   by   krajský   súd   takto   formuloval   odôvodnenie   svojho rozhodnutia, možno to z hľadiska jeho preskúmateľnosti považovať za síce krajnú, no ešte stále   ústavnoprávne   akceptovateľnú   alternatívu   odôvodnenia   (napr.   IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08).

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa,   že   v odvolacom   konaní   neboli   vykonané spoluobžalovanými   navrhnuté   dôkazy,   čo   krajský   súd   odôvodnil   ich   nadbytočnosťou a neuskutočniteľnosťou (nereálnosť preverenia niektorých skutočností po štyroch rokoch od spáchania skutku), ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,   podľa   ktorej   čl. 6 ods. 1   dohovoru   zaručuje   síce   právo   na   spravodlivý   proces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať   dôkazy   označené   účastníkom   konania   (I. ÚS 75/96,   II. ÚS 153/03).   Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).

Všetky   uvedené   skutočnosti   vedú   ústavný   súd   k záveru,   že   namietaný   rozsudok krajského súdu nemožno považovať za arbitrárny ani za zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ani   postup   krajského   súdu   v priebehu   opravného   konania,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutého rozsudku, nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktorá   by   mohla   byť   predmetom posudzovania ústavnosti pre jeho arbitrárnosť. Nevyhovenie odvolacím dôvodom a tiež ani vyslovenie   iného   právneho   názoru,   než   je   názor   zastávaný   sťažovateľom,   nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti umožňujúce prijatie záveru o porušení označeného práva sťažovateľa.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4 júna 2009